znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 273/08-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   februára   2009 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti JUDr. J. B., K., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   na   rešpektovanie   súkromného   a rodinného života   podľa   čl.   8   ods.   1   a 2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 556/06-444 z 19. februára 2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   JUDr.   J.   B.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 5 Co 556/06-444 z 19. februára 2008 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 556/06-444 z 19. februára 2008 z r u š u j e a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. JUDr.   J.   B. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   4   979   €   (slovom štyritisícdeväťstosedemdesiatdeväť eur),   ktoré j e   Krajský   súd   v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský   súd   v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť   JUDr.   J.   B.   trovy   konania v sume   335,15   €   (slovom   tristotridsaťpäť   eur   a   pätnásť centov)   na účet   jeho   právneho zástupcu JUDr. T. Š., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2008 doručená sťažnosť   JUDr.   J.   B.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. T. Š., K., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 556/06-444 z 19. februára 2008.

Ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 273/08 z 3. septembra 2008 podľa ustanovenia §   25 ods.   3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prijal   sťažnosť   na   ďalšie konanie.

Sťažovateľ vytýkal krajskému súdu porušenie právnej istoty, keď na rovnakú právne relevantnú otázku predložil inú odpoveď. Uviedol, že:

«Rozsah, v akom Krajský súd uznal žalobu sťažovateľa za opodstatnenú v podstate ani nemožno zistiť. Uznal, že uverejnenie neprávoplatného rozhodnutia bolo „nesprávne“. Zopakoval   v   odôvodnení   dávno   nepravdivý   názor,   že   Komora   ministerské   rozhodnutia po stránke vykonateľnosti nemôže preskúmať (už dávno to totiž robí!) a vinou toho nenašiel príčinnú súvislosť medzi jej konaním a následkom...

Flagrantným   pochybením   napadnutého   rozsudku   je   rozhodnutie   o   trovách. Ako je už uvedené, súd právo na ich náhradu nepriznal s odkazom na „čiastočný úspech“ sťažovateľa. Tento záver je v rozpore so samotným konštatovaním súdu, uvedenom napokon v samotnej výrokovej časti rozsudku. Uznal totiž, že podstatou zlyhania žalovanej bolo zverejnenie   (a   dlhodobé   vedenie)   neprávoplatného   rozhodnutia.   Bagatelizovanie   tejto servilnosti a neschopnosti Komory viedlo nakoniec k tomu, že súd o zjavnom porušení práva podľa čl. 8 Dohovoru ani neuvažoval. Takéhoto podstatného omylu by sa nedopustil, ak by si uvedomil základný mechanizmus vzniku vzťahu oprávnený - exekútor. Ten nezačína na súde. Tam pokračuje a končí. Začína sa hľadaním či výberom na web - stránke Komory. Toto je miesto, na ktorom je z profesionálneho hľadiska zásah najcitlivejší. Pritom celkom bez odozvy ostalo zistenie, že sťažovateľ bol oslobodený v trestnej veci. Komora ho však ďalej evidovala ako potrestaného! V tomto bode je rozsudok zjavne arbitrárny. A taký je aj záver o tzv. čiastočnom úspechu v spore...

Lajdáctvo „stavovskej“ organizácie, o ktorú jedinú mal sťažovateľ možnosť sa oprieť malo následky ako spoločenského, tak existenčného charakteru!...

Základný spor je spor o satisfakciu za zlyhanie, ktoré od jeho začiatku prakticky časovo nemožno ohraničiť. Platonické rozsudky, medzi ktoré patrí aj napadnutý, sú pravým opakom zmyslu ochrany osobnosti. Násobia pocit beznádeje pri uplatňovaní oprávneného nároku. Sťažovateľ vynaložil státisíce trov na to, aby sa mu iba ospravedlnil ten, kto ho mal chrániť. A to ešte v čase, kedy mu to veľmi platné nie je: už odišiel do dôchodku. Bol to teda súd,   ktorý   nenašiel   spravodlivú   mieru   na   odplatu   za   to,   že   akceleráciu   zdravotných a profesných   problémov   spustil   žalovaný.   To   ochrana   práv   nie   je.   Pocit frustrácie z takéhoto postupu je o to väčší, o čo menej sa súd dokázal zaoberať detailmi.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že:„1. Základné právo JUDr. J. B. podľa čl. 46 ods. 1) Ústavy SR, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1) a čl. 8 ods. 1) a 2) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 556/06-444 z 19. februára 2008 porušené bolo.

