znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 275/07-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika o prijatej sťažnosti I. V., P., zastúpenej advokátom JUDr. L. L., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 42/97 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 42/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Rimavská   Sobota v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 C 42/97 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   I.   V. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   120   000   Sk   (slovom stodvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Rimavská Sobota p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Rimavská Sobota je p o v i n n ý   uhradiť I. V. trovy konania v sume 7 492 Sk (slovom sedemtisícštyristodeväťdesiatdva slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu   advokáta   JUDr.   L.   L.,   Advokátska   kancelária,   P.,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti I. V. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 275/07-11 z 11. októbra 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť I. V., P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Rimavská   Sobota   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 9 C 42/97.

V podanej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že 4. marca 1997 podala okresnému súdu návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po zániku manželstva s odporcom   rozvodom.   V podanej   sťažnosti   sťažovateľka   uviedla   stručnú   chronológiu vykonaných procesných úkonov a postup okresného súdu v uvedenom konaní hodnotila ako postup porušujúci čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom svojho predsedu.

Predseda   okresného   súdu   v   liste   zo 14.   decembra   2007   predložil   podrobnú chronológiu   vykonaných   procesných   úkonov a zároveň   uviedol: „Je pravdou,   že v tejto právnej veci došlo k prieťahom v konaní, avšak z horeuvedených skutočností vyplýva, že účastníci   konania   v značnej   miere   prispeli   k dĺžke   konania   vo   veci   svojou   opätovnou neúčasťou na vytýčených pojednávaniach, kde vzhľadom na charakter sporu bola potrebná ich osobná účasť.“

V závere listu oznámil ústavnému súdu, že netrvá na tom, aby sa o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávanie.

Právny   zástupca   sťažovateľky   sa   vyjadril   k   stanovisku   okresného   súdu   v liste zo 4. februára 2008, v ktorom uviedol: „Je pravdou, že návrh bol podaný na okresný súd 6.3.1997, i to, že 2.6.1997 bolo navrhnuté odročiť pojednávanie za účelom mimosúdnej dohody. K uzavretiu mimosúdnej dohody však nedošlo a od tej doby vznikali podľa názoru mojej klientky neodôvodnené prieťahy v konaní pred okresným súdom. Je pravdou, že sa moja   klientka   aj   ja   na   pojednávanie   niekoľkokrát   nedostavili,   svoju   neúčasť   sme neospravedlnili,   ale   samotná   táto   neúčasť   nebránila   súdu   v tom,   aby   vo   veci   vykonal pojednávanie. Neodôvodnený je prieťah za obdobie od júna 1997 do 16.6.1998, ani od 3.8.1998 do 10.6.2002. Vtedy súd vlastne vo veci takmer nekonal. Obdobné je to za obdobie od 18.10.2002 do januára 2005. Moja klientka reagovala vždy na výzvy súd, oznámila, že nenavrhuje vypočuť ďalších svedkov, ale vo veci sa nekonalo. Na ďalšiu výzvu v roku 2005 moja klientka reagovala a od tej doby až do roku 2007 súd znovu neurobil žiadne úkony. Obávam sa, že súd začal konať v roku 2007, až keď mal informáciu o podanej ústavnej sťažnosti.   V každom   prípade   okresný   súd   mal   obdobia,   kedy   takmer   dva   roky   vo   veci nekonal a ide asi o tri časové úseky. Minimálne teda neodôvodnené prieťahy vo veciach boli šesť   - sedemročné.   To,   že sa moja klientka v niektorých prípadoch nedostavila na pojednávanie a že som sa na pojednávanie nedostavil ani ja ako jej právny zástupca, bolo z toho dôvodu, že moja klientka bola nezamestnaná, nemala finančné prostriedky ani na cestovné a požiadala aj mňa, aby som svojou účasťou nezvyšoval trovy konania. Súd však mohol   pojednávať   v prípadoch,   ak   boli splnené   podmienky na   vykonanie pojednávania. Podľa nášho názoru neodôvodnené prieťahy vznikali najmä z toho dôvodu, že súd nevedel zabezpečiť   účasť   odporcu   na   pojednávaní   a jeho   vyjadrenia.   Okrem   toho   súd   konal rozpačito   a nekoncepčne.   Nie   je   predsa   možné,   aby   po   jedenástich   rokoch   od   podania návrhu nebolo vo veci ani raz rozhodnuté.“

  V podaní doručenom ústavnému súdu 18. februára 2008 oznámila sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Z obsahu súdneho spisu ústavný súd zistil následovný priebeh a stav konania: Sťažovateľka   podala   6.   marca   1997   okresnému   súdu   návrh   na   vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Okresný súd vyzval 18. marca 1997 sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku, špecifikáciu návrhu, ako aj na predloženie súvisiacich podkladov. Poplatok sťažovateľka uhradila 26. marca 1997.

