znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 276/07-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika o prijatej sťažnosti M. J., S., zastúpeného advokátom JUDr. M. J., Advokátska kancelária, B., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Cb 964/01 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Košice   II   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   33 Cb 964/01 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   II v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 33 Cb 964/01 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   M.   J. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   50   000   Sk   (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II je p o v i n n ý   uhradiť M. J. trovy konania v sume 6 296 Sk   (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   slovenských   korún)   na   účet   jeho   právneho zástupcu   advokáta   JUDr.   M.   J.,   Advokátska   kancelária,   B.,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti návrhu M. J. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 276/07-11 z 11. októbra 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. J., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Cb 964/01.

Sťažovateľ vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že 16.   júla 2001   podal   Okresnému   súdu Spišská   Nová   Ves   žalobu,   ktorou   sa   domáhal   zaplatenia   sumy   71   033   Sk   s prísl. od žalovaného. Predmetom sporu bolo nezaplatenie pohľadávok predstavujúcich odmenu za činnosť   stavebného dozoru   vykonanú sťažovateľom.   Okresný   súd   Spišská   Nová   Ves vydal 6. augusta 2001 platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný v zákonnej lehote odpor. Dňa 6. novembra 2001 bola predmetná vec postúpená okresnému súdu. Sťažovateľ vzhľadom na to, že okresný súd od prevzatia veci nevykonal žiadny relevantný úkon, podal 24. januára 2003 predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní. V odpovedi predsedu   okresného súdu   z 18. marca   2003 bolo konštatované, že sťažnosť je dôvodná a prieťahy   v konaní   boli   spôsobené   vysokým   počtom   nerozhodnutých   vecí   v obchodnej sporovej   agende.   Sťažovateľ   ďalej   chronologicky   opísal   úkony   okresného   súdu   a tiež Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   ako   súdu   odvolacieho.   Uviedol, že okresný súd koná vo veci vedenej pod sp. zn. 33 Cb 964/01 so zbytočnými prieťahmi, čím sa predlžuje jeho stav právnej neistoty, a taktiež, že má reálne obavy z nevymoženia žalovanej sumy v prípade úspechu, ako aj odďaľovania právoplatného skončenia sporu.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení z 10. decembra 2007 okrem iného uviedol: „(...) v konaní   došlo   k prieťahom   v období od   postúpenia   veci tunajšiemu súdu do nariadenia pojednávania na deň 13.5.2003. V ďalšom máme za to, že jednotlivé úkony súdu   boli   realizované   tak,   aby   boli   zabezpečené   práva   účastníkov,   vrátane   práva na prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a to   aj   s prihliadnutím   na   skutočnosť, že prevádzkové podmienky Okresného súdu Košice II a počet nevybavených vecí v súdnom oddelení sudkyne majú za následok, že jednotlivé úkony súdu boli vykonávané v lehotách zodpovedajúcich   uvedenému   stavu,   pričom   na   dĺžku   konania   mali   vplyv   aj   objektívne dôvody na strane sťažovateľa, keď pre jeho zdravotný stav boli odročené pojednávania nariadené na 7. 11. 2003 a 21. 5. 2004, pri rešpektovaní zákonných ustanovení príslušného procesného   zákona,   ako   aj   práceneschopnosť   sudkyne,   pre   ktorú   bolo   pojednávanie nariadené na deň 24. 2. 2006 odročené.

S ohľadom na uvedené skutočnosti sme toho názoru, že v konaní Okresného súdu Košice II sp. zn. 33 Cb 964/01 došlo k prieťahom v období od 6. 11. 2001 do 4. 2. 2003, kedy bolo nariadené pojednávanie na deň 13. 5. 2003. Posúdenie, či tieto prieťahy boli zbytočné, ponechávame na rozhodnutie Ústavnému súdu Slovenskej republiky. V ostatnej časti navrhujeme, aby ústavný súd ústavnej sťažnosti nevyhovel.“ Súčasťou vyjadrenia bola aj stručná chronológia konania.

