znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 275/2014-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   Slovenskej   republiky   na   neverejnom zasadnutí 9. septembra   2014   v   senáte   zloženom   z   predsedu   Ľubomíra Dobríka a zo sudkyne Jany Baricovej   a sudcu   Rudolfa   Tkáčika   prerokoval   sťažnosť T. G., zastúpeného   advokátom   JUDr.   Milošom   Kaščákom,   Advokátska   kancelária, M. R. Štefánika 171, Vranov nad Topľou, pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 39/2010 (pôvodne vedenom Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 12 Ro 142/2009) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo T. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   39/2010   (pôvodne   vedenom   Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 12 Ro 142/2009) p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súd   Bratislava   I   p r i k a z u j e   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 C 39/2010 (pôvodne vedenom Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 12 Ro 142/2009) konať bez zbytočných prieťahov.

3. T. G. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 300 € (slovom tristo eur), ktoré j e   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý uhradiť T. G. trovy konania v sume 284,08 € (dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. Miloša   Kaščáka,   Advokátska   kancelária,   M.   R.   Štefánika   171,   Vranov   nad Topľou, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 275/2014-7 z 24. apríla 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť T. G. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 39/2010 (pôvodne vedenom Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 12 Ro 142/2009).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 26. júna 2009 podal na Okresnom súde Prešov „návrh na vydanie platobného rozkazu o zaplatenie 5.311,03 € s príslušenstvom. Dňa 18. 8. 2009 bol sťažovateľ upovedomený Okresným súdom v Prešove o tom, že jeho návrh   bude   postúpený   z dôvodu   miestnej   nepríslušnosti   na   Okresný   súd   Bratislava   I. Do dnešného   dňa   Okresný   súd   Bratislava   I vo   veci...   vôbec   nekonal..   Podľa   názoru sťažovateľa „prejednaniu   veci   nebráni   žiadna   objektívna   prekážka“, pričom   nečinnosť okresného súdu nemôže byť odôvodnená „ani právnou a faktickou zložitosťou a takisto nie je zavinená ani účastníkmi konania“.

Predsedníčka   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 3296/2014 doručeným ústavnému súdu 18. júna 2014, v ktorom vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   a   uviedla   sumár   dosiaľ   vykonaných   úkonov   okresného   súdu «od doručenia   návrhu   na   začatie   konania   na   tunajší   súd   dňa   23.2.2010,   keď   došlo k postúpeniu predmetnej veci na tunajší súd z Okresného súdu Prešov z dôvodu miestnej príslušnosti. Dňa 3.3.2010 bola vec prevedená do registra „C“ pre nesprávne označenie odporcu.

Dňa 18.3.2010 spisová kancelária predložila vec na stanovenie ďalšieho postupu zákonnému sudcovi.

Dňa   9.12.2013   Okresný   súd   Bratislava   I   v   súlade   s   ust.   §   105   ods.   3   O.s.p. s poukazom na námietku navrhovateľa zo dňa 27.8.2009 a z dôvodu podľa ust. § 87 písm. c) a f) O.s.p.   vyjadril   svoj   nesúhlas   s   postúpením   veci   a   vyhotovil   prípis,   ktorým   vec predložená na rozhodnutie Krajskému súdu v Bratislave.

Dodatkom   č.   19   k   Rozvrhu   práce   Okresného   súdu   Bratislava I   pre rok   2013 v súvislosti s nástupom zákonnej sudkyne Mgr. Daniely Drnákovej na materskú dovolenku, bolo oddelenie 6C prerozdelené a s účinnosťou od 1.1.2014 bola vec sp. značka 6C/39/2010 pridelená zákonnej sudkyni JUDr. Mariane Harvancovej.

Krajský súd v Bratislave prípisom doručeným tunajšiemu súdu dňa 21.01.2014 vrátil spis bez rozhodnutia ako nesprávne predložený a z dôvodu chýbajúcich podmienok miestnej príslušnosti odkázal Okresný súd Bratislava I s poukazom na § 105 ods. 2 v spojení s § 11 ods. 3 O.s.p. na Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Dňa 23.1.2014 daný pokyn zákonnej sudkyne na ďalší procesný postup - predloženie spisu   Najvyššiemu   súdu   SR,   súdny   spis   sa   odo   dňa   11.2.2014   doposiaľ   nachádza na Najvyššom súde SR.»

Predsedníčka okresného súdu k doterajšiemu priebehu konania vo svojom vyjadrení ďalej uviedla:

„Čo sa veci samotnej týka, nakoľko súdny spis je aktuálne v dispozícii Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky,   nie   je   možné   z   mojej   strany   zaujať   relevantné   stanovisko k skutkovej   a   právnej   zložitosti   sporu.   Dovolím   si   však   poukázať   na   to,   že   sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní sp. zn.: 6C/39/2010 podľa ust. §-u 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov na tunajší súd podal dňa 3.12.2013, na jeho sťažnosť mu bolo odpovedané prípisom zo dňa 17.12.2013, pričom sťažovateľ   už   dňa 17.2.2014 podal   sťažnosť   priamo   na   Ústavný   súd   SR.   Na   sťažnosť sťažovateľa podanú v zmysle ust. §-u 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch som reagovala   prijatím   potrebných   opatrení   proti   pokračovaniu   prieťahov,   čo   samo   osebe poskytuje dôvodný predpoklad urýchlenia konania a zabezpečenia jeho ďalšieho plynulého priebehu...

