znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 276/04-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. februára 2005 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval   sťažnosť   Ing.   Štefana   Tulipána,   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. J.   K., Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 C 126/99 a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   Ing.   Štefana   Tulipána   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 126/99   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   126/99 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   Štefanovi Tulipánovi   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava II   p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia Ing.   Štefana   Tulipána   na   účet   jeho   advokáta   JUDr.   J.   K.,   Advokátska   kancelária,   K., vo výške   9   340   Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsať   slovenských   korún)   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti Ing. Štefana Tulipána vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2004 doručená sťažnosť Ing. Štefana Tulipána, bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom   JUDr.   J.   K.,   Advokátska   kancelária,   K.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 126/99.

Sťažovateľ uviedol, že návrhom z 3. marca 1999 podaným okresnému súdu žiadal, aby súd určil, že výpoveď odporcu daná mu 19. novembra 1999 podľa § 46 ods. 1 písm. c) vtedy platného Zákonníka práce je neplatná. Zároveň žiadal priznať aj náhradu ušlej mzdy. Dňa 4. apríla   2000   jeho   právny   zástupca   doplnil   samotný   návrh,   právne   ho   odôvodnil a upravil aj petit ohľadne určenia neplatnosti výpovede a taktiež ohľadne náhrady mzdy. Ďalším podaním z 8. júna 2001 rozšíril návrh ohľadne rozsahu náhrady mzdy z dôvodu neplatného rozviazania pracovného pomeru. Okresný súd svojím rozsudkom z 5. júna 2002 určil, že výpoveď je neplatná. Voči tomuto rozsudku sa 7. augusta 2002 odvolal odporca, toto odvolanie bolo zástupcovi sťažovateľa doručené až 23. júna 2003, teda po desať a pol mesiaci.   K odvolaniu   sa   sťažovateľ   vyjadril   30.   júna   2003.   Dňa   22.   apríla   2003   podal sťažovateľ   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   podľa   ustanovenia   §   17   zákona   Slovenskej národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení   neskorších   predpisov.   Odvolanie   odporcu   bolo   expedované   Krajskému   súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   až 2. marca   2004,   teda   8   mesiacov   po   doručení vyjadrenia   k odvolaniu.   Nekonaním   prvostupňového   súdu   došlo   k   prieťahom   v konaní, pričom konaniu nebráni žiadna zákonná prekážka.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol že:„Základné   právo   Ing.   Štefana   Tulipána   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava II vo veci 14 C 126/99 porušené bolo.

Porušovateľ   je   povinný zaplatiť   sťažovateľovi primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

Na základe výzvy ústavného súdu bola sťažnosť doplnená 30. augusta 2004 s tým, že sťažovateľ ako dôvod na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 60 000 Sk uviedol neadekvátnu a nedostatočnú právnu ochranu zapríčinenú nečinnosťou okresného súdu a zbytočnými prieťahmi. V liste z 27. januára 2005 súhlasil s upustením od ústneho   prejednania   veci   a požiadal   o priznanie   trov   svojho   právneho   zastúpenia vo výške 14 010 Sk na účet jeho právneho zástupcu.

Uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 276/04-11 zo 16. septembra 2004 bola vec prijatá   na   ďalšie   konanie.   Na   výzvu   ústavného   súdu   reagovala   poverená   predsedníčka okresného   súdu   listom   z   18.   októbra   2004   sp.   zn.   Spr.   2146/04,   v   ktorom   uviedla, že netrvá na ústnom prejednaní veci. V liste zo 14. januára 2005 doručenom ústavnému súdu   21.   januára   2005   uviedla,   že   v konaní   okresného   súdu   zistila   prieťahy.   V   období od 2. marca 2004 do 13. decembra 2004 sa spis nachádzal na krajskom súde a vo vzťahu k možným prieťahom v uvedenom období sa nevie vyjadriť.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie stavu právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho orgánu.

Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 26/95).

Účelom   priznania   práva   podať   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   je   poskytnutie príležitosti   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   porušením   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov   a postup   súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd bral do úvahy aj predmet sporu o neplatnosť   výpovede, jeho   statusový   význam   pre   sťažovateľa,   nutnosť   dokazovania vo veci,   a   to   už   v prvej   časti   sporu,   pokiaľ   ide   o trvanie   pracovného   pomeru,   ako   aj v prípadnej druhej časti, pokiaľ ide o mzdové nároky sťažovateľa, a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/97) relevantnú pre rozhodnutie vo veci, pričom na základe týchto hľadísk   predmetné   konanie   sťažovateľa   možno   hodnotiť   ako   štandardnú   agendu   súdu s bohatou judikatúrou, po skutkovej stránke zložitú s nutnosťou znaleckého dokazovania v prípade rozhodnutia o mzdovom nároku.