Sťažovateľka 4. apríla 1997 predložila okresnému súdu svoje vyjadrenie, v ktorom uviedla, že vyžiadané podklady nemôže predložiť z dôvodu, že si ich ponechal odporca. Okresný   súd   vyzval   8.   apríla   1997   odporcu   na predloženie   vyjadrenia   k návrhu sťažovateľky, ktoré odporca predložil 25. apríla 1997.

Dňa 6. mája 1997 určil okresný súd termín pojednávania na 2. jún 1997. Pojednávanie   2.   júna   1997   okresný   súd   odročil   na   neurčito   na   základe   návrhu účastníkov, ktorí sa vyjadrili, že sú ochotní uzavrieť medzi sebou dohodu o vyporiadaní. Okresnému súdu bola 18. júla 1997 predložená plná moc udelená na zastupovanie sťažovateľkou. Okresný súd vyzval 30. júla 1997 odporcu na oznámenie údajov o trvalom pobyte   jeho   príbuzných   na   účely   dokazovania   výsluchom   svedkov,   opätovnú   výzvu s poučením   o   možnosti   uloženia   poriadkovej   pokuty   doručil   okresný   súd   odporcovi 3. septembra 1997 (na uvedenú výzvu reagoval odporca 6. septembra 1997).

Okresný   súd   určil   1.   októbra   1997   termín   pojednávania   na   20.   október   1997 a predvolal naň svedkov, odporcu a právneho zástupcu sťažovateľky.

Pojednávanie 20. októbra 1997 odročil okresný súd na neurčito z dôvodu neúčasti sťažovateľky a jej právneho zástupcu.

Dňa 29. októbra 1997 okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby zdôvodnil   svoju   neúčasť   na   pojednávaní   20.   októbra   1997   a   zároveň   mu   oznámil,   že poskytol odporcovi lehotu dvoch mesiacov na prípadné mimosúdne vyriešenie veci. Právny   zástupca   sťažovateľky   17.   novembra   1997   okresnému   súdu   ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní 20. októbra 1997 z dôvodu „kolízie termínov pojednávaní“ a oznámil, že v budúcnosti súhlasí s pojednávaním v jeho neprítomnosti.

Okresný súd 16. marca 1998 vyzval právneho zástupcu sťažovateľky na vyjadrenie, či došlo medzi stranami k mimosúdnej dohode, a k rovnakému vyjadreniu vyzval 13. mája 1998 odporcu, 1. júna 1998 zopakoval výzvu adresovanú odporcovi.

Odporca 16. júna 1998 predložil okresnému súdu oznámenie, že medzi stranami k mimosúdnej dohode nedošlo.

Okresný súd 21. júla 1998 určil termín pojednávania na 3. august 1998 a predvolal naň odporcu a právneho zástupcu sťažovateľky.

Pojednávanie 3. augusta 1998 okresný súd odročil na neurčito z dôvodu neúčasti sťažovateľky a jej právneho zástupcu, ktorý ospravedlnil svoju neúčasť z dôvodu „kolízie termínov pojednávaní“.

Okresný súd určil 25. apríla 2002 termín pojednávania na 10. jún 2002 a predvolal naň sťažovateľku, jej právneho zástupcu a odporcu.

Právny zástupca sťažovateľky 5. júna 2002 ospravedlnil svoju neúčasť z dôvodu práceneschopnosti a vyjadril sa, že súhlasí s pojednávaním v jeho neprítomnosti.

Okresný súd 10. júna 2002 odročil pojednávanie z dôvodu neúčasti sťažovateľky a jej   právneho   zástupcu   na   15.   júl   2002,   na   pojednávaní   sa   odporca   vyjadril,   že k mimosúdnej dohode medzi stranami nedošlo (okresný súd na určený termín predvolal svedkov, sťažovateľku, jej právneho zástupcu a odporcu).

