znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 273/05-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   5.   októbra   2005 predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. R. T., B., ktorou namieta porušenie svojho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   8   ods.   1,   2,   3   a 5   Listiny   základných   práv   a   slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne a uznesením sp. zn. 3 Tpo 21/05 zo 16. marca 2005 a postupom Okresného súdu Prievidza a uznesením sp. zn. Tp 17/05 z 23. februára 2005, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť M. Š. v časti, ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd nezákonnosťou   jeho   trestného   stíhania,   a   tým   i väzby   z dôvodu   nezákonného   získania dôkazov   Okresným   súdom   Prievidza   v konaní   sp.   zn.   Tp   17/05   a Krajským   súdom v Trenčíne v konaní sp. zn. 3 Tpo 21/05, o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

2. Sťažnosť M. Š. vo zvyšnej časti o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2005 doručená a 23. mája 2005 doplnená sťažnosť M. Š., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. R. T., B., ktorou namieta porušenie svojho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   čl.   17   ods.   1,   2,   3   a 5   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 1, 2, 3 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) zo 16. marca 2005 sp. zn. 3 Tpo 21/05, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu   Okresného   súdu   Prievidza   (ďalej   len   „okresný   súd“)   z   23.   februára   2005 sp. zn. Tp   17/05,   ktorým   bol   sťažovateľ   vzatý   do   väzby,   ako   aj   práva   na   urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   k porušeniu   jeho   označených   práv   došlo   nasledovným,   ním opísaným   skutkovým   stavom.   Sťažovateľ   bol   podľa   §   76   ods.   2   Trestného   poriadku zadržaný policajným orgánom 21. februára 2005 o 23.10 h.

Sťažovateľ bol uznesením policajného orgánu Okresného riaditeľstva Policajného zboru P., odboru skráteného vyšetrovania, z 22. februára 2005 sp. zn. ČVS: ORP-578/1-OSV-PD-2005 obvinený z trestných činov útoku na verejného činiteľa spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 155 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a výtržníctva spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 202 ods. 1 Trestného zákona.

Prokurátor Okresnej prokuratúry P. podal 23. februára 2005 o 14.21 h okresnému súdu   návrh   na vzatie sťažovateľa   do   väzby z dôvodov   § 67 ods.   1   písm. c)   Trestného poriadku. Sťažovateľ pri výsluchu pred okresným súdom 23. februára 2005 prostredníctvom obhajcu požiadal o nahradenie väzby písomným sľubom a peňažnou zárukou pre prípad, že by   sudca   dospel   k záveru,   že   je   daný   dôvod   jeho   väzby.   Sťažovateľ   bol   uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 17/05 z 23. februára 2005 vzatý do väzby z dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Jeho väzba začala 21. februára 2005 o 23.10 h. Jeho písomný sľub ani peňažná záruka neboli prijaté. Toto uznesenie bolo vyhlásené 23. februára 2005   a sťažovateľ   proti   nemu   podal   ihneď   ústne   do   zápisnice   sťažnosť,   ktorú   písomne odôvodnil prostredníctvom obhajcu 28. februára 2005. Uvedenú sťažnosť zamietol krajský súd na verejnom zasadnutí 16. marca 2005 uznesením sp. zn. 3 Tpo 21/05 podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 31. marca 2005.

Opísaným skutkovým stavom došlo podľa sťažovateľa k nezákonnému pozbaveniu osobnej   slobody   a tým   k porušeniu   jeho   práv   podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   a ods.   3   a 4 dohovoru, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, čl. 8 ods. 1, 2, 3 a 5 listiny, a to z nasledovných dôvodov:

Sťažovateľ   sa   odvoláva   na   čl.   5   ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého   musí   byť obmedzenie osobnej slobody v súlade s konaním ustanoveným vnútroštátnym právom, aby bolo v súlade aj s dohovorom.

Podľa čl. 8 ods. 3 listiny, ktorá je platná a účinná v Slovenskej republike, sú lehoty na   predvedenie   zadržanej   osoby   pred   súd   a na   rozhodnutie   sudcu   o jej   väzbe   alebo o prepustení na slobodu 24-hodinové.

Článok 17 ods. 3 ústavy však od 1. júla 2001, keď nadobudol účinnosť ústavný zákon č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení   neskorších   predpisov   ustanovuje   pre   rovnaké   situácie   48-hodinové,   čiže dvojnásobné lehoty. Výslovne však nebolo zasiahnuté do textu listiny. Trestný poriadok (§ 76 ods. 4, § 77 ods. 1) ustanovujú taktiež 48-hodinové lehoty.

