znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 273/2014-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. augusta 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudkyne   Jany Baricovej   a sudcu   Rudolfa Tkáčika o sťažnosti T. S., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká   5,   Bratislava,   v mene   ktorej   koná   konateľ   a advokát   JUDr.   Michal   Mandzák, pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 109/2009 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo T. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš   v konaní   vedenom   pod sp.   zn.   9 Cb   109/2009 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Okresnému   súdu   Liptovský   Mikuláš   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 9 Cb 109/2009   konal bez zbytočných prieťahov.

3. T. S. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Liptovský Mikuláš   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Liptovský Mikuláš   j e   p o v i n n ý   uhradiť T. S. trovy konania v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet Advokátskej kancelárie   Mandzák   a spol.,   s.   r.   o.,   Zámocká   5,   Bratislava,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 273/2014-14 z 24. apríla 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť T. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom Okresného súdu   Liptovský   Mikuláš   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 9 Cb 109/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Následne ústavný súd 15. mája 2014 vyzval okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej   sťažnosti a oznámenie, či   súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 13. júna 2014. V jeho prílohe   sa   nachádzal   súdny   spis   a   vyjadrenie   podpredsedníčky   okresného   súdu s chronológiou   úkonov   okresného   súdu   i   účastníkov   v   napadnutom   konaní,   z   ktorej vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

„ Návrh R. B. proti T. S. o zaplatenie 34 590,12 eur s príslušenstvom, bol doručený tunajšiemu súdu dňa 16. 04. 2009 a vec bola zapísaná pod sp. zn. 1 Rob/243/2009. Okresný súd Liptovský Mikuláš výzvou zo dňa 30. 04. 2009 vyzval navrhovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh na začatie konania vo výške 2 075 eur. Podaním,   doručeným   tunajšiemu   súdu   dňa   13.   05.   2009,   navrhovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne požiadala o priznanie oslobodenia od platenia súdneho poplatku.

Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením č. k. 1 Rob/243/2009-168 zo dňa 18. 05. 2009 navrhovateľke priznal oslobodenie od platenia súdneho poplatku

Okresný   súd   Liptovský   Mikuláš   vydal   vo   veci   dňa   02.   06.   2009   pod   č.   k. 1 Rob/243/2009-169,   platobný   rozkaz,   proti   ktorému   podal   odporca   včas   odpor s odôvodnením,   čím   došlo   k   zrušeniu   platobného   rozkazu,   vec   bola   dňa   22.   06.   2009 prevedená do registra Cb, veci bola pridelená spisová značka 9Cb/l 09/2009 a vo veci bolo nariadené pojednávanie na deň 14. 09. 2009.

Podaním,   doručeným   tunajšiemu   súdu   13.   07.   2009,   právny   zástupca   odporcu požiadal   o   zrušenie   termínu   pojednávania,   nakoľko   sa   nachádzal   na   dlhodobo   vopred plánovanej dovolenke mimo územia SR.

Na   pojednávaní   dňa   14.   09.   2009   súd   procesné   rozhodol   o   zamietnutí   návrhu navrhovateľa   o   odmietnutí   odporu   odporcu   proti   platobnému   rozkazu   Okresného   súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 01. 06. 2009, č.k. 1 Rob/243/2009-169. Tým istým dňom súd do zápisnice vypočul oboch účastníkov konania.

Písomné   vyhotovenie   vyššie   uvedeného   uznesenia   bolo   doručené   obom   právnym zástupcom, proti ktorému podal odporca odvolanie.

Krajský   súd   v   Žiline   uznesením   č.   k.   14Cob/258/2009-234   zo   dňa   27.   01.   2010 uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 9Cb/109/2009-219 zo dňa 21. 09. 2009 potvrdil, vec bola vrátená odvolacím súdom dňa 08. 02. 2010 a vo veci bol vytýčený termín pojednávania dňa 14. 09. 2010.

Za účelom doplnenia dokazovania, v zmysle návrhu odporcu a jeho splnomocneného zástupcu, bolo pojednávanie odročené na deň 24. 05. 2010.

