znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 274/09-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   B., K.,   F.   T.   (...),   Česká   republika,   F.   T.   (...),   K., M.. K., P., E. G., K., M. Š., K., A. K., K., Ľ. P., K., M. R., K., M. A., K., M. F., K., A. T., K., M. K., K., A. L., K., M. F., K., M. T. (...), K., J. K., B., E. A., K., Z. K., S., M. T. (...), S., J. T., S., J. T., K., A. R., K., Ľ. J., K., H. D., G., F. I., G., M. F., K., O. T., B., E.   D.,   H.,   J.   H.,   K.,   a   P.   H.,   K., zastúpených   advokátom   JUDr.   M.   H.,   K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Co 11/2009-496 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B., F. T. (...), F. T. (...), M. K., E. G., M. Š., A. K., Ľ. P., M. R., M. A., M. F., A. T., M. K., A. L., M. F., M. T. (...), J. K., E. A., Z. K., M. T. (...), J. T., J. T., A. R., Ľ.   J.,   H.   D.,   F.   I.,   M. F.,   O.   T.,   E.   D.,   J.   H.   a P.   H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2009 doručená sťažnosť M. B., K., F. T. (...), Česká republika, F. T. (...), K., M.. K., P., E. G., K., M. Š., K., A. K., K., Ľ. P., K., M. R., K., M. A., K., M. F., K., A. T., K., M. K., K., A. L., K., M. F., K., M. T. (...), K., J. K., B., E. A., K., Z. K., S., M. T. (...), S., J. T., S., J. T., K., A. R., K., Ľ. J., K., H. D., G., F. I., G., M. F., K., O. T., B., E. D., H., J. H., K., a P. H., K.(ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. M. H., K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 11/2009-496 z 20. apríla 2009.

Zo   sťažnosti   a   z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   boli   žalobcami   v konaní o odstránenie neoprávnenej stavby, resp. zriadenia vecného bremena vedenom na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 15 C/792/1994. Okresný súd rozsudkom zo 7. augusta 2008 rozhodol tak, že sčasti vyhovel žalobe a zriadil časovo neobmedzené vecné bremeno na ťarchu žalobcov k stavbám uvedeným vo výroku rozhodnutia. Žalovaní v 2.   a 3.   rade   ako   vlastníci   uvedených   stavieb   sú   oprávnení   užívať   nehnuteľnosti   v ich vlastníctve   v označenom   rozsahu   za   náhradu,   ktorej   určenie   vylúčil   súd   na samostatné konanie.   V prevyšujúcej   časti   súd   žalobu   zamietol.   O trovách   účastníkov   konania a o trovách štátu rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku. Proti tomuto rozsudku podali   žalobcovia   odvolanie,   v ktorom   namietali,   že   okresný   súd   dospel   na   základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Žiadali   vyhovieť   žalobe   aj   v prevyšujúcej   časti   z dôvodu,   že   areál   má   podľa   nich   byť považovaný za jednu stavbu ako takú, a nie aby sa každá jeho časť samostatne posudzovala, či spĺňa kritériá stavby. Žiadali tiež priznať náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. Odvolací súd po prerokovaní odvolania rozsudok prvého stupňa potvrdil ako vecne správny a odmietol aj odvolanie žalobcov o trovách konania a trovách štátu. Krajský súd konštatoval, že ani jeden z odvolacích dôvodov nebol preukázaný.