Právny   zástupca   sťažovateľky   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   termíne   určenom na 15. júl   2002   z dôvodu   „kolízie   termínov   pojednávaní“ a vyjadril   sa,   že   súhlasí s pojednávaním v jeho neprítomnosti.

Okresný súd 15. júla 2002 uskutočnil pojednávanie, na ktorom vypočul svedkov, ako aj prítomné strany, a pojednávanie odročil na neurčito z dôvodu vypočutia svedkov, ktorí sa nedostavili na pojednávanie, ako aj ďalších svedkov podľa návrhu strán.

Okresný súd 9. septembra 2002 vyzval sťažovateľku na označenie ďalších svedkov, ktorých navrhuje v konaní vypočuť, 28. októbra 2002 sťažovateľku opätovne vyzval, aby sa k výzve vyjadrila. Sťažovateľka reagovala až na túto opätovnú výzvu 15. novembra 2002, keď oznámila, že vypočutie ďalších svedkov nenavrhuje.

Okresný súd 10. septembra 2002 vyzval odporcu na označenie ďalších svedkov, ktorých navrhuje v konaní vypočuť, výzvu odporcovi adresoval opätovne 25. októbra 2002. Okresný súd 5. februára 2003 rozhodol o uložení poriadkovej pokuty odporcovi, ktorý nereagoval na jeho výzvy. Dňa 7. februára 2003 vyzval odporcu na označenie adries svedkov, ako aj na predloženie podkladov na účely dokazovania.

Okresný   súd   12.   februára   2003   doručil   sťažovateľke   výzvu   na   predloženie podkladov na účely dokazovania, na ktorú táto reagovala 26. februára 2003.

Dňa   24.   novembra   2004   rozhodol   okresný   súd   o uložení   poriadkovej   pokuty odporcovi, ktorý nereagoval na jeho výzvu (1. decembra 2004 doručil odporcovi ďalšiu výzvu na predloženie podkladov na účely dokazovania, ako aj opätovnú výzvu 25. januára 2005, na ktorú tento reagoval 10. februára 2005).

Okresný   súd   24.   novembra   2004   adresoval   sťažovateľke   výzvu   na   predloženie podkladov na účely dokazovania, ktorú sa jej nepodarilo doručiť (zásielka bola vrátená s označením „adresát zásielku neprevzal v odbernej lehote“).

Okresný súd 31. januára 2005 doručil sťažovateľke opätovnú výzvu na predloženie podkladov   na   účely   dokazovania,   na   ktorú   reagoval   právny   zástupca   sťažovateľky 4. februára 2005.

Dňa   4.   júna   2007   určil   okresný   súd   termín   pojednávania   na   20.   august   2007 (právneho zástupcu vyrozumel 25. júna 2007).

Právny   zástupca   sťažovateľky   17.   augusta   2007   ospravedlnil   svoju   neúčasť („pracovné   povinnosti“),   ako   aj   neúčasť   sťažovateľky   („odcestovanie“)   na   určenom termíne pojednávania, zároveň požiadal o stanovenie nového termínu.

Okresný súd uskutočnil 20. augusta 2007 pojednávanie, ktoré odročil na neurčito „za účelom vyčkania, či nedôjde k mimosúdnej dohode“ (na základe návrhu odporcu). Dňa 25. septembra 2007 okresný súd adresoval sťažovateľke výzvu na vyjadrenie, či trvá na podanom návrhu s ohľadom na vyjadrenie odporcu o možnosti mimosúdnej dohody (zásielku sa nepodarilo sťažovateľke doručiť, bola vrátená s označením „adresát zásielku neprevzal v odbernej lehote“).

Okresný súd 19. novembra 2007 doručil právnemu zástupcovi sťažovateľky uvedenú výzvu,   na   ktorú   reagoval   oznámením   doručeným   okresnému   súdu   22.   novembra   2007, v ktorom uviedol, že sťažovateľka na podanom návrhu trvá.

Ústavný súd navyše zistil, že okresný súd nariadil termín pojednávania v predmetnej veci na 14. apríl 2008.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý   znamená nastolenie právnej istoty   inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd   zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania, v ktorom sťažovateľka namieta zbytočné prieťahy, je návrh na   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   po   zániku   manželstva rozvodom.   Z obsahu   súdneho   spisu   ústavný   súd   nezistil   žiadne   skutočnosti   svedčiace o právnej alebo faktickej zložitosti veci, ktorá by mohla zásadnejším spôsobom ovplyvniť doterajší zdĺhavý priebeh konania.

