znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 272/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., Ž., zastúpenej advokátkou Mgr. K. B., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžp/8/2011 z 19. januára 2012 a sp. zn. 2 Sžp/8/2011 z 25. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti A., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 3469/2012 a sp. zn. Rvp 3470/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 272/2012.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   A.,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. apríla 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti A., s. r. o., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 8 Sžp/8/2011 z 19. januára 2012 a sp. zn. 2 Sžp/8/2011 z 25. januára 2012.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   (vedenej   na   ústavnom   súde   pod   sp.   zn. Rvp 3470/2012) uviedla:

«... Rozhodnutím mesta N. č. SP 4192/2010-012-JUDr.Sp zo dňa 26. 3. 2010 bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 1 300,- Eur za porušenie ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) stavebného zákona, ktorého sa mal dopustiť tým, že v mesiaci jún 2009 umiestnil a do decembra   2009   užíval   2   kusy   reklamných   zariadení,   a   to   bez   predpísaného   povolenia stavebného úradu.

Proti   predmetnému   rozhodnutiu   podal   žalobca   v   zákonom   stanovenej   lehote odvolanie. Rozhodnutím č. sp. KSUNR-2010-690-004 zo dňa 19. 7. 2010 Krajský stavebný úrad ako odvolací orgán odvolanie žalobcu zamietol.

Proti   rozhodnutiu   žalovaného   č.   sp.   KSUNR-2010-690-004   zo   dňa   19.   7.   2010 a rozhodnutiu mesta N. č. SP 4192/2010-012-JUDr.Sp zo dňa 26. 3. 2010 podal žalobca žalobu.

V žalobe žalobca namietal, že rozhodnutie žalovaného je nezákonné z dôvodu, že pri uložení pokuty vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca namietal, že žalovaný v rozpore so stavebným zákonom aplikoval na povoľovanie reklamných zariadení ustanovenie   §   43   stavebného   zákona,   ktoré   obsahuje   definíciu   stavieb.   Poukázal,   že reklamné   zariadenia,   ktoré   nie   sú   spojené   s   pozemkom   alebo   stavbou   nepodliehajú povoľovaniu stavebného úradu. Zároveň uvádzal, že žalovaný aplikáciu ustanovenia § 43 stavebného zákona nedostatočne odôvodnil.

Krajský súd v Nitre rozsudkom sp. zn. 11 S/119/2010-40 zo dňa 31. 1. 2011 žalobu zamietol. Rozsudok bol doručený dňa 3. 3. 2011.

Proti rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11 S/119/2010-40 zo dňa 31. 1. 2011 podal   sťažovateľ   odvolanie   v   celom   rozsahu.   Odvolanie   proti   predmetnému   rozsudku sťažovateľ podal, pretože vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. 1) OSP) a že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) OSP).