Podľa sťažovateľov krajský súd ani prvostupňový súd neakceptovali sťažovateľmi prednesené závery o potrebe vnímania celého areálu ako jedného stavebného komplexu. Súd zriadil   vecné   bremeno   iba   na tú   časť   pozemku,   na   ktorom   je čiastočne   postavená tenisová dvojhala a vodárnička, a nezriadil na ostatné objekty, ktoré v zmysle Občianskeho zákonníka nepovažoval za stavby (kurty, chodníky, schody, oplotenia atď.). Zo sťažnosti ďalej vyplýva: „Podľa názoru sťažovateľov je potrebné celý areál vnímať ako jeden celok (teda jediná stavba vrátane jej súčastí a príslušenstva), ktorý pozostáva z viacerých častí navzájom natoľko prepojených, že jedna bez druhej nemôže existovať a/alebo fungovať vôbec alebo iba s veľkými ťažkosťami. Celý areál slúži iba na jediný účel a na žiadne iné aktivity. Ide   o   súbor   stavieb   (hromadnú   vec),   ich   príslušenstva   (veci,   ktorej   patria vlastníkovi hlavnej veci a sú ním určené k tomu, aby boli s hlavnou vecou trvalé užívané) a súčastí (všetko, čo podľa povahy patrí k veci a nemôže byť oddelené bez toho, aby sa vec znehodnotila),   ktoré   majú   jediné   funkčné   určenie   a   zdieľajú   právny   osud   hlavnej   veci. Pojem   hromadná   vec   nie   je   termínom   používaným   priamo   Občianskym   zákonníkom, no teória   práva   ho   jednoznačne   pozná   a   používa.   Skutočnosť,   že   samotný   Občiansky zákonník tento pojem nepoužíva však neznamená, že by tento zákon používanie tohto pojmu vylučoval. Je zrejmé že medzi pozemkom a stavbou neexistuje vzťah ako medzi hlavou vecou a jej príslušenstvom. Podľa názoru sťažovateľov však medzi stavbami na ich pozemkoch existujú vzťahy zodpovedajúce vzťahu hlavnej veci a jej príslušenstva. Zodpovedá tomu aj užívanie celého areálu, v ktorom sa rekreačne za odplatu hrajú tenisové zápasy. Jednotlivé   povrchové   úpravy   a   drobné   stavby,   ktoré   sa   na   sporných   pozemkoch nachádzajú   majú   doplnkovú   funkciu   k   hlavným   stavbám   (napr.   tenisová   dvojhala). Žalovaný v 3. rade v areáli vykonáva podnikateľskú činnosť. Areál bol takto vnímaný už od svojho   začiatku,   pri   jeho   plánovaní,   vyvlastňovaní   pozemkov   pod   ním,   jeho   neskoršej výstavbe   a i súčasnom   používaní.   Areál   bol   plánovaný,   povolený   a   vybudovaný   ako Tenisový areál V. K. Žalovaný v 1. rade s areálom hospodáril ako s Tenisovým areálom „Anička“ a na žalovaného v 3. rade ho síce dvoma zmluvami, ale všetko previedol ako nehnuteľnosti, ktoré spolu vzájomne súvisia a sú na seba závislé . Ako tenisový areál ho nazýva   aj   samotný   prvostupňový   súd,   a   to   opakovane   aj   v   odôvodnení   rozhodnutia vydaného v už spomínanom spore vedenom pod sp. zn.: 15 C 289/1994. V odôvodnení rozhodnutia vydaného v tomto konaní sa však už uvedenému spojeniu účelovo vyhýba. K záveru, že sa jedná o jeden areálový komplex, ktorý je nevyhnutné vnímať ako celok dospeli na sebe nezávisle aj súdni znalci: Ing. H., Ing. L. a Ing. B. K rovnakému záveru   dospeli   aj   znalci   P.   a D.,   ktorí   vyhotovili   znalecké   posudky   pred   prevodom nehnuteľnosti medzi žalovanými v 1. a 3. rade.

S prihliadnutím na napadnuté rozhodnutie je otázne, prečo vo všetkých ostatných prípadoch bol areál z hľadiska práva (či už plánovaní, výstavbe, užívaní) posudzovaný komplexne ako jeden celok, ale v týchto súdnych konaniach nie. Aj v rozhodovacej činnosti súdov   je   vidieť   podstatnú   zmenu   názoru   na   definíciu   a   obsah   pojmu   stavba.   Je   badať absolútny   odklon   od   názorov,   aby   sa   v   občianskom   súdnom   konaní   stavba   definovala výlučne podľa predpisov stavebného práva. Rovnako Najvyšší súd dospel k záveru, že nie je možné automaticky použiť výklad pojmov obsiahnutý v predpisoch verejného práva a bez ďalšieho   ho   použiť   v   oblasti   súkromného.   Neoprávnenou   stavbou   z   občianskoprávneho hľadiska teda nemusí byť iba stavba nepovolená v zmysle stavebného práva. Z uvedeného podľa názoru sťažovateľov vyplýva, že nič nebráni tomu, aby bol areál vnímaný ako komplex, hromadná vec...

