znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 273/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. Z. N., B., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 2 Cob/251/2010-187 z 18. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S., a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2011 doručená   sťažnosť   spoločnosti   S.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   pre   namietané porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   2 Cob/251/2010-187 z 18. januára 2011.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:«Sťažovateľ, ako navrhovateľ v konaniach na OS BA IV č. k. 12 Cb 57/09 a KS BA č. k.   2   Cob/251/2010,   sa   domáhal   voči   odporcovi   (spoločnosť   M.   s.   r.   o.)   určenia neplatnosti   odporcovej   výpovede   z   nájmu   nebytových   priestorov   z   25.   3.   2009,   ktorou odporca vypovedal Zmluvu o nájme z 31. 5. 2004...

Na   oboch   súdoch   sťažovateľ   namietal   to,   že   relatívnu   neplatnosť   upravuje v súkromnom   práve   len   §   40a   OZ,   kde   sú   taxatívne   vymienené   situácie   relatívnej neplatnosti, ale § 133 ods. 1 ObchZ medzi ne nepatrí, preto vo vzťahu k nemu nemožno hovoriť o relatívnej neplatnosti, ale len o absolútnej (pre nedodržanie zákona), čo potvrdili v obdobných prípadoch a totožných otázka NS ČR i NS SR. V ObchZ § 267 ods. 1 ObchZ len upravuje to, kto po subjektívnej stránke sa tejto relatívnej neplatnosti môže domáhať, keďže absolútna neplatnosť sa súdmi skúma „ex offo“(§ 267 ObchZ nie je ustanovením zakladajúcim relatívnu neplatnosť i pre absolútnu neplatnosť v oblasti obchodného práva, takýmto výkladom by sa totiž v obchodnom práve vylúčila absolútna neplatnosť právnych úkonov).

Rovnako vo vzťahu k nedodržaniu písomnej formy Zmluvy z 19. 11. 2004 (keďže prenajímateľ neučinil pre jej uzavretie prejav vôle v písomnej forme pre absenciu podpisu ďalších konateľov - prenajímateľ nekonal) sťažovateľ uviedol, že § 40a OZ sa vzťahuje len na prípady, keď písomná forma nie je zákonom vyžadovaná, ale len na prípady medzi účastníkmi   dohodnuté.   Písomnú formu   Zmluvy o nájme z 19.   11.   2004   však   vyžadoval § 3 ods. 3 z. č. 116/1990 Zb., kde z tohto dôvodu § 40 ods. 3 OZ vyžadoval i podpis ďalších konateľov,   preto   sa   §   40a   OZ   na   túto   situáciu   nevzťahuje,   a   súdy   rozhodli   v   rozpore so zákonom.

Keďže § 40 ods. 3 OZ v nadväznosti na § 133 ods. 1 ObchZ vyžaduje pre písomnú formu nájomnej zmluvy podľa § 3 ods. 3 z. č. 116/1990 Zb. podpis oboch konateľov, kde jeden podpis absentoval, tak Zmluva o nájme z 19. 11. 2004 nebola uzatvorená písomne. Nedodržanie písomnej formy zo zákona je porušením § 39 OZ, a takáto zmluva a je teda absolútne neplatná, resp. ničotná, čo bolo nespočetne krát prejudikované a je i v právnej teórii nespochybniteľné, čo oba konajúce súdy samovoľne ignorovali...»

Sťažovateľka je toho názoru, že namietaný rozsudok krajského súdu porušuje jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie svojich práv vidí v tom, že krajský súd rozsudkom č. k. 2 Cob/251/2010-187 z 18. januára 2011 potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava   IV   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   12   Cb/57/2009-134   z   27.   mája   2010. Sťažovateľka namieta arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo S., a. s., B., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave,   č.   k.   2   Cob/251/2010-187   z   18.   1.   2011 porušené.

