znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 274/2013-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   B.,   s.   r.   o.,   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   V.   K., Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 64/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2013 doručená sťažnosť B., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 64/2008 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom napadnutého konania v pozícii navrhovateľa o zaplatenie sumy 754,33 € s príslušenstvom. Okresný súd vo veci vydal   platobný rozkaz (pod sp. zn. 25 Ro 1302/2007), ktorý však nebolo možné doručiť odporcom do vlastných rúk, preto uznesením z 11. júla 2007 bol platobný rozkaz zrušený. O veci následne rozhodol okresný súd v napadnutom konaní rozsudkom z 3. októbra 2008 tak, že žalobnému návrhu sťažovateľa vyhovel. Sťažovateľ z dôvodu nepresného dátumu zaviazaného   odporcu   v   rozsudku   doručil   okresnému   súdu   9.   februára   2010   žiadosť o vydanie   opravného   uznesenia,   ktorou   žiadal   o   opravu   nesprávne   uvedeného   dátumu narodenia odporcu.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol, že 8. februára 2013 podal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu, na ktorú predseda odpovedal listom sp. zn. Spr 15/13 z 5. marca 2013, v ktorom uviedol, že po prešetrení veci zistil, že podanie (návrh na opravu rozsudku)   sťažovateľa   nebolo   založené   do   predmetného   súdneho   spisu,   ale   vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ k svojej sťažnosti pripojil kópiu tohto podania, okresný súd vydal opravné uznesenie sp. zn. 25 C 64/2008 zo 4. marca 2013, ktorým opravil záhlavie rozsudku.   Zároveň   za   vzniknuté   prieťahy   a   postup   súdu   sa   predseda   okresného   súdu ospravedlnil a ubezpečil sťažovateľa, že prijal opatrenia, aby k podobným nedostatkom nedochádzalo.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta,   že   v   súčasnej   dobe   už   právoplatne   skončenom napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom. V tejto súvislosti poukazuje na viaceré judikáty ústavného súdu týkajúce sa práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov domnievajúc sa, že v jeho veci nestačí „len samotné deklarovanie porušenia práva“, preto v   konečnom   návrhu   –   petite   svojej   sťažnosti   okrem   vyslovenia   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy žiada priznať aj finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € a náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jej   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ svojou sťažnosťou namieta zbytočné prieťahy postupom okresného súdu v napadnutom konaní, v dôsledku   čoho malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   považuje v   prvom   rade   za   nevyhnutné poukázať na   skutočnosť,   že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, k sťažnosti nepripojil žiaden dôkaz o skutočnostiach týkajúcich sa napadnutého konania. Sťažovateľ poukazuje na to, že je   univerzálnym   sukcesorom   pôvodného   žalobcu,   teda   že   je   aktívne   legitimovaný   ako účastník   napadnutého   konania,   avšak   žiaden   dôkaz   o   tom   k   sťažnosti   nepripojil.   Ďalej takisto k sťažnosti nepripojil samotné rozhodnutie, ktorého sa svojím návrhom na opravu rozsudku dožadoval, hoci je nepochybné, že v čase doručenia tejto sťažnosti ústavnému súdu ju mal k dispozícii, pretože uviedol, že konanie je už právoplatne skončené. Takisto k sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, respektíve práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   je   nevyhnutné   priložiť   dôkaz   o   tom,   že   sťažovateľ   využil   právne prostriedky nápravy, na ktoré je sťažovateľ ako účastník konania oprávnený. Ide o základnú náležitosť obdobných sťažností, ktorou má sťažovateľ preukázať, či sú splnené podmienky na konanie pred ústavným súdom.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ je v konaní pred ústavným súdom zastúpený advokátom, ktorý ako kvalifikovaný právny zástupca   by   mal   byť   spôsobilý   skoncipovať   podanie,   ktoré   by   malo   byť   objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady, je vylúčené, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je advokát povinný vykonávať odborne. Osobitne to platí pre všetky   zákonom   ustanovené náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie pred   ústavným súdom. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Na základe uvedeného ústavný súd so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa   dospel   k   záveru,   že   sťažnosť   sťažovateľa   nespĺňa   náležitosti   predpísané zákonom o ústavnom súde a vykazuje takú mieru nedostatkov sťažnosti, že nie je možné ani posúdiť, či sú splnené podmienky na prerokovanie takejto sťažnosti. Ústavný súd preto pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Nad   rámec   už   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   dodáva,   že   podľa   svojej stabilizovanej judikatúry preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 258/2012). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť   účel   ochrany,   ktorý   ústavný   súd   poskytuje   vo   vzťahu   k   základnému   právu na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2013