znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 275/2010-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   augusta   2010 predbežne prerokoval sťažnosť A. T., B., T. H., S., a F. T., B., zastúpených advokátom JUDr. T. Š., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9 Co 50/2009 z 5. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. T., T. H. a F. T. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2009 doručená sťažnosť A. T., T. H. a F. T. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 50/2009 z 5. mája 2009.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti z 28. júla 2009 uviedli, že predmetom konania pred všeobecnými súdmi „je rozhodovanie o nároku sťažovateľov na náhradu za zničené trvalé porasty nachádzajúce sa na im patriacich pozemkoch... Zákonom ustanoveným postupom bol uplatnený nárok na náhradu v lehote 30.9.1991. Nakoľko býv. JRD S. neprejavilo snahu usporiadať pohľadávku mimosúdne, bola 26.5.1994 podaná žaloba na súd.“.

V sťažnosťou napadnutom rozsudku krajský súd podľa názoru sťažovateľov nebral do úvahy dôkazy, ktoré sťažovatelia uvádzali v odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 50/1994 z 27. novembra 2008, „ani nežiadal predložiť a vyjadriť sa k nim“.

Sťažovatelia   vo   svojom   podaní   z   2.   novembra   2009   nazvanom „žiadosť o informáciu“ okrem iného k veci uviedli, že krajský súd „v odôvodnení neuviedol, prečo vylúčil preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv, ktorých sa navrhovatelia vo svojom   odvolaní   domáhajú...“, pričom „je   nesporné,   že   sťažovateľom   bola   spôsobená zriadením   užívacieho   práva   pozemkov   s   trvalými   porastami   a   vydaním   –   vrátením   bez týchto   porastov   ako   škoda,   tak   ušlý   zisk...   Taktiež   odvolací   súd   vylúčil   preskúmanie porušenia   vlastníckeho   práva   čl.   20   ods.   4   Ústavy   SR   núteného   obmedzenia   a   to   bez náhrady, ako škody za zničené trvalé porasty počas výstavby...“.

Ústavný   súd   sťažovateľov   výzvou   č.   k.   Rvp   1306/09-6   z   11.   novembra   2009 upozornil na nedostatky ústavnej sťažnosti a vyzval na ich odstránenie.

V ďalšom doplnení sťažnosti z 24. novembra 2009 sťažovatelia okrem iného uviedli, že navrhujú sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť a priznať sťažovateľom „náhradu, ako bolo uvedené a dokladované v odvolaní z 05. januára 2009“.

Právny zástupca sťažovateľov v podaní z 27. novembra 2009 uviedol ako dôvod návrhu na «zrušenie rozsudku... nerešpektovanie povinnosti odôvodniť každé rozhodnutie súdu vyčerpávajúcim, presvedčivým spôsobom. Súd síce nie je povinný nie len vykonať, ale ani podrobne reagovať na každý dôkaz,   je ale povinný zaoberať sa   (vyhodnotiť) tým, z ktorých vychádza. Vo veci prebehlo konanie na dvoch stupňoch súdnej sústavy spôsobom, ktorý bol Ústavným súdom vyhodnotený ako konanie so zbytočnými prieťahmi. Niekoľko prvo   a   druhostupňových   rozsudkov   a   uznesení   však   čo   do   kvality   odôvodnenia   dvoch posledných nemôže slúžiť ako akýsi odkaz na ne. Účastník musí aj z rozsudku posledného v poradí   zistiť,   čo   viedlo   súd   ku   konkrétnemu   záveru   rovnako,   ako   by   bol   jediným. V konkrétnom   prípade   celkom   chýba   zdôvodnenie,   prečo   súdy   odmietli   vec   posudzovať podľa   podmienok   zák.   č.   229/91   Zb.   v   znení   zmien   a   doplnkov,   keď   sa   žalobca   naň odvolával.   Premlčanie   práva,   počítané   od   roku   1979   ignoruje   skutkový   a   právny   stav, vytvorený   postupom   štátu.   Naviac   citovaný   zákon   v   ustanovení   §   15   nehovorí   nič o „pôvodnom užívateľovi“. Pokiaľ ide o náhradu za plochu, zabratú odporcom v 2/ rade v konaní (parc. č. 9991/2) sústredil sa súd na nárok, ktorý je objektívne nevymožiteľný. Domnievam sa však, že v súlade so závermi nálezu II. ÚS 1/02 by súd nemal mať problém považovať podmienky § 79 ods. 1 O. s. p. za splnené vo vzťahu k nároku oprávnenému: priznaniu odplaty opierajúcej sa o čl. 20 ods. 4 Ústavy, § 128 ods. 2/ Obč. zákonníka, § 38 ods. 4/ zák. č. 657/2004 Z. z. a contrario a (m.m.) nález ÚS SR Pl. ÚS 7/04. Zrušenie rozsudku   bude   dostatočnou   reparáciou   namietaných   porušení,   preto   sa   finančné zadosťučinenie nežiada.».

