znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 274/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. B. B., D., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., Č., pre   namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín č. k. 10 C/47/2010-227   z 3.   októbra   2011   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline č. k. 5 Co/455/2011-252 z 20. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. B. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2012 faxom a 2. mája 2012 poštou doručená sťažnosť Ing. A. B. B., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. P., Č., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 C/47/2010-227 z 3.   októbra 2011 a rozsudkom   Krajského súdu   v Žiline (ďalej len „krajský súd“)   č.   k. 5 Co/455/2011-252 z 20. februára 2012.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že na základe návrhu V. G. – zamestnankyne   sťažovateľa   (ďalej   len   „navrhovateľka“)   –   okresný   súd   čiastočným rozsudkom   č.   k.   10   C/47/2010-227   z 3.   októbra   2011   určil,   že   okamžité   skončenie pracovného   pomeru   z 19.   apríla   2010   dané   sťažovateľom   (odporcom)   navrhovateľke   je neplatné.

V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd okrem iného uviedol, že 30. mája 2008 navrhovateľka so sťažovateľom uzavreli pracovnú zmluvu, v ktorej bolo dohodnuté, že navrhovateľka nastúpi do práce 2. júna 2008 ako „predajca Značkovej predajne O., v D.“, s tým, že miestom výkonu práce budú priestory firmy, prípadne mimo v prípade zabezpečovania súvisiacich služieb. Po nepredĺžení obchodného zastúpenia spoločnosťou O., a. s., sťažovateľovi k 27. marcu 2010, ktoré sťažovateľ oznámil zamestnancom, všetci zamestnanci   okrem   navrhovateľky   požiadali   o ukončenie   pracovného   pomeru   dohodou k 31.   marcu   2010.   Sťažovateľ   1.   apríla   2010   začal   rekonštrukciu   uvedenej   predajne spočívajúcu   vo   výmene   podláh   a nábytku   (rekonštrukcia   prebiehala   len   v predajni,   nie v kancelárii predajne). Dňa 1. apríla 2010 navrhovateľka napísala odporcovi SMS, že sa nemá ako dostať do práce, pretože predajňa je zrušená. Nasledujúce dni – 2. až 5. apríl 2010 pripadali   na   veľkonočné   sviatky.   Po e-mailovej   komunikácii   s právnou   zástupkyňou navrhovateľky sťažovateľ 6. apríla 2010 napísal navrhovateľke SMS, aby 7. apríla 2010 nastúpila do práce, čo navrhovateľka aj urobila a v tento deň odpracovala osem hodín. Dňa 8. apríla 2010 právna zástupkyňa navrhovateľky napísala sťažovateľovi list, v ktorom mu oznámila,   že   7.   apríla   2010   navrhovateľka   vykonávala   účtovnú   agendu,   ktorá   dovtedy nebola v náplni jej práce, a zároveň mu oznámila, že 8. apríla 2010 bola navrhovateľka v práci od 8.30 h do 10.53 h, avšak nebolo jej umožnené plniť si svoje pracovné povinnosti, pretože prácu podľa pracovnej zmluvy jej nikto nepridelil. V uvedenom liste tiež oznámila, že   navrhovateľka   nesúhlasí   s prideľovaním   práce   iného   druhu,   ako   bolo   dohodnuté v pracovnej   zmluve. Listom   zo 14. apríla 2010 sťažovateľ navrhovateľku   upozornil,   že nedodržanie povinnosti nachádzať sa počas pracovnej doby na pracovisku v čase trvania základného   pracovného   času   považuje za   porušenie   pracovnej   disciplíny   a že   v prípade opakovaného porušenia pracovnej disciplíny s ňou môže rozviazať pracovný pomer podľa § 63 ods. 1 písm. e) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“). Následne sťažovateľ listom z 19. apríla 2010 podľa § 68 ods. 1   písm.   b)   Zákonníka   práce   okamžite   skončil   pracovný   pomer   s navrhovateľkou z dôvodu   závažného   porušenia   pracovnej   disciplíny „spočívajúceho   v opakovanom nedostavení sa do práce v rozmedzí od 01. 04. 2010 do 06. 04. 2010 a od 08. 04. 2010 do 19. 04. 2010“; tento list navrhovateľka prevzala 23. apríla 2010.

