znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 273/2015-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 9. júna 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zastúpeného   Advokátskoukanceláriou JUDr. Peter Szárszoi, s. r. o., Štefánikova 8, Michalovce, v mene ktorej konáadvokát a konateľ JUDr. Peter Szárszoi, pre namietané porušenie základného práva podľa čl.12 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 So 79/2013 z 25. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušeniezákladného práva podľa čl. 12 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 9 So 79/2013 z 25. júna 2014.

Ako zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľ namieta, že najvyšší súd tým, žeoznačeným rozsudkom potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajskýsúd“) č. k. 2 Sd 6/2013-19 z 2. apríla 2013, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnejpoisťovne, ústredia (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) č. 460 113 7280 zo 6. decembra 2012,bez   zákonného   dôvodu   zasiahol   do   jeho   základného   práva   na   slobodu   a   rovnosťv dôstojnosti   a   právach   (čl.   12   ústavy)   a   tiež   základného   práva   na   primerané   hmotnézabezpečenie v starobe (čl. 39 ústavy).

K okolnostiam tvrdeného porušenia uvedených základných práv sťažovateľ uviedol:„V roku 2004 som požiadal o predčasný starobný dôchodok, pričom až neskôr som sa dozvedel, že výpočet tohto dôchodku bol urobený z rozhodujúceho obdobia posledných 10 rokov a dôchodok bol znížený o 25 %. V roku 2005 bola schválená zmena, v dôsledku ktorej sa   výpočet   dôchodku   robil   z   rozhodujúceho   obdobia   20   rokov.   Toto   pokladám za diskrimináciu   oproti   ostatným   dôchodcom   a   žiadam,   aby   dôchodok   bol   prepočítaný z posledných minimálne 20 rokov tak, ako to bolo vypočítavané ostatným dôchodcom.“Dodal,   že   pri   uplatnení   ochrany   tohto   jeho   základného   práva   využil   všetky   právneprostriedky, ktoré mu právne predpisy poskytujú.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ upravené v čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky postupom Sociálnej poisťovne a súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 So/79/2013 porušené bolo.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu č. k. 9 So/79/2013 zo dňa 25. 6. 2014 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ priznáva   trovy   konania/právneho   zastúpenia 284,08 Eur (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov), ktoré je Najvyšší súd (iný orgán verejnej moci) povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečeniev starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Hoci v texte sťažnosti sťažovateľ poukazuje aj na porušenie jeho základného právapodľa   čl.   39 ods.   1   ústavy označeným   rozsudkom najvyššieho   súdu, v   petite sťažnostinavrhuje jeho zrušenie už len z dôvodu porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 12ods. 1 ústavy.

Faktický   spôsob,   akým   malo   byť   uvedené   základné   právo   sťažovateľa   porušené,podľa   sťažovateľa   spočíva   v tom,   že   na   základe   jeho   žiadosti   o   predčasný   starobnýdôchodok   od   1.   januára   2004   mu   bol   tento   vyrátaný   podľa   právneho   stavu   platnéhoa účinného   v   danom   čase,   pričom   neskôr   došlo   k   takej   zmene   relevantných   právnychpredpisov [zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalejlen,,zákon o sociálnom poistení“)], na základe ktorej by v prípade podania žiadosti ažv roku 2005 viedla k vyššej výške predčasného starobného dôchodku (resp. starobnéhodôchodku,   na   ktorý   vznikol   sťažovateľovi   nárok   v   roku   2008)   sťažovateľa.   Vo   svojejpodstate tak namieta nesúlad zákona (zákona č. 244/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňazákon č. 280/2002 Z. z. o rodičovskom príspevku v znení neskorších predpisov a o zmenea doplnení niektorých zákonov; ďalej len „zákon č. 244/2005 Z. z.“) s ústavou, ústavnýmizákonmi   a   s   medzinárodnými   zmluvami,   s   ktorými   vyslovila   súhlas   Národná   radaSlovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom   ustanovenýmzákonom [čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy], na ktoré podanie však nie je kvalifikovanýmsubjektom [§ 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde].

Ako   z   príloh   sťažnosti   vyplýva,   sťažovateľovi   bol   od   1.   februára   2004   priznanýpredčasný   starobný   dôchodok.   Keďže   sťažovateľ   13.   januára   2008   dovŕšil   dôchodkovývek, v   zmysle §   69   ods.   2   zákona   o   sociálnom   poistení   (v   znení platnom   a   účinnomdo 12. júna   2008),   jeho   predčasný   starobný   dôchodok   sa   stal   starobným   dôchodkom.Rozhodnutím   č.   460   113   7280   zo   6.   decembra   2012   Sociálna   poisťovňa   podľa   §   82a § 293ce zákona o sociálnom poistení a § 1 opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecía rodiny Slovenskej republiky č. 329/2012 Z. z., ktorým sa ustanovuje pevná suma zvýšeniadôchodkovej dávky a percento zvýšenia úrazovej renty v roku 2013, zvýšila od 1. januára2013 starobný dôchodok sťažovateľa na sumu 283,90 eur mesačne.

Rozhodnutím,   ktorého   zákonnosť   bola   predmetom   súdneho   prieskumu   v   konanípred krajským súdom a najvyšším súdom, nebolo rozhodnutie o určení výšky predčasnéhostarobného   dôchodku   sťažovateľa,   ale   až   jedno   z   rozhodnutí   o   zvýšení   už   starobnéhodôchodku.   Nech   by   teda   najvyšší   súd   rozhodol   akýmkoľvek   spôsobom,   označenýmrozsudkom nemohol porušiť základné právo sťažovateľa podľa čl. 12 ods. 1 ústavy, dokoncaani   základné   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   39   ods.   1   ústavy,   pretože   medzi   rozsudkomnajvyššieho súdu a základnou výškou starobného dôchodku sťažovateľa neexistuje vecná aniprávna súvislosť.

Sťažovateľ neuvádza iné dôvody, pre ktoré považuje namietaný rozsudok najvyššiehosúdu   za   ústavne   nekomformný,   než   zmenu   právneho   stavu   –   spôsobu   výpočtu   sumypredčasného starobného dôchodku zákonom č. 244/2005 Z. z. účinným od 1. februára 2005.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   dodať,   že   v   danom   prípade   najvyšší   súdrozhodujúc o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. 2 Sd 6/2013-19z 2. apríla   2013   vyslovil   svoj   právny   názor,   vysvetlil   dôvody   svojho   rozhodnutiaa prihliadol tiež na osobitnú povahu veci – spor o výšku predčasného starobného dôchodku,resp.   starobného   dôchodku.   Sociálnu   poisťovňu   tiež   upozornil   na   nedostatky   v   jejrozhodovacej   činnosti   vo   veci   sťažovateľa,   ktorá   jeho   žiadosť   o   prepočet   starobnéhodôchodku podľa zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 244/2005 Z. z. vybavilalistom z 30. januára 2013 bez vydania rozhodnutia.

Ústavný súd musí konštatovať, že odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozsudkunajvyššieho súdu je dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd dostačujúco vysvetlil, prečona základe   odvolania   sťažovateľa   rozsudok   krajského   súdu,   ktorým   bolo   potvrdenérozhodnutie   Sociálnej   poisťovne   o   zvýšení   starobného   dôchodku   sťažovateľač. 460 113 7280   zo   6.   decembra   2012   potvrdil,   pričom   jeho   závery   možno   považovaťz ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a jedostatočne   odôvodnené,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto   postupya hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemádôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2druhej vety zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2015