Závery   odvolacieho   súdu,   ktoré   údajne   vychádzali   z   definície   stavby   uvedenej v občianskom   zákonníku   (táto   pritom   nejestvuje)   a   preto   nezriadil   vecné   bremeno za náhradu na celom pozemku sťažovateľov, na ktorých sa v prevažnej väčšine nachádzajú tenisové   kurty,   chodníky,   okrasná   zeleň,   cvičná   panelová,   stena,   vetrolamy,   vonkajšie schody, oplotenia s podmurovkou i bez podmurovky, oplotenie kurtov zo strojového pletiva, vráta a ostatná plocha, sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň majú za následok porušenie základného práva na spravodlivý proces, ktoré upravuje čl. 46 ods. 1 ústavy a práva reglementovaného čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy.

Ako   už   bolo   uvedené   vyššie,   rozhodnutím   bolo   porušené   právo   na   ochranu vlastníctva garantované v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy z toho dôvodu, že vlastníckemu právu navrhovateľov k pozemkom nebola priznaná ochrana a tým rovnaký zákonný obsah, ako iným vlastníkom v obdobných sporoch. Je zrejmé, že existujúci stav bolo nevyhnutné riešiť zriadením vecného bremena za náhradu. Všeobecne je podľa názoru žalobcov potrebné vychádzať z priority ich vlastníckeho práva, ktoré bolo im, resp. ich právnym predchodcom protiprávne odňaté a tým došlo k porušeniu ich subjektívneho vlastníckeho práva - právo predmet svojho vlastníckeho práva držať, užívať ho a pod. Krajský súd v Košiciach svojím rozsudkom   posvätil   ten   právny   stav,   že   vlastnícke   právo   sťažovateľom   k   rodičovským pozemkom je obmedzené a to bez akejkoľvek náhrady.

Tým došlo   aj   k   porušeniu   práva   sťažovateľov   na   spravodlivý   proces,   t.   j.   práva domáhať sa ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom súde, ktoré je zakotvené v čl. 46 ústavy. Súdy totiž odmietli vyriešiť otázku vyporiadania reálneho užívania pozemku s vlastníkmi pozemku (sťažovateľmi), ktorí nemôžu využívať ktorékoľvek z oprávnení, ktoré tvoria a definujú obsah vlastníckeho práva a tým rezignovali na materiálnu ochranu ich vlastníckeho   práva.   Namietanému   porušeniu   vlastníckeho   práva   sťažovateľov   nebola poskytnutá ochrana v medziach zákona tým, že súdy oboch stupňov nerozhodli o zriadení časovo neobmedzeného vecného bremena za náhradu na celom pozemku, ako kompenzáciu nemožnosti užívať vlastníctvo sťažovateľov.

Okrem toho k porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivý proces došlo aj tým, že v skutkovo a právne zhodnom spore vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 15 717/2002   bolo   rozhodnuté   tak,   že   vlastníkom   pozemkov   poskytol   súd   ochranu   ich vlastníckeho práva, vecné bremeno zriadil, rozhodol o vyplatení náhrady. Je taktiež zrejmé, že k porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivý proces došlo aj tým, že odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí ani nevyporiadal s podstatnými argumentmi, ktoré sťažovatelia v konaní   uvádzali.   Odvolací   súd   vyššie   uvádzané   a   pre   rozhodnutie   vo   veci   podstatné argumenty sťažovateľov ignoroval.“

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Právo   sťažovateľov   garantované   v   čl.   46   ods.   1   a   čl.   20   ods.   1   a   4   Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 11 ods.   1   a čl. 36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach zo dňa 20. 4. 2009, č. k. 5Co 11/2009-496 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. 5Co 11/2009-496 zo dňa 20. 4. 2009 sa zrušuje.

Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania vo výške 3.420,44   €   s   DPH   do   15   dní   od   právoplatnosti   nálezu   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľov.“

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co/11/2009 z 20. apríla 2009 v konaní o odstránenie neoprávnenej stavby, resp. zriadenie vecného bremena došlo k porušeniu ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 11 ods. 1 listiny, ako aj ich práva podľa čl. 6 dohovoru.

Kľúčovou   námietkou   sťažovateľov   smerujúcou   proti   napadnutému   rozsudku krajského súdu bolo tvrdenie o nenapravení pochybenia prvostupňového súdu v definícii a ponímaní stavby pre účely daného konania, v dôsledku čoho súd nezriadil vecné bremeno na celý pozemok ale po posúdení jeho jednotlivých časti samostatne, či spĺňajú kritériá stavby, vyhovel žalobe len čiastočne a zriadil vecné bremeno len na tie časti pozemku, kde sa podľa jeho názoru nachádzala stavba.

