znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 274/07-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť D. Š., N., zastúpeného advokátom Mgr. R. H., Advokátska kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   čl.   1,   čl.   2   a   čl.   13   Ústavy   Slovenskej republiky, ako aj základných práv zaručených čl. 20, čl. 35 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 11 S 100/2004 a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sž-o-KS 95/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2007 doručená sťažnosť D. Š., N. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie princípu právnej istoty zaručeného čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie povinnosti štátnych orgánov konať na základe ústavy a v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, uloženej čl. 2 ods. 2 ústavy, porušenie čl. 13 ústavy, porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   čl.   20   ústavy,   porušenie základného práva na uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti zaručeného čl. 35 ústavy, porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 11 S 100/2004   a rozhodnutím   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sž-o-KS 95/2005.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   krajský   súd   v označenom   konaní   rozhodoval   o žalobe sťažovateľa proti rozhodnutiu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Nitre (ďalej len „druhostupňový správny orgán“), ktorým bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa podané proti rozhodnutiu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Nových Zámkoch (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) o odňatí zbrojného preukazu sťažovateľovi. Keďže krajský súd   žalobu   zamietol,   podal   sťažovateľ   odvolanie   najvyššiemu   súdu.   Ten   rozsudkom z 27. októbra 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť 23. januára 2007, rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ v odvolaní namietal postup oboch správnych orgánov, ktoré podľa jeho názoru nesprávne interpretovali ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu (ďalej len „zákon o strelných zbraniach a strelive“) upravujúce podmienky bezúhonnosti držiteľa zbrojného preukazu.

Podľa sťažovateľa zbrojný preukaz na oprávnenie držať zbraň a strelivo na poľovné účely mu bol vydaný 29. októbra 1998 na dobu desať rokov. V tom čase sa bezúhonnosť žiadateľa   o vydanie   zbrojného   preukazu   preukazovala   výpisom   z registra   trestov,   ktorý neobsahuje údaje o zahladených odsúdeniach. Po nadobudnutí nového zákona o strelných zbraniach a strelive (1. januára 2004) sa podmienky pre posudzovanie sprísnili s tým, že nielen žiadateľom o vydanie zbrojného preukazu, ale aj tým osobám, ktorým bol vydaný zbrojný   preukaz   pred   1.   januárom   2004,   bola   uložená   zákonná   povinnosť   predložiť príslušnému   správnemu   orgánu   odpis   z registra   trestov   (ktorý   obsahuje   údaje aj o zahladených   odsúdeniach).   V sťažovateľovom   prípade   prvostupňový   správny   orgán zistil,   že   bol   17.   januára   1995   odsúdený   za   trestný   čin   pytliactva   v   spolupáchateľstve a za trestný čin krádeže v spolupáchateľstve na podmienečný trest odňatia slobody v trvaní šiestich mesiacov a na trest zákazu činnosti. Trestný čin pytliactva bol v trestnom rozkaze Okresného   súdu   Nové   Zámky   (ďalej   len   „okresný   súd“)   kvalifikovaný   ako   spáchaný so zbraňou. Rozhodnutiami z 7. marca 1997 a z 26. mája 1998 okresný súd vyslovil, že sťažovateľ sa osvedčil. To podľa relevantných trestnoprávnych noriem malo za následok, že na sťažovateľa sa hľadelo akoby nebol odsúdený. V dôsledku týchto zistení prvostupňový správny   orgán   rozhodol   26.   októbra   2004   o odňatí   zbrojného   preukazu.   Aplikoval   tak ustanovenie § 26 ods. 1 písm. c) v spojení s ustanovením § 19 ods. 1 písm. a) zákona o strelných zbraniach a strelive.

V tomto postupe vidí sťažovateľ porušenie označených článkov ústavy. Spáchanie uvedených trestných činov podľa jeho názoru nespadá pod ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a) zákona o strelných zbraniach a strelive. Prvostupňovému správnemu orgánu tiež vytýkal, že pri   rozhodovaní   o odňatí   zbrojného   preukazu   nezobral   do   úvahy   skutočnosť, že sťažovateľovo odsúdenie bolo zahladené.

V rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu sťažovateľ vidí aj porušenie zákazu retroaktivity   pri   aplikácii   právnych   noriem,   pretože   relevantné   právne   normy   zákona o strelných   zbraniach   a strelive   boli   aplikované   na   právny   vzťah,   ktorý   vznikol   v čase účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy, keď sa za bezúhonného považoval aj ten, ktorého odsúdenie za spáchanie trestného činu bolo zahladené. Toto rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu podľa   názoru   sťažovateľa   vyvolalo „odňatie legálne a v dobrej viere nadobudnutých práv“. Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentoval aj judikatúrou ústavného súdu týkajúcou sa retroaktivity právnych predpisov.

V závere   svojej   sťažnosti,   sťažovateľ   navrhol,   aby   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie ústavný súd takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   D.   Š.   –   právo   na   právnu   istotu   a spravodlivosť,   povinnosť štátnych   orgánov   konať   na   základe   ústavy   a v jej   medziach,   právo   na   majetok,   právo uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, a právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článkov 1, 2, 13, 20, 35 a 46 ods. 1. a 2. Ústavy SR konaním a rozhodnutím Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 11 S 100/2004 v spojitosti v rozhodnutím Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sž-o-KS 95/2005 porušené bolo.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v Nitre   v konaní   vedenom   sp.   zn.   11   S 100/2004 a rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Sž-o-KS   95/2005   sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

3. D. Š. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk (slovom jednostotisíc korún slovenských).

4. Nahradiť D. Š. trovy právneho zastúpenia vo výške 6.296,- Sk (2 úkony á 2.970,- Sk + 2 x paušálna náhrada á 178,- Sk) na účet právneho zástupcu Mgr. R. H.“

II.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   S 100/2004 zo dňa   13.   apríla   2005   mal   sťažovateľ   možnosť   podať   odvolanie,   ktorú   aj   využil. O podanom opravnom prostriedku rozhodoval najvyšší súd, pričom táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o uplatnených   námietkach   porušenia   označených základných   práv.   Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť v   časti   namietajúcej   porušenie sťažovateľom   označených   práv   postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

K predloženej   sťažnosti   ústavný   súd   tiež   uvádza,   že   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namietol   porušenie   označených   práv a ústavných   článkov   najvyšším   súdom,   ktorý   sa   tohto   porušenia   mal   dopustiť   tým,   že nezabezpečil nápravu neústavnosti rozhodnutí vydaných v správnom konaní. Ak by sa také pochybenie najvyššieho súdu preukázalo, zakladalo by to oprávnenie ústavného súdu zrušiť napadnutý rozsudok. Pre posúdenie rozhodnutia najvyššieho súdu sa tak ústavný súd musel zaoberať aj postupom a rozhodnutiami krajského súdu a rozhodnutiami správnych orgánov, ktorých preskúmanie súdy realizovali.

Námietky,   ktoré   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   vzniesol   proti   napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu, možno rozdeliť do troch okruhov:

1. problém výkladu spojky „a“ použitej v § 19 ods. 1 písm. a) zákona o strelných zbraniach   a strelive   v znení   účinnom   v čase   rozhodovania   prvostupňového   správneho orgánu (tu sťažovateľ namieta porušenie čl. 1 a čl. 2 ústavy),

2. problém právnej fikcie neodsúdenia a jej uplatnenia pri aplikácii § 19 ods. 1 písm. a)   zákona   o strelných   zbraniach   a strelive   (tu   sťažovateľ   namieta   porušenie   čl.   1,   čl.   2 a „v spojitosti s uvedenými článkami (...) zároveň (...) práva podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2“ ústavy),

3. problém retroaktivity v aplikácii právnych noriem zákona o strelných zbraniach a strelive upravujúcich podmienky odňatia i samotné odňatie zbrojného preukazu na právny vzťah vzniknutý v čase účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy (sťažovateľ tu namieta porušenie čl. 1 ústavy, a tým aj čl. 13, čl. 20 a čl. 35 ústavy, ako aj čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy).

K bodu 1

Sťažovateľ namieta nesprávny výklad spojky „a“ použitej v § 19 ods. 1 písm. a) zákona   o strelných   zbraniach   a strelive   v znení   účinnom   v čase   rozhodovania prvostupňového   správneho   orgánu,   ktorý   podali   pri   aplikácii   tohto   ustanovenia   správne orgány a pri preskúmavaní ich rozhodnutí i orgány súdne. Podľa uvedeného ustanovenia sa za bezúhonnú osobu na účely tohto zákona nepovažuje ten, kto bol právoplatne odsúdený za obzvlášť závažný úmyselný trestný čin a úmyselný trestný čin spáchaný so zbraňou. Sťažovateľ   v sťažnosti   tvrdí,   že   najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   sa   s jeho   námietkami voči interpretácii uvedeného ustanovenia krajským súdom nevysporiadal, „ale len uviedol bez   zdôvodnenia,   že   nepochybne   vyplýva   ako   gramaticky   aj   logicky   správny   výklad, že spojku,a‘ treba vykladať vo význame,alebo‘. Tento svoj záver však žiadnym spôsobom nezdôvodnil a v tejto časti je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné“.

