znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 275/06-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza   v konaní o sťažnosti K.   S.,   K., zastúpenej advokátom   JUDr.   R.   B.,   K., ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Košice I v konaní vedenom   pod sp. zn. 20 C 701/01 za účasti   Okresného súdu   Košice I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo K. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 701/01   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 701/01 konal bez zbytočných prieťahov.

3. K.   S. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   40 000 Sk   (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice I   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia K. S. v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu JUDr. R. B., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume   5 788 Sk   (slovom   päťtisícsedemstoosemdesiatosem   slovenských   korún)   na   účet Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č. 7000060515/8180   vedený   v Štátnej pokladnici do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. III. ÚS 275/06 zo 14. decembra 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť K. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Košice I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 20 C 701/01.

Zo sťažnosti, jej doplnenia a vyžiadaného súvisiaceho spisu okresného súdu vyplýva, že   sťažovateľka   podala   22. júna 2001   okresnému   súdu   žalobu   o „určenie   neplatnosti skončenia pracovného pomeru a prísl.“ proti vtedajším Ž., (...), so sídlom v K. (ďalej len „žalovaná“).

Pretože   okresný   súd   po   zrušení   prvostupňového   rozhodnutia   krajským   súdom v jej právnej   veci   nekonal,   podala   sťažovateľka   14. októbra 2005   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   adresovanú   jeho   predsedovi,   ktorý   ju   v odpovedi   z   31. októbra 2005   uznal za dôvodnú, za vzniknuté prieťahy   sa   ospravedlnil   a oznámil,   že   vec   bude   sledovať do právoplatného skončenia.

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v uvedenej veci právoplatne skončené.

V   sťažnosti   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   prikázal   okresnému   súdu v predmetnom konaní konať bez zbytočných prieťahov a súčasne žiadala, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 70 000 Sk, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr 2430/05 doručeným ústavnému súdu 29. januára 2007, v ktorom chronologicky opísal priebeh predmetného konania a v závere vyjadrenia uviedol, že:

„Predmetom konania je pracovný spor o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru   výpoveďou   podľa   § 46   ods. 1   písm. c)   Zákonníka   práce   zo   dňa   20. 12. 2000. V priebehu konania došlo k zmene v osobe žalovaného a bolo potrebné zisťovať právne nástupníctvo. Konanie možno považovať po vecnej stránke za zložitejšie.

Dĺžku   konania   ovplyvnili   aj   zmeny   v   osobe   vybavujúceho   sudcu,   ktorý   vo   veci rozhodoval a tiež tá skutočnosť, že pomerne dlhší čas sa spis nachádzal na Krajskom súde v Košiciach, ktorý rozhodoval o odvolaní (od 17. 9. 2003 do 17. 3. 2005 a od 28. 7. 2006 až doposiaľ).

Tieto skutočnosti však nemožno zohľadniť na ťarchu sťažovateľky. Sťažovateľka ani žalovaný svojím správaním neprispeli k predĺženiu doby súdneho konania.“

Právny zástupca sťažovateľky podaním doručeným ústavnému súdu 2. februára 2007 reagoval na vyjadrenie okresného súdu k sťažnosti. Jeho obsahom bol návrh, aby ústavný súd   rozhodol   vo   veci   sťažovateľky   v   zmysle   navrhovaného   petitu,   ako   aj   súhlas sťažovateľky s upustením od ústneho pojednávania vo veci jej sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a prijal na ďalšie konanie III. senát ústavného   súdu.   Na   základe   rozvrhu   práce   ústavného   súdu   na   rok   2007   sa   stal   sudca spravodajca v tejto veci členom   IV.   senátu. Vzhľadom   na to vo veci samej   o sťažnosti sťažovateľky   rozhodoval   IV.   senát   ústavného   súdu   v zložení   uvedenom   v záhlaví   tohto nálezu.

II.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 22. júna 2001   sťažovateľka   podala   žalobu   o „určenie   neplatnosti   skončenia pracovného pomeru a prísl.“ proti žalovanej,

- 4. júla 2001   okresný   súd   vyzval   žalovanú   na   vyjadrenie   k pripojenej   žalobe (urobila tak 26. júla 2001),

- 9. januára 2002   okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania   na   18. február 2002, ktoré   bolo   odročené   na   22. apríl 2002   z dôvodu,   že   sťažovateľka   trvala   na   prítomnosti svojho právneho zástupcu,

- 22. apríla 2002   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   po   vykonanom dokazovaní   odročené   na   11. jún 2002;   pojednávanie   uskutočnené   11. júna 2002   bolo po vyjadreniach účastníkov konania a oznámení, že nemajú ďalšie návrhy na dokazovanie, odročené na 10. september 2002,

- 10. septembra 2002   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   po   vykonanom dokazovaní odročené na neurčito s tým, že žalovaná je povinná predložiť súdom určené písomnosti (urobila tak 16. septembra 2002),