Z obsahu   odôvodnenia   predloženej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   voči napadnutému rozsudku   krajského súdu   namietajú chyby pri zisťovaní skutkového stavu a právne   posúdenie   veci   na   základe   zisteného   skutkového   stavu.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   je   oprávnený   skutkové a právne závery všeobecných súdov hodnotiť z hľadiska ich ústavnej konformity iba vtedy, ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (obdobne III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Ústavný súd z priložených príloh zistil, že krajský súd napadnutý potvrdzujúci výrok svojho rozsudku z 20. apríla 2009 založil na skutočnosti, že ani jeden z odvolacích dôvodov nebol daný a preukázaný.

Odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) krajský súd posúdil takto:

„Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenia, ktoré boli podkladom pre   jeho   rozhodnutie   sú   správne,   to   znamená   musí   ísť   o   skutkové   zistenia,   na   základe ktorých vec posúdil po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v tom zmysle, že nemajú oporu vo   vykonanom   dokazovaní,   a   medzi   chybami   skutkového   zistenia   a   chybami   právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, lebo príčinou nesprávnych skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Nesprávne   sú   i   také   skutkové   zistenia,   ktoré   založil   súd   na   chybnom   hodnotení dôkazov, ide tu o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti),   zákonnosti,   pravdivosti,   eventuálne   vierohodnosti   alebo   keď   výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O. s. p. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil dôkazy podľa § 132 O. s. p., vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a tieto boli zistené spôsobom podľa § 132 až 135 O. s. p. a z odôvodnenia rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd   prvého   stupňa   vzal   do   úvahy   iba   skutočnosti,   ktoré   boli   vykonanými   dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo, nie je tu ani logický rozpor v hodnotení dôkazov.

O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než   ktorý   mal   správne   použiť,   alebo   aplikoval   správny   právny   predpis,   ale   nesprávne ho vyložil,   prípadne   ho   daný   skutkový   stav   inak   nesprávne   aplikoval   (z   podradenia skutkového   stavu   pod   právnu   normu   vyvodil   nesprávne   právne   závery   o   právach a povinnostiach účastníkov konania).

A   pri   tomto   právnom   posúdení   súd   prvého   stupňa   postupoval   zákonne,   použil správny právny predpis a správne ho i vyložil, z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania a na vecnej správnosti   napadnutého   rozsudku   nič   nemení   ani   okolnosť   uvedená   v   odvolaní   tak žalovaného v 2. a 3. rade ako aj v odvolaní žalobcov. Súd prvého stupňa správne aplikoval Občiansky zákonník, ust. § 135c OZ, § 18 a § 24 zák. č. 71/1967 Zb. a pri vysvetlení charakteru nehnuteľnosti, ust. § 119 OZ.“K spornej interpretácii pojmu stavba odvolací súd uviedol:„Aj z ustálenej súdnej praxe (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR R 50/1985) vyplýva, že vecné bremená zriadené rozhodnutím súdu sú podľa ust. § 135c ods. 3 OZ ako aj práva im   zodpovedajúce   vždy   spojené   s   vlastníctvom   k   určitej   nehnuteľnosti.   Nie   sú   teda obmedzené   len   na   určité   konkrétne   osoby.   Súd   prvého   stupňa   sa   síce   nezaoberal   tým, či zákon priamo uvádza hľadiská, z ktorých by bolo možné usúdiť pri zriadení vecného bremena to, či ide o hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného, lebo o   tejto   otázke   podľa   konkrétnych   okolností   rozhoduje   vždy   súd;   avšak   touto   otázkou ani nebol povinný sa zaoberať. Na dôvažok odvolací súd z hľadiska definície stavby dodáva, že Občiansky zákonník (ďalej len OZ) v § 120 ods. 2 uvádza, že stavba nie je súčasťou pozemku, avšak nevymedzuje, čo to je stavba. Celkom nemožno vychádzať ani zo zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní, podľa ktorého sa za stavbu považujú všetky stavebné diela   bez   zreteľa   na   ich   stavebno-technické   vykonanie,   účel   a   dobu   trvania,   lebo   toto vymedzenie je dané len pre účely stavebno-právne. Podľa ustálenej súdnej praxe, stavba ako predmet občianskoprávnych vzťahov vzniká vtedy, ak ide o stavbu podľa Stavebného zákona,   lebo   základy   stavby   nie   sú   ešte   samostatným   predmetom   občiansko-právnych vzťahov. Rozostavaná budova je vždy stavbou podľa stavebného práva a stavbou podľa občianskeho práva je len za určitých okolností. Pojem stavba pritom nie je vo verejnom a súkromnom   práve   totožný.   Pre   posúdenie   určitého   objektu   podľa   občianskeho   práva nestačí,   že   tento   objekt   je   za   stavbu   prehlásený   alebo   vyhlásený   stavebným   právom. Vlastníkom stavby sa stáva stavebník bez ohľadu na to, či staval z vlastného alebo cudzieho materiálu   a   stavebníkom   v   zmysle   občianskeho   práva   je   ten,   kto   stavbu   uskutočnil s úmyslom mať ju pre seba, pri posúdení vlastníckych a iných právnych vzťahov ku stavbe vzniknutej   spoločnou   činnosťou   viacerých   osôb,   je   treba   vychádzať   z   obsahu   dohody uzavretej medzi týmito osobami. Príkladmo   je   treba   uviesť,   že   existuje   viacero   objektov,   ktoré   nie   sú   stavbami v zmysle   občianskeho   práva,   napr.   lom,   studňa,   parkovisko   alebo   niektoré   pozemné komunikácie. Ani vodné diela nie sú stavbami v zmysle uvedeného. Parkovisko prestavané je pozemkom, ktorého povrch bol spracovaný spevnením povrchu za účelom parkovania automobilov a nemôže byť z hľadiska občianskoprávneho stavbou (rozsudok NS sp. zn. 2Cdon/1414/97   ČR).   Ani   kanalizačné   a   vodovodné   prípojky   nie   sú   súčasťou   pozemku, na ktorom sú umiestnené. Špecifický pohľad má judikatúra aj na panelovú vozovku, lebo v tomto prípade ide obvykle o hraničnú situáciu, keď podľa svojho spôsobu realizácie môže byť takáto vozovka súčasťou pozemku, avšak nie stavbou podľa § 120 ods. 2 OZ.