2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok sp. zn. 5 Co 556/06-444 z 19. februára 2008 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi z titulu primeraného finančného zadosťučinenie 150.000,- Sk.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania.“

Na výzvu ústavného súdu k veci listom sp. zn. Spr 3586/2008 z 29. septembra 2008 reagovala predsedníčka krajského súdu, ktorá o vyjadrenie požiadala predsedu senátu, ktorý uviedol, že „predmetom konania bolo zistenie zásahu a neoprávnenosti zásahu do práva na ochranu   osobnosti   žalobcu   výlučne   žalovaným,   ktorý   vychádzal   a vykonal   opatrenia na realizáciu rozhodnutia ministra spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré nenadobudlo právoplatnosť ani vykonateľnosti (nie na základe iných skutkov).

Spôsob   odstránenia   následkov   neoprávneného   zásahu   závisí   od   povahy   veci, najmä druhu zásahu do práva na ochranu osobnosti a podľa okolností, za ktorých k zásahu došlo. Primeranosť   zadosťučinenia   v danom   prípade,   resp.   okolnosti   vedúce   súd k zamietnutiu návrhu v časti požadujúcej náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 miliónov slovenských korún, vyplývajú z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. Výrok   o náhrade   trov   konania   vychádza   z aplikácie   zásady   úspechu   vo   veci účastníkom konania s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 2 O. s. p.“.

Predsedníčka   krajského   súdu   uviedla,   že   sa   v celom   rozsahu   stotožňuje so stanoviskom predsedu senátu a že netrvá na ústnom prerokovaní veci.

Sťažovateľ v liste z 8. októbra 2008 uviedol, že netrvá na ústnom prerokovaní veci, a zároveň vyčíslil trovy konania sumou 10 098 Sk. K vyjadreniu krajského súdu uviedol:„Vzhľadom na obsah - hoci formálneho - vyjadrenia protistrany považujem na nutné vyjadriť sa, resp. odpovedať na neprijateľné povrchne odôvodnené rozhodnutie, týkajúce sa trov konania. Predseda senátu poukázal na zásadu úspešnosti v spore. Trovy konania však pozostávajú nielen z trov právneho zastúpenia, ale aj zo súdneho poplatku. A ten je podľa položky 7b sadzobníka k zákonu 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení zmien rozdelený podľa povahy návrhu na ochranu osobnosti. Písm. a) položky s náhradou nemajetkovej ujmy neráta. A v tejto časti (teda bez priznania žalovanej náhrady) bol sťažovateľ úspešný. Súd   však   nepriznal   právo   na   náhradu   ani   tejto   časti   rov,   hoci   ide   o nepopierateľne selektívnu možnosť. Takýto prístup evokuje možnosť existencie iných dôvodov rozhodnutia, než ako uvádza vyjadrenie a napadnutý rozsudok.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd zotrváva na stanovisku (III. ÚS 58/08), že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiam vo   veci   samej   alebo   k inému   súdnemu   rozhodnutiu,   ktorým   končí   konanie   pred   nimi. Tento postup   je   dôsledkom   toho,   že   všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prerokovaní a rozhodovaní   vecí   patriacich   do   ich   právomoci   zo   zákonnej   úpravy   a z vlastnej interpretácie zákonov a podzákonných úprav.

Ústavný   súd   je   však   oprávnený   a povinný   posúdiť   neústavnosť   konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného nadriadeného alebo opravného súdu, ktorý by chránil základné práva a slobody účastníka konania pred súdom nižšieho stupňa.

Z právomoci   ústavného   súdu   ako   ochrancu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   vyplýva aj skúmanie, či dochádza k správnej aplikácii ústavy a ústavných noriem.

Ústavný súd vo svojej judikatúre neustále pripomína, že ústava predstavuje právny celok,   ktorý   treba   aplikovať   vo   vzájomnej   súvislosti   všetkých   ústavných   noriem. Len výnimočne a ojedinele môže nastať stav, keď sa spoločensky upravený vzťah upravuje jedinou normou ústavy (II. ÚS 128/95).

Každé   ustanovenie   ústavy   treba   interpretovať   a uplatňovať   v nadväznosti   na   iné normy ústavy, pokiaľ existuje medzi nimi príčinná súvislosť (II. ÚS 48/97), a preto ústavný súd opakovane vyslovil názor, že ustanovenia ústavy sa vykladajú a uplatňujú vo vzájomnej súvislosti   všetkých   relevantných   noriem   (II.   ÚS   31/97,   PL.   ÚS   13/97,   PL.   ÚS   12/01, PL. ÚS 9/04 a iné).