Právny   zástupca   sťažovateľa   sa   vyjadril   k   stanovisku   okresného   súdu   v   liste z 19. decembra 2007, v ktorom uviedol: „V celom rozsahu sa pridŕžame našej sťažnosti a dôvodov v nej uvedených. Podľa nášho názoru stav právnej neistoty je možné odstrániť iba konečným rozhodnutím vo veci samej. Máme za to, že Okresný súd Košice II nevyvrátil naše tvrdenia o prieťahoch v predmetnom konaní a jeho neprimeranej dĺžke.

Poukazujeme aj na skutočnosť, že Okresný súd Košice II ustanovil uznesením znalca prvýkrát   až   dňa   27.   9.   2007,   t.   j.   viac   ako   4   (štyri)   mesiace   od   doručenia   žalobcom navrhovaných   otázok,   hoci   už   pojednávanie   konané   dňa   11.   5.   2007   bolo   odročené za účelom ustanovenia znalca. Ako sme už uviedli v našej sťažnosti, počet nevybavených vecí   v súdnom   oddelení   príslušného   sudcu   nemôže   neustále   ospravedlňovať   vzniknuté a vznikajúce prieťahy.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Z obsahu súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:Sťažovateľ   podal   16.   júla   2001   Okresnému   súdu   Spišská   Nová   Ves   žalobu o zaplatenie istiny 71 033 Sk s príslušenstvom spolu s písomnými dôkazmi.

Okresný súd Spišská Nová Ves 3. augusta 2001 vyzval sťažovateľa na uhradenie „doplatku“ súdneho poplatku, ktorý sťažovateľ uhradil v uvedený deň.

Okresný   súd   Spišská   Nová   Ves vydal   6.   augusta   2001   v uvedenej   veci   platobný rozkaz sp. zn. 3 Cb 171/01, proti ktorému podal žalovaný odpor 21. augusta 2001. Okresný   súd   Spišská   Nová   Ves   6.   novembra   2001   podľa   §   150   ods.   1   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) postúpil vec sťažovateľa okresnému súdu z dôvodu miestnej príslušnosti.

Okresný súd 4. februára 2003 určil termín pojednávania na 13. máj 2003 a predvolal naň právneho zástupcu odporcu, ako aj sťažovateľa. Na pojednávaní okresný súd vypočul žalovaného   a sťažovateľa,   ktorý   predložil   súvisiaci   listinný   dôkaz.   Pojednávanie   bolo odročené   na   13.   jún   2003,   pričom   stranám   bola   uložená   povinnosť   predložiť   súvisiace listinné dôkazy (okresný súd tiež predvolal svedka).

Sťažovateľ   29. mája 2003   predložil   okresnému   súdu   svoje   vyjadrenie   spolu s požadovanými listinnými dôkazmi.

Dňa 2. júna 2003 jeden z predvolaných svedkov ospravedlnil svoju neprítomnosť na pojednávaní, ktorého termín bol určený na 13. jún 2003, a odporca predložil požadované listinné dôkazy.

Na   pojednávaní   13. júna   2003   okresný   súd   vypočul   svedka,   oboznámil sa s predloženými listinnými dôkazmi a pojednávanie odročil na 17. jún 2003 za účelom vyhlásenia rozhodnutia (strany vzali určený termín na vedomie).

Pojednávanie 17. júna 2003 okresný súd odročil   na 7.   november 2003 z dôvodu neprítomnosti   sťažovateľa,   zároveň   sťažovateľovi   uložil   povinnosť   predložiť   súvisiace listinné   dôkazy,   žalovanému   povinnosť   predložiť   písomné   stanovisko   k predmetu   sporu a rozhodol o predvolaní ďalších svedkov.