Ústavný súd k tejto námietke sťažovateľa uvádza, že logický a gramatický výklad právnej   normy   nepredstavujú   bezobsažné   pojmy   právnoaplikačnej   teórie.   Za   obidvoma sa skrýva   používanie   pravidiel   formálnej   logiky   (analýza,   syntéza,   indukcia,   dedukcia, generalizácia   a pod.)   i zákonitostí   slovenského   jazyka   pri   objasňovaní   zmyslu   a účelu jednotlivých právnych noriem. Tak to bolo aj v zdôvodnení najvyššieho súdu, v ktorom tento   odkázal   na   logický   a gramatický   výklad.   Ak   by   mala   aplikácia   predmetného ustanovenia viesť k takému výsledku, ktorý očakával sťažovateľ (teda, že úmyselný trestný čin   spáchaný   so   zbraňou   by   musel   byť   v okolnostiach   jeho   prípadu   zároveň   obzvlášť závažným úmyselným trestným činom), potom by zákonodarca formuloval písm. a) § 19 ods. 1 zákona o strelných zbraniach a strelive tak, že za bezúhonnú osobu by sa na účely tohto zákona nepovažoval ten, kto bol právoplatne odsúdený za obzvlášť závažný úmyselný trestný   čin   spáchaný   so   zbraňou.   V uvedenom   ustanovení   by   tak   nebolo   potrebné zakotvovať   osobitne   kategóriu   obzvlášť   závažných   úmyselných   trestných   činov a úmyselných trestných činov spáchaných so zbraňou, ak by ju tvorca právnej normy chcel vzťahovať len na tie osoby, ktoré spáchali obzvlášť závažný úmyselný trestný čin, a k tomu ešte aj so   zbraňou. Takéto úvahy stoja za pojmami logický   a gramatický   výklad, ktoré najvyšší súd použil v odôvodnení svojho rozhodnutia, ale ktoré použili aj ostatné orgány aplikujúce právo v posudzovanom prípade.

Svoju   argumentáciu   sťažovateľ   založil   aj   na   prijatí   novely   zákona   o strelných zbraniach   a strelive   (zákon   č.   757/2004   Z.   z.),   ktorou   zákonodarca   spojku   „a“ v predmetnom   ustanovení   zamenil   za   spojku   „alebo“.   Ústavný   súd   k tomu   uvádza, že použitá spojka „a“ v pôvodnom znení § 19 ods. 1 písm. a) zákona o strelných zbraniach a strelive   skutočne   nebola najjednoznačnejším   vyjadrením   zákonodarcu.   Prax   správnych orgánov po nadobudnutí účinnosti zákona o strelných zbraniach a strelive, ktorá sa s týmto nedostatkom   musela   vyrovnať,   bola   pre   zákonodarcu   podnetom   na   spresnenie   tohto ustanovenia. Národná rada Slovenskej republiky schválením novely č. 757/2004 Z. z. teda nezmenila koncepciu § 19 zákona o strelných zbraniach a strelive. Novelou iba reagovala na požiadavky aplikačnej praxe, ktoré smerovali k odstráneniu výkladových pochybností.

Ak teda sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd postupoval nad rámec svojich právomocí, keď nekonal iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a že si prisvojil zákonodarnú moc tvorby právnych predpisov, ktorá patrí v zmysle čl. 72 a nasl. ústavy len Národnej rade Slovenskej republiky, ústavný súd poukazuje na to, že ani v modernom právnom štáte sa nemožno vyhnúť medzerám či iným nedostatkom v zákonných právnych predpisoch, pričom obzvlášť citeľný je tento negatívny jav v odvetví práva správneho (sem patrí aj právna úprava zbraní a streliva). Orgány aplikujúce správne právo,   a spomedzi   nich   osobitne   sudcovia   pri   rozhodovaní   v správnom   súdnictve,   sú oprávnení   nedostatky   zákonnej   právnej   úpravy   svojím   výkladom   odstraňovať.   Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp   trojdelenia   štátnej   moci.   Sudca   pri   interpretácii   normy   správneho   práva   nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc   z účelu   a zmyslu   právnej   úpravy.   Jedinou   požiadavkou,   ktorá   je   pri   tom na sudcu   kladená,   je ústavná   konformita   výkladu   (čl.   152   ods.   4   ústavy).   Z uvedeného výkladu ustanovenia zákona o strelných zbraniach a strelive vyplýva, že v sťažovateľovom prípade najvyšší súd, ale ani súd prvého stupňa, medze ústavy neprekročili.

