znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 273/03-11

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 10.   decembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., t. č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby L., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., B. B., ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 5   ods.   1   písm.   c)   a   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 To 28/03 z   21. mája 2003 v časti, v ktorej zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra 2003   doručená   sťažnosť   M.   Š.,   t.   č.   vo   väzbe v Ústave   na výkon   väzby   L.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. V., B. B., ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 To 28/03 z 21. mája 2003 v časti, v ktorej zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby.

Porušenie svojich práv vidí sťažovateľ v nasledovnom, ním opísanom skutkovom stave.

Uznesením   Okresného   súdu   v Prievidzi   sp.   zn.   Tp   5/02   z 22.   marca   2002   bol sťažovateľ podľa § 68 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b) a c) citovaného   zákona   vzatý   do   väzby   na   základe   vzneseného   obvinenia   pre   trestný   čin vydierania   podľa   §   235   ods.   1   a ods.   2   písm.   b)   Trestného   zákona   a pre   trestný   čin vydierania podľa § 235 ods. 1 Trestného zákona a nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Podľa tohto uznesenia väzba   u   obvineného začala 20. marca 2002 o 17.15 h v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica.

Uznesením Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. 1 Tp 53/2002 z 28. júna 2002 boli u sťažovateľa   ako   obvineného   podľa   § 72 ods.   1 Trestného poriadku   rozšírené dôvody väzby aj o dôvody podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku.

Podľa sťažovateľa lehota trvania väzby mu z uvedených väzobných dôvodov bola v zmysle § 71 ods. 1 Trestného poriadku niekoľkokrát predĺžená.

Krajská   prokurátorka   v Trenčíne   podala   20.   septembra   2002   na   Krajskom   súde v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) obžalobu na obvineného sťažovateľa pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 Trestného zákona (pod bodom 1, 2 a 5), pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 a ods. 2 písm. b) Trestného zákona (pod bodom 2), pre trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 1 Trestného zákona (pod bodom 3) a pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 7 ods.   1   Trestného   zákona   (pod   bodom   5).   Sťažovateľ   podal   11.   októbra   2002   žiadosť o prepustenie z väzby s poukazom na to, že zo spáchania žalovaných trestných činov sa necíti byť vinným a podľa jeho názoru ho z toho, že ich spáchal, dostatočným spôsobom neusvedčuje ani žiadny z doteraz vykonaných dôkazov. Krajský súd na základe žiadosti obvineného sťažovateľa posudzoval otázku dôvodnosti ďalšieho trvania väzby a zistil, že jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu nie je dôvodná. Preto uznesením sp. zn. 1 T   22/02 zo 7.   novembra 2002 žiadosť   obvineného sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol.  

Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 T 22/02 z 28. februára 2003 bol obžalovaný sťažovateľ uznaný za vinného z trestného činu nedovoleného ozbrojovania   podľa § 185 ods. 2 písm. b) Trestného zákona, vydierania podľa § 235 ods. 1 a ods. 2 písm. b) Trestného zákona a § 235 ods. 1 Trestného zákona vo forme účastenstva podľa § 10 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v súbehu s prípravou na trestný čin vraždy podľa § 7 ods. 1 a § 219 ods. 1 Trestného zákona. Za to mu podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 35 ods. 1 Trestného zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov a na výkon uloženého trestu   obžalovaného   zaradil   do   II.   nápravnovýchovnej   skupiny.   Proti   tomuto   rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie tak obžalovaný sťažovateľ, ako aj krajský prokurátor.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   To   28/03   z 21.   mája   2003   zrušil   napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na opätovné prejednanie a rozhodnutie. Zároveň najvyšší   súd   podľa   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku   žiadosť   obžalovaného   sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   najvyšší   súd   sa   pri   rozhodovaní   o jeho žiadosti   o prepustenie z väzby nezaoberal ním tvrdenými dôvodmi nezákonnosti väzby, nepreskúmal riadne   celé   konanie   predchádzajúce   jeho   žiadosti,   nepreskúmal   ani   jeho   žiadosť o preskúmanie   postupu   zo   16.   januára   2003,   zákonnosť   jeho   väzby   a súlad   so   znením dohovoru, v čom vidí porušenie svojich práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 28/03 z 21. mája 2003, zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 28/03 z 21. mája 2003 v časti týkajúcej sa sťažovateľa a vec vrátil najvyššiemu súdu, aby v nej znovu konal a rozhodol.

Podľa   §   53   ods.   3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) možno sťažnosť podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   podať   v lehote   2   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Pretože podľa Trestného poriadku nemusí byť právoplatnosť rozhodnutia tak tesne spätá s jeho doručením, ako je tomu napr. podľa Občianskeho súdneho poriadku, ústavný súd už v uznesení sp. zn. III. ÚS 186/02 z 28. novembra 2002 vyslovil: „Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ktorá sa pri rozhodnutí počíta od jeho právoplatnosti, by mala vyjadrovať dobu, ktorá je postačujúca pre uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje aj princíp   právnej   istoty.   Aby   uvedené   požiadavky   spĺňala, môže začať plynúť len vtedy, pokiaľ bolo právoplatné rozhodnutie sťažovateľovi náležite oznámené. Ak by sa tak nestalo, táto lehota nemôže začať plynúť.“

Od oznámenia rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 28/03 z 21. mája 2003 (pre neprípustnosť   opravného   prostriedku   sa   zamietnutie žiadosti   o prepustenie   z väzby stalo právoplatným a vykonateľným podľa § 140 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku vyhlásením uznesenia najvyššieho súdu na verejnom zasadnutí 21. mája 2003), ktoré bolo sťažovateľovi prostredníctvom krajského súdu doručené 5. augusta 2003, mal preto sťažovateľ k dispozícii lehotu dvoch mesiacov, ktorá bola postačujúca   na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany a rešpektovala   tiež   princíp   právnej   istoty.   Keďže   sťažovateľ   podal   predmetnú   sťažnosť ústavnému   súdu   až   7.   novembra   2003,   ústavný   súd   ju   preto   odmietol   ako   podanú oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2003