Pri   vzatí   sťažovateľa   do   väzby   boli   zachované 48-hodinové   lehoty   podľa   ústavy a Trestného poriadku, ale nie 24-hodinové lehoty podľa listiny. Preto podľa sťažovateľa nebol pri obmedzení jeho osobnej slobody dodržaný čl. 8 ods. 3 listiny, a teda bol porušený čl. 5 ods. 1, 3 a 5 dohovoru požadujúci, aby pri obmedzení osobnej slobody boli dodržané všetky vnútroštátne právne predpisy.

Sťažovateľ výslovne uvádza, že sa nestotožňuje s právnym názorom ústavného súdu „...   potom   platí   pravidlo,   podľa   ktorého   neskoršia   norma   neguje   skoršiu   normu   (lex posterior derogat legi priori). Je to tak v podstate akási nepriama novelizácia. Keďže ústava bola   prijatá   a nadobudla   účinnosť   neskôr   ako   listina,   bolo   by   možné   dospieť   k názoru o nepriamej novelizácii čl. 8 ods. 3 listiny ustanovením čl. 17 ods. 3 druhej vety ústavy“ (I. ÚS 141/04-37). Tvrdí, že „uvedená interpretácia právnych noriem rovnakej právnej sily Ústavným súdom SR je v rozpore s princípom právnej istoty...“, a bola by nepredvídateľná vzhľadom na legislatívne pravidlá vlády Slovenskej republiky (372/2000 Z. z.)

Sťažovateľ tvrdí, že „... neobstojí interpretácia vzťahu čl. 17 ods. 3 Ústavy SR a čl. 8   ods.   3   listiny   za   použitia   výkladového   pravidla lex   posterior   derogat   legi   priori“. Dochádza k záveru,   že „Stotožnenie   sa   s vyššie   citovanou   interpretáciou   uvedenou v uznesení Ústavného súdu SR zo dňa 8. 9. 2004 č. k. I. ÚS 141/04-37, by automaticky v mojej veci znamenalo porušenie čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, nakoľko tento v sebe implicitne obsahuje princíp právnej istoty“.

Sťažovateľ ďalej polemizuje s názorom ústavného súdu, že ak by všeobecný súd dospel k záveru, že 48-hodinové lehoty podľa § 75 Trestného poriadku nie sú v súlade s čl. 8 ods. 3 listiny, tak mohol prerušiť konanie a podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov ústavnému súdu. Tvrdí, že všeobecný súd tak nemohol urobiť, lebo § 75 Trestného poriadku nie je použiteľný pre rozhodovanie o vine a treste tak, ako to požaduje   §   224   ods.   6   Trestného   poriadku,   a teda   jeho   preskúmanie   ústavným   súdom nemôže všeobecný súd navrhnúť.

Rovnako   nesúhlasí   ani   s názorom   ústavného   súdu,   podľa   ktorého:   „Z   hľadiska hmotnoprávneho treba uviesť, že podľa čl. 152 ods. 1 a 4 ústavy má ústava prednosť nielen pred   zákonmi   a podzákonnými   normotvornými   právnymi   aktmi,   ale   i pred   ústavnými zákonmi, ktoré nadobudli účinnosť pred dňom účinnosti ústavy. To znamená vo svojich dôsledkoch, že ústava má prednosť i pred listinou. Preto ak čl. 17 ods. 3 ústavy ustanovuje maximálnu lehotu zadržania na 48 hodín a čl. 8 ods. 3 listiny na 24 hodín, potom platí ustanovenie čl. 17 ods. 3 ústavy, čiže lehota 48 hodín.“

Sťažovateľ zastáva názor, že 48-hodinová lehota ustanovená ústavou nebráni tomu, aby iný zákon, v danom prípade listina, stanovil lehotu kratšiu, čiže tu nevidí rozpor medzi ústavou a listinou. Z princípu minimalizácie zásahov do základných ľudských práv a slobôd vyvodzuje platnosť 24-hodinovej lehoty ustanovenej čl. 8 ods. 3 listiny.

