znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 272/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   D.,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou JUDr. Milan Chovanec,   s.   r.   o.,   Vojtecha   Tvrdého 17,   Žilina,   v   mene   ktorej   koná JUDr. Milan Chovanec, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 25 C 34/2012-326 z 28. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 21. januára 2014 doručená sťažnosť J. D. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 25 C 34/2012-326 z 28. októbra 2013.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   návrhom   podaným 28. septembra 2011 na Okresnom súde Svidník domáhal zaplatenia sumy 2 019 511,45 € s príslušenstvom   z   titulu   náhrady   škody   vo   výške   19   511,45   €   a   z   titulu   náhrady nemajetkovej   ujmy   vo   výške   2   000   000   €   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava (ďalej aj „odporca“ alebo „žalovaný“). Škoda   aj nemajetková ujma mala sťažovateľovi vzniknúť v súvislosti s jeho väzobným stíhaním v období od 4. decembra 2003 do 25. augusta 2004.

Návrh sťažovateľa bol 20. februára 2012 postúpený Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) z dôvodu nedostatku miestnej príslušnosti Okresného súdu Svidník.

Na   návrh   odporcu   podaný   16.   januára   2013   okresný   súd   uznesením č. k. 25 C 34/2012-326   z   28.   októbra   2013   uložil   sťažovateľovi   podľa   §   141a   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume 100 975,57 € na účet okresného súdu do 60 dní od doručenia tohto uznesenia.

Okresný súd v odôvodnení uznesenia uviedol: „Aby súd mohol o žiadosti odporcu rozhodnúť, zaslal súd navrhovateľovi dňa 30.04.2013 Potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch (ďalej len tlačivo) s prípisom, aby navrhovateľ toto tlačivo vrátil vyplnené späť súdu v lehote 14 dní od doručenia. Navrhovateľ vyplnené tlačivo doručil súdu dňa 16.05.2013.“

Okresný súd ďalej v odôvodnení svojho uznesenia podrobne zosumarizoval obsah „Potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch“ vyplneného sťažovateľom a   konštatoval,   že „Pri   porovnaní   preukázaných   mesačných   príjmov   navrhovateľa s mesačnými   nákladmi   navrhovateľa   súd   dospel   k   záveru,   že   i   napriek   zohľadneniu aktuálnych nákladov na bývanie, lieky, cestovné k lekárovi, berúc do úvahy aj skutočnosť, že   navrhovateľ   sa   stará   o   jedno   nezaopatrené   dieťa,   preukázané   osobné   a   majetkové pomery navrhovateľa nie sú také, aby súd mohol priznať navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov čo i len čiastočne.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ tvrdí, že napadnutým uznesením okresného   súdu   mu „okresný   súd   odňal   možnosť   konať   pred   súdom“,   keďže   sumu preddavku na trovy konania by nemal k dispozícii, ani keby „speňažil celý svoj majetok“.

Sťažovateľ sa v argumentácii svojej sťažnosti odvoláva aj na nález ústavného súdu zo 6. júna 2012 vo veci sp. zn. I. ÚS 112/2012 a tvrdí, že aj v jeho prípade okresný súd rozhodol   len   formálno-právnou   aplikáciou   §   141a   ods.   1   OSP,   nerešpektujúc   princíp proporcionality, ktorý vyžaduje, aby zásahy do majetkových práv účastníkov konania boli minimalizované na najnižšiu možnú rozumnú mieru, ktorou by vždy mala byť odhadnutá výška budúceho priznaného nároku v rámci náhrady trov konania. Nesmie byť teda len mechanickým určením 5 % z predmetu konania, ako to urobil okresný súd. Aj keď na jednej strane pri interpretácii § 141a OSP treba rešpektovať účel zákona, na druhej strane sa však musí   dbať   aj   o to,   aby   bola   zachovaná   primeraná   (proporcionálna)   rovnováha   medzi legitímnou regulačnou funkciou preddavku a právom žalobcu na prístup na súd tak, aby vyrubenie preddavku mu nekládlo neprimerané prekážky prístupu na súd. Preto aj výška tohto   preddavku   by   mala   byť rozumne odôvodnená   od   typovej   zložitosti   či   závažnosti konania a nutných úkonov, ktoré je potrebné urobiť na zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania, teda nielen žalobcu, ale aj žalovaného (odporcu).   Z   tohto   hľadiska   musí   teda   okresný   súd   prihliadať   na   rovnováhu   medzi poskytnutím   materiálnej   ochrany   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   konania a ochranou   plynulého   a   riadneho   výkonu   spravodlivosti   pred   neuváženým,   prípadne šikanujúcim   výkonom   práva   podať   návrh   na   začatie   konania   a   jeho   dodatočným spoplatnením určeným preddavkom v rozumnej výške. Právo na prístup na súd, hoci nie je absolútne,   musí   byť efektívne   a   ani   súdy   nesmú   toto   právo   obmedzovať   či   redukovať spôsobom porušujúcim jeho samotnú podstatu.

