znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 276/05-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť R. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. I. G., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 320/03 z 13. apríla 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   R.   K.   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. augusta 2005   doručená   sťažnosť   R.   K.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. I. G., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   a na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obo 320/03 z 13. apríla 2005.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) je vedené konanie sp. zn. Z-2-38 Cb 487/95 v právnej veci žalobcu V. O., Č. (ďalej len „žalobca“) proti sťažovateľovi ako odporcovi o zaplatenie 566 374 Sk s príslušenstvom z dôvodu neuhradenia faktúr z titulu zmluvy o dodávke piva z 20. apríla 1993. Tak žalobca, ako   aj   sťažovateľ   ako   účastníci   predmetného   súdneho   sporu   sú   samostatne   zárobkovo činnými osobami.

Krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. Z-2-38 Cb 487/95 z 18. apríla 2002 žalobe žalobcu   vyhovel   a sťažovateľa   zaviazal   uhradiť   žalobcovi   sumu   vo   výške   566   374   Sk s príslušenstvom a trovami konania.

Sťažovateľ podal proti predmetnému rozsudku krajského súdu odvolanie. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Obo 320/03 z 13. apríla 2005 potvrdil napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu v časti istiny, v časti trov konania zmenil toto rozhodnutie tak, že ich znížil zo sumy 66 474 Sk na 63 704,60 Sk. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 10. júna 2005.

K namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   napadnutým   rozsudkom odvolacieho najvyššieho súdu došlo podľa sťažovateľa tým, že najvyšší súd pri rozhodovaní o jeho odvolaní proti prvostupňovému rozsudku nevykonal, nevyhodnotil dôkazy svedčiace v jeho prospech, najmä ten z nich, že nebol akceptovaný dobropis vystavený spoločnosťou R., a. s., M. na čiastku 193 900 Sk za vrátené obaly. Rozhodovanie súdu, keď si tento súd podľa   neho   vyberal   jednostranné   dôkazy,   o ktoré   oprel   svoje   skutkové   závery (nevysporiadal sa s jeho námietkou o uložení povinnosti prevziať vratné obaly žalobcom, i keď z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že tento ich odmietol prevziať, pričom   takáto   povinnosť   mu   vyplývala   z obchodnej   zmluvy),   považoval   sťažovateľ   za svojvoľné a arbitrárne.

Ako ďalej uviedol sťažovateľ v sťažnosti, na odvolacie pojednávanie na najvyššom súde 13. apríla 2005 sa nemohol dostaviť jeho právny zástupca pre kolíziu s inými jeho pojednávaniami   nariadenými   na   ten   istý   deň.   Napriek   riadnemu   ospravedlneniu a požiadaniu   o odročenie   pojednávania   najvyšší   súd   rozhodol   v ten   deň   bez   odročenia pojednávania,   bez   prítomnosti   sťažovateľa,   pričom   s touto   skutočnosťou   sa   vo   svojom rozsudku nevysporiadal, a ani v odôvodnení sa o tom nezmienil.

Podľa sťažovateľa mu uvedeným postupom najvyššieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, čím bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa označených článkov ústavy a dohovoru.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ 11. júla 2005 podal proti právoplatnému rozhodnutiu najvyššieho súdu dovolanie z dôvodu vád konania v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku, najmä však preto, že postupom odvolacieho súdu jemu ako účastníkovi konania bola podľa písm. f) citovaného ustanovenia odňatá možnosť konať pred súdom. O podanom dovolaní sťažovateľa ku dňu podania jeho sťažnosti ústavnému súdu dovolací súd ešte nerozhodol.

Sťažovateľ v súvislosti s uvedeným žiada, aby ústavný súd

-   deklaroval   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 320/03 z 13. apríla 2005,   -   zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 320/03 z 13. apríla 2005 a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

- uložil najvyššiemu súdu povinnosť uhradiť mu trovy konania vo výške 5 302 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z konania o sťažnostiach nemožno vylúčiť ani postup všeobecných súdov Slovenskej republiky,   ak   v jeho   dôsledku   došlo   k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv   alebo slobôd fyzickej osoby alebo právnickej osoby ako účastníka súdneho konania a ak tomuto základnému právu alebo slobode iný súdny orgán Slovenskej republiky neposkytuje účinnú právnu ochranu na základe právneho prostriedku nápravy priamo dostupného sťažovateľovi.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa preto zisťoval, či ochranu základným právam, porušenie ktorých sťažovateľ namietal, neposkytujú všeobecné súdy   na   základe   opravných   prostriedkov   jemu   dostupných,   ktoré   možno   považovať   za účinné   právne   prostriedky   nápravy   namietaného   porušenia   označeného   práva.   Hoci z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že odvolanie proti nemu nie je prípustné, pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd súčasne skonštatoval, že sťažovateľ   napriek   tomu   využil   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok   podľa § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Za účelom rozhodnutia o podanom dovolaní bol spisový materiál predložený dovolaciemu najvyššiemu súdu 22. augusta 2005.