Záver   o interpretácii   a uplatňovaní   právnych   noriem   vo   vzájomnej   príčinnej súvislosti   sa   nepochybne   vzťahuje   nielen   na   ústavné   normy,   ale   aj   na   právne   normy obsiahnuté v zákonoch.

Zároveň zo zásady ústavne konformného výkladu a uplatňovania právnych predpisov explicitne vyjadrenej v čl. 152 ods. 4 ústavy vyplýva aj požiadavka, aby všetky orgány verejnej   moci   vykladali   a uplatňovali   zákony   (zákonné)   normy   v súlade   s obsahom a účelom dotknutých ústavných noriem.

Vo veci sp. zn. I. ÚS 37/95 ústavný súd zaujal stanovisko, že otázku právomoci všeobecného súdu z hľadiska ústavou upraveného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 2 ústavy)   treba   posudzovať   v zmysle   čl.   152   ods.   4   ústavy,   podľa   ktorého   výklad a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov   musí   byť   v súlade   s ústavou,   ak   dôjde   k výkladu   právnych   predpisov   inak ako ústavne   súladným   spôsobom,   môže   to   mať   dopad   na   niektoré   zo   základných   práv a slobôd.

Ústavný súd neustále zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov,   a že   jeho   úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo   s   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti boli relevantné aj v preskúmavanej veci.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   ústavne   súladný   výklad   zákonov (podľa čl. 152   ods.   4   ústavy)   platný i v čase   rozhodovania   všeobecných   súdov   v danom prípade   predstavuje   neoddeliteľnú   súčasť   ich   rozhodovacej   činnosti,   a ako   taký   jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (I. ÚS 24/00).

Úlohou   ústavného   súdu   bolo   teda   preskúmať   interpretáciu   a aplikáciu   na   vec sa vzťahujúcich   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   a   to   najmä   vzhľadom na namietané porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ústavy z dôvodov uvedených v čl. 51 ústavy a sťažovateľom namietaný rozsudok krajského súdu vo vzájomnej súvislosti a pri rešpektovaní   ústavných   limitov   daných   pre   ochranu   základných   práv   a slobôd fyzických osôb a právnických osôb.

Krajský súd v petite rozsudku č. k. 5 Co 556/06-444 z 19. februára 2008 uviedol:«Odvolací   súd   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   mení   tak,   že   žalovaný je povinný na svoje náklady doručiť žalobcovi a uverejniť nepretržite počas doby jedného roka vo verejne prístupnom informačnom systéme Internet, na webovej stránke s názvom www.exekutor.sk,   a   to   na   úvodnej   stránke   Slovenskej   komory   exekútorov   do   15   dní od právoplatnosti tohto rozsudku text s názvom „Ospravedlnenie“ v nasledovnom znení: „Slovenská komora exekútorov sa ospravedlňuje JUDr. J. B., súdnemu exekútorovi za neoprávnený zásah do jeho ľudských práv najmä do práva na ochranu osobnosti, ktorý mu   spôsobila   tým,   že uverejnila informáciu   o   pozastavení výkonu exekútorského   úradu súdnemu   exekútorovi   JUDr.   J.   B.,   exekútorský   úrad...,   i   napriek   skutočnosti, že o pozastavení   jeho   výkonu   exekútorského   úradu   nebolo   v zmysle   zákona   právoplatne rozhodnuté.“

Pripúšťa   späťvzatie   žaloby   v   časti   týkajúcej   sa   povinnosti   žalovaného   doručiť Ústavnému súdu Slovenskej republiky ospravedlnenie voči žalobcovi, napadnutý rozsudok v tejto časti zrušuje a konanie zastavuje.

Vo zvyšku napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdzuje. Napadnuté   uznesenie   týkajúce   sa   náhrady   trov   konania   mení   tak,   že   žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového konania.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.»

