znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

ööööö

III. ÚS 276/08-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. Č., B., Ing. P. B., N., Ing. M. K., N., S. D., N., J. L., N., zastúpených advokátom JUDr. A. B., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,   práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základných práv podľa čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 Listiny   základných   práv   a   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   To   36/2004   a jeho   rozsudkom   sp.   zn.   4 To   36/2004 zo 4. decembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. Č., Ing. P. B., Ing. M. K., S. D. a J. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2007   doručená   sťažnosť   Ing.   F.   Č.,   Ing.   P.   B.,   Ing.   M.   K.,   S.   D.   a J.   L.   (ďalej   len „sťažovatelia“),   v ktorej   prostredníctvom splnomocneného právneho   zástupcu namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základných práv podľa čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 36/2004 a jeho rozsudkom sp. zn. 4 To 36/2004 zo 4. decembra 2006.

Sťažovatelia   v sťažnosti   uviedli,   že   boli   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave sp. zn. Z - 2 1 T 36/90 z 20. januára 2004 uznaní vinnými z trestného činu „v rámci tzv. Kauzy C.“. Proti uvedenému rozsudku podali 20. januára 2004 odvolanie, ktoré dodatočne odôvodnili podaním zo 14. júla 2004 a doplnili podaním z 25. augusta 2004. Najvyšší súd rozhodol   o   odvolaní   rozsudkom sp.   zn.   4   To   36/2004   zo   4.   decembra   2006,   ktorým odvolanie zamietol.

Sťažovatelia   sú   presvedčení,   že   predmetným   rozsudkom   najvyššieho   súdu   a   jeho postupom, ako aj rozsudkom a postupom prvostupňového súdu boli porušené ich základné práva a slobody zakotvené v ústave a medzinárodných zmluvách.

Po citácii dotknutých článkov ústavy, dohovoru a listiny sťažovatelia uviedli:

«NS SR odôvodnil svoje rozhodnutie sp. zn. 1 To 17/83 zo dňa 4.12.2006 o.i. nasledovne: „Po preskúmaní... dospel k záveru, že základným sporom týchto strán trestného konania  ... je otázka   zákonnosti   výpovedí   tých   obžalovaných,   ktorí   sa v prípravnom   konaní priznali   k   spáchaniu   žalovaných   činov   ako   aj   hodnovernosti svedkov,   ktorí   priamo   či nepriamo   obžalovaných   usvedčovali   a   z   toho   vyplývajúca potreba vykonať ďalšie dôkazy, najmä tie, ktoré sa nachádzajú v archíve v Levoči... Dospel tiež   k   záveru,   že   ďalšie   dôkazy, ktorých   vykonanie   navrhli   obžalovaní   vo   svojich odvolaniach...   nie   je   potrebné vykonať, pretože dôkazy,   ktoré už boli vykonané,   a to v rozsahu nevyhnutnom na zistenie skutkového stavu, tvoria ucelenú reťaz preukazujúcu zistený skutkový stav. Táto reťaz dôkazov by nebola porušená ani vykonaním navrhovaných dôkazov...“

Takéto odôvodnenie je nepochybným dôkazom porušenia vyššie uvedených práv a slobôd, keďže súd konal inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, ako to vyplýva z nižšie uvedeného.»

K tomu sťažovatelia v sťažnosti doplnili, že právny poriadok Slovenskej republiky nepozná   „inštitút   predbežného výberu   dôkazov“, teda   oprávnenie „vykonávať   podľa vlastných   kritérií predbežnú   selekciu   dôkazov   a   upravovať   s   jej   využitím   dôkaznú situáciu podľa vlastnej voľby, prípadne z daných dôkazov preferovať tie, ktoré potvrdzujú zvolenú skutkovú verziu“. Podľa názoru sťažovateľov v ich trestnej veci k takejto „selekcii dôkazov“ došlo, pretože príslušné orgány vyňali zo spisového materiálu dôkazy, ktoré boli zákonným spôsobom vykonané po začatí trestného   stíhania v rokoch 1976 a 1977.

V tejto súvislosti sťažovatelia uviedli: «V čase medzi začatím trestného stíhania a   jeho   prerušením   bolo   v   predmetnej trestnej   veci   pod   pôvodným   ČVS:   VV-   38/76 vykonaných množstvo dôkazov, tieto sa však nikdy nestali súčasťou trestného spisu, a to ani   v   prípravnom   konaní,   ani   v   konaní   pred súdom, t.j. prípravné konanie ukončené oboznamovaním so spisom a následne súdne konanie (prvostupňové i odvolacie) na základe podanej obžaloby prebehlo bez toho, aby sme sa my, ako   aj   konajúce   súdy   s   týmito dôkazmi oboznámili, resp. vôbec o ich existencii mali vedomosť.