Na pojednávaní vytýčenom na deň 24. 05. 2010 súd vypočul svedkyňu A. M., V. M., E.   S.,   P.   B.   a   pojednávanie   bolo   odročené   na   12.   07.   2010   za   účelom   podrobného oboznámenia   sa   odporcu   s   listinnými   dôkazmi   predloženými   navrhovateľkou na pojednávaní, ktoré neboli predložené súčasne aj vo fotokópii.

Pojednávanie vytýčené dňa 12. 07. 2010 bolo odročené na 04. 10. 2010 za účelom ďalšieho dokazovania ohľadne dôvodnosti a výšky vyčíslených nárokov navrhovateľkou, ktoré pojednávanie z dôvodu žiadosti zástupcu odporcu o odročenie pojednávania, bolo odročené na deň 05. 11. 2010.

Uvedené   pojednávanie   bolo   odročené   na   22.   12.   2010   za   účelom   doplnenia dokazovania v zmysle návrhov účastníkov, najmä predloženia listinných dôkazov s tým, že splnomocnená   zástupkyňa   navrhovateľky   mala   v   súdom   stanovenej   lehote   oznámiť,   či navrhuje vypočuť znalca. Uvedené pojednávanie bolo z dôvodu žiadosti zástupcu odporcu o odročenie pojednávania, z dôvodu práceneschopnosti odporcu, odročené na neurčito. Termín pojednávania 09. 02. 2011, na ktorom súd vypočul svedka B. a pojednávanie odročil na 04. 04. 2011 za účelom doplnenia dokazovania v zmysle návrhu odporcu. Pojednávanie   zo   dňa   04.   04.   2011   bolo   odročené   na   25.   05.   2011   za   účelom doplnenia v zmysle návrhov účastníkov konania a opätovného predvolania svedkyne A. B. a svedka P. D.

Podaním,   doručeným   súdu   23.   05.   2011,   znalkyňa   ospravedlnila   svoju   neúčasť na pojednávaní,   preto   nový   termín   pojednávania   bol   stanovený   na   deň   20.   06.   2011 (po telefonickom dohovore so svedkyňou), keď na pojednávaní dňa 25. 05. 2011 bol vo veci vypočutý svedok M. D.

Podaním,   doručeným   tunajšiemu   súdu   02.   06.   2011,   odporca   vzniesol   námietku zaujatosti zákonnej sudkyne.

Krajský   súd   v   Žiline   uznesením   č.   k.   13Ncb/12/2011-514   zo   dňa   16.   08.   2011, zákonnú sudkyňu nevylúčil z prejednávania a rozhodovania veci. Spis bol vrátený súdu dňa 19. 08. 2011 a termín pojednávania bol stanovený na deň 12. 10. 2011, ktorý termín bol na žiadosť právneho zástupcu navrhovateľky, z dôvodu naplánovaného operačného zákroku zo strany jej právneho zástupcu, odročený na 11. 01. 2012.

Termín   pojednávania   bol   zrušený   z   dôvodu   podanej   žiadosti   právneho   zástupcu odporcu   o   odročenie   pojednávania   pre   kolíziu   sinými   pojednávaniami   a   vytýčený   nový termín pojednávania na 27. 02. 2012, na ktorom pojednávaní bol vypočutý svedok P. D., A. B.   a   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za účelom   predloženia   doplnenia znaleckého   posudku   predloženého   navrhovateľkou,   znalkyne,   opätovnej   urgencie spoločnosti A., s. r. o., o zaslanie faktúr vystavených spoločnosť navrhovateľke na práce vykonávané v roku 2008 - 2010.

Podaním, doručeným tunajšiemu súdu 07. 05. 2012, právny zástupca navrhovateľky predložil   súdu   doplnenie   znaleckého   posudku   č.   82/2008,   ktorý   bol   dňa   10.   5.   2012 doručený zástupcovi odporcu.

Na pojednávaní dňa 16. 11. 2012 samosudkyňa využila procesné oprávnenie podľa § 118 ods. 2 O. s. p. a podľa § 100 ods. 1 O. s. p. a pojednávanie odročila za účelom ustanovenia znalca.

Znalecké dokazovanie bolo nariadené uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš 9Cb/l09/2009-616 zo dňa 06. 05. 2013.