Sťažovatelia zastávajú názor, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.   9 Co 50/2009 z 5. mája 2009 bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   základné   právo   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   ako   aj   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, preto navrhujú, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález: „1. Rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 5. mája 2009 sp. zn. 9 Co 50/2009, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Senica sp. zn. 7 C 50/1994 z 27. novembra 2008 bolo porušené základné právo sťažovateľov, chránené článkami 46 ods. 1/ a 20 ods. 1/ Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru.

2. Uvedený rozsudok Krajského súdu v Trnave sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov právneho zastupovania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že podľa   §   20 ods.   3 zákona o   ústavnom   súde   je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Sťažovatelia vidia porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského súdu, ako aj v nesprávnom právnom posúdení veci všeobecnými súdmi. Porušením týchto práv došlo podľa názoru sťažovateľov aj k zásahu do ich základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   zistil,   že   sťažovatelia   sa   žalobou z 26. mája 1994 domáhali na okresnom súde od žalovaného v 1. rade – R. priznania náhrady za zničené trvalé porasty a od žalovaného v 2. rade – S., a. s., náhrady za zastavanú časť pozemku, a to na základe zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému   poľnohospodárskemu   majetku   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 229/1991 Zb.“).

Okresný súd vo veci meritórne rozhodol rozsudkom č. k. 7 C 50/94-55 z 22. januára 1997, ktorým návrh sťažovateľov v celom rozsahu zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podali   sťažovatelia   v   zákonom   ustanovenej   lehote   odvolanie.   Na   základe   odvolania sťažovateľov krajský súd uznesením č. k. 6 Co 175/97-63 z 31. októbra 1997 rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Uznesením č. k. 7 C 50/94-166 z 15. februára 2001 okresný súd konanie o návrhu sťažovateľov   zastavil   z dôvodu   existencie neodstrániteľného   nedostatku   v podmienkach konania. V danom prípade okresný súd vyslovil názor, že sa v konaní nepodarilo preukázať, „ktorá právnická osoba z označených odporcov, je spôsobilá na práva a povinnosti podľa § 7 O. s. p.“.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľov uznesením č. k. 8 Co 178/01-203 z 20. decembra 2001 uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia uznesenia okresného súdu bola skutočnosť, že tento nerozhodol o zmene návrhu na začatia konania, ktorú sťažovatelia žiadali podaním z 12. februára 1998. Krajský súd   tiež   vyslovil   názor,   podľa   ktorého   je   v   ďalšom   konaní   potrebné   skúmať, „či navrhovatelia do 31.12.1992 uplatnili nárok na vydanie nehnuteľností, ktorých sa týka ich nárok na náhradu za trvalé porasty. Je teda nevyhnutné z okresného úradu vyžiadať potvrdenie   o   tom,   či   menovite   uvedení   navrhovatelia   v   lehote   do   31.12.1992   uplatnili na bývalom Pozemkovom úrade nárok na vydanie označených nehnuteľností podľa zák. č. 229/1991 Zb.“. Taktiež krajský súd poukázal na tú skutočnosť, že pokiaľ „navrhovatelia svoj návrh smerujú voči odporcom, ktorí majú spôsobilosť na práva a povinnosti na základe ich   zápisu   do   zákonom   určeného   registra,   potom   nemožno   konanie   zastaviť   z   dôvodu, že nebola preukázaná ich povinnosť plniť navrhovateľom. Pokiaľ odporcovia majú právnu subjektivitu a sú splnené všetky procesné podmienky, súd rozhodne o návrhu tak, že ho zamietne, alebo návrhu vyhovie. Rozhodne teda o veci samej.“.