Krajský súd v Bratislave vec v konaní sp. zn. 1 T 36/90 znova prejednal a dňa 20.1.2004 vo veci znovu rozhodol. Ani v tomto konaní sa nezaoberal dôkazmi, ktoré boli v danej trestnej veci vykonané medzi začatím trestného stíhania a jeho prerušením, napriek tomu, že keďže sme už mali indície, že takéto dôkazy môžu existovať, sme o to sústavne žiadali.

Pre objektívnosť musíme konštatovať, že o týchto dôkazoch sme však ani my, ani súd nemali exaktné poznatky. Išlo len o indície, ktoré vyplynuli z výpovedí svedkov na hlavnom pojednávaní, ktorí vypovedali, že po 15.7.1976 prebiehalo vo veci rozsiahle vyšetrovanie, bolo vypočuté veľké množstvo svedkov a zaobstarané veľké množstvo listinných a iných dôkazov. Nikto však nevedel, kde sa tieto dôkazy nachádzajú, či sa časom nestratili, a či teda vôbec ešte existujú. Boli však silné indície, že tieto dôkazy ukrýva Archív Ministerstva vnútra SR v Levoči, avšak Krajský súd v Bratislave nepovažoval za dôležité tieto indície preveriť, a to napriek tomu, že Najvyšší súd ČSFR vo svojom zrušujúcom rozsudku roku 1990 toto priamo prikazoval.

Keďže Krajský súd v Bratislave nerešpektoval zrušujúci rozsudok NS ČSFR a rozhodol v rozpore s na súde vykonanými, resp. v spise sa nachádzajúcimi dôkazmi, zahlásili sme proti jeho rozhodnutiu v ten istý deň odvolanie.

Následne sme požiadali o nahliadnutie do spisov súvisiacich s prípadom „Kauza C." príslušný útvar MV SR. Po dlhšej korešpondencii, kde nám bol spočiatku po dobu cca.   4   mesiacov   odopieraný   vstup   do   Archívu   MV   SR   v   Levoči   z   dôvodov,   že   na nahliadnutie   do   archivovaných   spisov   nemáme   právo,   nám   nakoniec   bol   umožnený prístup k archívnym spisom.

Do archívu sme nahliadli až po vynesení prvostupňového rozsudku z dôvodu, že sme až do vynesenia rozsudku ani neverili, že by sa orgány činné pri vyšetrovaní tohto trestného činu, neustále dozorované prokuratúrou, boli vôbec dopustili takej nezákonnosti. Zároveň, aj keď   indície   svedčili,   že   bolo   v   tomto   trestnom   konaní   vykonaných   podstatne   viac dôkazov, ako bolo v roku 1982 predložených spolu s obžalobou súdu, domievali sme sa, že tieto boli v rokoch 1978 - 1981 dávno zničené, nakoľko po vznesení obvinenia voči nám sa začali vykonávať úplne nové dôkazy, a to až v roku 1981. V súdnom spise sa zachovali len niektoré dôkazy z roku 1976, ktoré ale boli zrejme niekým starostlivo povyberané a ktoré mohli zapadať   do   vyšetrovacej   konštrukcie,   ktorá   bola   v   roku   1981   vybraná   ako najvyhovujúcejšia. Navyše sme boli presvedčení, že nie je našou povinnosťou pátrať po dôkazoch, ktoré sa v trestnom spise nenachádzajú, keďže toto je povinnosťou orgánov činných   v trestnom konaní, ktoré sme na to počas celého 13-ročného súdneho konania upozorňovali.

Pri   návšteve   archívu   a   nahliadnutí   do   časti   spisov   „Kauza   C."   sme   zistili,   že v archíve MV SR v Levoči sa pod číslami F/R-013, inventárna jednotka   289, rok 1976,   nachádza obrovské množstvo svedeckých výpovedí,   ktoré   boli   uskutočnené zákonným procesným postupom v období po začatí trestného stíhania vo veci až do prerušenia   trestného   stíhania,   ako   aj veľké   množstvo   listinných   dôkazov,   ktoré zhromaždili vo veci vyšetrovatelia v tomto období.

Všetky tieto dôkazy sa priamo týkajú vyšetrovania trestného činu vraždy Ľ. C., a vzhľadom na skutočnosť, že boli vykonané krátko po začatí trestného stíhania (a   teda krátko po nájdení mŕtvoly neb. Ľ. C.), majú pre trestné konanie unikátnu hodnotu. Všetky tieto dôkazy sa však namiesto v trestnom spise nachádzali v archíve MV SR založené ad acta.