Krajský súd v odôvodnení tohto rozsudku uviedol:„Súd prvého stupňa konštatoval, že podmienkami pre to

7 aby mohlo prísť účinne k pozastaveniu   výkonu   exekútorského   úradu   žalobcu,   boli   jednak   existencia   vedeného trestného stíhania a jednak rozhodnutie ministra o takomto pozastavení. V danom prípade boli obe podmienky splnené, námietku žalobcu, že rozhodnutie ministra nemalo náležitosti rozhodnutia správneho orgánu a že nemohlo nadobudnúť právoplatnosť ani vykonateľnosť pre podaný rozklad voči nemu, vyhodnotil súd prvého stupňa ako nepodstatnú. Slovenská komora   exekútorov   vedie zoznam exekútorov a eviduje zmeny v ich   činnosti,   na   svojej webovej stránke zverejnila obdržané rozhodnutie ministra, pričom zverejnená informácia bola   pravdivá   a   neprináleží   ani   súdu,   ani   komore   preverovať,   či   rozhodnutie   ministra má náležitosti rozhodnutia správneho orgánu alebo nie a to aj s poukazom na ust. § 222 ods. 1 Ex. por., kde sa neuvádza, akou formou má minister pozastaviť výkon exekučného úradu.   Nakoľko   žalovaný   uverejnil   o   žalobcovi   pravdivú   informáciu,   nemohlo   prísť konaním žalovaného k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu, uzavrel súd prvého stupňa.

V   časti,   ktorou   žalobca   tvrdil   porušenie   práv   vyplývajúcich   z ochrany   osobnosti oznámením   žalovaného   zo   dňa   25.   6.   2002   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky (Oznámenie k dožiadaniu č. Rvp 687/01, podľa ktorého rozhodnutia disciplinárnej komisie sp. zn. DK-10/99-No z 28. 1. 2000 vo veci disciplinárne zodpovedného žalobcu nadobudlo právoplatnosť dňom 18. 5. 2000) konštatoval súd prvého stupňa, že hoci oznámený údaj bol nepravdivý, žalovaný podaním zo 6. 5. 2003 oznámil Ústavnému súdu Slovenskej republiky, že   došlo   k   pochybeniu   z   jeho   strany   a   žiadal   o   opravu   odôvodneného   Nálezu   ÚS   SR č. III. ÚS 90/02-59   zo   17.   1.   2003,   čím   došlo   podľa   názoru   súdu   prvého   stupňa k odstráneniu   následkov   neoprávneného   zásahu   a   žalobcovi   sa   dostalo   primerané zadosťučinenie. Pretože ani v tomto prípade neboli splnené podmienky pre súdnu ochranu osobnosti žalobcu, viedol takýto záver súd prvého stupňa k zamietnutiu žaloby v celom rozsahu.“

Krajský   súd   v odôvodnení   rozsudku   uviedol,   že   dospel   k záveru,   že   odvolanie „je vo svojej podstate dôvodné“. Ďalej uviedol:

„V   danom   prípade   došlo   k   pochybeniu   žalovaného,   ktorý   napriek   tomu, že rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   z   2.   10.   2001   č.   9659/01- 512/251-E   nikdy   nenadobudlo   právoplatnosť   ani   vykonateľnosť,   z   takéhoto   rozhodnutia vychádzal a vykonal opatrenia na jeho realizáciu (zverejnenie informácie o pozastavení výkonu   exekútorského   úradu   žalobcu   a   o   zástupcovi   žalobcu   ako   súdneho   exekútora). Hoci je   pravda,   že   žalovanému   neprináležalo   preskúmavať   rozhodnutie   ministra či ministerstva, v súdenej veci pochybenie žalovaného predstavovalo práve rešpektovanie neprávoplatného rozhodnutia, keď doposiaľ vlastne o pozastavení výkonu exekútorského úradu : žalobcu   účinne   rozhodnuté   nebolo,   toto   pochybenie   neodstránil   ani   na   žiadosť žalobcu,   s   doložením   relevantných   podkladov.   Táto   skutočnosť   je   o   to   významnejšia i z hľadiska   postavenia   a   úloh   žalovaného   (§   212   Ex.   por.),   ktorý   je   samosprávnou stavovskou   organizáciou,   združujúcou   všetkých   exekútorov,   pričom   poslaním   komory a jej orgánov je okrem iného i chrániť záujmy exekútorského stavu.

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že žalovaný zverejnením nepravdivej resp. pravdu skresľujúcej   informácie   dopustil   sa   neoprávneného   zásahu   do   práv   chránených ustanoveniami   §   11a   nasl.   Občianskeho   zákonníka,   dotýkajúceho   sa   tak   profesnej, ale i občianskej cti, dôstojnosti a vážnosti žalobcu tak v profesných kruhoch, ale i v rámci spoločnosti,   ktorý   zásah   bol   objektívne   spôsobilý   narušiť   resp.   ohroziť   práva   chránené ust. § 11 Občianskeho zákonníka.

