znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 274/2010-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2010 predbežne prerokoval   sťažnosť   P.,   K.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   E.   P.,   Ž.,   vo   veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er/2/2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2010 doručená sťažnosť P.   K. (ďalej len „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote   podľa čl. 6   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 2/2003.

Sťažovateľka podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy odôvodnila takto: „V uvedenej exekučnej veci sme podali námietky na OS v ZH v roku 2008. Okrem iných skutočností sme v tomto konaní žiadali súd, aby exekúciu z úradnej moci zastavil, nakoľko nemáme žiadny vlastný majetok, ktorý by bolo možné výkonom postihnúť. OS v ZH vo veci rozhodol uznesením 11 Er/2/2003-57 dňa 03.06.2008 ktorým námietky zamietol. Nevydal   samostatné   uznesenie   o   zastavení   (aspoň   časti)   exekúcie...,   preto   sme prostredníctvom   právnej   zástupkyne podali   na   OS   v   ZH   návrh   na   zastavenie   exekúcie zo 16.03.2009   a doplňujúci   návrh   zo   07.04.2009. OS   v   ZH   napriek   našim   urgenciám... o návrhoch   rozhodol   až   06.10.2009   uznesením   11   Er/2/2003-75..., našim   návrhom na zastavenie exekúcie vyhovel a exekúciu vedenú pod č. Ex 19/2009 u súdneho exekútora JUDr.   T.   B.   v   požadovanej časti   zastavil.   Stalo   sa   tak   až   potom,   ako   súdny   exekútor exekúciu vykonal (k ukončeniu exekúcie došlo v 04/2009). Povinný   ani   súdny   exekútor uznesenie nenapadli opravným prostriedkom. Preto sme sa domáhali, aby súdny exekútor (aj povinný) vrátili prijaté plnenie. Podali sme i sťažnosť na postup súdneho exekútora. Žiadali   sme   exekútora   aj   Ministerstvo   spravodlivosti   o   náhradu   škody   prípisom z 01.04.2010. Ako neskôr vyplynulo zo stanoviska súdneho exekútora zo dňa 13.04.2010 mal   zato,   že   konal   v súlade   s   platným   právom   a   navrátenie   do   predošlého   stavu   je   v exekučnom   konaní   vylúčené   (§   61   EP).   Ministerstvo   spravodlivosti   SR   neodpovedalo adresne.   Podanie   našej   právnej   zástupkyne   posúdilo   ako   sťažnosť,   ktorú   odstúpilo   na Slovenskú komoru exekútorov...

S   odkazom   na   skutočnosť,   že   o   vybavení   našich   podaní   na   doriešenie   veci   sme sa dozvedeli dňom doručenia posledného stanoviska t.j. k 12.05.2010, máme zato, že naša sťažnosť je podaná v zákonnej 2-mesačnej lehote (§ 53 ods. 3 Zákona č. 38/1993 Z.z. v platnom   znení.).   Podľa   nášho   názoru   OS   v   ZH   ako   súd   exekučný konal   v   tejto   veci od počiatku v rozpore s platným právom. Ustanovenie § 57 ods.   1 pís.   d) Exekučného poriadku (ďalej EP), zákona č. 233/1995 Z.z. v platnom znení, umožňuje súdu zastaviť exekúciu z úradne moci, ak táto postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo   nepodliehajú   exekúcii   podľa   tohto   zákona   alebo   podľa   osobitného   predpisu. S odkazom   na   citované   ustanovenie   bolo   povinnosťou   OS   v   ZH   exekúciu   Ex   19/2009 (predtým   EX   187/2002) zastaviť   v   časti   týkajúcej   sa   majetku   štátu,   ktorý   nepodlieha exekúcii už v roku 2008 a to v rámci konania o námietkach. Súd zostal nečinný. Nekonal vo veci, ani po podaní návrhu na zastavenie exekúcie a doplňujúceho návrhu v 03/2009, hoci mal vedomosť, že súdnemu exekútorovi bolo poverenie na výkon práva vydané... Tým, že vyhovel nášmu návrhu potom ako došlo k vykonaniu exekúcie, vydal rozhodnutie, ktoré síce chráni majetok štátu, avšak majetok ktorý už bol „exekuovaný". Ide o rozhodnutie ktoré je pre nás nulitné.