Pojednávanie 7. novembra 2003 odročil okresný súd na 16. marec 2004 z dôvodu neúčasti sťažovateľa, ktorý svoju neprítomnosť ospravedlnil zo zdravotných dôvodov.Dňa 11. marca 2004 odporca predložil okresnému súdu svoje vyjadrenie k žalobe.Na pojednávaní 16. marca 2004 okresný súd rozhodol o pojednávaní v neprítomnosti sťažovateľa, ktorý sa nedostavil napriek predchádzajúcemu vyrozumeniu, vypočul dvoch svedkov a rozhodol o odročení pojednávania na 21. máj 2004, ako aj o predvolaní ďalšieho svedka.

Dňa 14. apríla 2004 okresný súd vyzval žalovaného na oznámenie adresy svedka a 19. apríla 2004 sťažovateľa na predloženie súvisiacich podkladov a písomných dôkazov. Žalovaný na výzvu súdu reagoval oznámením doručeným 21. apríla 2004.

Sťažovateľ   11.   mája   2004   požiadal   okresný   súd   o zmenu   určeného   termínu pojednávania zo zdravotných dôvodov.

Pojednávanie   konané   21.   mája   2004   okresný   súd   odročil   na   3.   december   2004 z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa a predvolaného svedka.

Dňa   2.   decembra   2004   sťažovateľ   ospravedlnil   svoju   neprítomnosť   na   určenom termíne pojednávania a požiadal o pojednávanie v jeho neprítomnosti.

Okresný   súd   na   pojednávaní   3.   decembra   2004   vypočul   svedka   a rozhodol rozsudkom o zamietnutí žaloby sťažovateľa.

Dňa 5. januára 2005 predložil žalovaný okresnému súdu vyčíslenie trov konania. Sťažovateľ podal 9. marca 2005 proti rozsudku okresného súdu odvolanie.Okresný   súd   16.   marca   2005   vyzval   sťažovateľa   na uhradenie   súdneho   poplatku za podané odvolanie, ktorý sťažovateľ uhradil 21. marca 2005.

Okresný   súd   predložil   spisový   materiál   s podaným   opravným   prostriedkom krajskému súdu   19.   apríla   2005   a 4.   mája 2005   mu predložil   aj vyjadrenie   žalovaného k podanému odvolaniu.

Dňa 16. júna 2005 sa na krajskom súde uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol zrušený rozsudok okresného súdu a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Dňa 8. novembra 2005 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol vypočutý   sťažovateľ,   ktorý   zároveň   navrhol   vypočutie   ďalších   svedkov,   následne   bolo pojednávanie   odročené   na   24.   február   2006   a sťažovateľovi   bola   uložená   povinnosť predložiť ďalšie listinné dôkazy (sťažovateľ ich predložil 6. a 8. decembra 2005).

Dňa 24. februára 2006 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu na 9. máj 2006.

Dňa 5. mája 2006 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní predvolaný svedok.Na pojednávaní 9. mája 2006 okresný súd vypočul svedka a pojednávanie odročil za účelom vypočutia svedkov na 10. november 2006.

Dňa   12.   októbra   2006   okresný   súd   zmenil   určený   termín   pojednávania na 21. november 2006. Právny zástupca žalovaného 26. októbra 2006 ospravedlnil svoju neúčasť a požiadal o určenie iného termínu.

Okresný súd požiadal 13. novembra 2006 príslušné obvodné oddelenie Policajného zboru o zistenie aktuálneho pobytu svedka.

Sťažovateľ 15.   novembra   2006   predložil   okresnému   súdu   ďalšie listinné dôkazy. Okresný   súd   telefonicky   20.   novembra   2006   vyrozumel   sťažovateľa   a svedka, „že   sa nemusia   dostaviť   na   pojednávanie   z dôvodu   ospravedlnenia   sa   právnej   zástupkyne žalovaného“.

Dňa 21. novembra 2006 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo z dôvodu neúčasti právneho zástupcu žalovaného odročené na 11. máj 2007.

Dňa 11. mája 2007 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní jeden z predvolaných svedkov.

Dňa   11.   mája 2007   sa   na okresnom   súde   uskutočnilo   pojednávanie,   na ktoré   sa nedostavili dvaja predvolaní svedkovia, strany predniesli svoje návrhy a predložili ďalšie listinné dôkazy. Pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu vykonania znaleckého dokazovania.

