SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 273/2016-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenéhoadvokátkouJUDr.JanouOndrášikovou,advokátskakancelária,Bernolákova 12, Levice, vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnúslobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajskéhosúdu v Nitre č. k. 4 Tpo 11/2016-162 z 18. februára 2016 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2016doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušeniezákladného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súduv Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Tpo 11/2016-162 z 18. februára 2016.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu Levicesp. zn. 4 Tp 2/2016 z 3. februára 2016 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a)a c) Trestného poriadku, podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku návrh na nahradenieväzby písomným sľubom bol zamietnutý a podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadkusúd nenahradil väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka. Väzba sťažovateľabola nariadená na základe uznesenia o vznesení obvinenia proti sťažovateľovi pre začatétrestné stíhanie za zločin nedovolenej výroby omamných a psychotronických látok, jedova prekurzorov podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) Trestného zákona.
Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv a slobôd došlo užorgánmi Policajného zboru, pretože nebol daný dôvod na jeho zadržanie, čo vyplývalozo zisteného skutkového stavu. Okrem toho nebol a nie je daný dôvod obavy, že by savyhýbal trestnému stíhaniu, utiekol alebo pokračoval v trestnej činnosti, pretože na to nemádôvod, s čím sa krajský súd dostatočne nevysporiadal, keďže nezohľadnil skutočnosť, žesamotné zadržanie bolo v rozpore so zákonom, a nevyhodnotil dostatočne ani výpovedesvedkov a nebolo mu preukázané ani prechovávanie drog. Namieta tiež, že predchádzajúceodsúdenie za trestnú činnosť rovnakého charakteru nemôže založiť dôvodné podozreniea byť dôvodom na uvalenie väzby. Na základe toho usúdil, že rozhodnutie krajského súdu jearbitrárne a svojvoľné a nezohľadňujúce zachovávanie základných práv a slobôd.
Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenieoznačených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod č. k.4 Tpo 11/2016-162 z 18. februára 2016 s návrhom, aby toto uznesenie bolo zrušenéa vrátené súdu na ďalšie konanie.
Z uznesenia krajského súdu vyplýva, že boli splnené materiálne podmienky väzbysťažovateľa a že skutkové okolnosti vzatia do väzby a zistené skutočnosti nasvedčovalitomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté stíhanie, bol spáchaný a že skutok spáchalsťažovateľ. V tom smere súd poukázal na dôkazy vykonané orgánmi činnými v trestnomkonaní, poukázal na výpovede svedkov a listinné dôkazy a na závery okresného súdu,s ktorými sa stotožnil. Konštatoval, že výpovede svedkov boli vykonané v súladeso zákonom, boli získané zákonným spôsobom, boli vykonané za prítomnosti obhajcusťažovateľa a samotného sťažovateľa a neboli pochybnosti o zákonnosti získania dôkazovvo veci. Krajský súd dospel tiež k záveru, že skutok sa stal a že protiprávneho konania sadopustil sťažovateľ, preto nemohlo ísť o nedôvodné obvinenie sťažovateľa. Vzhľadomna charakter trestného činu bol daný dôvod na väzbu s ohľadom aj na to, že sťažovateľ užbol za trestnú činnosť podobného charakteru trestne stíhaný, pričom zohľadnil aj závažnosťspáchania skutku. Pri uvalení väzby súd pritom vychádzal z osoby sťažovateľa, ktoránezaručovala, že by v páchaní trestnej činnosti nepokračoval.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh pretomožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej bol vzatý do väzby ajnapriek tomu, že v skutočnosti neexistovali konkrétne okolnosti odôvodňujúce obavu, žebude v trestnej činnosti pokračovať. Práve naopak, podľa názoru sťažovateľa existujúcekonkrétne skutočnosti nasvedčovali opačnému záveru.
Ústavný súd poukazuje zásadne na to, že nie je tzv. „skutkovým súdom“, tedasúdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísťo dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi.
Vo väzobných veciach platí, že skúmanie primeranosti určenej lehoty väzby prináležípredovšetkým všeobecným súdom. Na ten účel im patrí skúmať všetky okolnosti spôsobilépotvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúcehoso zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobodya uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe. Predovšetkým na základe dôvodov uvedenýchv týchto rozhodnutiach (prípadne aj na základe nesporných skutočností uvedenýchobvineným v jeho žiadostiach) zisťuje ústavný súd, či boli alebo neboli porušené označenéčlánky ústavy a dohovoru (mutatis mutandis Toth c. Rakúsko z 12. 12. 1991).
Ústavný súd považuje dôvody uvedené všeobecnými súdmi za dostatočné v rozsahuuplatnených námietok sťažovateľa. Nad tento rozsah kvalitu odôvodnenia uznesení ústavnýsúd neposudzoval.
Všeobecnými súdmi konštatovaná obava z pokračovania v trestnej činnosti jezaložená na konkrétnych skutočnostiach, ktoré sú náležite prezentované a vysvetlené.Ústavný súd preto nevidí dôvod na to, aby do týchto rozhodnutí zasiahol.
Vzhľadom na to, že sťažovateľ namieta nielen porušenie základného práva na osobnúslobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ale aj práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1dohovoru, ústavný súd poukazuje na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,podľa ktorej pre počiatočné štádium väzby postačuje existencia, resp. trvanie dôvodnéhopodozrenia, že zadržaná osoba spáchala trestný čin, pretože práve toto sa považujeza conditio sine qua non zákonnosti väzby. Po uplynutí určitého času však už splnenie tejtopodmienky nestačí a treba zisťovať, či sú dané aj iné dôvody ospravedlňujúce pozbavenieslobody a či sú relevantné a dostačujúce. Môže ísť buď o tie dôvody, ktoré sú uvedenév čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, alebo tie, ktoré vyplývajú z vnútroštátneho zákonodarstva(v našom prípade z ustanovenia § 71 Trestného poriadku) (mutatis mutandis Tothc. Rakúsko z 12. 12. 1991).
Možno konštatovať, že v počiatočnej fáze väzby poskytuje Trestný poriadok väčšiuochranu osobnej slobode ako čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, keďže pre účely obmedzeniaosobnej slobody podľa dohovoru postačuje v počiatočnej fáze väzby iba existenciadôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2016