Navyše, v archíve sa dokonca nachádzajú aj podania našich obhajcov z roku 1981 (po vznesení   obvinenia   proti   nám),   v   ktorých   títo   namietajú   proti   zákonnosti   vtedy prebiehajúceho vyšetrovania. Tu už neexistuje žiadny ospravedlniteľný dôvod, prečo boli z trestného spisu vybrané a následne založené do archívu, nakoľko v tomto prípade došlo k manipulácii s trestným spisom už vyšetrovateľmi, ktorí vec vyšetrovali po roku 1981!   O   to   viac,   že konajúce   súdy   sústavne   poukazovali   na   skutočnosť,   že   zo   spisu nevyplýva, že by sa bol ktokoľvek na nezákonnosť vyšetrovania sťažoval.

Uvedené   dôkazy   boli   pôvodne   súčasťou   vyšetrovacieho   spisu   ČVS:   VV- 38/76, avšak nikdy neboli zaradené do trestného spisu, ktorý nám bol predložený v rámci oboznamovania sa s výsledkami vyšetrovania v roku 1981 a ktorý bol následne predložený súdu   spolu   s   obžalobou.   A   to   napriek   tomu,   že   ide   o   dôkazy v   tej   istej   tr.   veci vykonané v rámci jedného trestného stíhania.

Tieto   dôkazy   boli   pritom   vykonané   bezprostredne   po   začatí   trestného stíhania v predmetnej trestnej veci a s vecou priamo súvisia, keďže majú priamy vzťah k jednotlivým znakom skutkových podstát stíhaných trestných činov. Bez týchto dôkazov, ktoré z   hľadiska času,   kedy   boli   vykonané   (napr.   svedecké   výpovede   účastníkov   diskotéky vykonané bezprostredne po začatí trestného stíhania), majú veľkú dôkaznú hodnotu, sú akékoľvek skutkové   zistenia   súdu   neúplné   a   nesprávne,   a   teda   bez   poznania   týchto dôkazov a ich vykonania pred súdom (v rámci zásady bezprostrednosti a ústnosti trestného konania)   nie   je možné   uskutočniť   zákonné   vyhodnotenie   dôkaznej   situácie   súdom v predchádzajúce vyneseniu rozsudku.

K   týmto   dôkazom   sme   nikdy   nemali   možnosť   vyjadriť   sa   a   Krajský   súd v Bratislave ich nemohol hodnotiť vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi. Táto skutočnosť   mala   reálny   vplyv   na   zistenie   skutočného   stavu   veci   a   následne   na správne právne posúdenie veci KS v Bratislave do tej miery, že zasiahla do nášho ústavného práva na spravodlivý proces...»

Túto   časť   sťažnosti   uzavreli   sťažovatelia   týmto   konštatovaním: „Následne,   dňa 4.12.2006   vydal   NS   SR   hore   uvedený   rozsudok,   z   ktorého   vyplýva (rovnako   ako z rozhodnutia o našej námietke), že naše poukazovanie na dôkazy, ktoré sa nachádzajú v archíve MV SR v Levoči, považuje NS SR za návrhy na doplnenie dokazovania, ktoré má zákonnú možnosť odmietnuť. V súlade s vyššie uvedeným však, keďže ide   o dôkazy, ktoré už boli v predmetnej trestnej veci orgámni činnými v prípravnom konaní vykonané v čase po začatí trestného stíhania do jeho prerušenia zákonným spôsobom, je rozhodnutie NS SR nezákonné. Svojím   postupom   nás   vlastne   NS   SR   a   pred   ním   aj   Krajsky súd v Bratislave a orgány činné v trestnom konaní obrali o možnosť, aby tieto dôkazy boli   hodnotené   nezávislým   a   nestranným   súdom,   na   ktorý   máme   právo,   napriek tomu, že v predmetnej trestnej veci boli tieto dôkazy   vykonané. Takýto postup je nevyhnutné   považovať   za   zásah   do   nášho práva na spravodlivý proces (právo na ochranu   nezávislým   a   nestranným súdom)   a   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom, ako tieto práva vyplývajú z Ústavy SR a vyššie uvedených medzinárodných dokumentov.

Súdy   tým   tiež   zásadným   spôsobom   porušili   právo   na   obhajobu,   keď   úplne ignorovali   dôkazy,   ktoré   boli   vo   veci   vykonané,   a   ktoré   na   dôvažok   obsahujú okolnosti   svedčiace   v   prospech   sťažovateľov.   Právo   sťažovateľov na prístup k súdu, na nezávislý a nestranný súd a právo obhajovať sa sa tak dostalo do čisto iluzórnej roviny bez jeho naplnenia reálnym obsahom.“