Ďalší, v poradí druhý meritórny rozsudok okresný súd vo veci vydal 12. novembra 2003   pod   č.   k.   7   C   50/94-225,   pričom   návrh   sťažovateľov   opätovne   v   celom   rozsahu zamietol s poukazom na skutočnosť, že „návrh na náhradu za trvalé porasty patrí len vtedy, ak navrhovatelia sú oprávnenými osobami podľa § 6 ods. 1,2 zákona o pôde a ak v lehote   do   31.   12.   1992   uplatnili   na   bývalom   pozemkovom   úrade   nárok   na   vydanie pozemkov.   Súd   mal   preukázané   zo   správy   Okresného   úradu   S.,   odbor   pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva, že navrhovatelia v 1. až 4. rade do 31.12.1992 neuplatnili na bývalom pozemkovom úrade nárok na vydanie nehnuteľností, ktorých sa týka ich nárok na náhradu za trvalé porasty, preto neuplatnením práva v lehote do 31. 12. 1992 ich právo zaniklo.“.

Krajský súd uznesením č. k. 10 Co 34/04-280 z 30. apríla 2004 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že okresný súd „sa dopustil procesného   pochybenia,   keď   uznesenie   o   nepripustení   ďalšieho   účastníka   do   konania na strane odporcu nevyhotovil v písomnej forme. Vzhľadom k tomu, že je proti nemu možné podať odvolanie, malo byť uznesenie aj písomne vypracované, doručené účastníkom a až po jeho   právoplatnosti   mohol   súd   vo   veci   samej   rozhodnúť.   Jeho   rozhodnutie   sa   stalo predčasným,   pretože   nebol   v   čase   rozhodovania   úplným   okruh   účastníkov   konania. Nepochybne uvedená procesná vada mohla mať vplyv na rozhodnutie v danej veci.“.Po doplnení dokazovania správou Okresného úradu v S., z ktorej mal okresný súd za preukázané,   že „navrhovatelia   si   na   bývalom   pozemkovom   úrade   v   Senici   v   lehote do 31.12.1992 neuplatnili nárok na vydanie nehnuteľností“, rozhodol rozsudkom (v poradí tretím) č. k. 7 C 50/94-321 z 30. marca 2005 tak, že návrh sťažovateľov v celom rozsahu zamietol.

Na základe odvolania sťažovateľov krajský súd rozsudok okresného súdu uznesením č. k. 10 Co 196/2005-79 pre závažné procesné pochybenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný   súd   vo   veci   znova   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   7   C   50/1994-452 z 21. novembra 2007 tak, že návrh sťažovateľov v celom rozsahu zamietol. V odôvodnení svojho   rozsudku   okresný   súd   uviedol,   že „navrhovatelia   v   1.   až   4.   rade   neuplatnili na bývalom pozemkovom úrade nárok na náhradu za trvalé porasty, preto neuplatnením práva v lehote do 31.12.1992 ich právo zaniklo. Taktiež mal súd z vykonaného dokazovania za preukázané, že navrhovateľom zaniklo právo v dôsledku uplynutia prekluzívnej lehoty na priznanie   jednorazovej   náhrady   za   zaťaženie   dotknutých   pozemkov   umiestnením elektrického vedenia a ďalšími právami prevádzkovateľov z toho dôvodu, že toto právo nebolo uplatnené navrhovateľmi v lehote 3 mesiacov, odkedy sa dielo uviedlo do trvalej prevádzky,   pretože   navrhovatelia   si   tento   nárok   uplatnili   až   podaním   na   súde   zo   dňa 4.10.2006 doplneným 21.11.2006.“.