Na celkovú dĺžku súdneho konania mala vplyv predovšetkým nadmerná zaťaženosť sudcov občianskoprávneho úseku Okresného súdu Bratislava I a vysoký počet a skladba vecí   súdneho   oddelenia   6C.   Subjektívne   zavinenie   zákonnej   sudkyne,   vyššieho   súdneho úradníka, prípadne iných zamestnancov súdu v tomto prípade zistené nebolo. V prípade, ak Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   dospeje   k   záveru,   že   právo   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   bolo   porušené,   dovoľujem   si   požiadať Ústavný súd Slovenskej republiky, aby vzal do úvahy, že zákonná sudkyňa svojím postupom vznik   prieťahov   v   konaní   nezavinila.   Rovnako   si   dovoľujem   požiadať   Ústavný   súd Slovenskej   republiky,   aby   pri   rozhodovaní   o   priznaní   finančného   zadosťučinenia   vzal do úvahy vyššie uvedené objektívne dôvody, ktoré mali za následok, že predmetné konanie nebolo doposiaľ právoplatne skončené a sťažovateľovi nárok na finančné zadosťučinenie nepriznal v plnej výške.

K vyjadreniu predsedníčky okresného súdu zaujal na základe výzvy ústavného súdu stanovisko aj právny zástupca sťažovateľa. Tento vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu 2. júla 2014 iba stručne poukázal na skutočnosť, že existencia prieťahov v namietanom súdnom   konaní   vyplýva   aj   z vyjadrenia   predsedníčky   okresného   súdu   sp.   zn. Spr. 3296/2014,   a vyjadril   súhlas,   aby   ústavný   súd   vo   veci   rozhodol   bez   nariadenia pojednávania.

Z obsahu súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 6 C 39/2010 (pôvodne vedeného Okresným   súdom   Prešov   pod   sp.   zn.   12   Ro   142/2009)   ústavný   súd   zistil   rovnaké skutočnosti,   čo   sa   týka   predloženej   chronológie,   aké   uviedol   okresný   súd,   preto   ich považoval za preukázané.

Ústavný   súd   ďalej   z predloženého   súdneho   spisu   zistil,   že   uznesením sp. zn. 7 Ndc 7/2014   zo   16.   júna   2014   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) rozhodol, že vec prerokuje a rozhodne ako miestne príslušný Okresný súd Vranov nad Topľou.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (IV. ÚS 15/03, I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možno za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré   smeruje   k   právoplatnému   rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k   odstráneniu   jeho   právnej neistoty   zákonom   dovoleným   spôsobom.   K   vytvoreniu   právnej   istoty   preto   dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   111/02,   III.   ÚS   142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúce zo vzťahu medzi poisteným a poisťovateľom tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité. Navyše, z obsahu súdneho spisu predloženého ústavnému súdu je možné ustáliť, že okresný súd dosiaľ riešil len otázku vlastnej miestnej príslušnosti a nevykonával žiadne   procesné úkony   vo   veci   samej,   preto nie   je možné ani uvažovať o skutkovej či právnej zložitosti veci samej ako o príčine doterajšej dĺžky konania.

2. Pri posudzovaní druhého kritéria, t. j. hodnotenia správania účastníkov súdneho konania v súvislosti so vznikom prípadných zbytočných prieťahov v konaní, ústavný súd dospel   k   záveru,   že   k   dĺžke   posudzovaného   konania   neprispeli   okolnosti   na   strane sťažovateľa   v podstatnej   miere.   Ústavný   súd   však   z obsahu   súdneho   spisu   zistil,   že sťažovateľ   sa   počas   celého   namietaného   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu   konania okresného súdu nedomáhal a sám aktívne do konania vstúpil iba jediný raz, a to podaním zo 14.   októbra   2010,   ktorým   opakovane   namietal   miestnu   príslušnosť   okresného   súdu. Sťažovateľovi preto možno vytknúť pasívnejší prístup ku konaniu, keďže sa od roku 2010 až do konca roku 2013 (počas prakticky úplnej nečinnosti okresného súdu) o svoju vec nezaujímal a až do 3. decembra 2013 nepodal ani sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní, teda neriadil sa zásadou vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje práva), z ktorej okrem iného   vyplýva   priama   závislosť   ochrany   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov konania od ich súčinnosti, čo ústavný súd musel zohľadniť pri určení výšky finančného zadosťučinenia   (obdobne   IV.   ÚS   10/05,   III.   ÚS   336/07,   III.   ÚS   382/08 a III. ÚS 254/09). Ústavný súd musel v týchto súvislostiach brať do úvahy aj skutočnosť, že   sťažovateľ,   využijúc   svoje   dispozičné   oprávnenie,   nepodal   žalobu   na   miestne príslušnom   súde,   čím   nepochybne   tiež   prispel   k predĺženiu   predmetného   súdneho konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci a poukazuje na to, že trvanie namietaného súdneho konania v dĺžke viac ako 5 rokov, z toho na okresnom súde takmer 4 roky bez nariadenia čo i len jediného pojednávania vo veci samej, je už samo osebe neprimerané.