Najvyšší súd SR ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. 8 Sžp/8/2011 zo dňa 19. 1. 2012 rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil. V odôvodnení uvádza: „Odvolací súd   zastáva   názor,   že   pri   posudzovaní   spojenia   takéhoto   zariadenia   so   stavbou   alebo pozemkom je potrebné vychádzať z účelu a funkčnosti tohto zariadenia, pričom nie je možné ustanovenie   §   43   stavebného   zákona   aplikovať   a   to   ani   primerane   v   zmysle   §   73... Zákonodarca v právnej norme § 71 ods. 1 písm. c) stavebného zákona ustanovuje ako zákonnú   podmienku   pre   vyžiadanie   si   povolenia   stavebného   úradu,   ak   predmetné zariadenia sú spojené so stavbou alebo pozemkom, pričom predpokladá spojenie zariadenia so zemou, avšak nie pevné spojenie so zemou tak ako to vyžaduje pri stavbách. Vôľou zákonodarcu   uvedenou   právnou   úpravou   bolo,   aby   stavebný   úrad   tieto   zariadenia posudzoval z hľadísk vyššie uvedených a tým zabezpečoval ochranu záujmov verejného významu v obci... Zo skutkových okolností v danej veci je zrejmé, že predmetné zariadenia žalobca   umiestnil   na   pozemku   v N.   a   užíval   ich   od   júna   do   decembra   2009,   kedy   ich odstránil, teda umiestnil ich na miestach viditeľných z verejných priestorov a vychádzajúc z ich funkčnosti, keď plnili účel reklamy a informácií takmer 6 mesiacov, museli byť spojené s pozemkom,   pretože   inak   by   k   ich   odstráneniu   mohlo   dôjsť   v   dôsledku   napríklad poveternostných vplyvov a to aj s prihliadnutím na ich rozmernosť (3000 mm x 2000 mm). Podľa názoru odvolacieho súdu posudzovanie pojmu „spojenie“ nie je možné tak, ako to tvrdil žalobca v odvolaní s poukazom na význam pojmu,,spojené(ý)“ z jazykového hľadiska podľa slovníkov slovenského jazyka zverejnených na stránkach internetu, pretože význam   slova   „spojenie“   nie   je   možné   vytrhnúť   z   kontextu   deja   a   vždy   je   potrebné posudzovať, slovné spojenie s vecou, s účelom a významom právnej úpravy zákonodarcom predpokladanej   pri   umiestňovaní   reklamných   zariadení   na   pozemku   v   súvislosti   s   ich funkčnosťou... Vôľou zákonodarcu právnou úpravou ustanovenou v § 71 ods. 1 písm. c) stavebného   zákona   bolo   zveriť   do   právomoci   stavebného   úradu   posudzovať   charakter a vplyv informačných, reklamných a propagačných zariadení umiestňovaných na verejnom priestranstve v obci, ak boli spojené so zemou alebo so stavbou... K takémuto záveru, že zariadenia boli na pozemku umiestnené spojením zisťovania SSD, čo napokon ani žalobca nepopieral, pričom nemohli byť voľne umiestnené na pozemku tak, ako sa bránil žalobca, ale museli byť spojené s pozemkom, pretože slúžili reklame takmer 6 mesiacov, pričom boli vystavené poveternostným vplyvom.“...

V odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11 S/119/2010-40 zo dňa 31.   1.   2011   v   časti   „K   nesprávnym   skutkovým   zisteniam“   sme   poukazovali   na   to,   že prvostupňový   súd   vychádzal   z   nesprávneho   skutkového   zistenia,   keď   uvádzal,   že posudzované   reklamné   zariadenia   neboli   voľne   položené   na   pozemku,   pretože   ich umiestnenie vyžadovalo úpravu podkladu. Podľa skutkových zistení súdu úprava podkladu pozostávala z vykĺbenia základového lôžka a jeho vysypania kamennou drťou a následného ukotvenia reklamného zariadenia do pozemku.

Tvrdenie súdu o ukotvení reklamného zariadenia do pozemku však nekorešpondovalo s realitou. Zo samotného rozhodnutia stavebného úradu - Mesta N. č. SP SP 4192/2010- 012-JUDr.Sp zo dňa 26. 3. 2010 (str. 13) a doloženej fotodokumentácie jasne totiž vyplýva, že   reklamné   zariadenia   boli   voľne   umiestnené   na   pozemok   po   úprave   podkladu,   ktorá „spočívala v odstránení vrstvy zeminy vrátane trávnika, následne bol na podklad navezený štrk a potom naň bol položený betónový základ samotného reklamného zariadenia.“ Posudzované   reklamné   zariadenia   boli   teda   voľne   položené   na   pozemok.   Neboli žiadnym spôsobom pevne spojené s pozemkom, ako to uvádzal súd prvého stupňa, že mali byt' ukotvené do pozemku. Práve táto časť skutkového stavu o tom, či bolo alebo nebolo zariadenie   pevne   spojené   s   pozemkom   je   významným   východiskom   pre   správne   právne posúdenie tejto veci a tiež išlo o podstatný argument sťažovateľa v odvolaní, ktorý mohol mať vplyv na samotné rozhodnutie.

Najvyšší súd SR sa však v napádanom rozsudku jednak vôbec nevysporiadal s týmto podstatným   argumentom   sťažovateľa,   ale   navyše   prebral   nesprávne   skutkové   zistenia od súdu prvého stupňa...

Základnou otázkou prípadu posudzovaného Najvyšším súdom SR bolo, či predmetné reklamné   zariadenia,   ktoré   boli   voľne   umiestnené   na   pozemku,   podliehajú   povoľovacej právomoci stavebných úradov. V tejto súvislosti bolo významné posúdiť, aký je obsah pojmu „spojený“ v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Stavebného zákona. Najvyšší súd však tomuto pojmu pripisuje v rozhodnutí rôzny význam a z toho dôvodu máme za to, že napádané rozhodnutie trpí vnútornou rozpornosťou...