Ústavný   súd   sa   tak   nestotožnil   s tvrdením   sťažovateľa   o nepreskúmateľnosti rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a o nedostatočnom   zdôvodnení   jeho   záverov   a v časti uvedenej v bode 1 sťažnosť sťažovateľa posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

K bodu 2Každú právnu normu je potrebné vnímať ako súčasť určitého celku právnych noriem, ktoré tvoria ustanovenie právneho predpisu, a nakoniec i celý právny predpis. Konkrétnu právnu normu nie je možné vykladať izolovane, bez ohľadu na znenie ostatných právnych noriem   obsiahnutých   v danom   právnom   predpise,   a teda   bez   ohľadu   na   účel   právneho predpisu. Paragraf 19 ods. 1 zákona o strelných zbraniach a strelive v znení účinnom v čase rozhodovania prvostupňového správneho orgánu preto treba pri aplikácii skúmať ako celok, ktorého vnútorná štruktúra má svoju logiku, a tým plní účel zamýšľaný jeho tvorcom.

Paragraf   19   ods.   1   zákona   o strelných   zbraniach   a strelive   znel   v čase   vydania rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu takto:

„Za bezúhonnú osobu sa na účely tohto zákona nepovažuje ten, kto bol

a)   právoplatne   odsúdený   za   obzvlášť   závažný   úmyselný   trestný   čin   a   úmyselný trestný čin spáchaný so zbraňou,

b) právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin na nepodmienečný trest odňatia slobody a od zahladenia odsúdenia neuplynulo desať rokov alebo

c)   právoplatne   odsúdený   za   úmyselný   trestný   čin,   za   ktorý   mu   nebol   uložený nepodmienečný   trest   odňatia   slobody,   alebo   bol   právoplatne   odsúdený   za   trestný   čin spáchaný z nedbanlivosti so zbraňou a od zahladenia odsúdenia neuplynulo päť rokov.“

Zo štruktúry takto formulovaného ustanovenia plynie, že v prípade pod písm. a) stačí na   to,   aby   sa   osoba   na   účely   zákona   o strelných   zbraniach   a strelive   nepovažovala za bezúhonnú právna skutočnosť právoplatného odsúdenia za obzvlášť závažný úmyselný trestný   čin   alebo   za   úmyselný   trestný   čin   spáchaný   so   zbraňou.   V prípade   uvedenom v písm. b)   na   to,   aby   sa   osoba   nepovažovala   za   bezúhonnú   je   potrebné   právoplatné odsúdenie   za   iný   úmyselný   trestný   čin   ako   ten,   ktorý   je   uvedený   v písm.   a) na nepodmienečný   trest   odňatia   slobody,   a k tomu   ešte   musí   byť   kumulatívne   splnená podmienka,   že   od   prípadného   zahladenia   odsúdenia   neuplynulo   desať   rokov.   Nakoniec podľa písm. c) bezúhonným nebude ten, kto bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin [opäť iný ako úmyselný trestný čin uvedený v písm. a)] na iný trest ako nepodmienečný trest   odňatia   slobody,   alebo   bol   právoplatne   odsúdený   za   trestný   čin   spáchaný z nedbanlivosti   so   zbraňou,   a súčasne   v týchto   prípadoch   neuplynulo   od   zahladenia odsúdenia päť rokov.

