znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 273/06

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2006 predbežne prerokoval sťažnosť A. P., rod. F., B., zastúpenej advokátom JUDr. L. P., B., vo veci porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 149/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. P., rod. F.,   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra 2005 doručená sťažnosť A. P., rod. F., B. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta, že postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 149/04 bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla: „Svojím návrhom zo dňa 20. 05. 2004 sa navrhovateľka domáha vypratania a vydania nehnuteľnosti 1/2 rodinného domu (...)

Dňa   09.   07.   2004   právny   zástupca   navrhovateľky   adresoval   príslušnému   súdu žiadosť   o   vytýčenie   termínu   pojednávania   s   poukazom   na   obdobie,   v   ktorom   sa   bude navrhovateľka   zdržiavať   na   území   Slovenskej   republiky,   keďže   je   slovenskou   štátnou občiankou žijúcou časť roka v zahraničí, v záujme vypočutia sťažovateľky ako účastníčky konania. Súd svojím uznesením zo dňa 20. 10. 2004 vyššie uvedenú výzvu na zaplatenie súdneho poplatku   na   základe   upozornenia   zo strany právneho zástupcu navrhovateľky zrušil, pričom o vrátení nesprávne vyrubeného súdneho poplatku - ako uvádza - nemohol rozhodnúť,   keďže   v   tom   čase   v   spise   nebol   založený   záznam   zo   dňa   09.   07.   2004 o zaplatení   súdneho   poplatku   v pôvodne   stanovenej   výške   navrhovateľkou.   O   vrátení nesprávne vyrubeného súdneho poplatku súd rozhodol svojím uznesením zo dňa 04. 11. 2004, ktorým aj nanovo vyrubil výšku súdneho poplatku.   Aj toto konanie súdu možno považovať   za neefektívne   v   postupe   súdu,   keďže   súd   je   v   otázke   vyrubovania   súdnych poplatkov   najkompetentnejší   a   ako   inštitúcia   by   mal   najlepšie   a   najsprávnejšie   vedieť vyčísliť jeho správnu a presnú výšku. Aj takéto konanie súdu teda možno považovať za prieťahy v konaní,   keďže nie je   zo   strany súdu splnená zákonná   požiadavka rýchlosti, účinnosti a efektívnosti konania. (...)

Keďže   sťažovateľka   žije   väčšiu   časť   roka   v   USA,   je   sklamaná   postupom   našej justície, a to najmä pri ochrane naj chránenejšieho práva, ktorým je osobné vlastníctvo. Sťažovateľka sa domáha podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde primeraného finančného   zadosťučinenia,   ktoré   vzhľadom   k   vyššie   uvedeným   zbytočným   prieťahom v konaní   považuje   za   primerané   vo   výške   450.000,-   Sk   ako   náhradu   nemajetkovej ujmy vyjadrenú v peniazoch. Túto nemajetkovú ujmu si sťažovateľka ohodnotila sumou 15.000,-   Sk   na   mesiac   a   vzhľadom   k   tomu,   že   súdne   konanie   do   dnešnej   doby   trvá 15 mesiacov   je   výsledná   suma   uplatňovaná   ako   nemajetková   ujma   v   uvedenej   výške 450.000, - Sk.“

Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v uvedenej veci požaduje, aby okresný   súd   konal   bez   zbytočných   prieťahov,   zaplatil   jej   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 450 000 Sk a úhradu trov konania.

2.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Jedným   z dôvodov,   pre   ktorý   ústavný   súd   odmieta   sťažnosť   (jej   časť)   už   po   jej predbežnom prerokovaní, je aj zjavná neopodstatnenosť.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu   nemohlo vôbec dôjsť   k porušeniu   toho základného práva alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   je   preto   možné   považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Z podania   sťažovateľky   a jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   podala okresnému súdu 21. mája 2004 žalobu o vrátenie daru. Súdny poplatok nezaplatila súčasne s podaním žaloby, hoci je to povinnosť podľa zákona (§ 4 zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších   predpisov).   Po   výzve   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   z   15.   júna   2004 sťažovateľka 7. júla 2004 síce namietla výšku vyrubeného súdneho poplatku, ale súdny poplatok bol napokon 8. júla 2004 zaplatený.