Jeho prípustnosť sťažovateľ vyvodzoval z ustanovenia § 237 písm. f) a § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a odôvodnil ho všetkými dovolacími dôvodmi uvedenými v ustanovení § 241 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho   súdneho   poriadku   odôvodnil   tým,   že   hoci   požiadal   z dôležitého   dôvodu   - účasť   právneho   zástupcu   na   kolidujúcom   pojednávaní   na   inom   všeobecnom   súde   - o odročenie   pojednávania,   najvyšší   súd   ho   vykonal   v jeho   neprítomnosti,   ako   aj v neprítomnosti   jeho   právneho   zástupcu.   Preto   podľa   sťažovateľa   bolo   konanie   pred najvyšším súdom postihnuté vadou spočívajúcou v tom, že mu bola odňatá možnosť konať pred   súdom.   Podľa   sťažovateľa   predmetné   odvolacie   konanie   bolo   postihnuté   podľa ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b) a c) aj inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie   vo   veci,   a to   najmä   nesprávnym   vyhodnotením   dôkazov.   Rozhodnutie spočívajúce   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci   videl   sťažovateľ   najmä   v otázke zápočtu dobropisu a plnenia, spočívajúceho v poskytnutí prepraviek, resp. v odmietnutí ich prevzatia.

Ústavný súd rešpektuje právny   názor sťažovateľa,   že   v jeho prípade   je prípustné dovolanie,   ktorý   sťažovateľ   prejavil   jeho   podaním.   Dovolanie   podľa   §   236   a nasl. Občianskeho   súdneho   poriadku   je   nesporne   účinným   právnym   prostriedkom   nápravy prípadného porušenia sťažovateľových označených základných práv.

Napriek tomu, že v okolnostiach prípadu tak najvyšší súd nepostupoval, podľa jeho aplikovateľnej judikatúry v inom právnom prípade už prijal právny názor, že súd odníme účastníkovi možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku aj vtedy, ak bez výslovného návrhu prejedná vec v neprítomnosti jeho advokáta (zástupcu), ktorý z dôležitého dôvodu, týkajúceho sa len jeho osoby, požiadal súd o odročenie   pojednávania.   Dôležitým   dôvodom   môže   byť   i kolízia   s účasťou   advokáta (zástupcu) na inom súdnom pojednávaní, ak nemožno od účastníka spravodlivo žiadať, aby si zvolil iného zástupcu (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 16/01).

Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru, že sťažovateľ mal s ohľadom   na konkrétne okolnosti   tohto prípadu   v systéme všeobecného   súdnictva   k dispozícii   účinný   opravný   prostriedok   na   dosiahnutie   nápravy svojho práva, porušenie ktorého v konaní pred ústavným súdom namietal. Týmto účinným opravným   prostriedkom   nápravy   bolo   v danom   prípade   dovolanie   podľa   §   236   a nasl. Občianskeho súdneho poriadku, ktoré sťažovateľ podal 11. júla 2005.

Využitie   tejto   zákonnej   možnosti   účinnej   ochrany   označených   základných   práv sťažovateľa vylučuje prijatie sťažnosti na ústavný súd, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Ústavný súd už judikoval: „Ak o závažných procesných pochybeniach, ktorými sa porušujú aj niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný súd na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom procesnom poriadku, je právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky pred ich vyčerpaním vylúčená“ (IV. ÚS 10/02).

Porušenie práva na súd a spravodlivý súdny proces podľa označených článkov ústavy a dohovoru by v prípade dovolacieho súdu prichádzalo do úvahy len vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto súdu ustanovené Občianskym súdnym poriadkom neboli rešpektované zo strany dovolacieho súdu spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. V štádiu, kedy sťažovateľ iba podal dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (22. augusta 2005 bolo dovolanie sťažovateľa aj so spisovou dokumentáciou odstúpené na dovolací najvyšší súd), ústavný súd takéto skutočnosti nemôže prejudikovať.

V súlade   s princípom   subsidiarity   zakotveným   v čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktorý vylučuje, aby o tom istom skutkovom základe prebiehalo okrem civilného konania aj ďalšie konanie   o ústavnej   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   pred   ústavným   súdom,   ústavný súd sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie. Z uvedeného dôvodu bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa na rozhodnutie ústavného súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2005