Zakotvením   inštitútu   bezúhonnosti   v zákone   o strelných   zbraniach   a strelive zákonodarca   zamýšľa   vylúčiť   v čo   najväčšej   miere   riziko   zneužitia   zbraní.   Toto   riziko je obzvlášť   vysoké   pri   osobách,   ktoré   sa   dopustili   protiprávnych   deliktov   (osobitne trestných   činov)   použitím   zbrane.   Preto   pre   posudzovanie   spôsobilosti   fyzickej   osoby na získanie zbrojného preukazu je najzávažnejším druhom protiprávneho konania spáchanie úmyselného   trestného   činu   so   zbraňou.   Rovnakú   mieru   závažnosti   dosahuje   spáchanie obzvlášť   závažného   úmyselného   trestného   činu,   pretože   ide   o spoločensky najnebezpečnejšie   formy   trestnej   činnosti.   Z uvedených   dôvodov   pri   trestných   činoch uvedených v § 19 ods. 1 písm. a) zákona o zbraniach a strelive nezohráva pri zisťovaní bezúhonnosti žiadnu úlohu tá skutočnosť, či odsúdenie za takéto trestné činy bolo zahladené alebo   nie,   a ak   bolo   zahladené,   tak   kedy.   Ústavný   súd   sa   stotožnil   s konštatovaním najvyššieho súdu v odôvodnení jeho rozhodnutia, že „zahladenie odsúdenia má (...) význam pri posudzovaní bezúhonnosti z hľadiska ustanovení § 19 ods. 1 písm. b) a c) zákona, nie však písm. a) cit. zák. ustanovenia“.

Trestné činy uvedené v písm. b) a c) sú na účely posudzovania spôsobilosti fyzickej osoby byť držiteľom zbrojného preukazu menej závažnými formami protiprávneho konania, a preto ak po právoplatnom odsúdení za tieto trestné činy došlo k zahladeniu odsúdenia a od zahladenia   odsúdenia   uplynula   určená   doba,   podmienka   bezúhonnosti   sa   bude považovať za splnenú.

Sťažovateľ argumentoval, že ak chcel zákonodarca v zákone o strelných zbraniach a strelive   vyjadriť   tzv.   nulovú   toleranciu,   mal   ju   výslovne   zakotviť   tak,   ako   je   to v niektorých iných zákonoch. Je nesporné, že z pohľadu jednoznačnosti použitého právneho jazyka by bolo lepšie, ak by § 19 ods. 1 písm. a) zákona o strelných zbraniach a strelive bol formulovaný   analogicky   ako   napr.   §   5   ods.   5   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o sudcoch a prísediacich   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov. Ústavný súd však uvádza, že k záveru o nulovej tolerancii v predmetnom ustanovení možno dospieť   aj   uvedeným   ústavne   konformným   výkladom.   Okrem   toho   postavenie   sudcu ako osoby vykonávajúcej kompetencie štátneho orgánu je výrazne špecifické s ohľadom na vyžadovanú mieru detailnosti právnej úpravy v porovnaní s postavením fyzickej osoby, ktorá   je   držiteľom   zbrojného   preukazu   a nie   je   obdarená   výsadami   verejnej   moci. K oprávnenosti na jeho podanie orgánmi aplikujúcimi právo ústavný súd odkazuje na časť odôvodnenia k bodu 1.

Z príloh   podanej   sťažnosti   jednoznačne   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin spáchaný so zbraňou (aj keď iba ako spolupáchateľ). Z pohľadu   zákona   o strelných   zbraniach   a strelive   sa   tak   dopustil   najzávažnejšej   formy protiprávneho konania, a preto nie je právne významné, že bol odsúdený na podmienečný trest odňatia slobody a že neskôr bolo jeho odsúdenie zahladené. Preto ústavný súd v tejto časti   uzavrel,   že   konajúce   správne   orgány   i konajúce   súdy   správne   vyložili   predmetné právne normy a správne ich aj aplikovali na konkrétny prípad. Sťažnosť sťažovateľa v tejto časti tak rovnako posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

K bodu 3K sťažovateľovým námietkám o porušení jeho právnej istoty v dôsledku porušenia zákazu retroaktivity pri odňatí zbrojného preukazu ústavný súd uvádza, že z pohľadu jeho ústavou   vymedzených   právomocí   je   potrebné   rozlišovať   medzi   retroaktivitou   právnych noriem   aplikovaných   v sťažovateľovom   prípade,   ktorú   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti viackrát namietal [„text ust. § 72 ods. 4 (...) zákona je retroaktívny a zasahuje do právneho postavenia   držiteľov   zbrojného   preukazu   nadobudnutých   pred   účinnosťou   zákona č. 190/2003   Z.   z.  ...“,   alebo „Z   uvedených   dôvodov   ide   o retroaktívne   ustanovenie...“], a retroaktívnou aplikáciou týchto právnych noriem príslušnými orgánmi. V prvom prípade totiž ústavný súd nie je v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený posudzovať súlad zákonných právnych noriem s ústavou. Je však oprávnený posúdiť ich výklad a následnú aplikáciu v individuálnom prípade z pohľadu súladu s ústavnými normami.

