znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 274/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť L.   C.   a K.   C., zastúpených   advokátkou JUDr.   Ivetou Balalovou, Advokátska kancelária, Ružová dolina 10, Bratislava, pre namietané porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky, neidentifikovaného základného práva   podľa   čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   a rozsudkom   Okresného   súdu   Pezinok sp. zn. 5   C   633/08   z 24.   novembra   2011   a postupom   a rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 45/2012 zo 17. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. C. a K. C.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola 13. februára 2014   doručená   sťažnosť   L.   C.   a K.   C.   (ďalej   len  ,,sťažovatelia“),   ktorou namietali porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   neidentifikovaného   základného   práva   podľa   čl.   48 ods. 2   ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len  ,,dohovor“) postupom Okresného   súdu   Pezinok (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. 5 C 633/08 a jeho rozsudkom z 24. novembra 2011 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní   vedenom pod sp. 9 Co 45/2012 a jeho rozsudkom zo 17. októbra 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C 633/2008 z 24.   novembra   2011   bol   ich   návrh   na   určenie   ich   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti zamietnutý. Proti uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   tak,   že   odvolaním   napadnutý rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Sťažovatelia   sú   toho   názoru,   že „rozhodnutím Okresného súdu Pezinok aj Krajského súdu v Bratislave boli,   porušené základné práva slobody uvedené v čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 48 ods. 2 ústavy zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd“.

Namietané porušenie svojich označených práv sťažovatelia v sťažnosti odôvodňovali výlučne   skutkovými   tvrdeniami,   pričom   poskytli   svoj   výklad   na   vec   vzťahujúcich   sa právnych noriem a poskytli aj právne posúdenie skutkového stavu plynúceho z vykonaného dokazovania. Podľa názoru sťažovateľov okresný súd, ako aj krajský súd ich vec nesprávne právne   posúdil.   V tejto   súvislosti   napádali   závery   okresného   súdu   a krajského   súdu o nedostatku   ich   dobromyseľnosti,   a tým   aj   oprávnenosti   ich   držby   ako   predpokladu vydržania vlastníckeho práva.

Sťažovatelia   v závere   svojej   sťažnosti   navrhli,   aby   ústavný   súd   o ich   sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo L. C. a K. C. na spravodlivý proces podľa čl. 12 ods. 1,2/ Ústavy SR, čl. 20 ods. 1/ Ústavy SR, čl. 46 ods. 1/ Ústavy SR a čl 48 ods. 21 Ústavy SR zaručeného v   čl.   6   ods.   1   /   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 5C 633/208   a   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.zn.   9Co   45/2012 porušené bolo.

2.   Ústavný   súd   SR   napadnuté   právoplatné   rozhodnutia   Okresného   súdu   Pezinok sp. zn. 5C 633/2008 a Krajského súdu v Bratislave, sp.zn. 9Co 45/2012 zrušuje a vracia vec na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Ústavný súd sa v prvom rade musel vysporiadať s nedostatkami navrhnutého petitu sťažnosti, ktorým je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný. Vychádzajúc však z celkového   obsahu   sťažnosti,   prihliadajúc   na   požiadavku   procesnej   ekonómie   ustálil predmet   tohto   konania   tak,   ako   je   uvedené   v záhlaví   tohto   rozhodnutia,   aj   bez predchádzajúcej výzvy na odstránenie nedostatkov petitu, keďže ani prípadné doplnenie nedostatkov petitu by za žiadnych okolností nemohlo viesť k jej prijatiu na ďalšie konanie z dôvodov uvedených v tomto rozhodnutí.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 633/08 a jeho rozsudkom z 24. novembra 2011

Ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnutý postup okresného súdu a jeho rozsudok sp. zn. 5 C 633/08 z 24. novembra 2011, keďže ho už preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľom ochranu ich právam.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   smerujúcej   proti napadnutému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 633/08 a jeho rozsudku   z   24.   novembra   2011   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde pre nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05, IV. ÚS 155/2010).