Je nepochybné,   že   fyzická   osoba   má   právo   najmä   sa   domáhať,   aby   sa   upustilo od neoprávnených   zásahov   do   práva   na   ochranu   osobnosti,   aby   sa   odstránili   následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 O. z.). V súdenej veci,   vzhľadom   na   obsah   a   formu   neoprávneného   zásahu,   však navrhovaná   satisfakcia formou ospravedlnenia sa žalobcovi zo strany žalovaného prostredníctvom viacerých médií, nezodpovedá   svojou   primeranosťou   zásahu   do osobnostných   práv.   Na   tomto   mieste je potrebné   konštatovať,   že   pokiaľ   v rozhodnom   čase   médiá   informovali   o   žalobcovi ako exekútorovi, bola v článkoch zvýraznená práve skutočnosť vedeného trestného stíhania žalobcu,   ktorá   skutočnosť   s   neoprávneným   zásahom   žalovaného   voči   žalobcovi   nijako nesúvisí, podľa názoru odvolacieho súdu by zverejnenie ospravedlnenia v médiách neviedlo k účinnému zadosťučineniu, naopak by mohlo zásah ešte zvýrazniť či zopakovať.

Za   okolnostiam   zásahu   primerané   považoval   teda   odvolací   súd   zverejnenie ospravedlnenia   žalobcovi   zo   strany   žalovaného   spôsobom   obdobným,   ako   bol   spôsob, ktorým došlo k neoprávnenému zásahu, teda uverejnením na webovej stránke žalovaného, pričom   za   zodpovedajúcu   považoval   dobu   zverejnenia   v   rozsahu   jedného   roka,   ako   aj doručenie ospravedlnenia v písomnej forme žalobcovi.“

Pokiaľ   ide   o nemajetkovú   ujmu   v peniazoch   (§   13   ods.   2   a   3   Občianskeho zákonníka), podľa krajského súdu je „potrebné poukázať na to, že platná právna úprava neustanovuje   výslovne   hranice   tohto   zadosťučinenia“.   Krajský   súd   zdôraznil   hranice, v akých sa musí pohybovať súd pri skúmaní podmienok priznania náhrady nemajetkovej ujmy, a že sa musí vychádzať z miery zásahu do osobných práv postihnutého, pričom treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú neoprávnený zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom   prostredí   fyzickej   osoby.   V danom   prípade   vyhodnotil   nemajetkovú   ujmu požadovanú   sťažovateľom   (nielen   pokiaľ   ide   o   výšku,   ale   aj   jej   samotné   uplatnenie) uplatnenú v rozpore s podmienkami § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podobne o trovách konania uznal len čiastočný úspech a postupoval podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný súd znovu pripomína, že aj výklad zákonov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy).

Tvrdenie   krajského   súdu,   že „odvolanie   je   vo   svojej   podstate   dôvodné“ a „za okolnostiam   zásahu   primerané   považoval   teda   odvolací   súd   zverejnenie ospravedlnenia   žalobcovi   zo   strany   žalovaného   spôsobom   obdobným,   ako   bol   spôsob, ktorým   došlo k neoprávnenému   zásahu,   teda   uverejnením   na   webovej   stránke žalovaného...“, je nezlučiteľné s ústavou a dohovorom.

Odôvodnenie   krajského   súdu,   že   sťažovateľ   bol   úspešný   len   čiastočne,   nevzalo do úvahy skutočnosť, že sťažovateľ bol úspešný v predmete sporu, ktorý tvoril meritum žaloby.

Súčasťou   rozhodnutia   o žalobe   o   ochranu   osobnosti   je   priznanie   porušenia základného práva (deklarovanie v petite), rozhodnutie vo veci samej, a tiež na dovŕšenie nápravy aj priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Ústavný   súd   tak   poukazuje   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva, ktorá v rámci   rozhodovania   o priznaní   peňažného   zadosťučinenia   požadovaného sťažovateľom   podľa   čl.   41   dohovoru   okrem   satisfakčnej   povahy   samotného   rozsudku považuje   za   dovŕšenie   satisfakcie   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia, ale aj priznanie   trov   konania   (Punzelt   c.   Česká   republika   z 25.   apríla   2000,   Malhous c. Česká republika z 12. júla 2001, Lucá c. Taliansko z 27. februára 2001).