V podanej sťažnosti sťažovateľ okrem iného uviedol: „V prípade, že právne predpisy porušujú   zákaz   retroaktívneho   pôsobenia   právnych   predpisov,   princíp   právnej   istoty a požiadavky ochrany dôvery občanov v právny poriadok, sú v nesúlade s ústavou, nemajú právnu ochranu, nemôžu byť použité v právnych vzťahoch a v takých intenciách nemôžu byť vydané   individuálne   správne   akty.   Na   nesúlad   právneho   predpisu   a individuálneho správneho   aktu   s ústavou   musí   prihliadať   súd   v každom   štádiu   konania.“ Ústavný   súd k tomu v prvom rade považuje za dôležité zdôrazniť, že správny orgán ani všeobecný súd nie sú oprávnené autoritatívne konštatovať rozpor právnej normy s ústavou. Iba ústavný súd má   ústavou   priznanú   kompetenciu   vysloviť   nesúlad   určitej   právnej   normy   s normami ústavnými (čl. 125 ústavy).

Odhliadnuc   od   námietok   sťažovateľa   smerujúcich   k neústavnosti   aplikovaných právnych noriem ústavný súd z obsahu sťažnosti zistil, že namietaná bola aj retroaktivita aplikácie právnych noriem na právny vzťah, ktorého subjektom bol sťažovateľ. Z judikatúry ústavného   súdu   vyplýva,   že k   definičným   znakom   právneho   štátu   patrí   aj   zákaz retroaktívneho   výkladu   právnych   noriem,   ktorý   je   významnou   demokratickou   zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty (I. ÚS 238/04). Ak sa retroaktívne interpretovaná právna normy aplikuje, potom možno hovoriť o jej retroaktívnej aplikácii, ktorá je taktiež v rozpore s princípom právneho štátu zakotveným v čl. 1 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   súvislosti   s posudzovaným   prípadom   upriamuje   pozornosť   na   dve ťažiskové   ustanovenia   zákona   o strelných   zbraniach   a strelive.   Paragraf 72   ods.   1   tohto zákona uvádza, že „zbrojný preukaz vydaný pred 1. januárom 2004 sa považuje za zbrojný preukaz podľa tohto zákona (...) pričom jeho platnosť sa skončí dňom, ktorý je vyznačený v zbrojnom preukaze“. Podľa § 72 ods. 4 toho istého zákona „každý, komu bol vydaný zbrojný preukaz pred 1. septembrom 2002, je povinný predložiť do 1. apríla 2004 odpis z registra trestov policajnému útvaru, ktorý zbrojný preukaz vydal“.

Z   uvedených   právnych   noriem   v prvom   rade   vyplýva,   že   nová   právna   úprava rešpektuje vydanie zbrojných preukazov v minulosti za podmienok, ktoré boli vyžadované predchádzajúcou právnou úpravou. Vyplýva z nich aj to, že takto vydané zbrojné preukazy budú   od   1.   januára   2004   plne   podliehať   právnemu   režimu,   ktorý   sa   bude   vzťahovať na zbrojné preukazy vydané po tomto termíne, s jedinou odchýlkou spočívajúcou v tom, že časová dĺžka platnosti „starých“ zbrojných preukazov sa bude spravovať podľa predošlej právnej   úpravy.   Všetky   ostatné   podmienky   pre   posúdenie   oprávnenia   byť   držiteľom v minulosti vydaných zbrojných preukazov (a teda aj podmienka bezúhonnosti) sa však budú skúmať podľa novej právnej úpravy.

Na   druhej   strane   zo   vzájomného   vzťahu   uvedených   dvoch   ustanovení   vyplýva, že správne orgány vykonávajúce pôsobnosti na úseku držby zbraní budú prehodnocovať zbrojné   preukazy   vydané   v minulosti   z toho   pohľadu,   či   sú   držitelia   takých   zbrojných preukazov oprávnení na ich ďalšiu držbu. Prehodnocovanie však bude prebiehať skúmaním splnenia podmienok stanovených novou právnou úpravou. V praxi tak nemožno vylúčiť, že pri zistení nesplnenia podmienok (napr. novoformulovaný pojem bezúhonnosti), ktoré má držiteľ zbrojného preukazu spĺňať, dôjde po účinnosti novej právnej úpravy k odňatiu zbrojného preukazu vydaného za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy.

