znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  III. ÚS 275/03-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť E. F., B. B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   Okresným súdom v Banskej   Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 123/92, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo E. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 123/92   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu   v Banskej Bystrici   p r i k a z u j e,   aby v konaní sp. zn. 21 C 123/92 konal bez zbytočných prieťahov.

3. E. F.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún),   ktoré   je   Okresný súd v Banskej Bystrici p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd v Banskej Bystrici   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia   E.   F.,   advokátke   JUDr.   E.   Ľ.,   B.,   vo   výške   13   204   Sk   (slovom trinásťtisícdvestoštyri   slovenských   korún)   na   jej   účet č. 51571006/8080 vedený v HVB Slovakia, a. s., Bratislava do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti E. F.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola   4. decembra 2003 doručená sťažnosť E. F., B. B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr.   E.   Ľ.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 123/92. Listom z 19. februára 2004 sťažovateľka doplnila sťažnosť o ďalšie písomnosti a upravila výšku požadovaných trov konania.

Porušenie svojho práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vidí sťažovateľka v tom, že hoci žalobu o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam (garáž, chata a pozemok), ktoré nadobudla spolu s bývalým manželom, podala okresnému súdu ešte v roku 1992, napriek dvom prvostupňovým rozhodnutiam (zrušeným odvolacím súdom) vec ani v súčasnosti nie je právoplatne ukončená. Podľa názoru sťažovateľky ide o jednoduchú vec a ona ničím neprispela k neprimeranej dĺžke súdneho konania. Okresný súd však podľa nej koná nesústredene, nevyjasnil si predmet sporu, nedôsledne vymáha od znalca plnenie jeho povinností.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk a priznal jej náhradu trov konania vo výške 13 204 Sk.

Ústavný   súd   10.   decembra   2003   prijal   sťažnosť   sťažovateľky   na   ďalšie   konanie uznesením č. k. III. ÚS 275/03-8.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podpredseda   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril k sťažnosti listom doručeným ústavnému súdu 19. apríla 2004. Po stručnej genéze postupu súdu v predmetnej veci uviedol, že prejednávaná vec je náročná, či už po skutkovej, ale aj právnej stránke. Predmetom konania je zrušenie a vyporiadanie podielového vlastníctva. Podľa neho skutková náročnosť spočíva najmä v ustálení spolužitia účastníkov konania po právoplatnosti rozhodnutia o rozvode, najmä pokiaľ ide o podieľanie sa na výstavbe spornej nehnuteľnosti, na ktorú stavebné povolenie bolo vydané až po zániku manželstva. Poukázal na tú skutočnosť, že vec vybavuje už v poradí tretí sudca, pretože predošlí vec vybavujúci sudcovia   boli   preložení   na   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici.   Vo   veci   bolo   vypočutých množstvo svedkov a svedecké výpovede bolo potrebné vyhodnocovať jednotlivo, ale aj komplexne   a taktiež   bolo   potrebné   sa   vysporiadať   s   ich   hodnovernosťou.   Podpredseda okresného súdu v závere konštatoval, že k prieťahom v konaní došlo v čase od 10. mája 1993 do 25. mája 1994 a od 15. júna 1997 do 19. februára 2000.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľky, vyjadrenia podpredsedu okresného súdu a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. 21 C 123/92   zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Predmetom   konania   je   žaloba   sťažovateľky   proti   I.   H.,   bytom   B.   B.,   (ďalej   len „odporca“),   jej   bývalému   manželovi,   v ktorej   sa   domáha   zrušenia   spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam,   a to k chate v N. nachádzajúcej sa na pozemku parcelné č. 1681/4 vedeného na liste vlastníctva č. 355 v katastrálnom území N. a ku garážovému boxu na T. ulici v B. B.   nachádzajúcemu sa na pozemku parcelné č. 3732 a k tomuto pozemku o výmere 9   m2 vedenom   na liste   vlastníctva   č.   1198   v katastrálnom území   R.,   dosiaľ vedenom v podielovom spoluvlastníctve sťažovateľky a odporcu v podiele ½. Sťažovateľka v petite   naviac   alternatívne   žiada   buď   prikázať   predmetné   nehnuteľnosti   do   vlastníctva odporcovi za finančnú náhradu 350 000 Sk, alebo prikázať do vlastníctva sťažovateľky chatu a do vlastníctva   odporcu   garáž,   pričom   sťažovateľka uhradí odporcovi na úplné vyrovnanie 270 000 Sk. Žaloba   bola   okresnému   súdu   doručená   20.   mája   1992   a zaevidovaná pod sp. zn. 21 C 123/92.  