2.   Zrušuje   sa   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave,   č.   k.   2   Cob/251/2010-187 z 18. 1. 2011 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť náhradu trov konania spoločnosti S., a.s., B., v celkovej sume 261,82 € (slovom: dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) v prospech účtu jeho právneho zástupcu advokáta Mgr. Z. N., B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Za   predpokladu,   že   dôjde   k   vykonaniu   rozhodnutia   súdu,   ktorým   boli   porušené základné   práva   sťažovateľa,   tak   sťažovateľ   sa   domáha   i   priznania   nároku   na zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 z. č. 38/1993 Z. z. nasledovne:

4. Krajský súd je povinný zaplatiť spoločnosti S., a.s., B., zadosťučinenie vo výške 15 000,- € dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorých by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je, aby určil, či preskúmavanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorých z práv alebo slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská republika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom, aby určil,   či   toto   preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Základnou námietkou sťažovateľky obsiahnutou v odôvodnení jej sťažnosti bolo jej presvedčenie, že krajský súd nesprávne vyhodnotil platnosť výpovede z nájmu nebytového priestoru. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd nesprávne vyhodnotil aj otázku platnosti zmluvy o nájme z 31. mája 2004, ktorá nebola podpísaná všetkými konateľmi prenajímateľa aj   napriek   tomu,   že   podľa   výpisu   z   obchodného   registra   mali   konať   všetci   spoločne. Sťažovateľka je presvedčená, že ide nie o dôvod relatívnej neplatnosti, ako to vyhodnotil krajský súd, ale o dôvod absolútnej neplatnosti zmluvy o nájme z 31. mája 2004 a z toho dôvodu je neplatná aj výpoveď z 25. marca 2009.

V odôvodnení rozsudku krajského súdu č. k. 2 Cob/251/2010-187 z 18. januára 2011 sa uvádza:

„... Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP a ust.   §   214   ods.   2   OSP   s   verejným   vyhlásením   rozsudku,   oboznámil   sa   s   dôkazmi vykonanými pred súdom prvého stupňa, s dôvodmi uvedenými v odvolaní navrhovateľa, ako aj s písomným vyjadrením odporcu k odvolaniu a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.

Pokiaľ   sa   týka   posúdenia   platnosti   výpovedného   dôvodu   z   prenájmu   nebytových priestorov, odvolací súd sa plne stotožnil s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, ako aj s jeho vyhodnotením dôkazov. Je nesporné, že výpovedný dôvod nastal podľa čl. IV bod 1.3 písm. b/ zmluvy o nájme, čo odporca sám aj navrhovateľovi oznámil v liste zo dňa 22. 12. 2008, keď uviedol, že ku dňu 03. 09. 2008 bola ukončená franchisingová zmluva, ktorá ho oprávňovala používať obchodnú značku R. na Slovensku a žiadal o umožnenie vykonania   zámeny   obchodného   označenia   predajní   R.   a   umiestnenie   nového   označenia predajne – S. v objektoch navrhovateľa. Skutočnosť, že doteraz je nad predajňou označenie R., nemá právnu relevanciu na výpovedný dôvod. Odstránenia uvedeného označenia sa môže domáhať jej nositeľ.

Odvolací súd preto dospel k záveru, že výpoveď je platná z dôvodov, ako uviedol súd prvého stupňa, a preto v uvedenej časti rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.

Pokiaľ sa týka druhej časti napadnutého výroku súdu prvého stupňa, týkajúceho sa povinnosti vypratať nebytové priestory, špecifikované v rozhodnutí súdu prvého stupňa, i v tejto časti má odvolací súd zato, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.

Podľa § 626 ods. 2 OZ, ak nájomca užíva veci aj po skončení nájmu a prenajímateľ proti tomu nepodá návrh na vydanie veci alebo vypratanie nehnuteľnosti na súde do 30 dní, obnovuje sa nájomná zmluva za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne, Nájom, dojednaný na dobu dlhšiu ako rok, sa obnovuje vždy na rok, nájom, dojednaný na kratšiu dobu sa obnovuje na túto dobu.