Z odôvodnenia   tohto   rozsudku   ďalej   vyplýva,   že   okresný   súd   skúmal   vecnú dôvodnosť podanej žaloby a to, či okamžité skončenie pracovného pomeru je platné alebo nie, pričom uviedol:

«Dôvodom   okamžitého   skončenia   pracovného   pomeru   bolo   závažné   porušenie pracovnej disciplíny spočívajúce v opakovanom nedostavení sa do práce. Neospravedlnená neprítomnosť v práci (absencia), naviac opakovaná je vo všeobecnosti akceptovaná ako závažné   porušenie   pracovnej   disciplíny.   Za   porušenie   pracovnej   disciplíny   sa   však nepovažuje   to,   ak   sa   zamestnanec,   ktorému   zamestnávateľ   neprideľoval   prácu   podľa pracovnej   zmluvy   nedostavil   do   zamestnania   a   po   dobu   trvania   tejto   prekážky   v   práci na strane   zamestnávateľa   sa   na   pracovisku   nezdržiaval   (porovnaj   napr.   právny   názor vyslovený v rozsudku NS SR sp. zn. 1 Cdo 217/2005 uverejnený č. 7/2007 Zo súdnej praxe). V   prejednávanej   veci   bolo   potom   potrebné   ako   rozhodujúcu   otázku   posúdiť,   či navrhovateľkine   nedostavenie   sa   do   práce   je   závažným   porušením   pracovnej   disciplíny alebo nie...

V prejednávanej veci súd dospel k záveru, že odporca počnúc dňom 01. 04. 2010 neprideľoval navrhovateľke prácu podľa pracovnej zmluvy. Ako vyplýva z pracovnej zmluvy ako druh práce bolo uvedené, že ide o predajcu Značkovej predajne O. Bližší opis tohto druhu   práce,   resp.   pracovných   činností   pod   tento   pojem   spadajúcich   pracovná   zmluva neobsahuje. Pojem predajca značkovej predajne je však vymedzený v Prílohe č. 11 zmluvy o obchodnom zastúpení uzavretej medzi odporcom a spoločnosťou O., a. s. označenej ako Školenia pre predajcov značkových predajní spoločnosti O. (č. l. 153 spisu), z ktorého vymedzenia   možno   nepochybne   vychádzať,   keďže   odporca   uvedený   pojem   v   pracovnej zmluve   nepoužil   náhodne,   ale   v   nadväznosti   na   výkon   obchodného   zastúpenia   pre spoločnosť O., a. s. podľa zmluvy, ktorej príloha č. 11 je jej súčasťou. Podľa čl. 1 ods. 2 uvedenej   prílohy   č.   11   pod   pojmom   „predajca   značkovej   predajne“   sa   rozumie zamestnanec obchodného zástupcu v trvalom pracovnom pomere s miestom výkonu práce v jeho   značkovej   maloobchodnej   predajni   O.,   a.   s.   zabezpečujúci   v   nej   u   obchodného zástupcu výkon obchodného zastúpenia spoločnosti O., a. s. a v jeho rámci predovšetkým predaj jej platených verejných mobilných telefónnych a ďalších druhov verejných služieb v oblasti elektronickej komunikácie a ďalších obchodných produktov GSM z jej majetku. V   konaní   pritom   nebolo   sporné,   že   po   27.   03.   2010   odporca   už   nevykonával obchodné zastúpenie spoločnosti O., a. s. Po uvedenom dátume tak navrhovateľka nemohla vykonávať   prácu   podľa   pracovnej   zmluvy,   pretože   nemohla   predávať   verejné   mobilné telefónne a   ďalšie   verejné služby   spoločnosti O.,   a.   s.,   keďže tento predaj bol   viazaný na existenciu obchodného zastúpenia.

