znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 273/2010-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 26 ods. 1 až 4, čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 47 ods. 3 v spojení   s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 13 ods. 1 až 4, čl. 149, čl. 150, čl. 151 a čl. 152 ods.1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6, čl. 10 a čl. 14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupmi   Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   a jej   oznámeniami   zo   6.   apríla   2010   v konaniach vedených pod sp. zn. IV/2 Gn 28/2010, sp. zn. IV/2 Gn 29/2010 a sp. zn. IV/2 Gn 48/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2010 doručená   sťažnosť   J.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 26 ods. 1 až 4, čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 13 ods. 1 až 4, čl. 149, čl. 150, čl. 151 a čl. 152 ods. 1 a 4 ústavy a práv podľa čl. 8, čl. 10 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) a jej oznámeniami zo 6. apríla 2010 v konaniach vedených pod sp. zn. IV/2 Gn 28/2010, sp. zn. IV/2 Gn 29/2010 a sp. zn. IV/2 Gn 48/2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vyslovuje nespokojnosť s postupom generálnej   prokuratúry   pri   vybavovaní   jeho   podnetov   a opakovaného   podnetu   proti oznámeniam   Krajskej   prokuratúry   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   proti nariadeniu riaditeľa Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Dubnici nad Váhom, ktorý podľa neho postupoval v rozpore so zákonom č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (novelizáciou   toho   zákona   zákonom č. 93/2008 Z. z.) tým, že obmedzil jeho pohyb ako odsúdeného a vymedzil mu priestory v ústave podľa časového plánu, prípadne určil, kedy môže sledovať televíziu a podobne. Obdobne   nebol   spokojný   s tým,   že bol   uznesením   Okresného   súdu   Trnava   sp.   zn. 5 Nt 29/2008   z   23.   januára 2009   na výkon   trestu   odňatia   slobody   preradený   z   ústavu s minimálnym stupňom stráženia do ústavu so stredným stupňom stráženia a po absolvovaní nástupného   oddielu   bol   komisiou   zaradený   do   diferenciačnej   skupiny   „C“   v   súlade s ustanovením   §   14   ods.   1   písm.   b)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 368/2008 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   rozhodol   nálezom, že generálna   prokuratúra   postupom   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   IV/2   Gn   28/10 a sp. zn.   IV/2   Gn   29/10   porušila   jeho   základné   právo   na   inú   právnu   ochranu,   právo na spravodlivé súdne konanie, právo na nezávislý a nestranný orgán (prokurátora), právo na riadne   odôvodnené   upovedomenie   o vybavení   podnetu,   princíp   právnej   istoty a zákonnosti a ústavnosti podľa čl. 46 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 47 ods. 3, čl. 51 ods. 1, čl. 149, čl. 150, čl. 151 a čl. 152 ods. 4 a v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 4 a čl. 13 ústavy.

Obdobne   sťažovateľ   požadoval   nálezom   vysloviť,   že   generálna   prokuratúra postupom v konaní vedenom pod sp. zn. IV/2 Gn 48/10 porušila jeho základné právo na inú právnu ochranu, právo na spravodlivé súdne konanie, právo na nezávislý a nestranný orgán (prokurátora),   právo   na   riadne   odôvodnené   upovedomenie   o vybavení   opakovaného podnetu, princíp právnej istoty a zákonnosti a ústavnosti podľa čl. 46 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 47 ods. 3, čl. 51 ods. 1, čl. 149, čl. 150, čl. 151 a čl. 152 ods. 4 a v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 v spojení s porušením zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 až 4 ústavy, v spojení s čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 26 ods. 1 až 4 ústavy a práv podľa čl. 8, čl. 10 a čl. 14 dohovoru.

Ďalej požadoval, aby ústavný súd zrušil upovedomenia generálnej prokuratúry sp. zn. IV/2   Gn   28/10   zo   6.   apríla   2010,   sp.   zn.   IV/2   Gn   29/10   zo   6.   apríla   2010   a sp.   zn. IV/2 Gn 28/10   zo   6.   apríla   2010 a vec   jej   vrátil   na   ďalšie   konanie a zakázal   generálnej prokuratúre   pokračovať v porušovaní   označených   práv   sťažovateľa.   Súčasne sa   domáha aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 1 000 €.

Súčasťou   sťažnosti   sťažovateľa   bola   žiadosť   o ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní pred ústavným súdom

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti   sú   upravené   v   zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   Ústavný   súd   preto   predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľka podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   alebo   z   iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   treba   považovať   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr. II. ÚS 237/05, IV. ÚS 247/05).

1. Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho označených základných práv podľa ústavy (najmä čl. 46 ods. 1 ústavy) a práv podľa dohovoru došlo postupom generálnej prokuratúry a jej oznámeniami zo 6. apríla 2010 v konaniach vedených pod sp. zn. IV/2 Gn 28/2010, sp. zn.   IV/2 Gn 29/2010   a   sp. zn.   IV/2 Gn 48/2010,   pretože generálna   prokuratúra   jeho podnety, resp. opakované podnety proti oznámeniam krajskej prokuratúry odložila podľa zákona   č. 153/2001   Z. z.   o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o prokuratúre“).   Podstata   nespokojnosti   sťažovateľa   s vybavením   jeho   podnetov a opakovaného   podnetu   spočívala   tiež   v tom,   že   generálna   prokuratúra   sa   nestotožnila s jeho názorom,   podľa   ktorého   mal   byť   zaradený   do   diferenciačnej   skupiny   „B“,   a   nie do diferenciačnej skupiny „C“, pričom ako dôvody preradenia orgány prokuratúry uviedli, že   sa   počas   výkonu   trestu   opakovane   dopustil   disciplinárneho   previnenia.   Ani jeho požiadavka,   že   pri   preradení   do   ústavu   so   stredným   stupňom   stráženia   (Dubnica   nad Váhom)   mal   riaditeľ   ústavu   postupovať   v jeho   prípade,   akoby   nastúpil   výkon   trestu prvýkrát,   nemal   podľa   generálnej   prokuratúry   žiadnu   oporu   v   zákone   a   vyhláške upravujúcej výkon trestu odňatia slobody.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky. Takým orgánom môže byť aj generálna prokuratúra.

Súčasťou   základného   práva   na   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy je nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods.   2   zákona   zákona   o prokuratúre),   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou toho práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jeho podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03 a III. ÚS 133/06).

Podľa § 2 zákona o prokuratúre je prokuratúra samostatná hierarchicky usporiadaná jednotná sústava štátnych orgánov na čele s generálnym prokurátorom, v ktorej   pôsobia prokurátori vo vzťahoch podriadenosti a nadriadenosti.

Podľa   § 31   zákona   o   prokuratúre   prokurátor   preskúmava   zákonnosť   postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa ustanovenia § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Po   preskúmaní   sťažnosti   sťažovateľa   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   generálna prokuratúra sa jeho podnetmi (opakovanými podnetmi) v napadnutom konaní   zaoberala a o spôsobe preskúmania riadne sťažovateľa aj vyrozumela.

1.   Prvým   podnetom   z 2.   februára   2010   sa   sťažovateľ   domáhal   preskúmania oznámenia   krajskej   prokuratúry   sp.   zn.   3   Kn   92/09   z   11.   septembra   2009.   Generálna prokuratúra v tomto konaní sp. zn. IV/2 Gn 28/10 vo svojom oznámení zo 6. apríla 2010 okrem toho, že sa stotožnila s oznámením krajskej prokuratúry, uviedla, že „zo strany Ú. D. neboli v súvislosti s podmienkami ubytovania odsúdených podľa § 18 odsek 1, odsek 2 a iné zákona č. 475/2005 Z. z... zistené žiadne pochybenia, či nedostatky aj s ohľadom a majúc na zreteli súčasné preplnenie ubytovacej kapacity tohto ústavu, ktorá skutočnosť vyplýva z písomného stanoviska riaditeľa Ú. D. sp. zn. ÚVTOS-10-26/11-2009 z 10.9.2009... V súvislosti s výmerou ubytovacej plochy v cele alebo izbe pre odsúdeného vo výmere najmenej   3,5   m2   podotýkam,   že   zákon   v   prípadoch   preplnenia   ubytovacej   kapacity (nadmerného zvýšenia počtu odsúdených v ústave) predpokladá, resp. umožňuje stanovenú ubytovaciu plochu na nevyhnutne potrebný čas znížiť (§ 18 odsek 1 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody v platnom znení)...“.

2.   Druhým   podnetom   z 2.   februára   2010   sa   sťažovateľ   domáhal   preskúmania oznámenia   krajskej   prokuratúry   sp.   zn.   3   Kn   79/09   z   5.   augusta   2009.   Generálna prokuratúra v tomto konaní sp. zn. IV/2 Gn 29/10 vo svojom oznámení zo 6. apríla 2010 okrem iného uviedla:

«Rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn: 5T 223/05 zo dňa 02. 03. 2006 ste boli odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov so zaradením pre výkon trestu do I. nápravného výchovnej skupiny (NVS).

Uznesením   Okresného   súdu   Trnava   sp.   zn:   5Nt   29/2008   zo   dňa   23.   01.2009, právoplatným   dňa   27.   01.   2009,   ste   boli   na   výkon   uvedeného   trestu   odňatia   slobody preradený   z   ústavu   s   minimálnym   stupňom   stráženia   do   ústavu   so   stredným   stupňom stráženia.

Rozsudkom   Okresného   súdu   Žilina   sp.   zn.   34T   58/2008   zo   dňa   13.   02.   2009 právoplatným toho istého dňa ste boli uznaný vinným z trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia spolupáchateľstvom v štádiu pokusu podľa § 9 ods. 2, § 8 ods. 1, § 171 ods. 2 písm. b) Trestného zákona... a bol Vám uložený úhrnný súhrnný trest odňatia slobody   v   trvaní   7   rokov   8   mesiacov   so   zaradením   na   výkon   trestu   odňatia   slobody do I. nápravnej výchovnej skupiny (NVS) za súčasného zrušenia výroku o treste vo výmere 7 rokov uložený rozsudkom Okresného súdu v Žiline sp. zn: 5T 223/05.