Žalobcovia   uplatnili   ochranu   vlastníckeho   práva   a   neoprávnenej   stavby   podľa § 135c OZ, z občiansko-právneho hľadiska nie je pre kvalifikáciu stavby ako neoprávnenej významné, či stavebník má stavebné povolenie alebo nie. Neoprávnená je potom len taká stavba,   ku   ktorej   stavebník   nemal   občianskoprávne   oprávnenie.   Ovšem   musí   ísť   vždy o vybudované   neoprávnené   stavby   od   samého   začiatku   vzniku.   Pokiaľ   stavebník   nie   je oprávneným   držiteľom   (čo   nevylučuje   to,   že   subjektívne   stavia   v   dobrej   viere),   pôjde v prípade, ak staval na základe neplatného alebo len domnelého právneho titulu ku stavbe, teda o stavbu neoprávnenú podľa § 135c OZ a napokon z hľadiska účelnosti odstránenia stavby, táto účelnosť odstránenia neoprávnene zriadenej stavby v zmysle § 135c OZ musí sa vyhodnotiť objektívne, t. j. s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam a povahe každého jednotlivého prípadu a v rámci tejto voľnej úvahy súd prvého stupňa musel prihliadať predovšetkým k povahe a rozsahu hospodárskej straty, ktorá by odstránením stavby vznikla k tomu, o akú stavbu ide, aký je rozsah zastavaného pozemku a či vlastník stavby vedel, že stavia   na   cudzom   pozemku   a   podobne.   Obmedzenie   vlastníckeho   práva   vlastníka pozemku, na ktorom bola neoprávnene zriadená cudzia stavba, potom zriadením vecného bremena   v   prospech   stavebníka   je   mimoriadnym   opatrením   v   práve,   ktoré   prichádza do úvahy len vo výnimočných prípadoch, čo vyplýva aj zo skutočnosti, že Listina základných práv a slobôd s núteným obmedzením vlastníckeho práva v súkromnom záujme výslovne nepočíta, a tým viac aj v prípade, kedy ide o súkromný záujem toho, kto do práva vlastníka zasiahol   bez   právneho   dôvodu.   Hlavný   akcent   je   treba   dať   na   ochranu   práv   vlastníka pozemku, do ktorého práv bolo neoprávnene zasiahnuté, čo vyplýva z čl. 11 ods. 4 Listiny práv a slobôd ako aj z konštrukcie ust. § 135c OZ.

