znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 275/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M., zastúpeného obchodnou spoločnosťou A., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ JUDr. J. L., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivý   proces podľa   čl. 47 Charty základných práv Európskej   únie rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Svzn 1/2010 z 24. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M.   o d m i e t a   ako podanú neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára 2011   doručená   sťažnosť   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre   namietané   porušenie   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Svzn 1/2010 z 24. novembra 2010 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

V   napadnutom   konaní   rozhodoval   najvyšší   súd   o   odvolaní   prokurátora   Okresnej prokuratúry Banská Bystrica (ďalej len „okresný prokurátor“) proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 24 S 55/2009-57 z 5. marca 2010, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na vyslovenie nesúladu Všeobecne záväzného nariadenia M. č. 1/2009 z 27. januára 2009, ktorým sa vyhlasujú záväzné časti ÚPN CMZ B., Zmeny a doplnky (ďalej len „všeobecné záväzné nariadenie“) so zákonom. Najvyšší súd uvedený rozsudok krajského súdu zmenil tak, že vyslovil nesúlad všeobecne záväzného nariadenia s § 22 ods. 7, § 25 ods. 6 a § 27 ods. 4 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) a § 6 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“).

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že „porušovanie vyššie uvedených práv nastalo tým, že závery ktorými sa všeobecný súd pri svojom rozhodnutí riadil, boli zjavne neodôvodnené a arbitrárne, v dôsledku čoho je Rozsudok nepreskúmateľný.“ Najvyšší súd sa mal podľa sťažovateľa   odchýliť   od   znenia   stavebného   zákona   tým,   že „svojvoľne   zákonom požadovanú povinnosť rozšíril“. V dôvodoch sťažnosti ďalej sťažovateľ uviedol, že „vidí porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, vrátane práva na spravodlivý proces   v tom,   že napádaným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu subjektívneho práva Sťažovateľa na riadne a náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Vo všeobecnosti totižto   uvedenému   základnému   právu   fyzickej   alebo   právnickej   osoby   zodpovedá verejnoprávna povinnosť štátu ako jej adresáta zabezpečiť, aby sa súd, ako kompetentný štátny   orgán   súdnej   moci   v   odôvodnení   vydaného   rozhodnutia   vždy   jasným,   právne korektným   a   zrozumiteľným   spôsobom   vyrovnal   so   všetkými   skutkovými   a   právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné... Máme za to, že v danom prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky nedostatočne aplikoval ustanovenia ust. § 22 ods. 7, § 25 ods. 6 a § 27 ods. 4 písm. a) zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)... a ust. § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov.... Rovnako namietame nedostatok napádaného rozhodnutia z dôvodu nedostatočného výkladu vyššie uvedených jednotlivých   ustanovení   zákonov   ako   aj   nedostatočnú   a   tendenčné   aplikovanú   zásadu verejnosti v procese obstarávania a schvaľovania územnoplánovacej dokumentácie...“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   skutkové   okolnosti   v   danej   veci „nenapĺňajú   zákonné podmienky   pre   povinnosť   orgánu   územného   plánovania   na   opätovné   prerokovanie vznesených pripomienok“ a vzhľadom na to bol proces schvaľovania návrhu územného plánu   zóny   súladný   so   stavebným   zákonom. „V   odôvodnení   napádaného   rozhodnutia absentuje právne posúdenie podaní, a to či sa jedná o pripomienku alebo stanovisko... Argumentácia napádaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky kde pod pojmom zohľadniť chápe v súvislosti so znením ustanovenia § 22 ods. 7 Stavebného zákona pojem akceptovať je podľa nášho názoru reštriktivnym výkladom tohto ustanovenia. Pojem zohľadniť je totižto nutné chápať širšie. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa totižto nezaoberal   záväzným   metodickým   usmernením   Ministerstva   výstavby   a   regionálneho rozvoja SR vo veci vyhodnocovania pripomienok k návrhu územnoplánovacej dokumentácie podľa ust. § 22 Stavebného zákona, ktoré je v zmysle ust. § 17 ods. 3 Stavebného zákona záväzné pre všetky orgány územného plánovania, tzn. aj pre M. a je právnou praxou v procese schvaľovanej územnoplánovacej dokumentácie zaužívané.“

Sťažovateľ napáda aj výklad a podmienky aplikovateľnosti § 27 ods. 4 stavebného zákona najvyšším súdom, ktorý považoval za lex specialis k ustanoveniu § 6 ods. 8 zákona o obecnom zriadení.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   po   prijatí   sťažnosti   ústavný   súd   vydal   vo   veci   takéto rozhodnutie:

„I. Základné právo sťažovateľa - M... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Svzn 1/2010 zo dňa 24. 11. 2010 porušené boli.

II. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Svzn 1/2010 zo dňa 24. 11.   2010 sa   zrušuje a vec sa   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   ďalšie konanie.

III.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi,   M., zastúpenej advokátskou kanceláriou A. s. r. o... trovy konania vo výške 306,34 Eur... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...“.