Sťažovatelia vo svojej ďalšej argumentácii uviedli okrem iného skutočnosti týkajúce sa porušenia zásady viazanosti právnym názorom nadriadeného súdu: «Na základe sťažnosti pre porušenie zákona Najvyšší súd ČSFR v tr. veci 2 Tzf 5/90 rozsudkom zo dňa 19.10.1990 rozhodol, že uznesením NS SR zo dňa 25.4.1983 sp. zn. 1 To 17/83 a v konaní, ktoré mu predchádzalo,   bol   porušený   zákon   v   náš   neprospech.   Na   strane   8 rozsudku   NS   ČSFR uvádza, že súdy rozhodli o vine obžalovaných „na základe skutkového stavu veci, ktorý nebol   dostatočne   objasnený.   Ich   rozhodnutia   preto   nie   sú   v   súlade   so   zákonom". Predmetné   uznesenie   NS   SR,   ako   aj   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   boli   preto zrušené a Krajskému súdu v Bratislave bolo prikázané, aby vec v potrebnom rozsahu znova prejednal   a   rozhodol.   Bolo   mu   súčasne   uložené   „doplniť   dokazovanie   o   doposiaľ neobjasnené okolnosti,   už   v   rozhodnutí   bližšie   uvedené,   a   riadiť   sa   pritom   úvahami Najvyššieho   súdu ČSFR,   ktoré   smerujú   k   zisteniu   skutočného   stavu   veci   a   hodnoteniu dôkazov   založenému   na   starostlivom   uvážení   všetkých   okolností   prípadu   pri   plnom rešpektovaní práva obvinených na obhajobu a dodržiavaní ostatných princípov trestného konania.   Vinu   obvinených   bude možné posúdiť   až   po   odstránení   neúplnosti   doterajších skutkových zistení.“...

V   zmysle   záverov   NS   ČSFR,   ak   tento   súd   konštatoval,   že   skutkový   stav nebol dostatočne objasnený a na jeho objasnenie nariadil vykonať určité procesné úkony, potom   je   zrejmé,   že   bez   vykonania   nariadených   procesných   úkonov (bez ohľadu na to, či je to možné alebo nie) nemôže   byť skutkový stav ani teraz dostatočne   objasnený.   Za   takéhoto   stavu dokazovania   a   vzhľadom   na   zásadu in dubio   pro   reo   je   nutné   považovať rozsudky   Krajského   súdu   v   Bratislave a Najvyššieho súdu SR bez ďalšieho za nezákonné.»

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovatelia namietajú porušenie práva na spravodlivý   proces aj z dôvodu,   že Krajský súd v   Bratislave,   ako aj najvyšší súd   nerešpektovali   viazanosť   právnym   názorom Najvyššieho   súdu Československej   federatívnej   republiky,   čo   považujú   za   konanie   v   rozpore so zákonom.

V ďalšom bode sťažnosti sťažovatelia hodnotia kvalitu odôvodnenia prvostupňového rozsudku   i rozsudku   odvolacieho   súdu   a k tomu   uviedli: »Pokiaľ   ide   o   odôvodnenie prvostupňového   rozsudku,   takmer   celé   pozostáva   len z   opísania   výpovedí   svedkov a obžalovaných, ktoré boli urobené v jednotlivých štádiách konania   (str.   12   až   85). Krajský   súd   v   Bratislave   interpretoval   citované   ustanovenie Tr.   poriadku,   ktoré stanovuje náležitosti odôvodnenia, a ustanovenia Tr. poriadku o hodnotení dôkazov tak, že zúžil   hodnotenie   dôkazov   na   konštatovanie,   že   výpovede   svedkov   obhajoby nepovažuje za dôveryhodné   (na   strane   85   rozsudku   sa   uvádza,   že   „senát   neuveril   obhajobným tvrdeniam   obžalovaných,   že   išlo   o   vykonštruované   obvinenie,   akýsi   komplot   proti   ich osobám, na ktorom   sa   podieľali   orgány   činné   v   trestnom   konaní,   ktoré   násilím   či   už fyzickým, ale najmä psychickým vynútili na jednotlivých obžalovaných a svedkoch doznávajúce a   usvedčujúce   výpovede“)  ... Súd   sa   v   rámci   odôvodnenia   opiera o výpovede   jednotlivých   svedkov a   obžalovaných,   neuvádza   však   konkrétne,   o   ktoré, keďže jednotliví svedkovia a obžalovaní boli vyslúchaní opakovane (v rámci prípravného konania, na hlavnom pojednávaní v rámci pôvodného konania, na hlavnom pojednávaní v rámci   konania o sťažnosti pre porušenie zákona a na hlavnom pojednávaní v rámci nového prejednania veci). Súd tiež v rozsudku konštatuje, že „riadiac sa svojim vnútorným presvedčením   vyhodnotil   dôkaznú   situáciu   tak,   že   neuveril   svedkom,   ktorí   potvrdzovali vo svojich výpovediach účasť obžalovaného K. na jazere v I.".

Bez potreby ďalších zdôvodnení je zrejmé, že odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu   nezodpovedá   vyššie   uvedeným   zásadám.   Súd   sa   iba   formálne   vysporiadal s jednotlivými vykonanými   dôkazmi.   Jeho   konštatovania   napr.   vo   vzťahu   k   vynúteným priznaniam nie sú podložené skutkovými zisteniami...