Súd   prvého   stupňa   správne   posúdil   riešenú   vec,   žalobe   čiastočne   vyhovel   voči žalovaným v 2.   a 3. rade a žalobu aj čiastočne v prevyšujúcej časti správne zamietol. Súd prvého   stupňa   správne   skúmal   kto   je   vlastníkom   stavby,   keďže   z   právnej   praxe je známe,   že   situácie,   ktoré   v   dôsledku   neoprávnenej   stavby   môžu   vzniknúť   sú   natoľko variabilné   a   modifikované,   že   prakticky   zákonodarca   nechcel   v   §   135c   OZ   taxatívnym spôsobom uviesť výpočet všetkých riešení, usporiadaní, ktoré potom aj vymenoval. V záujme toho je vecou vždy súdu, aby v každom prípade našiel najvhodnejšie zák. riešenie v súlade so znením a účelom § 135c OZ s princípmi, na ktorých je založené platné občianske právo a tiež aj, aby to bolo v súlade s Listinou základných práv a slobôd. Preto prvostupňový súd správne zvažoval a skúmal, či pozemok je zastavaný neoprávnenou stavbou, ktorá nie je stavbou len dočasnou, ďalej skúmal či ide vôbec o stavbu, aké sú potom právne dôsledky toho, ak by zriadil vecné bremeno. Skúmame usporiadania pomerov z hľadiska zriadenia vecného bremena vychádza z ustanovení o vyporiadaní neoprávnenej stavby s poukazom na § 135c ods. 2 a § 853 OZ.

V   danej   veci   z   vykonaného   dokazovania   vyplýva,   že   žalovaní   v   2.   a   3.   rade sú vlastníkmi stavieb, v rozsahu ktorých bolo zriadené vecné bremeno a preto bolo žalobe aj čiastočne vyhovené. Pri otázke zriadenia vecného bremena správne súd skúmal a dospel k   záveru,   že   vyvlastňovacie   rozhodnutie   ObNV   Košice   I   z   roku   1984   pre   výstavbu tenisového areálu TJ V. je právne neúčinné, napokon, vychádzal súd aj z toho, že v danom prípade stavba, ktorá súvisí s porušením vlastníckeho práva žalobcov, t. j. tenisový areál postavený   v minulosti   na   parcele   vo   vlastníctve   žalobcov,   nie   je   svojou   povahou   takou vecou, stavbou, a to ani čiastočnou, ktorá by pri zachovaní ochrany vlastníckych práv žalobcov mohla byť pri racionálnom úsudku prisúdená do ich vlastníctva za náhradu, lebo dôvodom by   iste bola   značne vysoká   náhrada,   a   odstránenie   stavby ako bolo   pôvodne žalované, nie je tiež účelné a zmysluplné. Ide o objekt slúžiaci v minulosti aj v súčasnosti obyvateľom mesta K. a svojou hodnotou v komplexe takéto riešenie aj vylučuje (zamietajúca časť výroku rozsudku súdu prvého stupňa). Síce žalobcovia mohli podať na ochranu svojho vlastníctva určovaciu žalobu, avšak mohli tiež žiadať vyplatenie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené užívanie pozemku aj do budúcna,   pritom žalobcovia boli dominus litis, to znamená len žalobcovia si mohli zvoliť formu právnej ochrany ich vlastníctva, ktorou je súd viazaný a podľa § 79 O. s. p. tak urobili žalobným návrhom. Preto súd správne vychádzal z toho, že stavbou sa rozumie nehnuteľnosť spojená so zemou pevným základom a tejto požiadavke vyhovel čo do rozsahu nehnuteľnosti len čiastočne žalobnému petitu, z väčšej časti návrhu žalobcov nevyhovel, lebo podiely žalobcov vo vzťahu ku definovanej stavbe z hľadiska stavebného ako aj občianskoprávneho nie sú stavbou a preto nemožno vôbec uvažovať o možnosti zriadenia vecného bremena v tejto veci. Doplnok k znaleckému posudku   Ing.   H.   je   jednoznačný   a   zodpovedá   výkladu   ust.   §   119   OZ   ako   vyššie   bolo uvedené. Pre účely tohto sporu je smerodajné, že ani 2 kolíky, ktoré držia sieť tenisového dvorca,   ani   okrasnú   zeleň   pri   dvorcoch   nemožno   považovať   za   stavbu   a   k   odvolacím námietkam   treba   uviesť,   že žaloba   žalobcov   neznie   na   jeden   celok   (jeden   areál), ale na uloženie povinnosti žalovaným, aby odstránili stavbu z dôvodu preukázania svojich vlastníckych   podielov,   a z tohto   pohľadu   odvolacie   námietky   o   účelnosti   časti nezastavaných   pozemkov   vo   vzťahu   k sociálnym   budovám   a   k   tribúne   sú   bez   právneho významu v spore.“