Postup okresného súdu v konaní sp. zn. 21 C 123/92 v období od podania žaloby, keď okresný súd vo veci pojednával (15. júna 1992, 21. augusta 1992, 25. septembra 1992, 17.   júna   1994),   vykonal   listinné   dokazovanie   (vyžiadanie   písomnej   dokumentácie   od účastníkov konania týkajúcej sa zdrojov a výšky finančných prostriedkov preinvestovaných jednotlivo každým   z účastníkov do   výstavby chaty, zoznamu osôb   podieľajúcich   sa   na stavbe s ich adresami), uskutočnil výsluch svedkov, uznesením z 26. augusta 1993 nariadil znalecké dokazovanie vo veci   a ustanovil znalca z odboru odhady ceny   nehnuteľností Ing.   I. U.   (ďalej   len   „znalec“),   ako   aj   vypracovaný   znalecký   posudok   zo 17.   novembra   1993   listom   z 5.   januára   1994   zaslal   účastníkom   konania   za   účelom vyjadrenia sa k nemu, posudzoval vyjadrenia účastníkov konania k podanému znaleckému posudku, uznesením z 25. mája 1994 priznal znalcovi znalečné za vypracovaný znalecký posudok, plynulo smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky (rozhodnutiu vo veci).

Na pojednávaní konanom 17. júna 1994 okresný súd vydal vo veci rozsudok, ktorým zrušil podielové spoluvlastníctvo účastníkov k sporným nehnuteľnostiam a do výlučného vlastníctva sťažovateľky prikázal murovanú garáž s pozemkom, do výlučného vlastníctva odporcu   prikázal   rekreačnú   chatu   s pozemkom.   Zároveň   zaviazal   odporcu   za   účelom úplného vyporiadania podielového spoluvlastníctva zaplatiť sťažovateľke sumu 221 680 Sk. Obidvoch účastníkov zaviazal na úhradu príslušných trov konania.

Voči   predmetnému rozhodnutiu   okresného   súdu   podal   odporca   17.   augusta   1994 odvolanie. V nadväznosti na podané odvolanie okresný súd vyzval odporcu listom z 19. septembra 1994 na úhradu súdneho poplatku za tento právny úkon. Sťažovateľka sa k odvolaniu   vyjadrila   5.   októbra   1994.   Krajskému   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) bolo odvolanie s celým spisovým materiálom doručené 2. novembra 1994.

Krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 3887/94 z 26. januára 1995 zrušil rozsudok súdu   prvého   stupňa   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie,   pretože   bol   vydaný   na   základe nedostatočne zisteného skutkového stavu vo veci. Odvolací súd uložil súdu prvého stupňa doplniť dokazovanie o ďalšie skutočnosti, na základe ktorých bude môcť ustáliť vlastníctvo predovšetkým   k chate,   posúdiť   otázku   existencie   garáže   z hľadiska   predmetu spoluvlastníctva a pri vyporiadaní vychádzať z hodnôt určených podľa cenového predpisu platného v čase rozhodovania, ktorým sa vykonáva toto vyporiadanie. Uznesenie krajského súdu bolo doručené okresnému súdu 20. februára 1995.

Keďže právna zástupkyňa sťažovateľky prevzala rozhodnutie krajského súdu 3. júla 1995, okresný súd až 6. septembra 1995 nariadil pojednávanie na 29. september 1995. Toto pojednávanie však bolo pre neprítomnosť obidvoch účastníkov odročené na 18. október 1995 a opäť pre ich ospravedlnenú neúčasť bolo odročené na 24. november 1995.