To,   že   zásah   do   práv   sťažovateľa   bol   dlhodobý   a vážny,   vyplýva   aj   zo   spisu ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   90/02,   keď   konanie   o pozastavení   činnosti   sťažovateľa (súvisiacej   s jeho   statusovým   postavením)   ako   exekútora   bolo   označené   za   právoplatné 18. mája 2000. Táto informácia slúžila ako podklad na rozhodnutie vo veci a Slovenská komora exekútorov listom zo 6. mája 2003 oznámila ústavnému súdu, že došlo k chybe, a žiadala opravu odôvodnenia nálezu, čo právny poriadok umožňuje len ak ide o pisárske chyby, a nie písomné rozhodnutia v zmysle čl. 133 ústavy.

Ospravedlnenie   nemohlo   dovŕšiť   satisfakciu   ani   reparáciu   skutkového   stavu z dôvodu plynutia času a nastúpenia sťažovateľa do starobného dôchodku.

Z uvedeného   je   zrejmé,   že   ak   všeobecný   súd   rozhodne,   že   právo   na   ochranu osobnosti   bolo   porušené,   je   zároveň   povinný   zaoberať   sa   a rozhodnúť   o uplatnení finančného zadosťučinenia a jeho zamietnutie nemôže odôvodniť svojou voľnou úvahou.

Je povinný   striktne   posúdiť   dôvody,   ktoré   krajský   súd   nevyjadril v odôvodnení rozhodnutia   a konanie   o tejto   časti   žaloby   zavŕšil   iba   konštatovaním, že ospravedlnenie je postačujúce bez zdôvodnenia rozhodnutia požadovaného vnútroštátnou právnou úpravou, ale aj dohovorom, tak ako už bolo konštatované.

Pokiaľ ide o náhradu trov konania, ústavný súd už zaujal stanovisko, podľa ktorého len z dôvodu uplatnenia svojho základného práva na súdnu ochranu nemá nikto utrpieť materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (II. ÚS 56/05).

Ústavný súd zdôraznil, že rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania môžu zasiahnuť   do   základných   práv   a slobôd.   Takýmto   rozhodnutím   možno   predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04).

Ústavný   súd   považuje   rozhodnutie   (vrátane   zaplatených   súdnych   poplatkov) krajského súdu o nemajetkovej ujme sťažovateľa a nepriznanie trov právneho zastúpenia za arbitrárny a ústave odporujúci postup, ktorý je v príčinnej súvislosti s porušením jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   zrušil   rozsudok   krajského   súdu   a prikázal mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa   § 56 ods.   2 zákona o ústavnom   súde ak sa   základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Ústavný súd rozhodol   o porušení   základného práva   sťažovateľa, a preto   rozhodol aj o zrušení   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   556/06-444   z 19. februára   2008 (bod 2 výroku nálezu). Zároveň po zrušení rozhodnutia vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie za účelom opätovného prerokovania a rozhodnutia.

V   ďalšom   postupe   je   krajský   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v časti II nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné k orgánom verejnej moci, ktoré vydali rozhodnutia, ktoré boli predmetom konania a boli zrušené ako neústavné jeho doručením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilnej   judikatúry   môže   priznať   primerané   finančné zadosťučinenie.   Pri   rozhodovaní   o primeranom   finančnom   zadosťučinení   vychádza zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské   práva,   keď   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä   charakter   predmetu   konania,   závažnosť   porušenia   základného   práva   sťažovateľa a práva zaručeného medzinárodnou zmluvou, ako aj všetky okolnosti prípadu.

Sťažovateľ požadoval priznať finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk, ktoré odôvodnil pocitom frustrácie, akceleráciou zdravotných a profesijných problémov.

Ústavný súd v okolnostiach posudzovaného prípadu berúc do úvahy uvedené kritériá považuje za primerané priznať finančné zadosťučinenie v požadovanej sume (150 000 Sk, t. j.   4   979   €),   ktoré   je krajský   súd   povinný   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).

Podľa   ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ žiadal priznať trovy konania za tri úkony právnej pomoci po 3 176 Sk a tri režijné paušály po 190 Sk, spolu v sume 10 098 Sk.

Sťažovateľ bol v konaní pred ústavným súdom úspešný.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o výške   trov   konania   rozhodoval   podľa   vyhlášky Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z.   o   odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.Základom   pre   výpočet   náhrady   za   jeden   úkon   právnej   služby   bola   priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v sume 19 056 Sk.

Úhradu za tri úkony právnej pomoci a tri režijné paušály spolu v sume 335,15 € je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2009