Sťažovateľ   opakovane   poukazoval   na   výklad   ustanovenia   §   71   ods.   1   písm.   c) stavebného zákona, ktorý poskytol Mestský súd v P. vo svojom rozhodnutí 28 Ca 17/93-21 zo dňa 30. júla 1993. Ide síce o rozhodnutie českého súdu, ale vychádza z toho istého ustanovenia zákona...

Z   predmetného   rozhodnutia   jasne   vyplýva,   že   pod   pojmom   „spojený“   možno rozumieť len pevné spojenie so zemou a nie len voľné položenie na pozemok. Každý iný výklad by bol podľa tohto výkladu porušením stavebného zákona.

Najvyšší   súd   SR   však   na   uvedené   rozhodnutie   vo   svojom   rozhodnutí   nijako nereagoval, ani neuviedol, prečo sa s týmto rozhodnutím nestotožnil. Keďže podľa nášho názoru   išlo   o   podstatný   argument   sťažovateľa,   ktorý   mohol   mať   vplyv   na   konečné rozhodnutie súdu, mal sa súd s ním vysporiadať, čím nenaplnil požiadavky ústavného práva sťažovateľa na spravodlivý proces...»

Podobné zdôvodnenie uviedla sťažovateľka aj vo veci sp. zn. Rvp 3469/2012.

Podľa   názoru   sťažovateľky   najvyšší   súd   rozsudkami   sp.   zn.   8   Sžp/8/2011 z 19. januára 2012 a sp. zn. 2 Sžp/8/2011 z 25. januára 2012 porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že potvrdil rozsudok Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 S/119/2010-40 z 31. januára 2011 a č. k. 11 S/120/2010-41 z 31. januára 2011 v konaní   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   a   postupu   žalovaného   Krajského stavebného   úradu   v N.   (ďalej   len   „krajský   stavebný   úrad“)   č.   KSUNR-2010-690-004 z 19. júla 2010 a č. KSUNR-2010-689-004 z toho istého dňa. Podľa názoru sťažovateľky rozsudok najvyššieho súdu má arbitrárny charakter, vychádza z nesprávnych skutkových zistení, je nedostatočne odôvodnený a vnútorne rozporný. Najvyšší súd sa podľa tvrdenia sťažovateľky   nevysporiadal   s rozhodnutiami   iných   súdov   v   podobnej   veci   a   nezaujal stanovisko ku všetkým argumentom sťažovateľky.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález: „1. Základné právo A., s. r. o. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžp/8/2011 z 19. 1. 2012 a sp. zn. 2 Sžp/8/2011 zo dňa 25. 1. 2012 porušené bolo.

2.   Zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   8   Sžp/8/2011 z 19. 1. 2012 a sp. zn. 2 Sžp/8/2011 zo dňa 25. 1. 2012   a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. A., s. r. o. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej   republiky   povinný   zaplatiť   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   do   15   dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

1. Podľa ustanovenia § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia   zákona   č.   99/1963   Z.   z.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V zmysle   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkove spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl.   127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 3469/2012 a sp. zn. Rvp 3470/2012 ústavný súd zistil, že sú splnené všetky zákonné požiadavky na spojenie veci na spoločné konanie. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 jeho rozhodnutia.

2.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie   návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   IV.   ÚS   115/03,   II.   ÚS   44/03,   III.   ÚS   209/04, I. ÚS 117/05).

Ťažiskovým   dôvodom,   pre   ktoré   považuje   sťažovateľka   namietané   rozsudky najvyššieho   súdu   sp.   zn.   8   Sžp/8/2011   z   19.   januára   2012   a   sp.   zn.   2 Sžp/8/2011 z 25. januára 2012 za ústavne nekonformný, je to, že podľa názoru sťažovateľky rozsudky najvyššieho   súdu   majú   arbitrárny   charakter   z   dôvodu,   že   vychádza   z   nesprávnych skutkových zistení, je nedostatočne odôvodnený, vnútorne rozporný a najvyšší súd sa podľa tvrdenia   sťažovateľky   nevysporiadal   s   rozhodnutiami   iných   súdov   v   podobnej   veci a nezaujal stanovisko ku všetkým argumentom sťažovateľky.