Sťažovatelia proti rozsudku okresného súdu podali 12. decembra 2007 odvolanie.O   tomto   odvolaní   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k.   11   Co   21/2008-206 z 26. mája 2008, ktorým napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd na pojednávaní konanom 27. novembra 2008 vyniesol vo veci rozsudok č. k. 7 C 50/1994-548, ktorým návrh sťažovateľov zamietol v celom rozsahu.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   sťažovatelia   podali   8.   januára   2009   odvolanie. O podanom   odvolaní   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   9   Co   50/2009-611 z 5. mája 2009 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Rozsudok krajského súdu bol sťažovateľom doručený 1. júna 2009.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

V prípade čl. 46 ods. 1 ústavy je týmto zákonom zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa   vo   veci   vyjadril   odporca,   prípadne   iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa   §   219   ods.   2   OSP   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a v spojitosti s ním aj rozsudok okresného súdu v rozsahu sťažnostných námietok a dospel k názoru, že tieto nie sú dôvodné. Základnou sťažnostnou námietkou sťažovateľov je tvrdenie nedostatočného odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   a   v   súvislosti   s   tým   aj   odôvodnenia   rozsudku krajského súdu. Okresný súd a následne krajský súd pri rozhodovaní o podanom odvolaní sa podľa názoru sťažovateľa v odôvodnení rozsudku nezmieňujú o dôvodoch, pre ktoré nebolo možné nárok sťažovateľov posudzovať podľa zákona č. 229/1991 Zb.

Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu zistil, že otázkou uplatnenia nároku sťažovateľov podľa zákona č. 229/1991 Zb. sa zaoberal krajský súd vo svojom uznesení č. k. 11 Co 21/2008-506 z 26. mája 2008, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 50/1994-452 z 21. novembra 2007, a to na s. 4 odôvodnenia uznesenia. Krajský súd tu uviedol, že „Pokiaľ súd prvého stupňa v danej veci odôvodnil zamietnutie návrhu v celom rozsahu voči žalovanému v 1. rade konštatovaním,   že navrhovatelia v 1. až 3. rade si do 31.12.1992   neuplatnili   na   bývalom   Pozemkovom   úrade   nárok   na   náhradu   za   trvalé porasty   a   ich   nárok   preto   zanikol,   je   jeho   rozhodnutie   nesprávnym,   pretože   aplikoval na danú   vec   nesprávny   právny   predpis...   súd   prvého   stupňa   predmetnú   vec   nesprávne právne   posúdil,   pretože   zodpovednosť   odporcov   je   potrebné   posúdiť   všeobecnou zodpovednosťou, nakoľko nehnuteľnosti, na ktorých sa zničené trávnaté porasty nachádzali boli vydané navrhovateľke v 2. rade, ktorá bola vlastníčkou predmetných nehnuteľností a neskôr došlo k vyrovnaniu dedičských podielov medzi navrhovateľmi navzájom. Znamená to, že zo strany prvostupňového súdu je potrebné vykonať dokazovanie podľa všeobecnej zodpovednosti za škodu.“.

Krajský   súd   ďalej   vyslovil   povinnosť   okresného   súdu „doplniť   dokazovanie v naznačenom   smere“. Skutkové   zistenia   krajského   súdu   vyplývajú   z   obsahu   notárskej zápisnice sp. zn. N 262/93, NZ 149/93 z 10. mája 1993, ktorá bola súčasťou zväzku príloh žalobného návrhu sťažovateľov.

Aj samotní sťažovatelia v priebehu konania pred okresným súdom prezentovali svoj nárok ako nárok na náhradu škody, čo vyplýva napr. z prednesu sťažovateľa v 1. rade na pojednávaní konanom 21. novembra 2007 (č. l. 450), ale tiež z písomného vyjadrenia sťažovateľov k pojednávaniu určenému na 27. november 2008 označeného ako „Písomná výpoveď na pojednávaní 27.11.2008 na okresnom súde Senica“ (č. l. 523). V tomto podaní sťažovatelia   zrekapitulovali   podstatné   skutočnosti   svedčiace   v   prospech   existencie   ich nároku na náhradu škody, pričom výslovne uviedli, že sa domáhajú „zákonného práva v znení § 126 ods. 1, § 128 ods. 2, § 135c a ďalších Občianskeho zákonníka, nakoľko bolo porušené vlastnícke právo, spôsobené škody a obmedzenia, stavba realizovaná bez súhlasu vlastníka, bez náhrady“.