Sťažovateľ tvrdí, že v jeho prípade nie je dôvodné samotné jeho trestné stíhanie, že dôvodnosť   jeho   trestného   stíhania   a odôvodnenie   existencie   dôvodov   väzby   sa   opiera o dôkazy získané nezákonným spôsobom. Dochádza k záveru, „... že tak Uznesenie OS, ako aj uznesenie KSoS sú nezákonné z dôvodu, že k môjmu obvineniu nedošlo v súlade s dikciou §   163   ods.   1   TrP,   keď   toto   bolo   založené   výlučne   na   nezákonne   získaných   dôkazoch. Z nezákonne   získaných   dôkazov   nemožno   nikdy   zistiť   skutočnosti   ktoré   by   dostatočne odôvodňovali   záver,   že   trestný   čin   spáchala   určitá   osoba“. Údajnou   nezákonnosťou samotného trestného stíhania boli podľa sťažovateľa porušené jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny okresným súdom a krajským súdom.

Sťažovateľ tvrdí, že k porušenie jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny došlo aj arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou uznesenia okresného súdu z 23. februára 2005 sp. zn. Tp 17/05 o vzatí   sťažovateľa   do   väzby   a   uznesenia   krajského   súdu   zo   16.   marca   2005   sp.   zn. 3 Tpo 21/05, ktorým bola zamietnutá sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do väzby.

Arbitrárnosť   a nepreskúmateľnosť   uvedených   uznesení   vidí   sťažovateľ   najmä v porušení princípu zdržanlivosti a primeranosti, lebo účel väzby bolo možné dosiahnuť aj inými,   miernejšími   prostriedkami.   Súdy   sa   v odôvodnení   svojich   rozhodnutí   údajne nevysporiadali s námietkami sťažovateľa ohľadne nezákonnosti dôkazov, a tým i na nich založených obvinení. Krajský súd sa nevysporiadal s dôvodmi sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu. Obe uznesenia podľa sťažovateľa „... neobsahujú vo vzťahu k mojej osobe žiadne okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho vzhľadom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania mojej osobnej slobody...“.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby bez zbytočných prieťahov podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, čl. 8 ods. 2 listiny a čl. 5 ods. 4 dohovoru okresným súdom a krajským súdom dobou rozhodovania o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného   súdu   sp.   zn.   Tp   17/05   z 23.   februára   2005.   Rozhodnutie   krajského   súdu zo 16. marca   2005   mu   bolo   doručené   31.   marca   2005,   teda   po   36   dňoch   od   podania sťažnosti.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1.   Krajský   súd   v Trenčíne   postupom   a uznesením   zo   dňa   16.   3.   2005,   sp.   zn. 3 Tpo 21/05,   ktorým   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   Okresného   súdu v Prievidzi zo dňa 23. 2. 2005, sp. zn. Tp 17/05, ktorým bol sťažovateľ vzatý do väzby, porušil právo sťažovateľa na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru, čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy SR a čl. 8 ods. 1, čl. 8 ods. 2, čl. 8 ods. 3 a čl. 8 ods. 5 Listiny.

2. Krajský súd v Trenčíne arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou uznesenia zo dňa 16. 3. 2005, sp. zn. 3 Tpo 21/05, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 23. 2. 2005, sp. zn. Tp 17/05, ktorým bol sťažovateľ vzatý   do väzby,   porušil   právo   sťažovateľa na   slobodu a bezpečnosť   podľa   čl.   5 ods.   1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru, čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy SR a čl. 8 ods. 1, čl. 8 ods. 2 a čl. 8 ods. 5 Listiny.

3.   Okresný   súd   v Prievidzi   v konaní   vedenom   pod   sp.   Tp   17/05   a Krajský   súd v Trenčíne   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Tpo   21/05   o sťažnosti   sťažovateľa   proti uzneseniu Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 23. 2. 2005, sp. zn. Tp 17/05 porušili právo sťažovateľa na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru, čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a čl. 8 ods. 2 Listiny.

4.   Uznesenie   Okresného   súdu   v Prievidzi   zo   dňa   23.   2.   2005,   sp.   zn.   Tp   17/05 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 16. 3. 2005, sp. zn. 3 Tpo 21/05 sa zrušujú a sťažovateľ sa prepúšťa z väzby na slobodu,

alebo

uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 16. 3. 2005, sp. zn. 3 Tpo 21/05 sa zrušuje a Krajskému súdu v Trenčíne sa prikazuje, aby o veci znovu konal a rozhodol.

5. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 50.000,- Sk, ktorú mu je povinný zaplatiť Okresný súd v Prievidzi a peňažnú sumu vo výške 200.000,- Sk, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd v Trenčíne, to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6.   Okresný   súd   v Prievidzi   a Krajský   súd   v Trenčíne   sú   povinné   spoločne a nerozdielne   uhradiť   trovy   konania   k rukám   advokáta   Mgr.   R.   T.,   B.   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.“

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

II.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   nebol   pozbavený   osobnej   slobody   v súlade   s konaním ustanoveným vnútroštátnym právom, lebo pri rozhodovaní o jeho väzbe neboli dodržané 24-hodinové lehoty ustanovené čl. 8 ods. 3 listiny, ale 48-hodinové lehoty podľa čl. 17 ods. 3   ústavy.   Polemizuje   s názormi   ústavného   súdu,   ktorý   sa   s rovnakou   námietkou vysporiadal   už   vo   svojich   viacerých   rozhodnutiach,   z ktorých   sťažovateľ   uvádza   najmä rozhodnutie č. k. I. ÚS 141/04-37 a I. ÚS 100/04-76. Obdobné stanoviská zaujal ústavný súd aj v rozhodnutí č. k. III. ÚS 220/04-45 z 30. júna 2004.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   zotrváva   na   svojej   predchádzajúcej   judikatúre a pokladá   námietku   porušenia   sťažovateľových   práv   z dôvodu   nerešpektovania 24-hodinových lehôt podľa čl. 8 ods. 3 listiny za zjavne neopodstatnenú. Okrem dôvodov uvedených   v predchádzajúcich   rozhodnutiach   ústavný   súd   v tejto   veci   navyše   uvádza, reagujúc na sťažovateľovu argumentáciu, že už z predchádzajúcich rozhodnutí je zrejmé, že ústavný súd považuje za súladné s ústavou postupy orgánov činných v trestnom konaní a súdov, pokiaľ rešpektujú 48-hodinové lehoty podľa čl. 17 ods. 3 ústavy, a nepokladá za právne relevantné 24-hodinové lehoty podľa čl. 8 ods. 3 listiny. Aj platná úprava obsiahnutá v § 69 ods. 3 Trestného poriadku vychádza z ústavnosti 48-hodinových lehôt. Právna istota, predvídateľnosť súdnych rozhodnutí a zásada prednosti ústavne konformného výkladu teda spolu so zásadou zotrvania na už rozhodnutom, pokiaľ nie sú zvlášť významné dôvody pre zmenu judikatúry, teda vedú ústavný súd k tomu, aby aj naďalej pokladal za ústavný postup orgánov verejnej moci rešpektujúci 48-hodinové lehoty podľa čl. 17 ods. 3 ústavy.

Niet dôvodu, aby sa v ústavnom práve neuplatnila zásada lex posterior derogat legi priori v situácii, keď nová ústavná úprava obsahuje novú úpravu bez toho, aby výslovne zrušila či zmenila úpravu predchádzajúcu. Požiadavka výslovného zrušenia predchádzajúcej úpravy má legislatívno-technický charakter a netýka sa otázky platnosti ústavnej normy. Jej cieľom je jasnosť platnej právnej úpravy. V danom prípade však aj vzhľadom na relatívne malý   rozsah   dotknutých   normatívnych   textov   problém   nejasnosti   nevzniká   a štandardné pravidlo   lex   posterior   derogat   legi   priori   vedie   k   jednoznačnému   záveru   o platnosti 48-hodinových lehôt podľa čl. 17 ods. 3 ústavy.

Názor,   že   zároveň   môžu   platiť   24-hodinové   lehoty   podľa   čl.   8   ods.   3   listiny a 48-hodinové lehoty podľa čl. 17 ods. 3 ústavy, ale uplatnia sa pre sťažovateľa výhodnejšie ustanovenie   čl.   8   ods.   3   listiny,   je   založený   na   neudržateľnej   predstave,   že   v rámci ústavného systému má prednosť výklad vedúci k absurdnému záveru o odlišnej úprave tej istej   otázky   dvoma   ustanoveniami   rovnakej   právnej   sily   pred   výkladom   založeným   na štandardnom postupe, ktorý k takémuto absurdnému záveru nevedie.

Sťažovateľ tvrdí, že bol obvinený z trestného činu na základe nezákonne získaných dôkazov,   a teda   i samotné   jeho   trestné   stíhanie   a väzba   sú   v rozpore   so   zákonom a znamenajú porušenie jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny okresným súdom a krajským súdom.

Ústavný súd vo   svojich   rozhodnutiach   dlhodobo   zastáva   názor,   že   „Ústavný súd Slovenskej   republiky   zásadne   nie   je   oprávnený   prijať   sťažnosť   na   ďalšie   konanie,   ak existuje všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   má   aj   zákonom   vymedzenú   právomoc   konať   o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody. Prijatie takej sťažnosti vylučuje nedostatok právomoci   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   vyjadrený   v čl.   127   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky ako princíp subsidiarity“ (II. ÚS 130/02).