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu za predpokladu,   že   sú   splnené   procesné   podmienky   súdneho   konania.   Zmyslom   tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať, pričom k jeho porušeniu by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby, čo sa v danom prípade nestalo (napr. IV. ÚS 163/07).

V zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V danom prípade zákonný rámec   ochrany   tvoria   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   upravujúce   právne   vzťahy týkajúce   sa   vysporiadania   neoprávnených   stavieb   (§   135c)   a   vzniku   vecných   bremien (§ 151o), ako aj § 119.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   rozsudku   krajského   súdu   uvádza, že krajský súd sa v tejto časti primerane vysporiadal s argumentáciou sťažovateľov vrátane tej   časti   odôvodnenia,   v ktorej   konštatoval,   že   okresný   súd   relevantné   ustanovenia Občianskeho   zákonníka   v spojení   s relevantnými   ustanoveniami   zákona   č.   71/1967   Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným článkom ústavy, ktorých porušenie sa namieta.   Krajský   súd   ako   odvolací   súd   analyzoval   zo   skutkového   a právneho   hľadiska odvolaním   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   v konaní   o odstránenie   neoprávnenej stavby,   resp.   zriadenie   vecného   bremena,   a takisto   sa   vysporiadal   aj s argumentáciou sťažovateľov uvedenou v ich odvolaní týkajúcou sa vymedzenia pojmu stavby. Pre účely občianskeho   práva   je   pojem   stavba   potrebné   vnímať   ako   vec   v právnom   zmysle, ako výsledok   určitej   stavebnej   činnosti,   ktorý   je   spôsobilý   byť   predmetom občianskoprávnych vzťahov. Je síce vecou v právnom zmysle, musí však spĺňať aj určité znaky veci v prirodzenom zmysle tak, že musí ísť o vymedziteľnú časť vonkajšieho sveta. V občianskom   práve   je pojem   stavby   spojený   s pojmom   nehnuteľnosť.   Existuje viacero objektov, ktoré nie sú stavbami v zmysle občianskeho práva, pretože vzhľadom na svoj charakter   nemôžu   byť   súčasne   stavbou   a pozemkom.   Takými   sú   napr.   podľa   ustálenej judikatúry   komunikácie,   ktoré   predstavujú   určité   stvárnenie,   resp.   spracovanie   povrchu zeme   v dôsledku   stavebnej   činnosti   a príkladmo   uviedol   krajský   súd   aj   ďalšie   objekty. Zároveň   odvolací   súd   zdôraznil,   že žaloba   neznie   na   jeden   celok   (na   celý   areál), ale na uloženie   povinnosti   odstrániť   stavbu,   a preto   námietky   o   účelnosti   časti nezastavaných   pozemkov   vo   vzťahu   k sociálnym   budovám   a   tribúne   boli   podľa   neho bez právneho významu v spore.

Ústavný   súd   preto   pri   skúmaní   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn.   5   Co   11/2009 z 20. apríla   2009   nezistil   skutočnosti,   na   základe   ktorých   by   bolo   možné   tento   výrok rozsudku označiť za arbitrárny ani za zjavne neodôvodnený.

Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu neexistuje ani príčinná súvislosť medzi označenými základnými právami sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 dohovoru a postupom krajského súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver   o porušení   práv   označených   sťažovateľmi.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia sa nestotožňujú   s právnym   názorom   krajského   súdu,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   uvedeného   rozhodnutia   a nezakladá   oprávnenie ústavného súdu   nahradiť právny názor krajského súdu   svojím   vlastným. Z odôvodnenia napadnutého   rozhodnutia   naopak   vyplýva,   že   odvolací   súd   sa   zaoberal   a vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľov, avšak sa s nimi nestotožnil.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2009