V   odvolaní   odporcu   proti   uzneseniu   súdu   o   zložení   preddavku   na   trovy   dôkazu zároveň odporca vzniesol námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni.

Krajský   súd   v Žiline   uznesením   č.   k.   13Ncb/52/2013-647   zo   dňa   12.   07.   2013, zákonnú sudkyňu nevylúčil z prejednávania a rozhodovania veci.

Ďalším   uznesením   č.   k.   13Cob/216/2013-659   zo   dňa   25.   09.   2013,   Krajský   súd v Žiline potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým súd uložil odporcovi zložiť preddavok na trovy dôkazu

Znalecký posudok č. 117/2014 znalkyňa predložila súdu dňa 28. 05. 2014. Následne po predložení spisu súdnym znalcom súd rozhodol o znalečnom.“

Rovnaké skutočnosti týkajúce sa priebehu napadnutého konania zo súdneho spisu, ktorý mu bol zapožičaný a doručený s vyjadrením okresného súdu, zistil aj ústavný súd.

Podpredsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k veci uviedla, že „sa jedná o vec,   ktorá   je   zložitá   skutkovo   aj   právne,   súd   vo   veci   vykonáva   pomerne   rozsiahle dokazovanie výsluchom svedkov, nariadením znaleckého dokazovania (navrhovateľkou boli predložené tri znalecké posudky)“. K postupu účastníkov konania predsedníčka okresného súdu uviedla, že „pojednávania boli odročované aj z dôvodu žiadosti účastníkov, prípadne ich právnych zástupcov(pojednávania vytýčené na dni 14.09.2009, 22.12.2010 a 11.01.2012 na žiadosť sťažovateľa) spisový materiál bol dvakrát predložený Krajskému súdu v Žiline na rozhodnutie o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom voči zákonnej sudkyni... “.Podpredsedníčka   okresného   súdu   v   závere   svojho   vyjadrenia   vyjadrila   súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Právny zástupca sťažovateľa v stanovisku doručenom ústavnému súdu 25. júna 2014 zotrval na svojich tvrdeniach v sťažnosti a nad ich rámec uviedol, že „vo veci je významná nečinnosť znalca, za ktorú zodpovedá súd... je vecou rozhodnutia konajúceho súdu či uloží poriadkovú   pokutu   alebo   nie“.   Okresný   súd   podľa   názoru   sťažovateľa „nepostupoval s dostatočnou razanciou a okrem poriadkovej pokuty nevyužil ani iné inštitúty, ktorým by odstránil   prieťahy   v konaní“.   Zároveň   vo   svojom   podaní   ústavnému   súdu   oznámil,   že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom, ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť sporu, v ktorom je sťažovateľ žalobcom o zaplatenie   34 590,12   €   s   príslušenstvom,   ústavný   súd   konštatuje,   že   obdobné   žaloby možno zaradiť k štandardnej agende všeobecného súdnictva, preto jeho zložitosť po právnej stránke hodnotí ako   priemernú,   hoci   k   jeho doterajšej   dĺžke prispeli   aj početné   návrhy účastníkov   na   dokazovanie   a predložené   znalecké   posudky   navrhovateľkou   (celkom   tri, pozn.), pričom nezrovnalosti vyplývajúce z nich museli byť odstránené nariadením ďalšieho znaleckého dokazovania. Pokiaľ ide o tvrdenie predsedníčky okresného súdu týkajúce sa skutkovej zložitosti veci, ústavný súd pripúšťa istú mieru zložitosti, ale táto sama osebe nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania.   Ústavný   súd   zistil   a   konštatuje,   že   okolnosti   na   strane   sťažovateľa   čiastočne prispeli k celkovej dĺžke konania. Ako už bolo vo vyjadrení podpredsedníčky okresného súdu uvedené viackrát, presnejšie trikrát, bolo potrebné odročiť pojednávania z dôvodov na strane   sťažovateľa,   ktoré   čiastočne   prispeli   k   doterajšej   dĺžke   napadnutého   konania. Uvedené skutočnosti vzal ústavný súd do úvahy pri určení finančného zadosťučinenia.