Podľa § 89 ods. 2 prvej vety Trestného poriadku „Za dôkaz môže poslúžiť všetko, čo môže   prispieť   na   náležité   objasnenie   veci   a čo   bolo   získané   zákonným   spôsobom z dôkazných prostriedkov“. Argumentom a contrario, teda dôkazom nemôže byť to, čo bolo získané nezákonne.

Podľa § 2 ods. 6 prvej vety Trestného poriadku „Orgány činné v trestnom konaní hodnotia   dôkazy   podľa   svojho   vnútorného   presvedčenia   založeného   na...“.   Orgánom činným   v trestnom   konaní   a zvlášť   všeobecným   súdom   teda   prislúcha   posúdiť,   či   bol sťažovateľ   obvinený   z trestného   činu   na   základe   nezákonne   získaných   dôkazov.   Ak   sa priklonia k jeho tvrdeniu a argumentácii, tak majú dostatok právomoci nepoužiť ako dôkaz to,   čo   bolo   získané   nezákonne,   a zjednať   nápravu.   Sťažovateľ   teda   má   v rámci prebiehajúceho trestného konania možnosť predniesť svoje tvrdenie o nezákonnosti získania dôkazov, na základe ktorých je trestne stíhaný a je vo väzbe pred všeobecným súdom, čo vo vzťahu ku tejto časti jeho sťažnosti vylučuje právomoc ústavného súdu.

Navyše, ústavný súd uvádza, že pri rozhodovaní o väzbe nemožno skúmať zákonnosť a ústavnosť samotného trestného stíhania.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny údajnou arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou uznesenia okresného súdu z 23. februára 2005 sp. zn. Tp 17/05 o jeho vzatí do väzby a uznesenia krajského súdu zo 16. marca 2005 sp. zn. 3 Tpo 21/05, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do väzby.

Ústavný   súd   preskúmal   obe   uvedené   rozhodnutia   aj „Dôvody   sťažnosti   proti uzneseniu zo dňa 23. 2. 2005, sp. zn. Tp 17/05“ a dospel k záveru, že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Okresný   súd   aj krajský   súd   stručne, ale dostatočne a primerane zdôvodnili   svoje rozhodnutia. Rozsiahla argumentácia sťažovateľa obsiahnutá v „Dôvodoch sťažnosti proti uzneseniu zo dňa 23. 2. 2005, sp. zn. Tp 17/05“ je skoro totožná s časťami jeho ústavnej sťažnosti.   Krajský   súd   v zásade   správne   reagoval   na   sťažovateľove   argumenty   a zaujal k nim   vlastné   stanoviská.   V niektorých   častiach   odôvodnenia   oboch   uznesení „hovoria fakty   samé   za   seba“,   keď   predchádzajúce   trestné   stíhanie   za   obdobnú   trestnú   činnosť odôvodňuje trvanie súdu na väzbe. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal aj s námietkou, že toto nie je otázka, ktorú má posudzovať väzobný súd.

V časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich práv na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny okresným súdom v konaní sp. zn. Tp 17/05 a krajským súdom v konaní sp. zn. 3 Tpo 21/05, je potrebné   jeho sťažnosť   taktiež   odmietnuť ako   zjavne neopodstatnenú.   Doba   konania o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 23. februára 2005 sp. zn. Tp 17/05 možno nie je optimálna, ale v okolnostiach prípadu nemohla znamenať porušenie práv sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny. Dobu od podania sťažnosti ústne do zápisnice 23. februára 2005 do 28. februára 2005, keď sťažovateľov právny zástupca sťažnosť písomne odôvodnil, nemožno pripočítať na ťarchu súdov, lebo až po doplnení písomného odôvodnenia sťažnosti mohli o nej konať a rozhodnúť ináč ako odmietnutím pre neodôvodnenosť.

Po tomto dni musel okresný súd sťažnosť spolu so spisovým materiálom doručiť krajskému súdu, tento musel vo veci po jej preštudovaní rozhodnúť, vypracovať písomnú podobu   uznesenia   a toto   prostredníctvom   okresného   súdu   doručiť   sťažovateľovi. Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žiadny z uvedených súdov nekonal vo veci tak zdĺhavo, že by to znamenalo sťažovateľom namietané porušenie označených práv, a aj celková dĺžka konania je ešte ústavne akceptovateľná.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2005