znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 274/06-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti M. G., Ch., zastúpenej advokátom Mgr. M. H., Ž., ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 398/94, za účasti Okresného súdu Dolný Kubín, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Dolný   Kubín   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 C 398/94 p o r u š e n é b o l o.

2. M.   G. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   150 000 Sk   (slovom jednostopäťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   jej   Okresný   súd   Dolný   Kubín p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   uhradiť   trovy právneho zastúpenia M. G. v sume 6 887,72 Sk (slovom šesťtisícosemstoosemdesiatsedem slovenských korún, sedemdesiatdva halierov) na účet jej právneho zástupcu Mgr. M. H., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Dolný   Kubín j e   p o v i n n ý   uhradiť   štátu   trovy   právneho zastúpenia   v sume   6 887,72   Sk   (slovom   šesťtisícosemstoosemdesiatsedem   slovenských korún, sedemdesiatdva halierov) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej pokladnici do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. III. ÚS 274/06 z 22. novembra 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. G. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 398/94.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 19. mája 1994 okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhala „... vydania rozsudku s petitmi o určenie a priznanie finančných plnení na výživu v súvislosti so smrťou (...) manžela pri výkone práce...“.

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažn1osti ústavnému súdu nebolo konanie právoplatne   skončené   ani   napriek   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní   z   18. mája 2001 adresovanej predsedovi okresného súdu.

V   sťažnosti   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a právo   na prejednanie jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a súčasne   žiadala,   aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov a aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 1060/06   doručeným   ústavnému   súdu   19. februára 2007,   v   ktorom   sa   okrem iného uvádza:

„Návrh v uvedenej veci bol podaný na tunajší súd dňa 19. 5. 2004. Vo veci boli vykonané tieto procesné úkony:

Prípisom zo dňa 9. 6. 1994 pôvodný zákonný sudca tejto veci JUDr. I. Š. dal pokyn na pripojenie spisov tunajšieho súdu 7 C 754/88 a 5 C 218/74. Spisy boli pripojené dňa 14. 6. 1994 a zároveň dňa 15. 6. 1994 bol spisový materiál predložený sudcovi na ďalší postup.   Prípisom   doručeným   súdu   dňa   16. 9. 1994   právny   zástupca   navrhovateľky JUDr. M.   O.   požiadal   súd   o   vytýčenie   termínu   pojednávania.   Referátom   zo   dňa 20. 12. 1994   zákonný   sudca   predvolal   na   výsluch   navrhovateľku   ako   aj   jej   právneho zástupcu   deň   5. 1. 1995,   kedy   boli   poučení   v   zmysle   § 42   ods. 3   a   § 79   ods. 1   OSP ako aj § 202 ods. 1 ZP s tým, že v lehote 15 dní je potrebné opraviť žalobný návrh, ktorý nespĺňa   náležitosti   uvedené   v   citovaných   ustanoveniach,   pod   následkom   zastavenia konania.   Dňa   5. 1. 1995   právny   zástupca   navrhovateľky   doručil   súdu   vyjadrenie   sa   k pojednávaniu. Dňa 16. 1. 1995 bolo súdu doručené doplnenie žalobného návrhu zo dňa