V súvislosti so zákonnými podmienkami podľa § 141a OSP sťažovateľ tvrdí, že suma   preddavku   určená   okresným   súdom   zodpovedá „zhruba   odmene   za   22   úkonov právnej pomoci, čo je zjavne neproporcionálne, a tým aj arbitrárne. Naviac, žalovaná nie je zastúpená advokátom a jej trovy môžu spočívať nanajvýš na cestovné výdavky v stovkách eur. Aj keby sa však žalovaná dala zastúpiť advokátom, možno predpokladať, že vzhľadom na jej silné právne oddelenie,   by jej súd náhradu trov konania,   za právne služby, ako neúčelné, nepriznal.“.

V rovnakej súvislosti sťažovateľ namieta aj skutočnosť, že žalobu „podal 28.9.2011, keď platil § 4 ods. 1 písm. k/ zák. č. 71/1992 Zb. podľa ktorého, od súdneho poplatku bolo oslobodené   súdne konanie vo veci náhrady škody spôsobenej   nezákonným rozhodnutím orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   nesprávnym   úradným   postupom.   Táto   právna   úprava platila   až   do   účinnosti   zák.   č.   286/2012   Z.   z.,   to   je   do   1.10.2012,   od   kedy   sa   začali predmetné veci spoplatňovať podľa novej položky 7a/ sadzobníka súdnych poplatkov sumou 20,- eur. Podľa prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1.10.2012, podľa čl. II § 18c zák. č. 286/2012, ktorým sa od 1.10.2012 novelizoval zák. č. 71/1992 Zb., z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.9.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.9.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.9.2012.“.

Sťažovateľ sa preto domnieva, že „vzhľadom na vecné oslobodenie konania vo veci samej od platenia súdnych poplatkov, v čase podania mojej žaloby 28.9.2011 a na to, že účinnosť spoplatnenia takéhoto konania nastala až od 1.10.2012 stým, že do 30.9.2012 zostala platnou doterajšia právna úprava, nemal súd vôbec skúmať, či sú u mňa splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 OSP v celom rozsahu, v zmysle § 141a OSP a to bez ohľadu na znenie § 372u OSP.“.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o   jeho   sťažnosti   meritórne   nálezom   takto rozhodol:

„1. Uznesením Okresného súdu Žilina, sp. zn. 25C 34/2012-326, z 28.10.2013, bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Okresného súdu Žilina, sp. zn. 25C 34/2012-326, z 28.10.2013, Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Okresný súd Žilina je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 340,90 eura, na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

V   súvislosti   so   sťažovateľom   tvrdeným   porušením   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   ústavný   súd   podotýka,   že   formuláciou   uvedenou   v   čl.   46   ods.   1   ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo   sfére   práva   na   súdnu   ochranu   s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v   tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Zásadná   námietka   sťažovateľa   spočíva   v   tvrdení,   že   suma   uloženého   preddavku na trovy   konania   je   v   rozpore   s   ústavným   princípom   primeranosti   (proporcionality) obmedzovania základných práv a slobôd.

Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05, II. ÚS 127/07).

Podľa § 141a ods. 1 OSP navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právo na   zaplatenie   peňažnej   sumy   prevyšujúcej   400-násobok   životného   minima   pre   jednu plnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní zložil preddavok na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve súd súčasne s uložením   povinnosti   navrhovateľovi   v   rovnakej   lehote   aj   odporcu.   Povinnosť   zložiť preddavok   na   trovy   konania   nemá   účastník,   ktorého   majetkové   pomery   ako   dlžníka nemožno   usporiadať podľa   osobitného predpisu   o konkurznom   konaní. Ak   navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania zastaví.

Podľa § 141a ods. 2 OSP výška preddavku podľa odseku 1 je päť percent z peňažnej sumy uplatňovanej navrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada.

Okresný súd je v zmysle uvedeného pri rozhodovaní o uložení povinnosti zložiť preddavok   na   trovy   konania   povinný   vždy,   keď   odporca   navrhne,   aby   súd   uložil navrhovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, skúmať splnenie kumulatívne formulovaných zákonných predpokladov. Týmito predpokladmi sú výška žalovanej sumy a naplnenie podmienok pre oslobodenie od súdnych poplatkov.