Odporca   poukazoval   na   to,   že   aj   po   ukončení   obchodného   zastúpenia   zo   strany spoločnosti O., a. s. priestory značkovej predajne chcel aj naďalej používať na predaj, a to aj   na   predaj   mobilných   telefónov   a   predplatených   kariet   mobilných   operátorov a navrhovateľka tak mohla u neho naďalej ostať pracovať ako predajca. Aj keby sa súd stotožnil s právnym názorom odporcu, že medzi druhom práce „predajca“ a „predajca značkovej   predajne   O.“   niet   významného   rozdielu   (s   čím   sa   však   súd   nestotožňuje s ohľadom na to, že pracovná náplň týchto prác nie je príbuzná, keď predajca nemôže predávať   všetky   verejné   mobilné   telefónne   a   ďalšie   verejné   služby   spoločnosti   O.),   je nesporné, že po ukončení obchodného zastúpenia, resp. od 01. 04. 2010 prácu „predajcu“ pre navrhovateľku nemal. Od 01. 04. 2010 prebiehala v predajni rekonštrukcia a podľa vyjadrenia odporcu činnosť predajne bola obnovená prvý alebo druhý júnový týždeň (č. l. 92 spisu).   Od 01.   04.   2010 odporca navrhovateľke nemohol prideľovať prácu v súlade s dohodnutým druhom práce, pretože výkon obchodného zastúpenia mu zanikol. Dňa 01. 04. 2010 sa navrhovateľka ani na miesto výkonu práce nedostala, pretože predajňa bola zavretá   a   odporca   uviedol,   že   ju   čakal   v   kancelárii   na   Ť.   ulici,   hoci   sa   na   tom s navrhovateľkou nedohodol (č. l. 76 p. v. spisu). Takisto odporca nemohol navrhovateľke prideľovať prácu predajcu, pretože rekonštrukcia začala 01. 04. 2010 a trvala viac ako dva mesiace.   Odporca   poukazoval   na   to,   že   dňa   07.   04.   2010   navrhovateľa   robila   prácu spadajúcu   pod   jej   druh   práce,   a   to   tvorbu   cenníka   mobilných   telefónov   a   kontrolu pokladničnej knihy predajne. Odhliadnuc od základnej skutočnosti, a to, že práca predajcu spočíva v predaji, ktorý sa môže uskutočňovať len ak predajňa funguje aj navonok, t. j. vo vzťahu k zákazníkom, v konaní nebolo preukázané, že pracovné úlohy, najmä kontrola pokladničných   kníh   spadala   do   druhu   práce   navrhovateľky.   Spoľahlivý   záver,   že   tieto činnosti   spadali   pod   pojem   „vedenie   predpísanej   evidencie“   uvedený   medzi   záväzkami navrhovateľky   ako   zamestnanca   v   č.   l.   8   pracovnej   zmluvy,   bez   ďalšieho   preukázania, čo konkrétne pod tento pojem je možné zahrnúť, prijať nemožno.

Zhrnúc doteraz uvedené, podľa názoru súdu, po ukončení obchodného zastúpenia spoločnosťou   O.,   a.   s.   a   počas   nadväzujúcej   rekonštrukcie   predajne,   navrhovateľka nemohla vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy, a to z dôvodu existencie príčin (prestoj) na strane odporcu ako zamestnávateľa (§ 142 ods. 1 Zákonníka práce). Za takejto situácie, pokiaľ sa odporca s navrhovateľkou nedohodli na zmene druhu práce podľa ust. § 54 Zákonníka práce, odporca mal po dobu prestoja navrhovateľke poskytnúť náhradu mzdy. Odporca   v   tejto   súvislosti   poukazoval   na   to,   že   navrhovateľka   dňa   07.   04.   2010   mala pridelenú prácu vykonávať ochotne. Navrhovateľka uviedla, že pridelenú prácu vykonávala preto, že nechcela byť neslušná a robiť problémy (č. l. 60 spisu). Odhliadnuc od rozpornej interpretácie   správania   sa   navrhovateľky   zo   strany   účastníkov   konania,   faktom   je,   že navrhovateľka   listom   zo   dňa   08.   04.   2010   odporcovi   písomne   oznámila,   že   nesúhlasí s prideľovaním práce iného druhu, ako bolo dohodnuté v pracovnej zmluve zo dňa 02. 06. 2008 (č. l. 54 spisu).

Na   základe   doposiaľ   uvedeného   súd   dospel   k   záveru   o   neplatnosti   okamžitého skončenia   pracovného   pomeru,   pretože   navrhovateľka   sa   nemohla   dopustiť   závažného porušenia pracovnej disciplíny, ak sa nedostavila do zamestnania a nezdržiavala sa na pracovisku z dôvodu, že jej odporca neprideľoval prácu podľa pracovnej zmluvy.»