Od   24.   novembra 1995   okresný   súd   ďalej   konal   vo   veci, keď pojednával (24. novembra 1995, 12. apríla 1996), vyžiadal od Obvodného úradu životného prostredia v Banskej   Bystrici   celý   spisový   materiál   bývalého   MNV,   odboru   územného   plánovania, ohľadom   žiadosti   o   vydanie   stavebného   povolenia na stavbu rekreačnej chaty (listom z 27. novembra 1995 a z 18. decembra 1995), zaoberal sa návrhom sťažovateľky zo 4.   marca   1996   na   doplnenie   dokazovania,   uložil   sťažovateľke   predložiť   mená   a adresy svedkov a ďalšie dôkazy preukazujúce spôsob spolužitia a hospodárenia účastníkov konania v čase spolužitia. Sťažovateľka uloženú povinnosť splnila 21. augusta 1996. Návrhy na ďalšie dokazovanie (mená piatich svedkov) predložil 16. októbra 1996 aj odporca.

Dňa 28. apríla 1997 vytýčil okresný súd pojednávanie na deň 13. mája 1997. Na pojednávaniach   uskutočnených   13.   mája   1997   a následne   27.   mája   1997   okresný   súd vykonal   dokazovanie   výsluchom   účastníkov   konania,   nimi   navrhovaných   deviatich svedkov. Dôvodom odročenia pojednávania konaného 27. mája 1997 bolo zistiť trhovú cenu zastavanej plochy garáže v Banskej Bystrici cez realitné kancelárie.

Opatrením predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr. 518/99 z 26. apríla 1999 bola z dôvodu   presunov   agendy   v rámci   oddelení   (senátov)   vec   sťažovateľky   pridelená   na vybavenie a rozhodnutie inému sudcovi.

Následne až 9. marca 2000 okresný súd nariadil ďalšie pojednávanie vo veci na 27. marec 2000 a za tým účelom predvolal účastníkov konania. Pojednávanie konané 27.   marca   2000   po   výsluchu   účastníkov   konania   bolo   odročené   z dôvodu   nariadenia znaleckého   dokazovania   znalcom   z odboru   ekonomiky   oceňovania   nehnuteľností. Uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania a ustanovení znalca vydal okresný súd 4. apríla 2000.

Napriek tomu, že znalec ešte 16. mája 2000 vykonal znaleckú ohliadku sporných nehnuteľností, znalecký posudok doručil okresnému súdu až 15. októbra 2001 na základe jeho urgencie z 18. septembra 2001.

Od   uvedeného   obdobia   ďalej   okresný   súd   konal   vo   veci   a plynulo   smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky (účastníci konania sa vyjadrovali k znaleckému posudku, súd pojednával 19. februára 2002, 19. marca 2002, 26. marca 2002, vyžiadal si informácie o pohybe trhovej ceny pri kúpe a predaji garáží a rekreačných chát v dotknutých lokalitách   od   troch   realitných   kancelárií   pôsobiacich   v Banskej   Bystrici).   Na   ostatnom pojednávaní   dňa   26.   marca   2002   okresný   súd   vydal   rozsudok   vo   veci,   ktorým   zrušil podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania k sporným nehnuteľnostiam a prikázal ich do výlučného vlastníctva odporcu s tým, že odporca je povinný zaplatiť sťažovateľke sumu 78 000. Uznesením zo 6. mája 2002 okresný súd priznal znalcovi Ing. R. znaleckú odmenu a zaviazal obidvoch účastníkov konania zaplatiť okresnému súdu po 3 800 Sk.

Voči predmetnému rozhodnutiu okresného súdu podali odvolanie obidvaja účastníci konania, a to sťažovateľka 29. mája 2002 a odporca 31. mája 2002, ktorý súčasne podal odvolanie aj proti uzneseniu zo 6. mája 2002 o trovách znaleckého dokazovania.