Ústavný súd preskúmal rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžp/8/2011 z 19. januára 2012 a sp. zn. 2 Sžp/8/2011 z 25. januára 2012 a zistil, že v danom prípade najvyšší súd rozhodujúc o odvolaní proti rozsudku krajského súdu č. k. 11 S/119/2010-40 z 31. januára 2011   a   č.   k.   11   S/120/2010-41   z toho   istého   dňa   v   konaní   o   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného krajského stavebného úradu č. KSUNR-2010-690-004 z 19. júla 2010 a č. KSUNR-2010-689-004 z toho istého dňa vyslovil svoj právny názor a vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia, prečo rozsudok krajského súdu potvrdil.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutých   rozsudkov   sp.   zn.   8   Sžp/8/2011 z 19. januára 2012, ale aj sp. zn. 2 Sžp/8/2011 z 25. januára 2012 okrem iného uviedol:«...   Medzi   účastníkmi   ostala   sporná   aplikácia   ustanovenia   §   71   ods.   1   písm.   c/ stavebného zákona, ako základný predpoklad uloženia sankcie za správny delikt v zmysle § 106 ods. 1 písm. e/ stavebného zákona, keď správne orgány oboch stupňov tvrdili, že žalobca sa dopustil správneho deliktu tým, že umiestnil a užíval reklamné zariadenia bez povolenia stavebného úradu a žalobca tvrdil, že na umiestnenie predmetných reklamných zariadení   nebolo   potrebné   vydanie   povolenia   stavebného   úradu,   pretože   reklamné zariadenia neboli spojené so stavbou a ani s pozemkom, z ktorých dôvodov odvolací súd zameral   svoju   pozornosť   k   preukázaniu   skutku   a   k   správnosti   aplikácie   právnej   normy ustanovenej v § 71 ods. 1, písm. c/ stavebného zákona...

Z   uvedenej   právnej   úpravy   vyplýva   povinnosť   vlastníka,   nájomcu   alebo   iného zriaďovateľa informačného, reklamného a propagačného zariadenia si vyžiadať povolenie od   stavebného   úradu,   pokiaľ   uvedené   zariadenie   umiestňuje   na   miestach   viditeľných z verejných   priestorov   a   pokiaľ   sú   spojené   so   stavbou   alebo   pozemkom   a   povinnosť stavebného úradu pri vydávaní takéhoto povolenia postupovať v zmysle právnej úpravy ustanovenej v oddiele 5 druhej časti stavebného zákona upravujúcej povolenie terénnych úprav, prác a zariadení (§ 71 až § 74), na ktoré konanie v zmysle § 73 stavebného zákona sa primerane vzťahujú ustanovenia oddielu 4, upravujúceho povoľovanie stavieb, zmien stavieb a udržiavacích prác.

Zákonodarca v právnej norme § 71 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona ustanovuje zákonné   podmienky   pre   umiestnenie   a   užívanie   predmetných   zariadení   tak,   že   pre   ich umiestnenie   sa   vyžaduje   povolenie   stavebného   úradu,   ak   sú   spojené   so   stavbou   alebo pozemkom, pričom bližšie nešpecifikuje zákonné podmienky, za splnenia ktorých možno konštatovať, že predmetné zariadenie je spojené so stavbou alebo pozemkom. Odvolací súd zastáva názor, že pri posudzovaní spojenia takéhoto zariadenia so stavbou alebo pozemkom je   potrebné   vychádzať   z   účelu   a   funkčnosti   tohto   zariadenia,   pričom   nie   je   možné ustanovenie § 43 stavebného zákona aplikovať a to ani primerane v zmysle § 73. Právnu úpravu ustanovenú v § 43 nie je možné na uvedené zariadenia aplikovať nielen z dôvodu, že táto   právna   úprava   ustanovuje   zákonom,   predpokladané   podmienky   stavby,   pričom v prípade informačného, reklamného a propagačného zariadenia nejde o stavbu, ale aj z dôvodu, že na ňu zákonodarca v § 73 v danom prípade ani neodkazuje.