2. 1   Pokiaľ   ide   o napadnutý   postup   krajského   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 9 Co 45/2012 a jeho   rozsudok   zo 17.   októbra   2013,   ústavný   súd zo systematického hľadiska považoval za vhodné venovať sa najprv namietanému porušeniu základného   práva   sťažovateľov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   postupom a rozsudkom krajského súdu. Pritom vzhľadom na to, že ide o potvrdzujúci rozsudok, musel ústavný súd brať do úvahy aj právne závery obsiahnuté v rozsudku okresného súdu, keďže sa s nimi krajský súd stotožnil.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Odhliadnuc od faktu, že sťažovatelia ústavnému súdu nepredostreli ústavnoprávne námietky vo vzťahu k napadnutému postupu krajského súdu a jeho rozsudku, ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z hľadiska možného porušenia označených práv   a konštatuje,   že   argumentácia   krajského   súdu   uvedená   v odôvodnení   napadnutého rozsudku   je prima   facie dostatočná   a   presvedčivá.   V   žiadnom   prípade   argumentáciu nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovatelia majú na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasia. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľov.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného základného   práva   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľov,   ktorou   namietali   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   napadnutým postupom   krajského   súdu   a jeho   napadnutým   rozsudkom,   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

2. 2 Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy napadnutým postupom krajského súdu a jeho rozsudkom, ústavný súd konštatuje, že namietaný článok ústavy má charakter   všeobecného   ústavného   princípu   a primárne   neformuluje   základné   právo   ani slobodu fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Ústavný súd v prípade čl. 12 ods. 2 ústavy stabilne judikuje, že tu ide o pozitívny záväzok štátu premietnuť do právneho poriadku tie antidiskriminačné zásady a opatrenia, ktoré uvedený článok obsahuje, a nie je teda priamo aplikovateľný   orgánmi   verejnej   moci   Slovenskej   republiky   v individuálnych   prípadoch (III. ÚS   51/08,   III.   ÚS   316/2011).   Ústavný   súd   preto   nemá   dostatok   právomoci   konať a rozhodnúť o porušení uvedenej ústavnej normy v konaní podľa čl. 127 ods.   1 ústavy. Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľov odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

2. 3 Sťažovatelia   ďalej   namietali   aj   porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť majetok   zaručeného   čl.   20   ods.   1   ústavy   napadnutým   postupom   krajského   súdu   a jeho napadnutým rozsudkom. Ide o základné právo hmotnej povahy.

Ústavný   súd   pripomína,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48   ústavy.   V opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal dokazovanie,   ktoré   je   základným   predpokladom   na   to,   aby sa vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr.   II. ÚS   71/07,   III. ÚS 26/08).   Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   pre   namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označeným rozsudkom krajského súdu   a jeho   predchádzajúcim   postupom   odmietol   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti, odmietnutie   ďalšej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovatelia   namietali   porušenie   základného práva   podľa   čl. 20   ods.   1   ústavy,   bolo   už   len   nevyhnutným   dôsledkom   vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

2. 4 V neposlednom rade ústavný súd rozhodol aj o namietanom porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým postupom krajského súdu a jeho napadnutým rozsudkom.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z celého   obsahu   sťažnosti   konštatuje,   že   sťažovatelia jednak neoznačili žiadne z uvedených základných práv upravených v predmetnom článku ústavy   a ani z obsahu sťažnosti   nie   je zrejmé, ktoré   z uvedených   základných   práv   mali na mysli. V kontexte toho, že k označenému článku ústavy v sťažnosti chýba akákoľvek argumentácia,   z ktorej   by   bolo   možné   identifikovať   konkrétne   základné   práva, berúc do úvahy skutočnosť, že sťažovatelia sú v tomto konaní pred ústavným súdom zastúpení kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   ktorý   by   mal   byť spôsobilý   skoncipovať   podanie, ktoré   by   malo   byť   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie   konania,   ale   aj   prijatie sťažnosti   na ďalšie   konanie,   ak   sú   na   to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady,   je vylúčené, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je advokát povinný vykonávať odborne. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom.   Aj   v   tomto   ohľade   naďalej   zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Na základe uvedeného ústavný súd so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľov   dospel   k záveru,   že sťažnosť   sťažovateľov   v tejto   časti   nespĺňa náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde, pretože nie je identifikované konkrétne základné právo   podľa   uvedeného   článku   ústavy   a taktiež   v sťažnosti   absentuje   argumentácia vo vzťahu   k namietanému   porušeniu   článku   ústavy,   preto   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   túto   časť   sťažnosť   sťažovateľov   odmietol   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014