Následne   ste   boli   dňa   17  .03.   2009   premiestnený   do   Ú.   D.   z ústavu...   a   po absolvovaní nástupného oddielu ste boli komisiou zaradený do diferenciačnej skupiny „C“ v   súlade   s   ustanovením   §   14   ods.   1   písm.   b)   Vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   č. 368/2008 Z.z....

Do diferenciačnej skupiny „ B " podľa § 13 ods. 1 písm. b) citovanej vyhlášky ste neboli zaradený z dôvodu, že ste neboli súdom preradený na ďalší výkon trestu z ústavu so stredným stupňom stráženia v zmysle § 9 ods. 2 Zákona o výkone trestu odňatia slobody č. 475/2005 Z.z., v prípade, ak bol odsúdený takto súdom preradený, umiestni sa do oddielu s diferenciačnou skupinou „ B " priamo po pobyte v nástupom oddiele, čo avšak nie je Váš prípad, ako sa mylne domnievate.

Vy ste boli iba premiestnený na ďalší výkon trestu odňatia slobody do Ú. D. v súlade s rozsudkom sp. zn: 34T 58/2008 a zaradený do diferenciačnej skupiny „C“ z dôvodu, že ste sa počas výkonu trestu opakovane dopustili disciplinárneho previnenia.

Váš názor, že ústav by mal ku dňu 13. 02. 2009 postupovať rovnako, akoby ste nastúpili výkon trestu prvýkrát, nemá žiadnu oporu v zákone a vyhláške upravujúcej výkon trestu odňatia slobody.

Keďže som v postupe Ú. D. žiadne porušenie právnych noriem nezistila, Váš podnet ako nedôvodný odkladám.»

3. V poslednom prípade sa sťažovateľ opakovaným podnetom z 1. februára 2010 domáhal preskúmania oznámenia krajskej prokuratúry sp. zn. 3 Kn 56/09 z 27. mája 2009 a vybavenia   jeho   podnetu   prokurátorom   generálnej   prokuratúry   v liste   č.   k. IV/2 Gn 48/09 08   z 21.   augusta   2009.   Generálna   prokuratúra   (v zastúpení   riaditeľa trestného odboru   ako nadriadeného   prokurátora)   v tomto konaní sp.   zn. IV/2   Gn   48/10 vo svojom oznámení zo 6. apríla 2010 okrem iného uviedla:

„Postup   a   vybavenie   Vašich   podnetov   v   predmetnej   veci   zo   strany   Krajskej prokuratúry Trenčín (upovedomenie o vybavení podnetu sp. zn. 3Kn 56/09-4 z 27.5.2009), ako   i   zo   strany   prokurátora   Trestného   odboru   Generálnej   prokuratúry   (upovedomenie o vybavení opakovaného podnetu sp. zn. IV/2 Gn 48/09-8 z 21.8.2009) považujem za vecne správne   a   zákonom   odôvodnené,   pričom   v   podrobnostiach   Vás   na   tieto   vybavenia odkazujem...

S poukazom na doteraz uvedené a poukázané považujem Váš ďalší opakovaný podnet za vybavený, a ako nedôvodný ho odkladám.

Pretože Generálnou prokuratúrou SR boli týmto vyčerpané všetky zákonné možnosti opätovného preskúmania Vašich podnetov v tejto veci, prosím, aby ste s porozumením vzali na vedomie, že Vaše prípadné ďalšie podnety budú vybavené iba vtedy, ak budú obsahovať nové skutočnosti (§ 34 odsek 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v platnom znení).“

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   zákonnou   povinnosťou generálnej   prokuratúry   bolo   na   všetky   podnety   sťažovateľa   primeraným   spôsobom reagovať. Tieto povinnosti generálna prokuratúra splnila oznámeniami zo 6. apríla 2010, keď zaujala stanovisko k námietkam sťažovateľa. Skutočnosť, že generálna prokuratúra nepostupovala v súlade s predstavami sťažovateľa, a tým sa odchýlila od jeho očakávaní ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a prípadne iných zaručených práv podľa ústavy a dohovoru.

Ústavný súd tiež nezistil, že by podnety a opakovaný podnet neboli riadne podľa zákona o prokuratúre preskúmavané nadriadenými prokurátormi podľa platných právnych noriem, ako to tvrdí sťažovateľ a takisto nebola zistená žiadna príčinná súvislosť medzi označenými   základnými   právami   podľa   ústavy   a právami   podľa   dohovoru,   ktorá by eventuálne   mohla   byť   posudzovaná   osobitne   po   prípadnom   možnom   prijatí   tejto sťažnosti na ďalšie konanie.

Z tohto dôvodu ústavný súd vyvodil zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti generálnej prokuratúre vo všetkých konaniach označených sťažovateľom a rozhodol o jej odmietnutí už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2010