Proti   tomuto   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   v ktorom «namietal, že skutkové zistenie súdu o neprideľovaní druhu práce podľa pracovnej zmluvy je nespreskúmateľné. Na základe akého vyhodnotenia pracovnej zmluvy dospel k záveru, že druh   práce   je   „predajca   Značkovej   predajne   O.“   a   nie   „predajca“.   Ako   súd   vyložil pracovnú   zmluvu   v   časti   „predajca   Značkovej   predajne   O.,   v D.“.   Prečo   nepovažoval za podstatnú námietku sťažovateľa, že druh práce je „predajca“ a „Značkovej predajne O., v D.“   označuje   miesto   výkonu   práce.   Sťažovateľ   namietal,   že   rozhodnutie   je nepreskúmateľné v zodpovedaní podstatnej otázky sporu, ktorá sa týka rozdielneho výkladu účastníkov pokiaľ ide o druh práce a vôbec nie je zrejmé, ako v tomto súd pracovnú zmluvu vyložil. Sťažovateľ uviedol argumenty, prečo za dohodnutý druh práce v pracovnej zmluve považuje pracovnú činnosť predajcu a nie predajcu Značkovej predajne O., ako uviedol súd. Ďalej namietal, že súd namiesto výkladu pracovnej zmluvy pokiaľ ide o druh práce použil pojem, ktorý mal sťažovateľ dohodnutý so spoločnosťou O. v inom právnom vzťahu. Tým   súd   v rozpore   s   ustálenými   právnymi   názormi   súdnej   praxe   nedôvodné   extenzívne rozšíril výklad pracovnej zmluvy spôsobom, ktorý prekračuje vôľu, ktorú účastníci prejavili v pracovnej   zmluve,   lebo   navrhovateľka   nepoznala   obsah   zmluvy   sťažovateľa s O. a nemohla sa preto ani dohodnúť, že takýmto spôsobom bude dohodnutý druh práce. Namietal aj nesprávnosť názoru súdu, že navrhovateľka nemohla vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy, pretože nemohla predávať verejné mobilné telefónne a ďalšie verejné služby O., a. s., lebo takýto druh práce nie je uvedený v pracovnej zmluve. Súd nedôvodne stotožnil obchodné zastúpenie sťažovateľa, ktoré vykonával pre O. s pracovnou činnosťou navrhovateľky, lebo ide o nesprávny výklad pracovnej zmluvy, ktorá neupravuje obchodné zastúpenie sťažovateľa s O. Tiež namietal, že súd nesprávne uviedol, že nebolo preukázané, že kontrola pokladničných kníh spadala do druhu práce navrhovateľky, lebo to vyplývalo z jej   povinností   predajcu   a pracovných   činnosti   pri   hmotnej   zodpovednosti   za   zverené hodnoty, ktorú mala navrhovateľka dohodnutú v pracovnej zmluve. Sťažovateľ predložil písomné   dôkazy,   z ktorých   vyplýva,   že   navrhovateľke   pridelil   vykonanie   kontroly pokladničných   kníh   a   že   mala   v   pracovnej   zmluve   uzavretú   dohodu   o   hmotnej zodpovednosti.   Namietal   nepreskúmateľnosť   rozsudku,   prečo   súd   nepovažoval   kontrolu pokladničných   kníh   a   vedenie   predpísanej   evidencie   za   pracovné   činnosti,   ktoré   má povinnosť vykonávať zamestnanec, ktorý má uzavretú dohodu o hmotnej zodpovednosti...»

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   5   Co/455/2011-252   z 20.   februára   2012   čiastočný rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že krajský súd si pri aplikovaní uvedenej právnej normy   nesplnil   povinnosť   konformným   a presvedčivým   spôsobom   sa   vysporiadať s odvolaním   sťažovateľa,   resp.   že   žiadnym   spôsobom   nereagoval   na   námietky a argumentáciu sťažovateľa. Námietky, ktoré uviedol v odvolaní a ktorých podstatu uvádza aj v sťažnosti, sa týkajú podstatných, rozhodujúcich otázok sporu. Ak nielen okresný súd, ale   ani   krajský   súd   na   námietky   sťažovateľa   uvedené   v odvolaní   neodpovedal,   tak sťažovateľovi neposkytol súdnu ochranu a jeho rozhodnutie nespĺňa požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Podľa názoru sťažovateľa súdne konanie nebolo voči nemu spravodlivé. Uvedeným postupom a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom okresného súdu   č. k. 10 C/47/2010-227 z 3. októbra 2011 a rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co/455/2011-252 z 20. februára 2012 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, aby napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vec im vrátil na nové konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 €. Sťažovateľ zároveň požiadal o odklad vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   (čiastočným)   rozsudkom   okresného   súdu č. k. 10 C/47/2010-227   z 3.   októbra   2011   [ktorým   tento   určil,   že   okamžité   skončenie pracovného   pomeru   dané   sťažovateľom   navrhovateľke   z dôvodu   závažného   porušenia pracovnej   disciplíny   podľa   § 68   ods.   1   písm.   b)   Zákonníka   práce „spočívajúceho v opakovanom   nedostavení   sa   do   práce   v období   od   01.   04.   2010   do   06.   04.   2010 a od 08. 04.   2010   do   19.   04.   2010“, je   neplatné]   a rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 5 Co/455/2011-252 z 20. februára 2012 (ktorý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil). Sťažovateľ považuje právne závery okresného súdu a krajského súdu za nesprávne a nepreskúmateľné. Zároveň tvrdí, že všeobecné súdy sa nevysporiadali s jeho námietkami, ktoré považuje za podstatné pre rozhodnutie vo veci. Ani krajský súd vôbec nereagoval na jeho odvolacie námietky, a z tohto dôvodu jeho rozhodnutie nie je riadne odôvodnené.   V konečnom   dôsledku   všeobecné   súdy   neposkytli   sťažovateľovi   súdnu ochranu a súdne konanie nebolo voči nemu spravodlivé.