V zmysle judikatúry súdov pri hodnotení výpovede svedka, ktorý o rozhodujúcich skutočnostiach vypovedal vždy inak, súd je povinný všetky tieto výpovede prebrať a   odôvodniť,   prečo   svoje rozhodnutie   opiera len o   niektorú   z rozdielnych   výpovedí.   Je zrejmé, že toto sa v našom prípade nestalo. Krajský súd v Bratislave len formálne odcitoval výpovede svedkov a obžalovaných a v závere konštatoval, ktorým z nich verí a ktorým nie, pričom toto bližšie neodôvodnil.

Pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku NS SR, ani toto nezodpovedá kritériám kladeným na odôvodnenie. Ako bolo citované vyššie, NS SR dospel k záveru, že ďalšie, údajne nami navrhované dôkazy (hoci s výnimkou znaleckého posudku MUDr. F., ktorého vyhotovenie sme zabezpečili v zmysle záverov NS ČSFR namiesto súdov, išlo len o už vykonané dôkazy nachádzajúce   sa   v   archíve)   nie   je   potrebné   vykonať,   „pretože   dôkazy,   ktoré   už   boli vykonané, a to v rozsahu nevyhnutnom na zistenie skutkového stavu, tvoria ucelenú reťaz preukazujúcu zistený skutkový stav. Táto reťaz dôkazov by nebola porušená ani vykonaním navrhovaných dôkazov...“

NS SR teda fakticky vyhodnotil „novo navrhované“ dôkazy bez toho, aby boli ním vykonané, a teda bez toho, aby sme sa mali právo k nim vyjadriť. Tým porušil zásadu bezprostrednosti a ústnosti trestného konania a naše práva na prístup   k súdu, spravodlivý proces a obhajobu. Súd môže hodnotiť len dôkazy,   ktoré sú pred ním vykonané   a   dôkazy   vyplývajúce   z   výpovedí   osôb   majú byť   vykonané   ústne,   to znamená,   že   tieto   osoby   musí   súd   vypočuť,   pričom obžalovaný   musí   mať   právo   sa k tomu vyjadriť.

Za neprípustné je ďalej nutné pokladať nasledovné hodnotenia NS SR: „Keby bol tlak na obžalovaných tak veľký a nezákonný, ako tvrdí obhajoba, zrejme by sa priznali všetci obžalovaní k žalovaným trestným činom, no nestalo sa tak.... Ako tiež vyplýva zo záznamu výpovede   obžalovaného   Ing.   M.   A.   na   otázku   vyšetrovateľa,   resp.   jeho   tvrdenie, že   ho usvedčuje   svedok,   obžalovaný   sa   vyjadril:   „Svedok   kecá   voloviny.“   Takáto   odpoveď policajtom   sa   predsa   nedá   hodnotiť   ako   odpoveď   človeka   zlomeného   nezákonným psychickým nátlakom vyšetrovateľa, ktorý ho vyšetroval. Závery NS SR sú len v rovine ničím nepodložených dohadov, ku ktorým jeho sudcovia nie sú oprávnení, nehovoriac o tom, že predmetný výrok bol hrubo vytrhnutý z kontextu. Je smiešne a zároveň smutné, že rozhodnutie súdu v tak závažnej trestnej kauze spočíva na takomto odôvodnení, ktorého súčasťou sú takéto dohady a v ktorom naopak absentujú exaktné poukazy na vykonané dôkazy.»

Podľa vyjadrenia sťažovateľov právne závery súdov nemajú oporu v skutkových zisteniach   a   ich   rozsudky   sú   nepreskúmateľné,   čo   sa   prejavilo   v porušení   práva sťažovateľov na obhajobu.

Ďalšia predostretá argumentácia sťažovateľov sa týka porušenia princípu rovnosti zbraní;   na   tomto   mieste   sťažovatelia   uviedli: «V   čase,   keď   sa   v   pôvodnom   konaní v osemdesiatych   rokoch   vykonávali   dôkazy, procesná   rovnosť   neexistovala,   čo jednoznačne   potvrdil   aj   zrušujúci   rozsudok   NS   ČSFR   konštatujúc,   že   neboli   vykonané dôkazy navrhnuté obhajobou a dokazovanie bolo zámerne neúplné v neprospech obhajoby. V   tomto   čase   na jednej   strane   stál   nedotknuteľný   mocenský aparát   s   verejne nekontrolovateľnými   právomocami   a   na   druhej   zopár   jednotlivcov,   ktorí   sa nemohli brániť.   Jedna   procesná   strana   bola   neopodstatnene   zvýhodnená   a   prezentovala dôkazy, pričom z pozície moci zabránila druhej strane urobiť to isté.