16. 5. 1994   o náhrade   za   pracovný   úraz.   Prípisom   zo   dňa   25. 8. 1995   právny   zástupca navrhovateľky požiadal súd o určenie termínu pojednávania vo veci. Dňa 21. 11. 1995 bol vo veci vytýčený termín pojednávania na deň 6. 12. 1995. Pojednávanie bolo odročené na neurčito,   nakoľko   právny   zástupca   odporcu   JUDr.   E.   Š.   požiadal   súd   o   lehotu na oboznámenie sa so spisom. Dňa 5. 2. 1996 bol vo veci vytýčený termín pojednávania na deň   29. 2. 1996.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   vyžiadania listinných dôkazov a to v lehote 30 dní pod následkom uloženia poriadkovej pokuty. Listinné dôkazy doručil súdu Obecný úrad Ch. dňa 13. 3. 1996, S. š. p. N. dňa 29. 3. 1996 a S. B. dňa   31. 5. 1996.   Dňa   2. 5. 1996   právny   zástupca   navrhovateľky   predložil   súdu   ďalšie listinné   dôkazy.   Prípismi   doručenými   súdu   dňa   13. 6. 1996,   14. 8. 1996   a   18. 9. 1996 požiadal   právny   zástupca   navrhovateľky   o určenie   termínu   pojednávania   vo   veci.   Dňa 19. 9. 1996   bol   vo   veci   vytýčený   termín   pojednávania   na deň   22. 10. 1996.   Dňa 18. 10. 1996   bolo   súdu   doručené   vyjadrenie   právneho   zástupcu   navrhovateľky   k pojednávaniu.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   znovupredvolania odporcu, ako aj jeho právneho zástupcu, ktorí sa na pojednávanie nedostavili a za účelom vyčíslenia sumy navrhovateľkou.   Nakoľko   JUDr. I.   Š.   od 1. 1. 1997   odišiel pracovať na Okresný   súd   R.,   zákonnou   sudkyňou   vo   veci   sa stala   JUDr.   B.   S.   Na základe   referátu zákonnej   sudkyne   bol   dňa   17. 7. 2001   zástupcovi   odporcu   zaslaný   návrh,   na   podrobné vyjadrenie v lehote 20 dní, ktorý bol doručený súdu dňa 9. 8. 2001. Dňa 17. 4. 2002 bol vo veci vytýčený termín pojednávania na deň 9. 5. 2002. Dňa 3. 5. 2002 bolo súdu doručené stanovisko navrhovateľky k vyjadreniu odporcu zo dňa 7. 8. 2001 a ďalšia zmena návrhu. Pojednávanie   zo   dňa   9. 5. 2002   bolo   odročené   na   neurčito,   za   účelom   vykonania znaleckého dokazovania vo veci. Uznesením zo dňa 14. 10. 2002 bol vo veci ustanovený znalec z odboru Personalistika - mzdy, Ing. M. J. Znalecký posudok bol súdu doručený dňa 28. 11. 2002. Na základe referátu zákonnej sudkyne zo dňa 7. 1. 2003, bol posudok doručený navrhovateľke a právnemu zástupcovi odporcu na vyjadrenie v lehote 15 dní. Vyjadrenia   boli   doručené   súdu   dňa   28. 1. 2003   a   dňa   29. 1. 2003.   Uznesením   zo dňa 7. 1. 2003 súd priznal znalkyni náhradu za podanie znaleckého posudku vo výške 5.600,- Sk. Proti   tomuto   uzneseniu   právny   zástupca   odporcu   podal   dňa   29. 1. 2003   odvolanie. Dňa 7. 5. 2003   bol   vo   veci   vytýčený   termín   pojednávania   na   deň   26. 6. 2003.   Prípisom doručeným súdu dňa 25. 6. 2003 sa z účasti na pojednávaní ospravedlnila znalkyňa, preto bol termín pojednávania zrušený. Nakoľko zákonná sudkyňa JUDr. B. S. sa vzdala funkcie sudcu,   zákonným   sudcom   vo   veci   sa   dňom   1. 10. 2003   stal   JUDr.   M.   S.   V   súvislosti so vzdaním sa funkcie sudcu JUDr. M. S., zastupujúcim sudcom vo veci sa stal JUDr. P. B. a to dňom 18. 12. 2003. Dňa 20. 9. 2004 sa vo veci stala zákonnou sudkyňou JUDr. J. V. Dňa 31. 1. 2005 bol spisový materiál predložený Krajskému súdu v Žiline na rozhodnutie o odvolaní   právneho   zástupcu   odporcu   proti uzneseniu   zo   dňa   7. 1. 2003.   Krajský   súd uznesením zo dňa 28. 2. 2005, č. k. 23 Co 44/05-126, uznesenie okresného súdu potvrdil. Spisový materiál bol vrátený okresnému súdu dňa 7. 4. 2005. Rozhodnutie krajského súdu bolo expedované účastníkom konania dňa 8. 4. 2005. Vo veci bol dňa 11. 1. 2006 vytýčený termín   pojednávania   na   deň   3. 2. 2006.   Prípisom   doručeným   súdu   dňa   24. 1. 2006   sa z účasti   na pojednávaní   ospravedlnila   znalkyňa.   Na   pojednávaní   dňa   3. 2. 2006   súd uznesením pripustil zmenu návrhu, vo zvyšnej časti konanie zastavil. Pojednávanie bolo odročené na deň 28. 4. 2006 za účelom poskytnutia lehoty na oznámenie vstupu vedľajšieho účastníka do konania a opätovného predvolania znalkyne, ktorá bude vyzvaná aby v lehote 7   dní   súdu   dokladovala   dôvod   svojej   neúčasti   na   pojednávaní.   Na   pojednávaní   bola vypočutá   znalkyňa   a   toto   bolo   odročené   na   deň   16. 5. 2006.   Na   pojednávaní   bolo rozhodnuté   vo   veci   samej   tak,   že   odporca   je   povinný   zaplatiť   navrhovateľke   náklady na výživu   pozostalej   manželky   za obdobie   od   19. 5. 1992   do   18. 3. 1998   vo   výške 21.285,- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Týmto sa mení rozsudok Okresného súdu   Dolný   Kubín   č. k. 7 C 754/88   zo   dňa   27. 10. 1988.   Vo   zvyšnej   časti   súd   návrh navrhovateľky   zamieta.   Dňa 28. 6. 2006   podala   navrhovateľka   odvolanie   voči   tomuto rozsudku.   Spisový   materiál   bol   dňa   28. 6. 2006   zaslaný   Krajskému   súdu   v   Žiline   na rozhodnutie o odvolaní. Krajský súd rozsudkom zo dňa 6. 11. 2006 č. k. 6 Co 296/2006-183 rozsudok okresného súdu v napadnutej časti vo výroku, ktorým okresný súd vo zvyšnej časti návrh navrhovateľky zamietol, potvrdil. V nenapadnutej časti ostáva rozsudok okresného súdu   nedotknutý.   Spisový   materiál   bol   z krajského   súdu   vrátený   dňa   29. 1. 2007.   Dňa 30. 1. 2007 bol rozsudok krajského súdu doručovaný účastníkom konania.“