Okresný   súd   vyzval   18.   mája   2007   sťažovateľa   a 25.   mája   2007   žalovaného na predloženie   sformulovaných   otázok   na   účely   znaleckého   dokazovania   (sťažovateľ na výzvu reagoval 23. mája 2005).

Okresný súd 27. septembra 2007 rozhodol o pribratí znalca z odboru stavebníctva, odvetvie oceňovania nehnuteľností.

Dňa 15. októbra 2007 ustanovený znalec oznámil okresnému súdu, že problematika ktorá je predmetom znaleckého posudku, nepatrí do jeho odboru, a preto nemôže znalecký posudok vypracovať.

Dňa 5. novembra 2007 okresný súd rozhodol o pribratí znalca z odboru stavebníctva, odvetvie projektovania v stavebníctve.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý   znamená nastolenie právnej istoty   inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd   zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný   súd   považuje   aj   povahu   prerokúvanej   veci.   Tieto   tri   kritéria   zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prejednanie záležitosti súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

1. Predmetom konania, v ktorom sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy, je žaloba o zaplatenie   dlžnej   sumy   z dôvodu   odmeny   za činnosť   stavebného   dozoru   vykonanú sťažovateľom. Z obsahu súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti svedčiace o právnej   zložitosti   veci.   V súvislosti   s   otázkou   faktickej   zložitosti   možno   konštatovať určitý   stupeň   náročnosti   dokazovania   vyplývajúci   z potreby   zabezpečenia   relevantných listinných dôkazov a vypočutia svedkov. Nemožno ňou však celkom ospravedlniť doterajší zdĺhavý priebeh konania spôsobený aj obdobiami súvislej nečinnosti okresného súdu.

2. Ústavný súd pri preskúmaní spisového materiálu zistil, že správanie sťažovateľa vykazuje mnohé momenty, ktoré treba kvalifikovať ako pasivitu účastníka konania, ktorá mala určitý vplyv na predĺženie doby posudzovaného konania.

Ide o početné neúčasti sťažovateľa na určených termínoch pojednávania (17. júna 2003 - sťažovateľ svoju neprítomnosť neospravedlnil, 7. novembra 2003 - sťažovateľ svoju neprítomnosť   ospravedlnil   objektívnymi   dôvodmi,   16.   marca   2004   -   sťažovateľ   svoju neprítomnosť neospravedlnil, 21. mája 2004 - sťažovateľ svoju neprítomnosť ospravedlnil objektívnymi dôvodmi).

Zároveň   však   treba   konštatovať,   že   uvedená   pasivita   sťažovateľa   sa   prejavila nepomerne k obdobiam súvislej nečinnosti okresného súdu, ktoré ústavný súd zaznamenal v rámci preskúmania jeho postupu v konaní.

V ostatnom   hodnotí   ústavný   súd   správanie   sťažovateľa   v zásade   ako   aktívne a súčinnostné, sťažovateľ na výzvy okresného súdu reagoval v primeranej lehote, aktívne označoval a predkladal požadované dôkazy.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa, bol postup okresného súdu.

Ústavný   súd   za   začiatok   obdobia   podliehajúceho   posúdeniu   namietanej protiústavnosti určil 6. november 2001, keď bola vec sťažovateľa postúpená okresnému súdu z dôvodu jeho miestnej príslušnosti.

Posudzované   súdne   konanie   vykazuje   rozsiahle   obdobie   súvislej   nečinnosti okresného   súdu,   keď   nekonal   bez   toho,   aby   mu   v tom   bránila   zákonná   prekážka.   Ide o nečinnosť v trvaní 15 mesiacov v období od 6. novembra 2001 (keď bola vec sťažovateľa postúpená   okresnému   súdu   z dôvodu   jeho   miestnej   príslušnosti)   do   4.   februára   2003 (keď okresný súd určil termín pojednávania).