Pokiaľ ide o využitie odvolania ako procesného nástroja proti uzneseniu okresného súdu   o povinnosti   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   a vznesenie   námietky   zaujatosti zákonnej   sudkyne   sťažovateľom,   ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju judikatúru,   podľa   ktorej   v   dôsledku   uplatnenia   procesných   práv   účastníkom konania neznáša zodpovednosť za predĺženie konania oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto   prípade   nemožno   pripísať   ani   štátnemu   orgánu   konajúcemu   vo   veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). V súlade s touto judikatúrou musel ústavný súd preto dobu potrebnú   na rozhodnutie   o   sťažovateľom   uplatnených   procesných   právach   zohľadniť pri posúdení   postupu   okresného   súdu   a   otázky,   či   došlo   k porušeniu   označených   práv sťažovateľa a v akej miere, respektíve intenzite.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil a identifikoval len jedno obdobie kratšej   neodôvodnenej   nečinnosti.   Tým   obdobím   nečinnosti   v   trvaní   necelých   šiestich mesiacov bolo obdobie od odročenia pojednávania konaného 16. novembra 2012 pre účely ustanovenia znalca, do ustanovenia znalca samotného uznesením zo 6. mája 2013.

Ústavný súd ďalej pri hodnotení postupu okresného súdu   vychádzal aj zo svojej konštantnej   judikatúry,   podľa   ktorej   zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, resp. nesústredenou   činnosťou,   teda   takým   konaním,   ktoré   nevedie   efektívne   k   odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že už samotná skutočnosť, že dokazovanie na súde prvého stupňa trvá vyše päť rokov, aj napriek veľkému počtu pojednávaní (celkom desať)   svedčí   o nesústredenej   činnosti   okresného   súdu.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd poukazuje aj na vrátenie súdneho spisu Krajským súdom v Žiline (č. l. 499 súdneho spisu) ako   predčasne   predloženého   z dôvodu,   že   nebol   zaplatený   súdny   poplatok   za   podanie námietky zaujatosti, hoci sťažovateľ ako účastník konania nebol oslobodený od súdnych poplatkov. Takisto za nesústredený postup okresného súdu možno označiť neschopnosť zabezpečiť   znalecký   posudok   v lehote   približne   jedného   roka,   pričom   existencia   troch predchádzajúcich posudkov bola v tomto smere nepochybne výhodou pri stanovení času potrebného na vypracovanie znalecké posudku.

Ústavný súd na základe všetkých uvedených skutočností dospel k záveru, že okresný súd   v   napadnutom   konaní   nepostupoval   v   súlade   so   základným   právom   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právom na prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, preto konštatuje,   že   doterajším   postupom   okresného   súdu   v   konaní,   ktoré   je   vedené pod sp. zn. 9 Cb 109/2009, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný   súd   na   základe   svojho   zistenia,   že   postupom   okresného   súdu   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, mu prikázal, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 9 Cb 109/2009 konal bez zbytočných   prieťahov,   pretože   okresný   súd   vo   veci   do   rozhodnutia   ústavného súdu o tejto sťažnosti nerozhodol (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti   žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ktoré odôvodnil intenzitou zásahov do jeho práv, ako aj dĺžkou ich trvania.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na jeho neodôvodnenú   nečinnosť   a   neefektívny   postup,   berúc   do   úvahy   predmet   konania na okresnom súde,   správanie sťažovateľa a všetky   okolnosti daného prípadu, považoval ústavný súd priznanie sumy 1 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 340,89 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2014 v sume 804 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2014   (príprava a prevzatie   veci,   písomné   vyhotovenie   sťažnosti)   po   134   €.   Ďalej   má   právny   zástupca sťažovateľa nárok aj na náhradu režijného paušálu 8,04 € za jeden úkon podľa vyhlášky. Právny   zástupca   tvrdí,   že   je   platiteľom   dane   z   pridanej   hodnoty,   preto   by   sa   odmena a náhrady mali navýšiť podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty. Tvrdená skutočnosť,   že   právny   zástupca   je platiteľom   dane   z pridanej   hodnoty,   nebola   v konaní preukázaná   (dokladovaná),   preto   ústavný   súd   priznal   náhradu   trov   konania   tak,   ako   to vyplývalo z obsahu spisu. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľovi, spolu predstavuje teda sumu 284,08 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 4 výroku nálezu).Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. augusta 2014