Ústavný súd zo súdneho spisu okresného súdu zistil v zásade rovnaké skutočnosti, ako   vo   svojom   vyjadrení   uviedol   okresný   súd   a navyše   zo   súvisiaceho   spisu   vyplýva, že napadnuté konanie bolo právoplatne skončené rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 296/2006 zo 6. novembra 2006.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť v tejto veci, v ktorej bol sudcom spravodajcom pôvodne Ján Mazák, prijal 22. novembra 2006 na ďalšie konanie III. senát ústavného súdu. V zmysle dodatku č. 2 k Rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2006 boli neskončené veci, v ktorých bol sudcom spravodajcom Ján Mazák, s účinnosťou od 5. októbra 2006 pridelené sudcovi spravodajcovi Jánovi Lubymu, ktorý sa v súlade s rozvrhom práce na rok 2007 stal členom IV. senátu, a veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Ján Luby, prerokúva IV. senát ústavného súdu. Z tohto dôvodu túto vec prerokoval a vo veci samej rozhodol IV. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jej záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   „Účelom   základného   práva   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o posúdenie veci podľa kritéria zložitosti, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť (skutkovú, právnu alebo procesnú prekážku), na základe ktorej – samostatne alebo v spojení s inými – by mohol napadnuté konanie posúdiť ako zložité. Aj podľa vyjadrenia okresného súdu „Vec nebola právne ani skutkovo náročná, čoho dôkazom nie je rozsiahle ani náročné dokazovanie“.

2. Z vyžiadaného súdneho spisu a z vyjadrenia okresného súdu   ústavný súd zistil, že sťažovateľka   ako   účastníčka   preskúmavaného   súdneho   konania   vedeného   okresným súdom   ničím   neprispela   k predĺženiu   celkovej   doby   konania.   Taktiež   okresný   súd vo svojom   vyjadrení   k sťažnosti   uviedol,   že „Žalobkyňa   sa   na   pojednávania   riadne ustanovovala a z jej strany neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by spôsobovali prieťahy v konaní“.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky, bol postup okresného súdu.