Z princípu subsidiarity vyjadreného v čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že každá fyzická osoba   alebo   právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí požiadať o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne   II. ÚS 148/02,   IV.   ÚS   78/04, III. ÚS 5/05).   V danom   prípade   o opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam prvostupňového súdu rozhoduje a tieto preskúmava príslušný krajský súd. Keďže právomoc ústavného súdu vyplývajúca z čl. 127 ods. 1 ústavy neumožňuje preskúmavať rozhodnutie okresného   súdu   všeobecným   súdom,   v tejto   časti   musela   byť   sťažnosť   odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Pokiaľ   ide   o medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   mu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy   a ústavný   súd,   čo   vyplýva   aj   z vnútornej   štruktúry   ústavy   (siedma   hlava). Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia a aplikácia zákonov a ktoré chránia princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu   (resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie)   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

Vo svojej ustálenej judikatúre týkajúcej sa aplikácie § 219 ods. 2 OSP (podľa ktorého ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia   ďalšie   dôvody) všeobecnými   súdmi   ústavný   súd   tiež   zdôrazňuje,   že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Zákonodarcom   upravenú   fakultatívnu   možnosť   odvolacieho   súdu   obmedziť   sa v odôvodnení   potvrdzujúceho   rozhodnutia   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov napadnutého rozhodnutia je vždy potrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) aplikovať aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zaoberajúcej sa právom účastníka občianskeho súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (I. ÚS 118/2010).

Postup podľa § 219 ods. 2 OSP môže odvolací súd použiť v tom prípade, ak odvolacie námietky týkajúce sa právneho posúdenia veci sú totožné s dôvodmi návrhu na   začatie   konania, prípadne   ak takéto   námietky   obsiahnuté   v   odvolaní už   účastník konania   uplatnil   v   priebehu   prvostupňovej   fázy   konania   a   prvostupňový   súd   na   ne nereagoval   požadovaným   spôsobom   (III.   ÚS   279/09).   Uvedené   analogicky   platí   aj prípade,   ak   sú   odvolacie   námietky   totožné   s vyjadreniami   účastníka   konania vystupujúceho   v procesnom   postavení   odporcu   k návrhu   na   začatie   konanie (predloženými v písomnej forme alebo prednesenými ústne na pojednávaní).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   jeho   úlohou   pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti   namietaného   rozhodnutia   všeobecného   súdu   z   hľadiska   formálnych požiadaviek   vyplývajúcich   zo   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru)   je   aj   právo   účastníka   konania   na   dostatočné   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných   účastníkmi konania (I.   ÚS   241/07). Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia,   postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García   Ruiz   proti   Španielsku   z 21.   januára   1999). Judikatúra   ESĽP   nevyžaduje,   aby v odôvodnení   rozhodnutia   bola   daná   odpoveď   na   každý   argument   strany. Ak   však   ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998). Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994). Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

Do základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a s navrhovaním a hodnotením dôkazov; za porušenie tohto základného práva   teda   nemožno   považovať   neúspech   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov   a   ich   vyhodnotení)   skutkový   stav   a   po   použití   relevantných   právnych   noriem vo veci   rozhodnú   za   predpokladu,   že   skutkové   a   právne   závery   nie   sú   svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C/47/2010-227 z 3. októbra 2011 určil, že okamžité skončenie   pracovného   pomeru   dané   sťažovateľom   navrhovateľke   z dôvodu   závažného porušenia pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce „spočívajúceho v opakovanom   nedostavení   sa   do   práce   v období   od   01.   04.   2010   do   06.   04.   2010 a od 08. 04. 2010 do 19. 04. 2010“, je neplatné (pozri s. 2 – 5 tohto uznesenia), čo krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co/455/2011-252 z 20. februára 2012 podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil. Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva:„Odvolací   súd   preskúmaním   napadnutého   rozsudku,   prislúchajúceho   spisového materiálu   a vyhodnotením   toho,   čo uviedol   odvolateľ,   konštatuje,   že   súd   I.   stupňa dostatočným spôsobom zistil skutočnosti potrebné pres posúdenie neplatnosti okamžitého skončenia   pracovného   pomeru   a dospel   k skutkovým   a právnym   záverom,   s ktorými   sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil...