Z uvedeného dôvodu odvolací súd považoval za právne irelevantné tvrdenia žalobcu, že   zo   stavebného   zákona   vyplýva,   že   stavebný   zákon   stanovuje   požiadavku   na   vydanie stavebného povolenia len pre „,stavby“, teda konštrukcie pevne spojené so zemou alebo ktorých osadenie vyžaduje úpravu podkladu s tým, že v zmysle stavebného zákona nie je potrebné stavebné povolenie na akúkoľvek inú konštrukciu, pričom stavebný zákon dokonca nevyžaduje   stavebné   povolenie   -   na   všetky   stavby,   a   preto   pre   reklamné   zariadenia zákonodarca   nemal   záujem   stanoviť   prísnejšie   kritériá,   majúc   za   to,   že   výklad,   podľa ktorého je potrebné povolenie stavebného úradu aj na reklamné zariadenia, ktoré nie sú pevne   spojené   so   zemou   alebo   so   stavbou,   je   v   rozpore   s   logikou,   ako   aj,   že   voľné umiestnenie   zariadenia   na   pozemok   nie   je   možné   podmieňovať   povolením   stavebného úradu. Zákonodarca v právnej norme § 71 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona ustanovuje ako   zákonnú   podmienku   pre   vyžiadanie   si   povolenia   stavebného   úradu,   ak   predmetné zariadenia sú spojené so stavbou alebo pozemkom, pričom predpokladá spojenie zariadenia so zemou, avšak nie pevné spojenie so zemou tak, ako to vyžaduje pri stavbách. Vôľou zákonodarcu   uvedenou   právnou   úpravou   bolo,   aby   stavebný   úrad   tieto   zariadenia posudzoval z hľadísk vyššie uvedených a tým zabezpečoval ochranu záujmov verejného významu v obci...

Z uvedených dôvodov odvolací súd zastáva zhodný záver ako súd prvého stupňa a ako aj správne orgány oboch stupňov, že žalobca sa umiestnením a užívaním reklamných zariadení v danom prípade dopustil porušenia § 71 ods. 1 písm. c) stavebného zákona, a prelo správne orgány oboch stupňov postupovali v súlade so zákonom, keď mu za uvedené porušenie právnej povinnosti uložili administratívnu sankciu podľa § 106 ods. 1 písm. e/ stavebného zákona...»

Rozhodnutia   najvyššieho   súdu   nevykazujú   znaky   svojvôle   a sú   dostatočne odôvodnené,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto   postupy   a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Ak teda ústavný súd prihliadol na koncepciu odôvodnenia napadnutého rozsudku, musel dospieť k jednoznačnému záveru o jeho presvedčivosti. Najvyšší súd pri prezentácii argumentov sťažovateľky smerujúcich proti rozsudku krajského súdu neopomenul uviesť žiaden   jej   významný   argument   a   pri   odpovedi   na   tieto   argumenty   sa   snažil   zdôvodniť výsledok   svojej   rozhodovacej   činnosti.   Ústavnému   súdu   bolo   z   odôvodnenia   tohto rozhodnutia   zrejmé,   ktoré skutočnosti   považoval najvyšší   súd za preukázané, z ktorých dôkazov   vychádzal   a   aj   akými   úvahami   sa   riadil.   Najvyšší   súd   sa   pritom   odvolal   aj na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva. To, že najvyšší súd vôbec   nereagoval   na   námietku   sťažovateľky,   že   v   obdobnom   prípade   vec   inak   právne posúdil Mestský súd v P., ešte neznamená, že išlo o takú závažnú skutočnosť, ktorá by mohla zmeniť postoj ústavného súdu k danej veci.

Ústavný súd už judikoval, že platná a účinná zákonná právna norma nie je len niečo, čo je k dispozícii orgánom ju aplikujúcim. Tieto orgány sú ústavou viazané tieto právne normy aplikovať.

V teórii   ústavného   práva   i v   slovenskom   ústavnom   systéme   sa   uplatňuje tzv. prezumpcia   ústavnosti   právnych   noriem,   čo   znamená,   že   na   účinnú   právnu   normu sa orgán ju aplikujúci musí pozerať ako na súladnú s ústavou dovtedy, kým ústavný súd predpísaným spôsobom nevysloví jej neústavnosť (III. ÚS 274/07).

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych   názorov   všeobecného   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu by   bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2012