Zo   sťažovateľom   predloženej   fotokópie   uznesenia   okresného   súdu   vyplýva,   že okresný   súd   sa   oboma   kumulatívne   formulovanými   zákonnými   predpokladmi   uloženia preddavku na trovy konania podrobne zaoberal.

Pokiaľ ide o určovanie výšky preddavku na trovy konania, okresný súd vychádzal z výšky žalovanej sumy uplatnenej sťažovateľom v žalobnom návrhu, pričom pri určovaní výšky preddavku   na trovy konania postupoval v presne v matematicky konštruovaných intenciách § 141a OSP. Svoj postup podrobne a zrozumiteľne vysvetlil uvedením spôsobu výpočtu výšky preddavku v odôvodnení napadnutého uznesenia.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už opakovane konštatoval, že základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná   vo   veci   v   súlade   s   procesno-právnymi   predpismi   upravujúcimi   postupy v občianskoprávnom konaní (II. ÚS 122/05, III. ÚS 591/2013). Podľa judikovaného názoru ústavného súdu „o ústavne významnej neprimeranosti pri právno-aplikačnej činnosti možno uvažovať len vtedy, ak aplikovaná právna norma dáva konajúcemu orgánu verejnej moci priestor   na   úvahu   pri   skúmaní   splnenia   podmienok   hypotézy,   dispozície   alebo sankcie. Naopak,   ak   konajúci   orgán   verejnej   moci   nemá   právnou   normou   vytvorený   žiaden diskrečný priestor a pri zistení splnenia podmienok jej hypotézy je povinný vyvodiť jediný možný právny následok, potom možno hovoriť už len o neproporcionalite právnej úpravy tvoriacej   právny   základ   na   konanie   orgánu   verejnej   moci,   a   nie   o   neproporcionalite aplikácie   práva“   (uznesenie   z   20.   novembra   2012   vo   veci   sp.   zn.   III.   ÚS   575/2012 uverejnené   v Zbierke   nálezov   a   uznesení   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   pod   č. 80/2012).

Ak súd konajúci o návrhu na uloženie povinnosti navrhovateľovi zaplatiť preddavok na trovy konania zistí, že zákonné podmienky podľa § 141a ods. 1 OSP splnené boli, potom nemá priestor na úvahu o tom, v akej sume preddavok na trovy konania navrhovateľovi uloží.   Podľa   odseku   2   toho   istého   ustanovenia   je   povinný   navrhovateľovi   predpísať preddavok   na   trovy   konania   v   sume   päť   percent   z   peňažnej   sumy   uplatňovanej navrhovateľom. Zákon konajúcemu súdu neumožňuje moderovať sumu preddavku.

Sťažovateľ   namietajúci   sumu   uloženého   preddavku   na   trovy   konania   vo   svojej podstate namieta neprimeranosť zákonnej právnej regulácie preddavku na trovy konania, nie chýbajúcu proporcionalitu aplikácie § 141a OSP okresným súdom. V konaní o sťažnosti fyzickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy však senát ústavného súdu nie je oprávnený preskúmavať súlad právnych predpisov s ústavou, pretože takýto prieskum je vyhradený plénu   ústavného   súdu   v   konaní   podľa   čl.   125   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   už   viackrát zdôraznil, že účel konania o súlade právnych predpisov nemožno dosiahnuť v inom type konania (napr. III. ÚS 18/02, III. ÚS 244/04, IV. ÚS 54/08). Argumentácia sťažovateľa o neprimeranosti výšky sumy uloženého preddavku na trovy konania v jeho prípade je preto nedôvodná.

Vo   vzťahu   k   druhej   kumulatívnej   podmienke   pre   uloženie   povinnosti   zložiť preddavok   na   trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   posudzovať   splnenie   podmienok pre oslobodenie   navrhovateľa   od   súdneho   poplatku,   a   to   v   intenciách   §   138   OSP,   čo explicitne vyplýva   z ustanovenia §   141a   ods.   1 OSP.   Aj   v   tomto   prípade   okresný   súd postupoval v súlade s uvedenými procesnoprávnymi ustanoveniami. Okresný súd podrobne skúmal   a   analyzoval   osobné,   majetkové   a   zárobkové   pomery   sťažovateľa   vychádzajúc zo sťažovateľom   predloženého   potvrdenia   o   osobných,   majetkových   a   zárobkových pomeroch a svoje zistenia, ako aj podklady, z ktorých vychádzal, podrobne sumarizoval v odôvodnení napadnutého uznesenia. V nadväznosti na zistené skutočnosti tiež okresný súd riadne vysvetlil svoj záver o tom, že sťažovateľ podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov nespĺňa, čo viedlo k rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa § 141a OSP.