Odvolací súd zhodne s právnym záverom I. stupňového súdu konštatuje, že na strane odporkyne   (správne   má   byť   navrhovateľky,   pozn.)   nedošlo   k závažnému   porušeniu pracovnej   disciplíny,   ktoré   by   naplnilo   skutkové   okolnosti   pre   okamžité   skončenie pracovného pomeru tak, ako ich formuloval odporca... Prvostupňový súd mal nepochybne preukázané,   a s týmto   zistením   sa   stotožnil   aj   odvolací   súd,   že   neospravedlnená neprítomnosť   v práci   navrhovateľky   nemôže   byť   považovaná   za   závažné   porušenie pracovnej   disciplíny,   ak   sa   táto   nedostavila   do   práce   z dôvodu,   že   jej   zamestnávateľ neprideľoval   prácu   podľa   pracovnej   zmluvy,   a to   po   dobu   trvania   prekážky   v práci na strane zamestnávateľa. V tejto súvislosti I. stupňový súd správne vychádzal z judikátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 217/2005... Keďže odvolací súd sa v plnom   rozsahu   stotožnil   s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   s poukazom na citované   ust.   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   obmedzuje   sa   len   na   skonštatovanie   správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a ďalšie odôvodnenie nevyhotovuje.“

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   k problematike   naplnenia   skutkovej   podstaty závažného porušenia pracovnej disciplíny ako dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru   zo   strany   zamestnávateľa   podľa   §   68   ods.   1   písm.   b)   Zákonníka   práce,   a   to s osobitným zameraním na posúdenie otázky neospravedlnenej absencie zamestnanca po dobu trvania prekážky v práci na strane zamestnávateľa v súvislosti s neprideľovaním práce zamestnancovi na mieste výkonu práce v zmysle pracovnej zmluvy, sa vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky aj vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Cdo 81/2010 (uznesenie z 27. mája 2010), keď vyslovil, že: „O závažné porušenie pracovnej disciplíny v zmysle § 68 ods. 1 Zákonníka   práce   nejde,   ak   sa   zamestnanec,   ktorému   zamestnávateľ   neprideľoval   prácu na mieste   výkonu   práce   v zmysle   pracovnej   zmluvy,   do zamestnania   nedostavoval a po dobu   trvania   tejto   prekážky   v   práci   na   strane   zamestnávateľa   sa   na   pracovisku nezdržiaval.“

Z   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   jasne   vyplýva,   že   tento   sa   s   právnymi závermi (názormi) prvostupňového súdu vyjadrenými v jeho rozhodnutí v plnom rozsahu stotožnil.   Hoci   krajský   súd   duplicitne   (osobitne)   nedal   odpoveď   na   každú   z odvolacích námietok   sťažovateľa,   pretože   ich   nepovažoval   za   relevantné   a   nevyhnutné   pre   jeho rozhodnutie   (resp.   pre   zmenu   prvostupňového   rozhodnutia),   jeho   postup   a rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP možno považovať za ústavne akceptovateľné. Na základe uvedeného preto možno konštatovať, že v danom prípade bolo plne realizované základné právo sťažovateľa ako účastníka konania na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd taktiež konštatuje, že nezistil existenciu okolností nasvedčujúcich tomu, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený, resp. za taký, ktorý by popieral zmysel práva na súdnu ochranu. Všeobecné súdy   použili   relevantné   právne   normy   a   vyložili   ich   ústavne   konformným   spôsobom, z odôvodnenia ich rozhodnutí dostatočne zrozumiteľne vyplýva, čo bolo dôvodom určenia okresného   súdu,   že   okamžité   skončenie   pracovného   pomeru   dané   sťažovateľom navrhovateľke   je   neplatné,   ako   aj   potvrdenia   tohto   rozhodnutia   krajským   súdom. Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery uvedených rozhodnutí všeobecných súdov.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutými   rozsudkami okresného   súdu   a krajského   súdu   a porušením   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   sťažnosť   ako   celok   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Z tohto dôvodu bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uvedených.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2012