Dňa   27.   júna   2002   okresný   súd   zaslal   sťažovateľke   tlačivo   na   oslobodenie   od súdnych poplatkov a tiež   odvolanie odporcu, aby sa k nemu vyjadrila. Toho istého dňa okresný   súd   zaslal   odvolanie   sťažovateľky   odporcovi.   Sťažovateľka   svoje   vyjadrenie k odvolaniu   odporcu   zaslala   súdu   24.   júla   2002,   odporca   sa   k odvolaniu   sťažovateľky vyjadril   25.   júla 2002.   Dňa 27.   augusta   2002 sťažovateľka zaslala súdu   tiež   potvrdené tlačivo na oslobodenie od súdnych poplatkov. Uznesením z 10. septembra 2002 okresný súd priznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov. Za účelom rozhodnutia o odvolaní bol spis zaslaný krajskému súdu 2. októbra 2002.

Krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 2120/02 zo 4. decembra 2002 rozsudok súdu prvého stupňa opäť zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože prvostupňový súd nezistil   skutkový   stav   riadne a v potrebnom rozsahu.   Zároveň   uznesením   sp. zn. 17   Co   2219/02   z 12.   decembra   2002   zrušil   výrok   uznesenia   okresného   súdu,   ktorým sťažovateľke   a odporcovi   bola   uložená   povinnosť   každému   zvlášť   zaplatiť   na   účet okresného súdu po 3 800 Sk, a v tejto časti vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie, pretože o vzniknutých trovách rozhodne okresný súd až v konečnom rozhodnutí vo veci samej,   a to   podľa   výsledku   konania.   Obidve   uznesenia   krajského   súdu   boli   doručené okresnému súdu 23. januára 2003.

Listom   z 12.   februára   2003   požiadal   okresný   súd   Obecný   úrad   v Nemeckej o oznámenie   hodnoty   pozemkov   za   1   m2 v lokalite   S.,   slúžiacich   na   predaj   pre   stavbu rekreačných chát.

Uznesením z 12. februára 2003 okresný súd nariadil vo veci doplnenie znaleckého posudku   č.   24/01   vypracovaného   znalcom   R.   a požiadal   ho   o splnenie   tejto   povinnosti v lehote 40 dní. Pretože uvedený znalec bol v tejto veci pasívny, okresný súd ho listom z 9. apríla 2003 a urgenciami z 13. mája 2003 a 16. júna 2003 vyzval, aby sa dostavil na súd za účelom prevzatia spisu a zdôvodnil svoju nečinnosť. Znalec sa nakoniec dostavil na súd a prevzal spis až 15. augusta 2003.

Okresný   súd   listom   zo   16.   októbra   2003   požiadal   znalca,   aby   ho   informoval o predpokladanom termíne podania znaleckého posudku alebo oznámil prekážky, prečo ho ešte nevypracoval.   Napriek   ďalším   urgenciám zo strany okresného súdu listami z 12. novembra 2003 a z 23. decembra 2003 doplnený znalecký posudok znalec doručil okresnému súdu až 19. januára 2004.

Následne okresný súd listom z 22. januára 2004 zaslal doplnený znalecký posudok na vyjadrenie účastníkom konania, ku ktorému sa sťažovateľka vyjadrila 6. februára 2004 a odporca 9. februára 2004.

Uznesením z 10. februára 2004 okresný súd nariadil doplniť znalecký posudok, a to opätovne stanoviť hodnotu jednak chaty a jednak pozemku k súčasnému stavu.

Pretože   sťažovateľka   sa   v dôsledku   dlhoročného   sporu   ocitá   v právnej   neistote, viackrát vyzývala okresný súd, aby v jej veci konal bez prieťahov, a 1. augusta   2003 podala   predsedníčke   okresného   súdu   sťažnosť   podľa   §   17   a nasl.   zákona   Slovenskej národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“), ktorú podpredseda okresného súdu potvrdil ako dôvodne podanú s tým, že vo veci zistil prieťahy v konaní. Túto   urgenciu   kvalifikoval   ústavný   súd   ako   právny   prostriedok,   ktorého   uplatnenie   sa vyžaduje pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

III.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

V konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2 ústavy zohľadňuje ústavný súd   právnu a faktickú zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup samotného súdu v   jeho konaní a rozhodovaní vo veci samej (napr. II. ÚS 813/00).

Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, predmetom konania pred okresným súdom je zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam medzi bývalými manželmi. Podľa názoru ústavného súdu určitá skutková zložitosť tu, ako obvykle pri vysporiadaní   majetku   medzi   manželmi   po   rozvode,   existuje.   Svedčí   o tom   potreba znaleckého dokazovania, ako aj zisťovanie účasti na „tvorbe“ majetku, keďže tento vznikol aj po skončení trvania manželstva. Touto čiastočnou skutkovou zložitosťou však nemožno odôvodniť 12- ročné trvanie predmetného súdneho konania.

Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky konania, ústavný súd pripúšťa, že z jej strany podané návrhy na doplnenie dokazovania (výsluchom svedkov), pripomienky k vypracovanému   znaleckému   posudku   vo   veci,   podané   odvolanie   voči   rozhodnutiu prvostupňového súdu, ospravedlnená neúčasť na dvoch pojednávaniach (boli z toho dôvodu odročené) mohli vplývať na jeho priebeh a dĺžku. Podľa právneho názoru ústavného súdu vysloveného v skorších rozhodnutiach využitie možností daných sťažovateľke procesnými predpismi   (Občianskym   súdnym   poriadkom)   na   uplatňovanie   a presadzovanie   jej   práva v občianskom   súdnom   konaní spôsobuje   síce   predĺženie   priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (I. ÚS 31/01).

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je správanie (postup) samotného súdu.

Pri   skúmaní   toho,   či   v dôsledku   jeho   postupu   došlo   k porušeniu   označeného základného práva, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to tak v dôsledku jeho nekonania, ako aj   v dôsledku   jeho   konania,   ktoré   však   nesmerovalo   k odstráneniu   právnej   neistoty sťažovateľky vo veci, s ktorou sa obrátila na súd.

Obdobie úplnej nečinnosti okresného súdu v predmetnom konaní ústavný súd zistil od 16. októbra 1996 do 28. apríla 1997 v rozsahu 6 mesiacov a od 27. mája 1997 do 9. marca 2000 v rozsahu 33 mesiacov. Obdobie tejto nečinnosti okresného súdu bez toho, aby existovala zákonná prekážka takéhoto postupu, spolu predstavuje 39 mesiacov (viac než tri   roky),   čo   je   obdobie,   ktoré   ústavný   súd   považuje v danej   veci   za   zbytočný   prieťah v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Pri posudzovaní tohto obdobia ústavný súd zobral do úvahy svoju   predošlú   judikatúru,   v súlade   s ktorou   obdobie   poznamenané   nečinnosťou všeobecného   súdu,   keď   jeho   konaniu   nebráni   žiadna   zákonná   prekážka,   ústavný   súd posudzuje ako zbytočný prieťah v konaní (napr. II. ÚS 3/00).

Pokiaľ   ide   o zbytočné   prieťahy   v dôsledku   konania   okresného   súdu,   ktoré   však nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky vo veci, ústavný súd zistil, že k nim došlo od 26. marca 2002 do 23. januára 2003 v rozsahu 10 mesiacov. Okresný súd napriek tomu, že odvolací súd v rozhodnutí o zrušení prvostupňového rozsudku stanovil okresnému súdu postup, ktorým sa mal riadiť za účelom úplného zistenia skutkového stavu veci, opäť vydal rozhodnutie (v poradí druhé), ktoré odvolací súd zase zrušil z toho istého dôvodu,   ako   aj   prvé   rozhodnutie   okresného   súdu,   a to   preto,   lebo okresný   súd   nezistil skutkový stav vo veci riadne a v potrebnom rozsahu.