Pri preskúmaní konania podľa kritéria správanie sťažovateľa vo veci ústavný súd nezistil   také   skutočnosti,   ktoré   by   nasvedčovali   spôsobovaniu   prieťahov   zo   strany sťažovateľa   takými   skutočnosťami,   ako   je   neospravedlnená   neúčasť   na   pojednávaní a nepredkladanie požadovaných listín.

Pokiaľ   ide   o tretie   kritérium,   a to   postup   okresného   súdu,   je   potrebné   uviesť, že ústavný súd sa zaoberal nielen tvrdeniami sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu, ale aj celkovým priebehom predmetného konania.

Ústavný súd vychádzal z predloženého spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 126/99, z ktorého zistil, že boli vykonané tieto úkony:

Dňa 8. marca 1999 podal sťažovateľ návrh proti firme GEBERIT Slovensko, s. r. o., o neplatnosť výpovede z organizačných dôvodov spolu s prílohami, ktoré obsahovali výpis z obchodného   registra   týkajúci   sa   odporcu   (žalovaného),   pracovnú   zmluvu   s odporcom, zápisnicu   z valného   zhromaždenia   z 13.   novembra   1998,   oznámenie   o rozviazaní pracovného pomeru z 19. novembra 1998 a vyjadrenie sťažovateľa z 10. decembra 1998. Spisu bola pridelená sp. zn. 14 C 126/99.

Dňa 12. novembra 1999 okresný súd nariadil pojednávanie na 2. február 2000. Zo spisu nie je zrejmé, prečo bol tento termín zrušený, a až 25. februára 2000 bol nariadený termín pojednávania na 26. apríl 2000.

Dňa   7.   apríla   2000   predložil   sťažovateľ   okresnému   súdu   plnú   moc   pre   svojho advokáta a doložil daňový doklad o svojich príjmoch za rok 1999.

Dňa 21. januára 2000 žalovaný splnomocnil svojho zástupcu.Dňa 26. apríla   2000 sa   konalo vo veci   pojednávanie za účasti   sťažovateľa, jeho zástupcu a zástupcu žalovaného, ktoré bolo odročené na 17. máj 2000 za účelom výsluchu štatutára žalovaného.

Dňa 2. mája 2000 dal sudca pokyn vyžiadať výpis z obchodného registra týkajúci sa žalovaného.

Dňa 17. mája 2000 sa konalo pojednávanie za účasti strán a ich zástupcov, ktoré bolo odročené na 9. október 2000 z dôvodu neúčasti prísediacej.

Dňa 23. mája 2000 bol daný pokyn kancelárii predvolať prísediacu na 4. október 2000.Dňa 18. mája 2000 bol okresnému súdu doručený výpis z obchodného registra.Dňa 4. októbra 2000 sa pojednávanie opätovne neuskutočnilo pre neúčasť prísediacej zo zdravotných dôvodov. Okresný súd nariadil nový termín na 20. december 2000.Dňa 20. decembra 2000 sa sťažovateľ ani jeho zástupca pojednávania nezúčastnili, zrejme boli operatívne informovaní o neuskutočnení pojednávania pre práceneschopnosť prísediacej, a pojednávanie bolo odročené na 21. február 2001.

Dňa   21.   februára   2001   sa   konalo pojednávanie za   účasti   sťažovateľa   a zástupcu žalovaného, ktoré bolo odročené na 16. máj 2001 za účelom predloženia dokladov.Dňa 27. februára 2001 boli doložené doklady z valného zhromaždenia.Dňa   9.   apríla   2001   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   k predloženým dokladom.

Dňa   16.   mája   2001   sa   konalo   pojednávanie   za   účasti   zástupcu   sťažovateľa, nezúčastnil sa ho zástupca žalovaného. Pojednávanie bolo odročené z dôvodu rozšírenia návrhu v lehote 10 dní.

Dňa 17. mája 2001 zástupca žalovaného ospravedlnil svoju neúčasť.Dňa 28. augusta 2001 okresný súd nariadil termín pojednávania na 17. október 2001.Dňa   16.   októbra   2001   zástupca   sťažovateľa   požiadal   o odročenie   pojednávania z dôvodu kolízie termínov.