Ako   obdobia   nečinnosti   kvalifikuje   ústavný   súd   aj   niektoré   neprimerané   časové odstupy medzi uskutočneným a novým určeným termínom pojednávania (bez existencie relevantných objektívnych   dôvodov).   Ide   o obdobie od 9. mája 2006 (keď okresný   súd uskutočnil   pojednávanie)   do   10.   novembra   2006   (keď   okresný   súd   pokračoval v pojednávaní)   predstavujúce   nečinnosť   v trvaní   6   mesiacov   a takisto   o   obdobie od 21. novembra   2006   (keď   okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie)   do   11.   mája   2007 (keď okresný súd pokračoval v pojednávaní) predstavujúce nečinnosť v trvaní 5 mesiacov.

Poznamenané   nečinnosťou   okresného   súdu   v trvaní   takmer   5   mesiacov   je   tiež obdobie od 23. mája 2005 (keď sťažovateľ na základe výzvy predložil sformulované otázky na   účely   znaleckého   dokazovania)   do   27.   septembra   2007   (keď   okresný   súd   rozhodol o pribratí znalca).

Ústavný   súd   sa   pri   posudzovaní   sťažnosti   vysporiadal   aj   s vyjadrením   predsedu okresného súdu, ktorý poukázal na pracovnú zaťaženosť zákonného sudcu.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu vecí a v tejto súvislosti neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   alebo   znižovala   zodpovednosť   súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Preto ústavný súd obranu okresného súdu spočívajúcu v pracovnej zaťaženosti sudcu neakceptoval.

Vzhľadom na uvedené obdobia súvislej nečinnosti okresného súdu súhrnne trvajúce dva   roky   a jeden   mesiac   nemožno   viac   ako   šesť   rokov   trvajúcu   dobu   posudzovaného konania   vedeného   okresným   súdom   bez   rozhodnutia   vo   veci   považovať   za   ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani za primeranú podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že   uvedené   práva sťažovateľa boli porušené.

III.

Vzhľadom na výrok o porušení základného práva sťažovateľa, ako aj na skutočnosť, že namietané konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd zároveň prikázal okresnému súdu v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona   o   ústavnom   súde,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 33 Cb 964/01   ďalej   konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume   80 000   Sk,   ktoré   odôvodnil   nasledovne: „Máme   za   to,   že   len   konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nie je pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením. K porušeniu tohto práva – podľa názoru sťažovateľa – došlo postupom porušovateľa, t. j. orgánu, ktorého úlohou je práve ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických   a právnických   osôb.   Sťažovateľ   sa   už   viac   ako   6   rokov   nemôže   bez   svojho zavinenia domôcť práva, nachádza sa permanentne v stave právnej neistoty, pričom na základe   doterajšieho   postupu   porušovateľa   je   konečné   rozhodnutie   vo   veci   samej v nedohľadne.“

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 50 000   Sk.   Táto   suma   zohľadňuje   celkovú   dĺžku   predmetného   konania   s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu, dĺžku zbytočných prieťahov v tomto konaní a s tým spojenú ujmu sťažovateľa, ako aj správanie sťažovateľa ako účastníka konania.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vo   zvyšnej   časti   uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 9 444 Sk.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 3, § 14, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2007 v konaní pred ústavným súdom je 2 970 Sk a hodnota režijného paušálu je 178 Sk.

V súlade   s týmito   ustanoveniami   možno   teda   trovy   konania   vyčísliť   ako   súčet odmeny   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia,   písomné podanie na súd) vrátane režijného paušálu (2 x 2 970 Sk + 2 x 178 Sk = 6 296 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda predstavuje celkovú sumu 6 296 Sk.

Ústavný   súd   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   priznal   odmenu   v sume   6   296 Sk a v zostávajúcej časti jeho nároku na náhradu trov konania nevyhovel, pretože uskutočnený úkon „stanovisko   k vyjadreniu   Okresného   súdu   Košice   II“ z 19. decembra 2007 nepovažoval ústavný súd za taký, ktorý by obsahoval nové a zásadné skutočnosti prispejúce k objasneniu veci.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2008