Právny   zástupca   sťažovateľky   v žiadosti   o nariadenie   pojednávania   doručenej 14. júla   2004   okrem   iného   oznámil,   že   sťažovateľka   nie   je   občiankou   Slovenskej republiky a na území Slovenskej republiky sa zdržuje len zriedkavo. Zároveň požiadal o „urgentné vytýčenie termínu pojednávania“ s poukazom na skutočnosť, že sťažovateľka sa bude nachádzať na území Slovenskej republiky v mesiacoch júl a august 2004, resp. máj 2005.

Sťažovateľka   sa   podaním   doručeným   25.   októbra   2004   sťažovala   predsedovi okresného súdu na prieťahy v konaní.

Celé konanie, aj ku dňu rozhodovania ústavného súdu, trvá dva roky, avšak tu treba pripomenúť, že v sporovom konaní je sťažovateľka povinná poskytovať okresnému súdu súčinnosť [§ 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] po celú dobu konania a nemôže ju obmedziť na to, že sa domáha úkonov okresného súdu so zreteľom na svoju neprítomnosť v Slovenskej republike len vo vymedzenom, aj to veľmi krátkom období. Konanie   síce   trvá   dva   roky,   ale   táto   dĺžka   konania   súvisí   do   značnej   miery   aj s obmedzujúcim podaním sťažovateľky.

Vo   veci   samej   ide   o spor   (vrátenie   daru),   v ktorom   je   nevyhnutné sťažovateľku nielen vypočuť,   ale zjavne aj konfrontovať s obranou žalovaného, resp.   dožiadať o jej výsluch v zahraničí alebo urobiť podobný procesný úkon, ktorý by napomohol zisteniu skutkového stavu. Takýto postup vyplýva z § 630 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje zákonné predpoklady (hypotézu právnej normy) na vrátenie daru a tie vyžadujú zisťovanie zložitých skutkových dejov, ktoré opodstatňujú vrátenie daru.

V takom spore nie je možné postupovať tak, že sa sťažovateľke umožní exkluzívne, na rozdiel od žalovaného, ktorý má však rovné postavenie (§ 18 OSP), vyberať termíny pojednávania,   resp.   trvať   len   na   určitých   dátumoch   bez   ohľadu   na   postoj   druhého účastníka,   potreby   dokazovania   a   tiež   na   povahu   sporu.   Okrem   doby   vymedzenej sťažovateľkou   okresný   súd   nemohol   konať a zisťovať   skutkový   stav,   lebo   tomu   bráni vyhlásenie   sťažovateľky   o nemožnosti   kedykoľvek   sa   dostaviť   na   súd   alebo   na   iný podobný úkon, napríklad na obhliadku podľa aktuálneho stavu konania, výsluch svedkov, dokazovanie,   a   to   aj   v   súčinnosti   s protistojacim   účastníkom.   Treba   poznamenať,   že sťažovateľka má právo vyjadriť sa ku všetkým vo veci vykonaným dôkazom a okresný súd jej   musí   toto   ústavné   oprávnenie   priznať a   umožniť ho aj realizovať,   inak   by   porušil ústavnosť svojho postupu.

Preto doterajší stav konania zatiaľ nesignalizuje žiadnu možnosť vzniku zbytočných prieťahov, okrem tých, ktoré spočívajú v tom, že sťažovateľka sa domáha rozhodnutia v spore bez toho, aby k jeho vedeniu prispela spôsobom, ktorý je nevyhnutný na plnenie základnej úlohy súdu   v sporovom konaní vymedzenej v § 1 OSP (spravodlivá ochrana práv všetkých účastníkov konania).

3.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z ustálenej   judikatúry   o zjavnej   neopodstatnenosti dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už po jej predbežnom prerokovaní.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.