Ústavný   súd   zistil,   že   v priebehu   konania   došlo   k prieťahom   spôsobeným nečinnosťou okresného súdu bez akejkoľvek zákonnej prekážky v nasledujúcich obdobiach:

- od 5. januára 1995 (výsluch sťažovateľky a právneho zástupcu) do 21. novembra 1995 (nariadenie termínu pojednávania), t. j. takmer 11 mesiacov,

- od 1. apríla 1996 (keď uplynula 30-dňová lehota na predloženie listinných dôkazov) do 19. septembra 1996 (nariadenie termínu pojednávania), t. j. viac ako 5 mesiacov,

- od   22. októbra 1996   (odročenie   pojednávania)   do   17. júla 2001   (zaslanie   návrhu na vyjadrenie zástupcovi odporcu), t. j. 4 roky a takmer 9 mesiacov,

- od   9. mája 2002   (odročené   pojednávanie   za   účelom   nariadenia   znaleckého dokazovania)   do   14. októbra 2002   (uznesenie   o   ustanovení   znalca),   t. j.   viac   ako 5 mesiacov,

- od 26. júna 2003 (zrušenie termínu pojednávania) do 31. januára 2005 (predloženie spisu s odvolaním odporcu proti uzneseniu zo 7. januára 2003 o priznaní odmeny znalkyni na rozhodnutie krajského súdu), t. j. 19 mesiacov,

- od 8. apríla 2005 (expedovanie rozhodnutia krajského súdu účastníkom konania) do 11. januára 2006 (nariadenie termínu pojednávania), t. j. viac ako 9 mesiacov.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   konštatuje,   že   z celkovej   dĺžky konania   vo   veci   vedenej   pod.   sp.   zn.   4 C 398/94,   ktorá   predstavuje   12   rokov   a takmer 6 mesiacov,   bol   postup   okresného   súdu   poznačený   úplnou   nečinnosťou   v trvaní   takmer 9 rokov.

Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   sám   priznal   svoju   zodpovednosť za vznik zbytočných prieťahov v konaní. Ústavný súd však nemohol akceptovať dôvody okresného súdu ospravedlňujúce vznik prieťahov s odvolávaním sa na preťaženosť sudcov a okolnosť, že v priebehu konania sa vzdali funkcie sudcu až traja zákonní sudcovia.

V tejto súvislosti už ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre poukázal na to, že   v súlade   s medzinárodným   štandardom   uplatňovania   dohovoru   platí,   že   nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní   (napr.   III. ÚS 17/02).   Námietka   pretrvávajúceho vysokého nápadu procesných vecí, či námietka časových personálnych zmien obsadenia tohto úseku   a v tejto   súvislosti   neprimeraného zaťaženia sudcov   pri   vybavovaní agendy nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali alebo znižovali zodpovednosť súdu za obdobie nečinnosti vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti   s pozitívnym   záväzkom   štátu   zabezpečiť   právo   občana   na   súdne   konanie bez zbytočných prieťahov.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že postupom okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 C 398/94   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pred rozhodnutím ústavného súdu týmto nálezom bolo konanie vo veci právoplatne skončené   rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn.   6 Co 296/2006   zo   6. novembra 2006. Vzhľadom na to sa tá časť návrhu sťažovateľky, v ktorej žiadala, aby okresnému súdu bolo prikázané vo veci vedenej pod sp. zn. 4 C 398/94 konať bez zbytočných prieťahov, stala bezpredmetnou.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 300 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na dlhodobú neistotu   a chýbajúce „primerané   prostriedky   na   výživu“ po   smrti   manžela,   ktoré jej v dôsledku nečinnosti súdu neboli poskytnuté.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 4 C 398/94, ktorá predstavovala takmer 12 a pol roka, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, najmä negatívne dôsledky dlhodobého nepriznania finančných dávok sťažovateľke po   smrti   jej   manžela,   považoval   priznanie   sumy   150 000 Sk   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom Mgr. M. H. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia   a podanie   sťažnosti)   v súlade   s   § 1   ods. 3,   § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 2 730 Sk, t. j. spolu 5 460 Sk, čo spolu s režijným paušálom 2 x 164 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 5 788 Sk. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume   6 887,72 Sk.   Ústavný   súd   vo zvyšnej   časti   návrhu   týkajúceho   sa   trov   konania nevyhovel.

Priznanú úhradu trov   právneho zastúpenia je Kancelária ústavného súdu   povinná zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) s tým, že okresný súd je povinný uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia tak, ako je to uvedené v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom   na čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2007