Práve takýto postup správneho orgánu považoval sťažovateľ v okolnostiach svojho prípadu za neústavný.

Na tomto mieste ústavný súd považuje za potrebné poukázať na názor najvyššieho súdu uvedený v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že „zákon č. 190/2003 Z. z. účinný od 1. januára 2004 sprísnil podmienky režimu držania zbrane a súčasne zaviedol aj zmenu posúdenia   právnych   skutočností   vyplývajúcich   z predchádzajúceho   predpisu   v prípade rozporu s novými podmienkami. Účel takéhoto sprísnenia režimu držania zbrane vychádzal zo   zvýšeného   záujmu   spoločnosti   na permanentnej   ochrane   práv   a právom   chránených záujmov každého jednotlivca, najmä práva na život, na ochranu zdravia a majetku, ako aj nezasahovania do chránených ekosystémov alebo iných zložiek prírody a zákonodarca ho premietol   do   definície   bezúhonnosti,   spoľahlivosti   osoby   a do   obsahu   jednotlivých povinností držiteľa zbrojného preukazu“. Najvyšší súd tak podľa názoru ústavného súdu správne identifikoval verejný záujem v novej právnej úprave režimu držby zbraní, ktorým je daný aj účel a zmysel novej právnej úpravy a z ktorého vychádzali aj orgány ju aplikujúce pri svojom postupe v sťažovateľovom prípade. Pritom správne poukázal aj na Smernicu Rady   č.   91/477   o kontrole   získavania   a vlastnenia   zbraní   ako   súčasť   právnej   úpravy Európskych   spoločenstiev.   Z dôvodovej   správy   k návrhu   zákona   o   strelných   zbraniach a strelive   totiž   vyplýva,   že   dovtedajšia   právna   úprava   držby   zbraní   bola   podstatne benevolentnejšia   v porovnaní   s uvedenou   smernicou   komunitárneho   práva,   ktorú   bola Slovenská republika povinná transponovať do svojho vnútroštátneho poriadku.

Konštrukcia právnej úpravy i jej účel tak podľa názoru ústavného súdu dokazujú zámer   zákonodarcu   pri   tvorbe   novej   právnej   úpravy,   ktorý   predpokladá   aj   taký   postup príslušných správnych orgánov, aký bol využitý v sťažovateľovom prípade. Tento postup sťažovateľ považuje za nesúladný s ústavným princípom právnej istoty a ochrany dôvery jednotlivca v právo, pretože sa ním zasiahlo do právneho vzťahu, ktorého bol subjektom a ktorý vznikol v čase, keď podmienky vzniku tohto vzťahu boli formulované inak. Postup prvostupňového   správneho   orgánu   spôsobil   a   následný   postup   ďalších   orgánov, ktoré rozhodovali   o opravných   prostriedkoch   sťažovateľa,   umožnil   podľa   jeho   názoru retroaktívny zásah do jeho právnej pozície.

Ústavný súd uvádza, že z princípu legality ako imanentného znaku právneho štátu je možné vyvodiť aj príkaz aplikácie zákonných právnych noriem. Výkon zákonnej právnej normy nie je čosi, čo je k dispozícii orgánom ju aplikujúcich. Tieto orgány sú právnu normu povinné aplikovať. Ak teda zákonodarca novou právnou úpravou chce sprísniť podmienky využívania určitých práv (v tomto prípade práv spojených s držbou zbrojného preukazu) a tento   svoj   zámer   zakotví   zodpovedajúcim   (ústavne   súladným)   spôsobom   do   textu právneho predpisu, potom jednotlivé zložky výkonnej moci (a teda aj správne orgány) sú povinné právne normy aplikovať tak, aby zámer zákonodarcu naplnili, resp. vykonali.

V posudzovanom   prípade   zákonodarcov   zámer   smeroval   k prehodnoteniu   aj   tých zbrojných   preukazov,   ktoré   boli   vydané   za   účinnosti   predchádzajúcej   právnej   úpravy, a následne   aj   k prípadnému   odňatiu   takých   zbrojných   preukazov   tých   držiteľov, ktorí novokoncipované podmienky nespĺňajú. Ak správne orgány tento zámer zákonodarcu v sťažovateľovom prípade rešpektovali a zabezpečili jeho naplnenie, potom nemožno ich postup   z   ústavnoprávneho   hľadiska   namietať.   Možné   by   to   bolo   jedine   vtedy,   ak   by vo svojom   postupe   nerešpektovali   zámer   tvorcu   právnej   normy   spôsobom   nesúladným s jednotlivými   ustanoveniami   ústavy   alebo   s ústavou   ako   celkom.   Možné   by   to   bolo aj v tom   prípade,   ak by správne   orgány   postupovali podľa   právnych   noriem, ktoré boli predpísaným spôsobom vyhlásené za nesúladné s ústavou.