2. Pri preskúmaní spisového materiálu ústavný súd zistil, že sťažovateľka, resp. jej právny zástupca sa viackrát nezúčastnili v   určených termínoch pojednávaní na okresnom súde (20. októbra 1997, 3. augusta 1998, 10. júna 2002 a 20. augusta 2007) a sťažovateľka sťažila postup okresného súdu v konaní tiež tým, že reagovala až na opakovanú výzvu okresného súdu, aby označila ďalších svedkov, ktorí by mali byť v konaní vypočutí (výzvy z 9.   septembra   2002   a 28.   októbra   2002),   ako   aj   neprevzatím   zásielky   okresného   súdu z 25. septembra 2007.

Zároveň   však   treba   konštatovať,   že   uvedená   pasivita   sťažovateľky   významne neovplyvnila celkovú doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky, bol postup okresného súdu.

Pri hodnotení postupu okresného súdu v posudzovanom konaní boli ústavným súdom zistené súvislé obdobia poznačené nečinnosťou okresného súdu, keď okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka.

Okresný súd bol nečinný takmer viac ako 44 mesiacov v období od 3. augusta 1998 (keď na uskutočnenom pojednávaní rozhodol o jeho odročení) do 25. apríla 2002 (keď určil nový termín pojednávania) a viac ako 20 mesiacov v období od 26. februára 2003 (keď mu bolo na základe jeho výzvy doručené vyjadrenie sťažovateľky) do 24. novembra 2004 (keď rozhodol o uložení poriadkovej pokuty odporcovi).

Posledným zo zistených súvislých období nečinnosti je obdobie od 10. februára 2005 (keď bolo okresnému súdu na základe jeho výzvy doručené vyjadrenie odporcu) do 4. júna 2007 (keď okresný súd určil nový termín pojednávania) predstavujúce nečinnosť v celkovej dĺžke 27 mesiacov.

Vzhľadom   na   uvedené   obdobia   súvislej   nečinnosti   okresného   súdu   súhrnne predstavujúce sedem rokov a štyri mesiace nemožno viac ako desať rokov trvajúcu dobu posudzovaného konania vedeného okresným súdom bez rozhodnutia vo veci považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu ku garantovanému základnému právu podľa čl. 48 ods.   2   ústavy.   Ústavný súd   preto dospel   k záveru, že   uvedené   práva   sťažovateľky   boli porušené.

III.

Vzhľadom   na   výrok   o   porušení   základného   práva   sťažovateľky,   ako   aj na skutočnosť,   že   namietané   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovania   ústavného   súdu o sťažnosti   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   zároveň   prikázal   okresnému   súdu v zmysle § 56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde,   aby   v konaní   vedenom pod sp. zn. 9 C 42/97 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 300 000 Sk.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 120 000 Sk. Táto suma zohľadňuje celkovú dĺžku predmetného konania s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu, dĺžku zbytočných prieťahov v tomto konaní a s tým spojenú   ujmu   sťažovateľky,   ako   aj   na   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky posudzovaného konania.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   vo   zvyšnej   časti   uplatnenému   primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľky nevyhovel.

Sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   žiadala   priznať   náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 11 394 Sk.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 3, § 14, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých   sťažovateľka   namieta,   v zásade   nie   je   oceniteľný   peniazmi.   Základná   sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2007 v konaní pred ústavným súdom predstavuje suma 2 970 Sk a hodnota režijného paušálu je 178 Sk.

V súlade   s týmito   ustanoveniami   možno   teda   trovy   konania   vyčísliť   ako   súčet odmeny   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia,   písomné podanie na súd) vrátane režijného paušálu a DPH (2 x 2 970 Sk + 2 x 178 Sk + 19 % DPH= 7 492 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda prestavuje celkovú sumu 7 492 Sk.

Ústavný súd právnemu zástupcovi sťažovateľky priznal odmenu v sume 7 492 Sk a v zostávajúcej časti nároku na náhradu trov konania nevyhovel, pretože jeho vyjadrenie k stanovisku okresného súdu zo 4. februára 2008 neobsahovalo také nové alebo zásadné skutočnosti, ktoré by prispeli k objasneniu veci. Odmenu za   tento úkon právnej služby ústavný   súd   nepovažoval   v zmysle   ustanovenia   §   142   ods.   1   OSP   za   trovy   potrebné na účelné uplatňovanie práva sťažovateľky.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2008