Na margo jednostrannosti dôkazov NS ČSFR prikázal Krajskému súdu v Bratislave vykonať ďalšie dôkazy, ktoré by umožnili aj druhej procesnej strane získať rovnocenné postavenie. KS v Bratislave však vo svojom rozsudku na viacerých miestach konštatuje, že navrhnuté dôkazy vykonať nemohol (ako je uvedené vyššie).

V roku 2004 označil Krajský súd v Bratislave výpovede svedkov z tohto obdobia (1981-1982) za vierohodné, ignorujúc tak fakt, že obžalovaní nemali možnosť vyjadriť sa k týmto dôkazom v čase ich získania, brániť sa proti nim, vyvracať ich a predkladať svoje obhajobné dôkazy, ako aj ignorujúc princíp rovnosti zbraní a zásady prevzaté do nášho právneho poriadku po   pristúpení k Dohovoru a k ďalším medzinárodným   dokumentom. Konštatovanie Krajského súdu v Bratislave v rozsudku, že „Najvyšší súd Českej a Slovenskej federatívnej republiky nekonštatuje nezákonnosť dovtedy vykonaných dôkazov, ale ich neúplnosť, resp. že súd v prvom konaní vyhodnotil niektoré dôkazy bez toho, aby ich vykonal“, je zavádzajúce. NS ČSFR v zrušujúcom uznesení výslovne uvádza: „Všeobecnou vadou v postupe Krajského súdu a Najvyššieho súdu je ich nesprávny prístup k obhajobe obvinených. Bola v niektorých prípadoch bez akéhokoľvek preverenia odmietnutá a dôkazy, ktorými mohla byť overená, neboli vykonané. Obhajoba obvinených bola v týchto prípadoch posudzovaná   len   vo   svetle   dôkazov,   ktoré   vyznievali   jednostranne   v   neprospech obvinených. V   dôsledku   toho   bola   obhajoba   obvinených   a   priori   považovaná za nevierohodnú a odmietnutá."

Obžalovaní tak boli obratí o možnosť oprieť sa o dôkazy v ich prospech, a to tak v   predchádzajúcom   konaní,   ako   aj   súčasnými   súdmi   (ktoré   jednak   nevykonali dôkazy, ktorých   vykonanie   NS   ČSFR   uložil,   ako   ani   nebrali   do   úvahy   už   prv   riadne vykonané   dôkazy, i   keď   v   čase   rozhodovania   Krajského   súdu   v   Bratislave   nebola preukázaná   existencia archívnych   dôkazov).   Už   len   vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   je nemožné dosiahnuť rovnosť zbraní, a teda ani spravodlivý proces v tejto veci. Niektoré úkony sa už nikdy nebudú dať opakovať a voči niektorým vykonaným úkonom sa už nikdy nebude dať účinne brániť.

Senát NS SR okrem oboznámenia sa s vykonanými dôkazmi odmietol vykonať výsluch   znalca,   ktorého   znalecký   posudok   mu   bol   riadne   procesným   postupom predložený v rámci odvolacieho konania.»

Sťažovatelia sa domnievajú, že najvyšší súd preniesol porušenie zásady rovnosti zbraní   do   odvolacieho   konania   tým,   že   odmietol   prihliadnuť   na   už   vykonané   dôkazy označené v   odvolaní   sťažovateľov,   ktorých   existencia   bola   v tom   čase   už preukázaná, čím   pokračoval   v   posudzovaní   veci   na   základe   dôkazov predložených stranou v procese neopodstatnene zvýhodnenou.

Porušenie   práva   na   spravodlivý   proces   odôvodňujú   sťažovatelia   aj   nezákonným vykonávaním dôkazov a v tomto smere argumentujú: «V zmysle § 89 ods. 3 Tr. poriadku (platného v čase spáchania skutku):

„Dôkaz získaný nezákonným donútením alebo hrozbou takéhoto donútenia sa nesmie použiť v konaní s výnimkou prípadu, keď sa použije ako dôkaz proti osobe, ktorá také donútenie alebo hrozbu použila.“

V zmysle § 91 ods. 1 Tr. poriadku (platného v čase spáchania skutku):

„Výsluch obvineného sa vykonáva tak, aby poskytol pokiaľ možno úplný a jasný obraz o skutočnostiach dôležitých pre trestné konanie. K výpovedi alebo k priznaniu nesmie byť   obvinený   nijakým   spôsobom   donucovaný   a   pri   výsluchu   treba   rešpektovať   jeho osobnosť. Pravdivosť priznania obvineného orgány činné v trestnom konaní overia inými dôkazmi.“

Podľa   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   publikovaného   v   Zbierke   súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. 38/68:

„Výsluch obvineného je jedným z dôkazných prostriedkov podľa Trestného poriadku. Odporuje ale S 91 ods. 1 veta druhá Trestného poriadku, ak tento výsluch je vykonaný opakovane iba za tým účelom, aby sa ním dosiahlo doznanie obvineného. Obvinený h doznaniu nesmie byť žiadnym spôsobom donucovaný, teda ani neustále sa opakujúcimi výsluchmi.“

Vzmysle rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu v právnej veci Allan proti Spojenému Kráľovstvu z roku 2002 platí, že právo obvineného na mlčanie je porušené aj   v prípade použitia ľsti,   napríklad nasadenie agenta alebo informátora do policajnej alebo väzenskej cely na vylákanie výpovede obvineného, ktorú sa predtým zdráhal urobiť.