Dňa   26.   júna   2009   podal   sťažovateľ   Okresnému   súdu   Prešov   návrh   na   vydanie platobného rozkazu, ktorým sa domáhal zaplatenia sumy 5 311,03 € s príslušenstvom. Dňa   9.   júla   2009   Okresný   súd   Prešov   vydal   vo   veci   platobný   rozkaz č. k. 12 Ro 142/2009-9.

Dňa 31. júla 2009 podal žalovaný námietku miestnej príslušnosti Okresného súdu Prešov a zároveň odpor proti platobnému rozkazu.

Dňa 18. augusta 2009 Okresný súd Prešov oznámil sťažovateľovi postúpenie veci okresnému súdu.

Dňa   27.   augusta   sťažovateľ   oznámil   Okresnému   súdu   Prešov   svoj   nesúhlas s postúpením veci okresnému súdu.

Dňa 17. februára 2010 bola vec Okresným súdom Prešov postúpená okresnému súdu, ktorý   vec   prijal   23.   februára   2010   a zaevidoval   pod   sp.   zn.   15   Ro   50/2010.   Vec   bola následne prevedená do registra „C“ a bola jej pridelená sp. zn. 6 C 39/2010.

Okresný   súd   v ďalšom   období   nevykonal   žiadne   procesné   úkony   smerujúce k rozhodnutiu   vo   veci   samej   a nijako   ani   nereagoval   na   námietku   sťažovateľa o nepríslušnosti okresného súdu zo 14. októbra 2010. K procesnej aktivite okresného súdu došlo až po 3 rokoch a 10 mesiacoch, keď okresný súd 9. decembra 2013 vyjadril svoj nesúhlas   s   postúpením   veci   a   vyhotovil   prípis,   ktorým   vec   predložil   na   rozhodnutie Krajskému   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“).   Aj   v tomto   prípade   však   išlo o postup, ktorý možno označiť za neefektívny a nesústredený, keďže už 21. januára 2014 krajský súd vrátil okresnému súdu spis bez rozhodnutia ako nesprávne predložený. Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k   názoru,   že   doterajším postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 6 C 39/2010 (pôvodne vedenom Okresným súdom   Prešov   pod   sp.   zn.   12   Ro   142/2009)   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Napriek   tomu,   že   ústavný   súd   z predloženého   súdneho   spisu   zistil,   že počas rozhodovania o sťažnosti sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Ndc 7/2014 zo 16. júna 2014 určil, že vo veci bude ďalej konať namiesto okresného súdu ako miestne príslušný Okresný súd Vranov nad Topľou, nariadil okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, keďže zo strany okresného súdu je ešte potrebné realizovať procesné úkony súvisiace   s doručovaním   predmetného   uznesenia   najvyššieho   súdu   a postúpením   spisu Okresnému súdu Vranov nad Topľou.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia v sume   3   000   €   vo   vzťahu   k   okresnému   súdu   z   dôvodu,   že   k porušovaniu   jeho   práv dochádza už od roku 2010, pričom toto sťažovateľ považuje za „značnú ujmu na jeho práve na súdnu a inú právnu ochranu“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   aj   priznanie finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   v   konaní vedenom   pod sp.   zn.   6   C   39/2010   (pôvodne   vedenom   Okresným   súdom   Prešov pod sp. zn. 12   Ro   142/2009),   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   danej   veci,   ako   aj správanie sťažovateľa (opísané v II. časti bode 2 tohto nálezu), považoval priznanie sumy 300   €   sťažovateľovi   za primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   §   56   ods.   4   zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Právny zástupca sťažovateľa trovy konania nevyčíslil. Ústavný súd podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) priznal sťažovateľovi náhradu trov konania. Základom pre výpočet náhrady za úkon   právnej   služby   je   v   danom   prípade   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2013 v sume   804   €.   Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania za dva úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2014   (príprava   a   prevzatie   veci   a   písomné vyhotovenie sťažnosti) po 134 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľa nárok aj na náhradu režijného   paušálu   8,04   €   za   jeden   úkon   podľa   vyhlášky.   Náhrada   trov   konania,   ktorú ústavný súd priznal sťažovateľovi, spolu predstavuje sumu 284,08 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2014