- 9. decembra 2002 okresný súd nariadil termín pojednávania na 10. marec 2003, na tomto pojednávaní bol vyhlásený rozsudok, proti ktorému žalovaná podala 9. júna 2003 odvolanie,

- 17. septembra 2003 bol spis predložený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní, ktorý 28. apríla 2004 vrátil vec okresnému súdu za účelom zistenia, či odvolanie podala oprávnená osoba,

- 12. mája 2004 okresný súd vyzval žalovanú na predloženie dokladov, z ktorých bude možné zistiť právne nástupníctvo (urobila tak 25. mája 2004),

- 8. júla 2004   bol   spis   opäť   predložený   krajskému   súdu,   ktorý   7. februára 2005 uznesením sp. zn. 12 Co 214/04 rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie (spis vrátený okresnému súdu 17. marca 2005),

- 6. apríla 2005 bola vec pridelená novému zákonnému sudcovi,

- 31. augusta 2005   okresný   súd   vyzval   S.   B.,   (...),   o zaslanie   potvrdenia o práceneschopnosti sťažovateľky za určené obdobie a Okresný súd Bratislava I na zaslanie notárskej zápisnice o zrušení žalovanej,

- 17. októbra 2005 okresný súd nariadil termín pojednávania na 21. november 2005, ktorý bol pre práceneschopnosť zákonného sudcu 16. novembra 2005 zrušený,

- 2. decembra 2005 bola vec pridelená ďalšiemu zákonnému sudcovi,

- 19. decembra 2005 bola vec opäť pridelená novému zákonnému sudcovi,

- 23. marca 2006 okresný súd nariadil termín pojednávania na 20. apríl 2006, ktoré bolo po vykonanom dokazovaní odročené na 5. jún 2006,

- pojednávanie uskutočnené 5. júna 2006 bolo odročené na 9. jún 2006 za účelom vyhlásenia rozsudku,

- 21. júla 2006 sťažovateľka podala proti rozsudku z 9. júna 2006 odvolanie,

- 28. júla 2006   bol   spis   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie,   ktorý po zabezpečení prípravy pojednávania nariadil termín pojednávania na 1. marec 2007.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou: „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd pritom prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam pre sťažovateľa   (napr.   I. ÚS 19/00,   I. ÚS 54/02,   II. ÚS 32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   o   neplatnosť   rozviazania   pracovného   pomeru,   v ktorom   sťažovateľka je v procesnom   postavení   žalobkyne,   došlo   k   porušeniu   jej   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého spisu zistil,   že   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp. zn.   20 C 701/01   ide   o nárok sťažovateľky   o   určenie   neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru   výpoveďou.   Keďže žaloby   tohto   typu   tvoria   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov, ústavný súd konštatoval, že vec nemožno posúdiť ako právne zložitú. Okresný súd označil predmetné konanie „po vecnej stránke za zložitejšie“, keď poukázal na zmenu v osobe žalovanej a nutnosť zisťovania právneho nástupníctva,   čo   však podľa   názoru   ústavného súdu neodôvodňuje vecnú (faktickú) zložitosť veci.

K povahe   sporu   treba   dodať,   že   ide   o spor   týkajúci   sa   existenčnej   otázky,   ktorý má spravidla   rozhodujúci   vplyv   na   sociálne   postavenie   vrátane   životnej   úrovne zamestnanca.   Táto   skutočnosť   zvýrazňuje   nevyhnutnosť   konať   v takýchto   veciach s náležitým   dôrazom   na   význam   výsledku   sporu   nielen   pre   zamestnanca   a jeho   rodinu, ale aj zamestnávateľa a stabilitu pracovnoprávnych vzťahov.

2. Správanie   sťažovateľky   v   konaní   možno   hodnotiť   ako   aktívne.   Ústavný   súd nezistil žiadnu skutočnosť, z ktorej by bolo možné vyvodiť záver, že jej správanie (alebo správanie jej právneho zástupcu) prispelo nejakým spôsobom k zbytočnému predlžovaniu konania, čo napokon potvrdil aj okresný súd, keď uviedol, že „sťažovateľka ani žalovaný svojím správaním neprispeli k predĺženiu doby súdneho konania“.

3. Napokon   ústavný   súd   z hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný postup okresného súdu v označenom konaní.

Ústavný   súd   zistil   v konaní   okresného   súdu   nasledovné   obdobia   nečinnosti, keď okresný súd neurobil vo veci žiadny procesný úkon, hoci jeho postupu nebránila žiadna zákonná prekážka:

- od 26. júla 2001 (doručenie vyjadrenia žalovanej okresnému súdu) do 9. januára 2002 (nariadenie termínu pojednávania na 18. február 2002), t. j. viac ako 5 mesiacov,

- od 17. marca 2005 (vrátenie spisu z krajského súdu) do 31. augusta 2005 (výzva na viaceré inštitúcie o zaslanie podkladov na rozhodnutie), t. j. viac ako 5 mesiacov,

- od   16. novembra 2005   (zrušenie   termínu   pojednávania   nariadeného na 21. november 2005)   do   23. marca 2006   (nariadenie   nového   termínu   pojednávania na 20. apríl 2006), t. j. viac ako 4 mesiace.

Uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu (spolu takmer 15 mesiacov) mali vplyv na doterajšiu   dĺžku   konania pred prvostupňovým   súdom,   ktorá   je po zohľadnení   doby, počas ktorej sa spis nachádzal na krajskom súde (doteraz spolu viac ako 22 mesiacov), 3 roky a 10 mesiacov.

Dôvody,   ktorými   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   ospravedlňoval doterajšiu   dobu   označeného   konania   (opakovaná   zmena   zákonného   sudcu),   nemohol ústavný súd akceptovať.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I. ÚS 127/04)   skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní. Ústavný   súd   poznamenáva,   že   nie   je   možné   v žiadnom   prípade   prenášať   technicko-organizačné problémy štátnych orgánov na účastníkov konania, čo platí o to viac, ak to má za následok porušenie ich základných práv alebo slobôd.

Ako   nesústredený   postup   okresného   súdu   vyhodnotil   ústavný   súd   tú   skutočnosť, že v záhlaví rozsudku okresného súdu č. k. 20 C 701/01-108 z 10. marca 2003 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) došlo k nesprávnemu označeniu účastníka (bol označený iný účastník ako ten, ktorý podal odvolanie, keďže v priebehu konania došlo k transformácii žalovanej). Pretože okresný súd túto skutočnosť opomenul, odvolací súd mu 25. marca 2004 vrátil predmetnú vec za účelom zistenia, či odvolanie podala oprávnená osoba. Nadväzne na to okresný súd v priebehu nasledujúcich troch mesiacov zadovažoval potrebné listinné dôkazy   za   účelom   zistenia,   kto   má   byť   v tomto   spore   pasívne   legitimovaný,   či,   kedy a v akom   rozsahu   prešli   práva   na   žalovanú.   V súvislosti   s tým   je   potrebné   uviesť, že žalovaná   ešte   na   prvom   pojednávaní   uskutočnenom   18. februára 2002   oznámila okresnému súdu skutočnosť, že u nej došlo k transformácii.

Po opätovnom predložení veci okresným súdom na rozhodnutie o odvolaní odvolací súd   uznesením   zo   7. februára 2005   zrušil   prvostupňový   rozsudok,   pričom   v jeho odôvodnení uviedol, že z dôvodu nezaoberania sa včasnosťou podania žaloby sa stalo toto rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a navyše vytkol okresnému súdu, že sa   nezaoberal   pasívnou   legitimáciou   pôvodne   označenej   žalovanej,   hoci   v priebehu konania, ako vyplýva z uvedeného, došlo na jej strane k transformácii.

V súvislosti s uvedeným postupom okresného súdu ústavný súd vzal do úvahy svoju doterajšiu   judikatúru,   podľa   ktorej   k   zbytočným   prieťahom   v   súdnom   konaní   nemusí dochádzať   len   nekonaním   príslušného   súdu,   ale   aj   neefektívna   a nesústredená   činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu   právnej   neistoty   ohľadom   tých   práv,   kvôli ktorým   sa sťažovatelia obrátili na štátny orgán, aby o ich veci rozhodol (napr. IV. ÚS 152/04, IV. ÚS 302/04).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 701/01 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   okresným   súdom,   prikázal mu, aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov   a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha“.   Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume   70 000 Sk   z dôvodov,   že   v jej   prípade „sa   jedná   o spor,   ktorým   sa   prejednáva existencia pracovného pomeru, ktorý je zdrojom príjmov sťažovateľky“ a „Status v ktorom sa od podania návrhu (...) nachádza, má pre ňu veľmi nepriaznivý dopad, nakoľko nie je vyriešený jej pracovnoprávny pomer so žalovaným a sociálne výhody s ním spojené“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k jeho   porušeniu   došlo   takým   závažným spôsobom, ktorý vyžaduje nielen deklarovanie tohto porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 20 C 701/01, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd považoval   priznanie   sumy   40 000 Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. R. B. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola   16 381 Sk.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 2 730 Sk, t. j. spolu 5 460 Sk. Trovy právneho zastúpenia a režijný paušál 2 x 164 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) boli priznané v celkovej sume 5 788 Sk,   ktoré   ústavný   súd   zaviazal   Kanceláriu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „kancelária   ústavného   súdu“)   uhradiť   ustanovenému   právnemu   zástupcovi sťažovateľky, a okresnému súdu uložil povinnosť nahradiť tieto trovy právneho zastúpenia kancelárii ústavného súdu.

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2007