Okresný   súd   po   zrušení   jeho   rozsudku   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 11 Co 21/2008-506   z   26.   mája 2008   postupoval   v   ďalšom   konaní v   intenciách   pokynu krajského   súdu   obsiahnutého   v   zrušovacom   uznesení   a   prípisom   zo   17.   júla   2008 (na č. l. 511)   vyzval   sťažovateľov   na   oznámenie   ďalších   návrhov   na   vykonanie dokazovania, ako aj na zdôvodnenie návrhu na náhradu   škody „uvedením,   akú právnu povinnosť porušili odporcovia v 1. a 2. rade, aká ja príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou a zavinenie tohoktorého odporcu“. Vyjadrenie sťažovateľov bolo   následne   urgované   okresným   súdom   prípisom   z   20.   augusta   2008   (č.   l.   515). Sťažovatelia   vo   svojom   vyjadrení   doručenom   okresnému   súdu   1.   októbra   2008   zhrnuli doterajší   priebeh   dokazovania,   pričom   navrhli   dokazovanie   doplniť   vo   vzťahu k preukázaniu skutočnosti, že v rozhodnej lehote v zmysle § 13 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. došlo z ich strany k uplatneniu nároku na vydanie nehnuteľností.

Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 7 C 50/1994-548 z 27. novembra 2008, pričom v jeho odôvodnení sa už podrobne otázkou posúdenia nároku sťažovateľov v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. nezaoberal, keďže podľa v rozsudku citovaného názoru krajského súdu by posudzovanie nároku sťažovateľov podľa ustanovení tohto zákona bolo nesprávnym   právnym   posúdením   veci   aplikovaním   nesprávneho   právneho   predpisu. Okresný   súd   preto   podrobne   odôvodnil   právne   závery,   ku   ktorým   dospel   aplikáciou ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) upravujúcich podmienky všeobecnej zodpovednosti za škodu v prípade sťažovateľov.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podali   sťažovatelia   8.   januára   2009   odvolanie, v ktorom   v   podstatnej   časti   rekapitulovali   svoje   tvrdenia   týkajúce   sa   existencie   nároku na náhradu škody a priebeh dokazovania, pričom poukázali na obdobie rokov 1948 až 1990, na ktoré podľa ich názoru nie je možné aplikovať premlčaciu dobu „podľa § 100 O. z., nakoľko ide o vyše 40 rokov a môže prísť medzi udalosťou a možnosťou podania uplatnenia nároku v inom časovom ohraničení ako stanoví O. z.“.

Na základe podaného odvolania sťažovateľov rozhodnutie okresného súdu preskúmal krajský súd, pričom sa v plnej miere stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu. Na doplnenie   krajský   súd   uviedol,   že „súd   prvého   stupňa   sa   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia   vysporiadal   s   uplatneným   návrhom   navrhovateľov,   vec   správne   posúdil. Navrhovatelia   uplatnili   svoj   návrh   titulom   náhrady   škody,   predpoklady   vzniku zodpovednosti za škodu na strane odporcov neboli preukázané.“.

Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   v   rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

„Právo   na   spravodlivý   súdny   proces   nevyžaduje,   aby   súd   v   rozsudku   reagoval na každý   argument   prednesený   v   súdnom   konaní.   Stačí,   aby   reagoval   na   ten   argument (argumenty),   ktorý   je   z   hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia   považovaný za rozhodujúci“ (rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného   súdu   (prvostupňového,   ale   aj   odvolacieho),   ktoré   stručne   a   jasne   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“.

Okresný   súd   posudzoval   nárok   sťažovateľov   ako   nárok   na náhradu   škody   podľa všeobecnej zodpovednosti za škodu, k čomu bol zaviazaný právnym názorom nadriadeného súdu. Uznesením krajského súdu č. k. 11 Co 21/2008-506 z 26. mája 2008 vymedzený rozsah   dokazovania   akceptovali   aj   sťažovatelia,   ktorí   vo   svojich   viacerých   písomných podaniach a ústnych prednesoch argumentovali svoje nároky s odkazom na ustanovenia Občianskeho zákonníka o náhrade škody.

Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu je, aj s ohľadom na tam citovaný právny názor   krajského   súdu,   dostatočne   zrejmé,   prečo   sa   okresný   súd   nárokom   sťažovateľov v zmysle ustanovení zákona č. 229/1991 Zb. nezaoberal.

Vo vzťahu k sťažnosťou napadnutému rozsudku krajského súdu je potom potrebné uviesť, že pokiaľ sa tento s obsahom odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu v plnej miere   stotožnil   a   na   toto   vo   svojom   rozsudku   odkázal,   odôvodnil   svoje   rozhodnutie postačujúcim a ústavne akceptovateľným spôsobom.

Postup   podľa   §   219   ods.   2   OSP   môže   odvolací   súd   použiť   v   tom   prípade,   ak odvolacie námietky   týkajúce sa   právneho   posúdenia   veci   sú   totožné s dôvodmi   návrhu na začatie konania, prípadne ak takéto námietky obsiahnuté v odvolaní už účastník konania uplatnil   v   priebehu   prvostupňovej   fázy   konania   a   prvostupňový   súd   na   ne   nereagoval požadovaným spôsobom (m. m. III. ÚS 279/09).

Sťažovatelia   v   žiadnej   časti   svojho   odvolania   nevytkli   okresnému   súdu nedostatočnosť   odôvodnenia   jeho   rozhodnutia   ani   nesprávnosť   jeho   právnych   záverov vo vzťahu k nemožnosti aplikovať v danom prípade ustanovenia zákona č. 229/1991 Zb. Krajský súd preto rozhodol o podanom odvolaní v intenciách svojej viazanosti obsahom podaného odvolania v zmysle § 212 OSP a v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 OSP sa obmedzil   iba   na   konštatovanie   správnosti   záverov   súdu   prvého   stupňa.   Z   konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   postup   a   rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy (v tomto prípade § 219 ods. 2 OSP) v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Aj s ohľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nezistil v napadnutom rozsudku také   nedostatky,   ktoré   by   viedli   k   vysloveniu   porušenia   ústavou   a   dohovorom garantovaných práv sťažovateľov a následnému zrušeniu rozsudku nálezom.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   ak   preskúmanie   označeného   postupu (rozhodnutia)   orgánu   štátu   v   rámci   predbežného   prerokovania   nesignalizuje   možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

K   námietke   sťažovateľov   (pomerne   nejasne   formulovanej   v   doplnení   sťažnosti z 27. novembra 2009) týkajúcej sa   spôsobu, akým všeobecné súdy právne posúdili vec, ústavný   súd   opätovne   pripomína,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   posudzovať   a   hodnotiť právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Sťažovatelia vo svojej   sťažnosti   neuviedli   žiadne   konkrétne   skutočnosti,   na   základe   ktorých   by   mal ústavný súd vysloviť arbitrárnosť a ústavnú neudržateľnosť napadnutého rozsudku.  

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú aj vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný   súd   už   opakovane   judikoval,   že   možnosť   porušenia   základných   práv hmotného charakteru, v danom prípade základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, treba posudzovať vždy vo vzťahu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. IV. ÚS 367/08, I. ÚS 197/08). Pokiaľ teda zo strany všeobecného súdu nedôjde ku konaniu, ktoré by predstavovalo zásah do práva na súdnu ochranu,   nemôže   byť   všeobecný   súd   svojím   rozhodnutím   zároveň   sekundárnym porušovateľom základného práva hmotného charakteru, medzi ktoré patrí aj právo vlastniť majetok. Keďže ústavný súd pri preskúmaní sťažnosti nezistil v konaní alebo rozhodnutí krajského súdu také pochybenia, ktorými by boli zásadným spôsobom porušené ústavné princípy vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohol vysloviť porušenie základného práva vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy.   Toto   platí   rovnako   vo   vzťahu   k   čl.   1 dodatkového protokolu.

Na základe všetkých uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej   právomoci   vo   veci   rozhodujúceho   krajského   súdu   sú   zlučiteľné   s   obsahom sťažovateľmi označených článkov ústavy a dohovoru, preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.  

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010