Vtomto trestnom konaní odsúdený K. bol vypočutý celkom 24-krát, odsúdený A. len v rokoch 1978 -1980 vypovedal asi 30-krát a po jeho zadržaní vypovedal 33- krát. Odsúdený L. bol bol celkovo vypočutý 17-krát, odsúdený Č. 19-krát, odsúdený D. 8-krát a odsúdený B. 14-krát. Po oboznámení sa s obsahom všetkých týchto výpovedí je zrejmé, že absolútna väčšina všetkých výsluchov sa robila iba preto, aby sa dosiahlo   doznanie odsúdených. Odsúdení teda neustále sa opakujúcimi výsluchmi boli jednoznačne a tvrdo donucovaní   k   svojmu   doznaniu,   čo   v kombinácii   so   sadistickým   terorom nasadených konfidentov v celách a s psychickým terorom niektorých odsúdených zlomilo natoľko, že sa doznali k činu, ktorý nikdy nespáchali.

Je namieste opätovne citovať nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 22/02 zo 16.4.2003, podľa ktorého: „Ak vydaniu rozhodnutia predchádzal taký postup správneho orgánu,   ktorý   možno označiť   za   nezákonný,   pričom   táto   nezákonnosť   sa   prejavila nerešpektovaním   základného práva   sťažovateľa   a   tento   nedostatok   je   premietnutý   v napadnutom   rozhodnutí,   potom   týmto   napadnutým   rozhodnutím   je   porušené   základné právo sťažovateľa   na inú právnu ochranu upravené v či 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky.“

Nepochybne takýmto rozhodnutím v prípade súdnej moci je porušené právo na nezávislý   a   nestranný   súd   ako   imanentná   súčasť   práva   na   spravodlivý   proces. V danom prípade   vydaniu   rozhodnutia   NS   SR   predchádzal   nielen   nezákonný   postup Krajského   súdu v   Bratislave,   ale   celej   sústavy   orgánov   činných   v   tomto   trestnom konaní. Pritom najmä o doznania odsúdených opreli súdy svoj záver o ich vine, čím sa tento nezákonný postup stal súčasťou súdnych rozhodnutí, a teda bolo porušené naše právo na spravodlivý proces.

Podľa NS SR „keby bol tlak na obžalovaných taký veľký a nezákonný, ako tvrdí obhajoba, zrejme by sa priznali všetci obžalovaní k žalovaným trestným činom, no nestalo sa tak." Je neprípustné, aby súd týmto záverom preukazoval, že k žiadnemu tlaku nedošlo. Ide len o domnienku súdu bez akéhokoľvek podkladu či dôkazu, pričom táto domnienka navyše zjavne odporuje všetkým vykonaným dôkazom....»

V postupe   najvyššieho   súdu   vidia   sťažovatelia   tiež   porušenie   svojho   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom v tejto súvislosti uvádzajú, že ústavný súd už raz skonštatoval porušenie uvedených práv v danej veci zo strany prvostupňového súdu (nálezom sp. zn. II. ÚS 32/03 z 12. novembra 2003). V nadväznosti na to sťažovatelia argumentujú: „Krajský   súd   v   Bratislave   síce   vydal svoje rozhodnutie dňa 20.1.2004, avšak o odvolaní Najvyšší súd SR rozhodoval takmer   tri   roky,   hoci   nevykonával   ani   len   doplnenie   dokazovania.   Rovnako   aj jeho   činnosť   je   možné   podľa   názoru sťažovateľov   označiť   za   neefektívnu,   keďže nekorešpondovala s usmerneniami Ústavného súdu SR vyplývajúcimi z vyššie uvedeného nálezu   -   t.   j.   Najvyšší   súd   SR   jednoznačne neprihliadal   na   osobitnú   povahu   daného konania, nevenoval mu mimoriadnu starostlivosť a neprijal v tejto súvislosti primerané opatrenia, ktoré by viedli k urýchlenému rozhodnutiu s cieľom odstránenia stavu našej právnej neistoty. V opačnom prípade by jeho rozhodnutie bolo vynesené skôr, resp. by sa to   prinajmenšom   prejavilo   v   starostlivom   odôvodnení rozhodnutia   v   súlade s požiadavkami   zákona,   čo   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR   v   danej veci   evidentne nespĺňa.“

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovatelia   navrhujú, aby ústavný   súd   vydal vo veci tento nález:

„1. Základné právo Ing. F. Č., trvale bytom B., Ing. P. B., trvalé bytom N., Ing. M. K., trvale bytom N., S. D., trvale bytom   N.   a J.   L.,   trvale bytom N.   domáhať sa svojho   práva na   nezávislom a   nestrannom   súde   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, či. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným   dôkazom podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej republiky a čl.   38 ods.   2   Listiny   základných   práv   a   slobôd,   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a   čl.   38   ods.   2 Listiny základných   práv   a   slobôd,   právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd a právo na obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky,   čl.   40   ods.   3   Listiny základných   práv   a   slobôd   a   čl.   6   ods.   3Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   To 36/2004 zo   dňa 4.   decembra   2006   a   postupom   tohto   súdu   v   konaní   sp.   zn.   4   To 36/2004 porušené bolo.

2. Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 To 36/2004 zo dňa 4. decembra 2006 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   nahradiť   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľov do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy má obvinený právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru každý obvinený má tieto minimálne práva: byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodmi obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva: mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva: obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne   práva:   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 40 ods. 3 listiny obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o   konaní pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie o porušení práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods.   1   ústavy,   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a čl.   36 ods.   1 listiny,   ktoré sa   malo   prejaviť   aj v porušení ostatných práv sťažovateľov, predovšetkým v porušení práva na obhajobu, keď dôkazy   obsahujúce   okolnosti   svedčiace   v prospech   sťažovateľov   boli   z trestného   spisu vyňaté, súdmi nevykonané a sťažovatelia boli takto obratí o možnosť sa k nim vyjadriť.

Z už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   princíp   subsidiarity   právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý kompetenčne predchádza   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne   II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená dovolanie.

Podľa   §   369   ods.   2   písm.   b)   Trestného   poriadku   môže   právoplatné   rozhodnutie odvolacieho   súdu   z dôvodu   uvedeného   v   §   371   ods.   1   dovolaním   napadnúť   obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je dôvodom dovolania porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom.

Proti   namietanému   pochybeniu   najvyššieho   súdu   v   odvolacom   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 To 36/2004, ktoré malo spočívať v porušení práva na obhajobu premietnutého do porušenia práva na spravodlivý proces, disponovali sťažovatelia dostupným a účinným právnym   prostriedkom   nápravy   -   dovolaním.   Sťažovatelia   tento   mimoriadny   opravný prostriedok proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 36/2004 zo 4. decembra 2006 aj uplatnili podaním z 30. júla 2007. Najvyšší súd o podanom dovolaní dosiaľ nerozhodol.

Ústavný súd preskúmal prílohy sťažnosti (kópiu podaného dovolania) a konštatuje, že   povaha   námietok   sťažovateľov   uvedených   v   ich   dovolaní   z 30.   júla   2007   podanom najvyššiemu súdu zjavne napĺňa danosť dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 383 Trestného poriadku [dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku].

Ústavný súd je toho názoru, že existencia uvedeného dovolacieho dôvodu v spojení s § 377 Trestného poriadku zakladá právomoc najvyššieho súdu vecne preskúmať námietky sťažovateľov v rámci dovolacieho konania v zmysle ustanovenia § 384 Trestného poriadku. Z tohto hľadiska hodnotí ústavný súd sťažnosť aj ako predčasne podanú.

Právomoc   najvyššieho   súdu   preskúmať   v   danom   prípade   v   rámci   dovolacieho konania   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp. zn.   4   To   36/2004   zo 4.   decembra   2006   (a   táto právomoc všeobecného súdu je prednostná)   zároveň vylučuje právomoc ústavného súdu v uvedenej veci, preto ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Na záver v globále možno konštatovať, že z kontextu sťažnosti nepriamo vyplýva, že namietané   porušenie   všetkých   ostatných   práv   (s   výnimkou   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) malo byť vlastne súčasťou porušenia práva na spravodlivý proces, preto by bolo právne irelevantné   vyňať   tieto   námietky   a preskúmavať   ich   izolovane,   nezávisle   od   námietky porušenia práva na spravodlivý proces, ktorá má v sťažnosti ťažiskové postavenie.

Ústavný súd preskúmal aj časť sťažnosti týkajúcu sa námietky porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   čl. 38 ods. 2 listiny   a práva   na   prejednanie záležitosti   v primeranej lehote   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 36/2004 a túto časť posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. US 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 55/02) ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva   ešte   trvalo.   Ak   v čase,   keď   bola sťažnosť   ústavnému   súdu   podaná,   nedochádza   k porušovaniu   označeného   základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (1. augusta 2007) bola už trestná vec sťažovateľov právoplatne skončená (právoplatnosť rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 36/2004 - 4. decembra 2006).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v časti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a v časti pre zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 24. septembra 2008