Dňa   17.   októbra   2001   sa   konalo   pojednávanie,   ktorého   sa   zúčastnil   zástupca žalovaného. Pojednávanie bolo odročené na 16. január 2002 z dôvodu neúčasti prísediacej.Dňa 16. januára 2002 sa malo konať pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne.

Dňa 22. marca 2002 okresný súd nariadil pojednávanie vo veci na 5. jún 2002.Dňa 5. júna 2002 sa pojednávania zúčastnili zástupcovia oboch strán. Senát vyniesol rozsudok s tým, že výpoveď daná navrhovateľovi je neplatná.

Dňa 8. júla 2002 sudkyňa vypracovala rozsudok.Dňa 7. augusta 2002 bolo zahlásené odvolanie proti rozsudku.Dňa 25. septembra 2002 žalovaný oznámil, že zmenil zástupcu.Dňa 16. júna 2003 okresný súd doručil odvolanie zástupcovi sťažovateľa.Dňa 2. júla 2003 sa sťažovateľ vyjadril k odvolaniu.Dňa 3. marca 2004 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní.Dňa 30. novembra 2004 krajský súd uznesením sp. zn. 8 Co 62/04 zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   zistil,   že   postupom   okresného   súdu   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov garantované čl. 48 ods. 2 ústavy z dôvodov, že okresný súd nekonal od 8. marca 1999 (keď mu bol doručený návrh) do 12. novembra 1999 (keď vytýčil termín pojednávania), pričom   z tohto   obdobia   nemožno   akceptovať   obdobie   nečinnosti   v trvaní   7   mesiacov. Ako neprimerané je tiež možné vytknúť určenie pojednávania 23. mája 2000 na 4. október 2000,   teda   o päť   mesiacov.   Okresný   súd   vo   veci   vypracoval   rozsudok   8.   júla   2002, ale odvolanie   zo   7.   augusta   2002 doručil   zástupcovi   sťažovateľa   na vyjadrenie 16.   júna 2003 s odstupom 10 mesiacov. Dňa 2. júla 2003 predložil sťažovateľ svoje vyjadrenie, ale spis bol na odvolacie konanie predložený až 2. marca 2004, t. j. po 8 mesiacoch. Nekonania, ktoré možno charakterizovať ako prieťahy, predstavujú obdobie prevyšujúce 2 roky, čo je neakceptovateľné aj vzhľadom na predmet sporu.

Podľa   čl.   127   ods.   2   druhej   vety   ústavy   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže   k porušeniu   práva   došlo   nekonaním okresného   súdu   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. 14 C 126/99, prikázal mu ústavný súd vo veci konať (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ požaduje, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk, ktoré aj zdôvodnil.

Ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľa a vyslovil porušenie jeho základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 126/99 a prikázal mu vo veci konať.

Dovŕšením   opatrení   smerujúcich   zo   strany   ústavného   súdu   k odstráneniu   stavu právnej   neistoty   bolo   i priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške 40 000 Sk.

V okolnostiach   prípadu   ústavný   súd   zdôrazňuje   aj   predmet   sporu,   ďalej   obdobia nečinnosti   okresného   súdu,   v   ktorých   nevykonal   úkony   smerujúce   k nastoleniu   právnej istoty (bod 3 výroku nálezu).

Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu nevyhovel.

Právny   zástupca   sťažovateľa   si   uplatnil   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   podľa ustanovenia § 13 ods. 1 a § 16 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška   č.   163/2002   Z.   z.“)   za   tri   úkony po 4 534 Sk a režijný paušál 403 Sk, spolu 14 010 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konaní uznesením   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ   bol   vo   veci   úspešný,   a preto   bolo   potrebné   rozhodnúť   o úhrade   trov konania okresným súdom.   Právny zástupca   sťažovateľa   si   uplatnil trovy   konania za tri úkony, t. j. aj za doplnenie sťažnosti, ktoré sa viazalo na výzvu ústavného súdu na doplnenie sťažnosti, aby táto mala zákonom požadované náležitosti. Vzhľadom na túto skutočnosť bolo možné uznať náhradu len za dva úkony právnej služby, a to každý po 4 534 Sk a dva paušály po 136 Sk, spolu 9 340 Sk. Uvedenú sumu prikázal uhradiť okresnému súdu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2005