Sťažovateľ súčasne navrhol rozhodnúť o dočasnom opatrení, ktorým by ústavný súd odložil vykonateľnosť právoplatného rozsudku najvyššieho súdu z dôvodu, že „v súčasnosti naďalej plynie Sťažovateľovi v zmysle ust. § 250zfa ods. 5 OSP šesťmesačná lehota v ktorej je   Sťažovateľ   povinný   uviesť   predmetné   všeobecne   záväzné   nariadenie   do   súladu   so zákonom“.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Keďže sťažovateľ sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy namieta, že najvyšší súd porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru a právo na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty rozsudkom, ústavný súd sa zaoberal otázkou jeho procesnej legitimácie v tomto type konania.

Sťažnosť podľa čl. 127 ústavy je individuálnym právnym prostriedkom na ochranu ústavne zaručených základných práv alebo slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb. Definičným znakom pojmu sťažnosť je zásah orgánu verejnej moci do týchto základných práv alebo slobôd. Zmyslom a účelom sťažnosti je ochraňovať fyzické osoby a právnické osoby pred zásahmi do základných práv alebo slobôd predovšetkým zo strany orgánov štátu [rozhodnutiami, opatreniami alebo iným zásahom (II. ÚS 187/03 v spojení s I. ÚS 29/97 a IV. ÚS 197/03)]. V sťažnosti podľa čl. 127 ústavy ide predovšetkým o ochranu súkromnej sféry fyzických a právnických osôb pred verejnou mocou, a s tým previazané presadzovanie ochrany a rešpektu k ľudským slobodám u všetkých orgánov verejnej moci. Verejná moc je teda   povinná   rešpektovať   a   chrániť   ľudské   práva,   pričom   obsah   tejto   povinnosti   je podmienený charakterom jednotlivých základných práv. Nositeľ základného práva je takto determinovaný   oblasťou   ochrany,   ktorú   má   dané   základné   právo   zaručovať.   Existujú základné   práva,   ktoré   prislúchajú   každej   ľudskej   bytosti,   práva,   ktoré   prislúchajú   len štátnym občanom,   alebo práva, ktorých   nositeľom   môže   byť len cudzinec.   Právnickým osobám   prislúchajú   len   také   práva,   ktoré   sú   zlučiteľné   s   povahou   právnickej   osoby (II. ÚS 80/09).

Predpokladom procesnej legitimácie na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že fyzická osoba alebo právnická osoba má spôsobilosť byť nositeľom základných práv a slobôd. V zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci (štátne orgány) podali sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   (napr.   vo   vlastníckych   sporoch,   keď   vystupujú v súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Môžu tak však urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli byť a aj v   skutočnosti   boli   nositeľmi   ústavou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd.   Orgán verejnej moci (štátny orgán) môže podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu. Pokiaľ štát vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt verejného práva a súčasne ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd (I. ÚS 19/04, III. ÚS 115/06).

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že by bolo nelogické a v zrejmom rozpore s prirodzenou koncepciou ľudských práv a základných slobôd, z ktorej vychádza aj ústavná   úprava   základných   práv   a   slobôd   (pozri   napr.   PL.   ÚS   18/95,   PL.   ÚS   4/97, PL. ÚS 6/01), ak by ich nositeľom mohli byť aj orgán verejnej moci alebo právnická osoba verejného práva s tým istým oprávnením na ich ústavnú ochranu, ktorú im proti zásahom týchto subjektov poskytuje ústavný súd podľa čl. 127 ústavy (m. m. I. ÚS 69/04).

V tejto spojitosti ústavný súd pripomína, že podľa čl. 34 dohovoru súd môže prijímať sťažnosti od ktoréhokoľvek jednotlivca, mimovládnej organizácie alebo od skupiny osôb, ktoré sa považujú za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných dohovorom alebo jeho protokolmi. V tomto článku dohovoru je definované postavenie sťažovateľa spôsobom, ktorý v celom rozsahu vylučuje ako sťažovateľa orgán verejnej moci konajúci v mene štátu a rozhodujúci o právach a povinnostiach   osôb, ktoré sú účastníkmi v konaní pred ním (obdobne I. ÚS 239/07).

Z okolností veci vyplýva, že sťažovateľ má v zmysle § 16 ods. 2 stavebného zákona postavenie   orgánu   územného   plánovania,   a   teda   v   konkrétnom   prípade   vystupuje   ako „nositeľ verejných úloh“ pri výkone samosprávy [§ 4 ods. 3 písm. j) zákona Slovenskej národnej   rady   č.   369/1990   Zb.   o   obecnom   zriadení   v   znení   neskorších   predpisov]. Sťažovateľa je nutné považovať za orgán verejnej moci, a nie za právnickú osobu, ktorá môže byť nositeľom ústavou (resp. dohovorom a chartou) zaručených základných práv a slobôd. S prihliadnutím na uvedené preto nemožno považovať sťažovateľa za osobu, ktorá je oprávnená namietať podľa čl. 127 ústavy porušenie svojich základných práv, ku ktorému malo   dôjsť   v   konaní   vedenom   všeobecnými   súdmi   o   návrhu   na   vyslovenie   nesúladu všeobecne   záväzného   nariadenia   so   zákonom   podľa   §   250zfa   Občianskeho   súdneho poriadku. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol jeho sťažnosť ako podanú neoprávnenou osobou už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2011