V teórii   ústavného   práva   i v   slovenskom   ústavnom   systéme   sa   uplatňuje tzv. prezumpcia   ústavnosti   právnych   noriem,   čo   znamená,   že   na   účinnú   právnu   normu sa orgán ju aplikujúci musí pozerať ako na súladnú s ústavou dovtedy, kým ústavný súd predpísaným spôsobom nevysloví jej neústavnosť. Žiadna právna norma zákona o strelných zbraniach a strelive, ktorých aplikáciu sťažovateľ namieta, však doteraz nebola ústavným súdom posúdená ako neústavná. Preto možno konštatovať, že správne orgány i všeobecné súdy postupovali správne, ak tieto právne normy v praxi aplikovali s cieľom dosiahnuť účel, ktorý novému zákonu o strelných zbraniach a strelive priradil zákonodarca.

Ak by teda sťažovateľ chcel dosiahnuť prehodnotenie postupu správnych i súdnych orgánov   vo   svojom   prípade,   muselo   by   dôjsť   ku   konštatovaniu   nesúladu   predmetných ustanovení zákona o strelných zbraniach s ústavou. To sa však do momentu rozhodovania ústavného súdu nestalo.

Ústavný súd tiež považuje postup   správnych   orgánov   za konformný   účelu   novej úpravy   držby   zbrojného preukazu   i jej legislatívnemu   zakotveniu.   Pokiaľ   ide   o samotné napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, ústavný súd prijal, a to aj na základe všetkých uvedených skutočností, záver, že toto rozhodnutie nie je neodôvodnené ani arbitrárne, preto sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodov zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd považoval za potrebné vysporiadať sa aj s tou časťou argumentačnej bázy sťažovateľa, ktorú založil na odkaze na rozhodnutia ústavného súdu, ktorými vyslovil nesúlad   niektorých   ustanovení   právnych   predpisov   upravujúcich   postavenie   súdnych exekútorov a notárov s ústavou (PL. ÚS 49/03 a PL. ÚS 1/04). V oboch týchto prípadoch ústavný súd posudzoval ustanovenia právnych predpisov, ktoré umožňovali odvolanie už vymenovaných exekútorov, resp.   notárov, ktorí po nadobudnutí účinnosti novej   právnej úpravy nespĺňali prísnejšie formulované podmienky bezúhonnosti. Ústavný súd vyslovil nesúlad   takých   ustanovení   s čl.   1   ods.   1   ústavy.   Z toho   sťažovateľ   vyvodil,   že „niet žiadneho právneho ani rozumného dôvodu, aby bola rozdielna právna úprava v postavení osôb vykonávajúcich (...) činnosť exekútora alebo činnosť notára (...) ku osobám, ktoré majú v držbe zbrojný preukaz“.

Ústavný súd zdôrazňuje, že obe rozhodnutia boli výsledkom konania ústavného súdu podľa čl. 125 ústavy. Je pravdou, že predmetom rozhodovania boli ustanovenia právnych predpisov   upravujúcich   postavenie   súdnych   exekútorov   a notárov   plniace   rovnaký   účel ako normy aplikované v sťažovateľovom prípade. V uvedených prípadoch išlo o posúdenie súladu právnych noriem s ústavou, kým v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je predmetom posudzovania rešpektovanie základných práv a slobôd v individuálnom prípade. Ústavný súd odmietnutím sťažnosti sťažovateľa nepodal záväzný úsudok o ústavnosti dotknutých právnych   noriem   zákona   o strelných   zbraniach   a strelive.   Vychádzal   z prezumpcie   ich ústavnosti   a z tohto   predpokladu   aj   hodnotil   postup   orgánov   aplikujúcich   právo v sťažovateľovom   prípade.   Posudzujúc   ich   postup   z hľadiska   kritéria   ústavnosti   nezistil z uvedených   dôvodov   skutočnosti   relevantné   pre   prijatie   predmetnej   ústavnej   sťažnosti na ďalšie konanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2007