V dôsledku takéhoto pochybenia okresného súdu vo veci samej sa dôvodne obidvaja účastníci   konania   odvolali   a rozhodoval   odvolací   súd,   pričom   jeho   rozhodnutie   bolo okresnému súdu doručené 23. januára 2003. Z tohto pohľadu právna neistota sťažovateľky ohľadne   priznania   jej   nárokov   počas   celého   tohto   obdobia   (10   mesiacov),   o ktoré   sa predĺžilo konanie, nebola odstránená, a táto doba predstavuje zbytočný prieťah v konaní porušujúci sťažovateľkino právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

V súvislosti   s vyššie   uvedeným   bral   ústavný   súd   do   úvahy   svoju   doterajšiu judikatúru, podľa ktorej   k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním príslušného súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníkov súdneho konania. „Aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť   porušenie   práva   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ak činnosť štátneho orgánu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty ohľadne tých práv, kvôli ktorým sa osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol“ (II. ÚS 33/99, podobne II. ÚS 64/99, II. ÚS 67/01).

Aj   keď sťažovateľka v sťažnosti   namietala určité prieťahy v priebehu znaleckého dokazovania,   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   vyvíjal   značné   úsilie   pri   odstraňovaní pasivity   znalca   (početnými   písomnými   urgenciami),   a to   tak   pri   vyhotovení   v poradí druhého znaleckého posudku, ako aj pri jeho dopĺňaní na základe požiadaviek účastníkov konania.   Keďže   vzhľadom   na   predmet   sporu   podstatnou   časťou   dokazovania   bolo zisťovanie reálnej trhovej ceny sporných nehnuteľností, okresný súd za tým účelom musel využiť aj súčinnosť s miestnymi realitnými kanceláriami a orgánom miestnej samosprávy. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd obdobie znaleckého dokazovania od 12. februára 2003 až doteraz nehodnotil ako súčasť postupu súdu, ktorý spôsobil zbytočné prieťahy vo veci. Vyššie uvedené skutočnosti však ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení sťažovateľky.

Okresný súd sa v konaní, ktoré trvá už 12 rokov, dopustil zbytočných prieťahov trvajúcich   viac   než   4   roky,   ktoré   zapríčinil   jednak   svojou   úplnou   nečinnosťou   a tiež nesprávnou činnosťou v konaní. S ohľadom na vyššie uvedené nemožno dobu predmetného konania vedeného na okresnom súde považovať za akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľky bolo porušené.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 123/92 konal bez zbytočných prieťahov. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľka žiada primerané finančné zadosťučinenie, a to vo výške 300 000 Sk. Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje psychickou ujmou, v dôsledku neúnosnej dlhodobej právnej neistoty a nemožnosťou užívať spoločný majetok, ktorý si podľa nej neoprávnene privlastňuje len jej bývalý manžel.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy však nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci   ústavného súdu. V dôsledku   toho   bolo   potrebné   rozhodnúť   aj   o   primeranom   finančnom   zadosťučinení. Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu a rozsah zbytočných prieťahov v jej rámci možno sumu 50 000 Sk považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Sťažovateľkou požadovanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.

V.

Ústavný   súd   napokon   rozhodoval   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré vznikli jej právnej zástupkyni JUDr. E. Ľ. Sťažovateľka listom doručeným ústavnému súdu 19. februára 2004 vyčíslila trovy konania spolu vo výške 13 204 Sk, a to za tri úkony právnej pomoci.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľky vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka   bola   vo   veci   úspešná,   a preto   je   potrebné   rozhodnúť   o úhrade   trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „ vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z doplneného   návrhu   sťažovateľky   priznal   trovy   jej právneho zastúpenia vo výške 13 204 Sk (odmena za tri úkony spolu s náhradou výdavkov na   miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné).   Požadovaná   výška   trov neprekračuje sumu stanovenú citovanou vyhláškou pre odmenu za právne zastupovanie pred ústavným súdom.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2004