Z   vykonaného dokazovania je nesporné,   že odporca   dal   navrhovateľovi výpoveď z nájmu   nebytových   priestorov   dňa   25.   03.   2009,   ktorú   navrhovateľ   prevzal   dňa 27. 03. 2009   so   14-dňovou   výpovednou   lehotou   s   tým,   že   nájomný   vzťah   skončil   dňa 14. 04. 2009.

Návrh na súd na vyslovenie neplatnosti predmetnej výpovede bol na súde podaný navrhovateľom dňa 06. 04. 2009.

V priebehu konania dňa 26. 11. 2009 na pojednávaní odporca vzniesol protinávrh, ktorým   sa   domáhal   vypratania   nebytových   priestorov   navrhovateľom,   ktoré   užíval na základe nájomnej zmluvy.

Je   nesporné,   že   odporca   nepodal   návrh   na   vypratanie   nehnuteľností   v   zákonom stanovenej lehote 30 dní po skončení nájmu, a preto ex lege došlo k predĺženiu nájmu na 1 rok - teda do dňa 14. 04. 2010.

Občiansky   zákonník   ustanovuje,   že   k   predĺženiu   nájmu   dôjde,   ak   nie   je   podaná žaloba v stanovenej   lehote.   Jedná sa   o   hmotnoprávnu lehotu,   v ktorej musí   byť   návrh doručený na súd. Nie je vylúčené, že žaloba je podaná pred skončením nájmu, aj keď predĺženého. Aj takáto žaloba je spôsobilá zabrániť predĺženiu nájmu, ak nie je zamietnutá pre predčasnosť. Predčasná nie je, ak sa jedná už o predĺžený nájom.

Súd prvého stupňa   rozhodol dňa 27.   05.   2010,   teda už   po   uplynutí   predĺženého nájmu.

Podľa § 154 ods. 1 OSP, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Pokiaľ   sa   týka   námietky   navrhovateľa,   že   nebytové   priestory   nie   sú   riadne špecifikované,   odvolací   súd   túto   námietku   považuje   za   právne   irelevantnú,   pretože vo výroku rozsudku súdu prvého stupňa sú tieto presne identifikované.

Pokiaľ sa týka ďalšej námietky, týkajúcej sa námietky zaujatosti, i túto námietku považuje odvolací súd za nedôvodnú, a to s poukazom na znenie ust. § 14 ods. 3 OSP, podľa ktorého dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, spočívajúce v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.   Ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Preto odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.“

Skutkové a právne závery krajského súdu sú v danom prípade jasne zdôvodnené a toto   zdôvodnenie   je   i   náležite   a   obšírne   zhodnotené.   Krajský   súd   sa   vysporiadal s námietkami   obsiahnutými   v   odvolaní   sťažovateľky   ústavne   predvídaným   spôsobom. Závery   krajského   súdu   sú   logickým   pokračovaním   dokazovania   vykonaného prvostupňovým súdom a podradené príslušným právnym ustanoveniam, ktorými sa daná právna vec spravuje.

Citované   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   podľa   názoru ústavného súdu, ktorým tento potvrdil rozsudok okresného súdu, vo vzťahu k sťažovateľke nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, teda krajský súd v danom prípade nemohol porušiť jej základné právo ani dohovorom zaručené právo.

Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v odôvodnení predmetného rozsudku riadne a ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré pre jeho rozhodnutie boli z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.

Ústavný   súd   nepovažuje   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   č.   k. 2 Cob/251/2010-187 z 18. januára 2011 za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné,   resp.   udržateľné   do   tej   miery,   aby   malo   za následok   porušenie   označených   ústavnoprocesných   práv   sťažovateľky.   Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľka s rozhodnutím krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.

Ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a   práva podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   nie je právo   na rozhodnutie v súlade s právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní   (II.   ÚS   218/02, I. ÚS 3/97).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2011