V dôsledku takéhoto postupu OS v ZH nám vznikla ujma vo výške 4.090,87 eur, ktorú súdny   exekútor   zadržal   zo   zdravotného   poistenia   našich   klientov a použil   na   úhradu pohľadávky oprávneného v EX 19/2009...   Vyššie označeným postupom súdu (prieťahmi v konaní) boli porušené naše práva zaručené Ústavou SR a to najmä:

- Ústavné právo podľa čl. 48 ods.2 Ústavy SR (každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov),

- Ústavné právo na spravodlivý proces zaručené čl. 46 Ústavy SR, ako aj čl. 6. Dohovoru o ochrane ľudských opráv a základných slobôd.“

Sťažovateľka navrhla rozhodnúť o sťažnosti takto rozhodnúť: „1.   Právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   priznané Ústavou SR ( čl. 48 ods. 2) v konaní 11 Er/2/2003 na OS v ZH bolo porušené.

2.   Právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručené   Ústavou   SR   (čl.   46 a nasl.) a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (vyhlásený pod č. 209/1992 Zb. v platnom znení) bolo v konaní 11Er/3/2003 na OS v ZH bolo porušené.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi finančné odškodnenie v čiastke 7.796,40 eur, ktorú sumu je povinný vyplatiť sťažovateľovi OS v ZH do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia a náhradu za spôsobenú ujmu vo výške.

Ústavný   súd   SR   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   právnej   zástupkyni sťažovateľa vo výške spolu 489,10 eur (2x úkon á 237,34eur, 2x réžia á 7,21eur, výdavky počítané podľa Vyhl. č. 655/2004 Z.z. v platnom znení), ktoré trovy je povinný vyplatiť k rukám advokátky OS v ZH.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   oprávnený   rozhodovať   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podstatou namietaného porušenia sťažovateľkiných základných   práv podľa čl. 46 a čl. 48 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru je nesprávny postup a nečinnosť okresného súdu vo veci návrhu na zastavenie exekúcie v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 11 Er/2/2003, v dôsledku čoho bol postihnutý majetok, ktorý je z exekúcie vylúčený, čím došlo na strane sťažovateľky ku vzniku škody v sume 4 090,87 €. V danom prípade okresný súd o návrhu sťažovateľky na zastavenie exekúcie rozhodol uznesením zo 6. októbra 2009 vydaným pod č. k. 11 Er 2/2003-75 tak, že exekúciu zastavil v časti prikázania pohľadávky povinného voči jej dlžníkovi – S., a. s. Proti uvedenému rozhodnutiu sťažovateľka a ani ostatní   účastníci   exekučného   konania   nepodali   opravný   prostriedok,   preto   uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 28. októbra 2009.

Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach danej veci plynúť   najneskôr   dňom,   ktorým   uznesenie   okresného   súdu   zo   6.   októbra   2009 č. k. 11 Er 2/2003-75 nadobudlo právoplatnosť, teda 28. októbra 2009. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty, neumožňuje § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, IV. ÚS 338/08).

Sťažovateľka však doručila ústavnému súdu sťažnosť proti postupu okresného súdu až 7. júna 2010, teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona   o ústavnom   súde   na podanie   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy.   Ústavný   súd sa nestotožňuje s tvrdením sťažovateľky, ktorá vychádza z nesprávneho právneho názoru, že   lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   jej   začala   plynúť   až   doručením „posledného stanoviska 12. mája 2010“. Z pripojených dokladov vyplýva, že sťažovateľka zrejme poukazuje na stanovisko Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) z 12. mája 2010, ktorým bola postúpená jej sťažnosť na činnosť súdneho exekútora   Slovenskej   komore   exekútorov.   Uvedené   stanovisko   ministerstva   je však   len odpoveďou   na   sťažovateľkinu   výzvu   na   náhradu   škody,   ktorá   vznikla   tým,   že   súdny exekútor vymohol v exekúcii vedenej proti sťažovateľke sumu 4 090,87 € postihnutím práv, ktoré   mali   byť   z exekúcie   vylúčené.   Táto   výzva   sťažovateľky   však   nesmerovala   proti postupu ani rozhodnutiu okresného súdu, ktorý sťažovateľka označuje ako porušovateľa svojich   základných   práv,   a preto   ju   nemožno   považovať ani za   účinný   nástroj   nápravy porušenia   jej   základných   práv   okresným   súdom.   Výzva   na   náhradu   škody   spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov   je len spôsobom,   ktorým sa   možno domáhať reparácie škôd,   a nie postupom (resp.   opravným   prostriedkom),   ktorým   možno   dosiahnuť   prípadné   zrušenie   ústavne neakceptovateľného   rozhodnutia   všeobecného   súdu   a   ktorý   má   predchádzať   podaniu sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy.

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, možno konštatovať, že lehota ustanovená na tento druh konania pred ústavným súdom sťažovateľke bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, než podala túto sťažnosť, a preto ústavný súd jej sťažnosť odmietol.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2010