O konaní v rozpore s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v súdnom konaní tak v posudzovanom prípade na prvý pohľad nemožno uvažovať. To vylučuje aj ústavne relevantnú súvislosť medzi základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho právom na spravodlivé súdne konanie a rozhodnutím okresného súdu o sume uloženého preddavku na trovy konania. Ústavný súd   v postupe a uznesení okresného súdu nezistil žiadne signály vád, ktoré by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie boli spôsobilé viesť k vysloveniu   porušenia   označených   práv   sťažovateľa.   Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   už pri jej predbežnom prerokovaní odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Nad   rámec   tejto   časti   odôvodnenia   svojho   uznesenia   ústavný   súd   v   súvislosti s námietkami sťažovateľa poukazuje na svoje skoršie rozhodnutia vo veciach podobných veci sťažovateľa (napr. III. ÚS 591/2013), kde konštatoval, že si je vedomý „značného ústavno-právneho napätia, ktoré na prvý pohľad z legálnej konštrukcie inštitútu preddavku na trovy konania podľa § 141a OSP danej súhrnným pôsobením jednotlivých zákonných podmienok na jeho uplatnenie v konkrétnom prípade plynie. Na druhej strane však i ústavný súd ako orgán verejnej moci je viazaný požiadavkou konania iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy). Nemôže tak na báze sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť porušenie základného práva účastníka konkrétneho   súdneho   konania,   v   ktorom   konajúci   všeobecný   súd   dôsledne   rešpektuje kogentne   formulovanú   procesno-právnu   normu   požívajúcu   prezumpciu   jej   súladu s právnymi predpismi vyššej právnej sily. Právne relevantný záver o takomto (ne)súlade je vyhradený konaniu podľa čl. 125 ods. 1 ústavy vyznačujúcemu sa odlišnými procesnými podmienkami v porovnaní s konaním podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, čo v právnom stave de lege lata platí aj napriek absencii aktívnej procesnej legitimácie sťažovateľa na vyvolanie konania   o   súlade   právnych   predpisov.   Všetky   uvedené   ústavne   determinované   faktory spoločným pôsobením presne určujú procesné možnosti ústavného súdu právne účinným spôsobom   preskúmať   §   141a   OSP   z   hľadiska   sťažovateľových   námietok.   Takouto možnosťou však zjavne nie je platforma konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.“

Napokon,   v   súvislosti   s   argumentáciou   sťažovateľa   nálezom   ústavného   súdu zo 6. júna 2012   vo veci   sp.   zn. I.   ÚS   112/2012   ústavný   súd poukazuje na už citované uznesenie z 20. novembra 2012 vo veci sp. zn. III. ÚS 575/2012 uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   pod č.   80/2012,   v ktorom   sa vysporiadal   so   skutočnosťou   významnou   aj   v   okolnostiach   tu   posudzovanej   sťažnosti. Ústavný súd v citovanom rozhodnutí konštatoval, že „ťažiskovým dôvodom pre vyhovujúci nález ústavného súdu v uvedenej veci bolo zistenie nedostatočnosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktorým bola navrhovateľovi uložená povinnosť zaplatiť preddavok na trovy konania... Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade z napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd sa vôbec nevysporiadal, resp. nezohľadnil a napokon fakticky ani vôbec neskúmal aktuálne majetkové pomery sťažovateľa majúce podstatný vplyv na jeho uloženú povinnosť zložiť preddavok na trovy konania. Rozhodnutie okresného súdu je založené iba na   jeho   dohadoch,   resp.   predpokladoch   o   majetkových   pomeroch   sťažovateľa   bez akéhokoľvek reálneho skutkového zistenia o týchto skutočnostiach.“. Keďže okresný súd sa vo svojom uznesení skúmanom v tomto konaní so zákonnými podmienkami na uloženie povinnosti zaplatiť preddavok na trovy konania vysporiadal a sťažovateľ takýto nedostatok uznesenia okresného ani nenamietal, nie je možné závery prezentované ústavným súdom vo veci sp. zn. I. ÚS 112/2012 aplikovať na tu posudzovanú sťažnosť sťažovateľa.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého uznesenia okresného súdu, návrh na priznanie náhrady trov konania) nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014