znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 272/2010-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2010 predbežne prerokoval sťažnosť R. Š., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 145 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní   vedenom   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3 Toš 6/2008   na verejnom zasadnutí 29. až 30. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2010 doručená sťažnosť R. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 7 ods.   2,   čl. 141 ods.   1,   čl.   144   ods.   1 a čl. 145 ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Toš 6/2008 na verejnom zasadnutí 29. až 30. marca 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v predmetnej veci pred hlavným pojednávaním vzniesol námietku zaujatosti proti všetkým sudcom odvolacieho senátu najvyššieho súdu, ktorí sa podpísali pod petíciu 105-tich sudcov Slovenska s názvom „Päť viet“.   V tejto petícii   sudcovia „potvrdili   svojím   podpisom,   že   sa   necítia   tak,   aby   mohli   slobodne a nezávisle   rozhodnúť   v pridelených   veciach   a pociťujú   pri   svojom   rozhodovaní   strach a obavy“.

Z uvedeného dôvodu sťažovateľ požadoval v námietke zaujatosti, „aby sudcovia NS SR, ktorí majú rozhodovať o mojom odvolaní voči rozsudku Špec. súdu zo dňa 28. 4. 2008, č. k. 2 Tš 29/2006 boli z tohto konania vylúčení pre svoju zaujatosť, lebo takýmto svojím vyhlásením   (Petícia   päť   viet)   verejne   vyjadrujú   svoje   sympatie   a politickú   príslušnosť opozičným politickým stranám a politikom voči súčasnej vláde a jej výkonnej moci“.

Predseda   senátu   v úvode   hlavného   pojednávania   oboznámil   o jeho   vznesenej námietke zaujatosti v skrátenej verzii a podľa sťažovateľa bez opory v zákone ju zamietol. Toto   vyjadrenie   bolo   skutočne   veľmi   stručné   a do   dnešného   dňa   sťažovateľ   nedostal písomné rozhodnutie o tejto námietke.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   námietkou   zaujatosti „zásadne   spochybnil   nezávislosť a nestrannosť sudcov, ktorí rozhodovali“ v jeho trestnej veci.

Sťažovateľ na základe uvedeného preto navrhuje ústavnému súdu, aby „rozhodnutie o odvolaní NS SR zo dňa 29. – 30. 3. 2010, č. k. 3 Toš 6/2008, voči rozsudku Špeciálneho súdu zrušil, lebo o odvolaní musí rozhodnúť iný senát NS SR. A to z dôvodu porušenia čl. 1 ods. 1, samostatne ako aj v spojení s čl. 141 ods. 1, s poukazom na čl. 7, ods. 2, a ods. 5, v spojení s čl. 46 ods. 1, a s čl. 48 ods. 1, a s čl. 145 ods. 4, Ústavy SR.

Analogicky – pre porušenie čl. 6 ods. 1, samostatne ako aj v spojení s čl. 6 ods. 2 Dohovoru...“.

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podstata námietok sťažovateľa je založená na tvrdeniach, že v jeho trestnej veci pred najvyšším súdom ako súdom odvolacím v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Toš 6/08 konali a napokon   aj   rozhodli   zaujatí   sudcovia   odvolacieho   senátu   najvyššieho   súdu,   ktorých nezaujatosť sťažovateľ podľa svojich tvrdení dostatočne spochybnil vznesenou námietkou zaujatosti,   podľa   ktorej   možno   mať   dôvodné   pochybnosti   o   nezaujatosti   členov   tohto odvolacieho senátu z dôvodu ich aktívnej účasti na petičnej akcii s názvom „PÄŤ VIET“. Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že aj napriek uvedenému nebolo jeho námietke zaujatosti vyhovené a ani mu nebolo doručené rozhodnutie o tejto námietke, v dôsledku čoho malo dôjsť   predovšetkým   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   zaručených   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   v   čl.   6   ods.   1   a   2 dohovoru, jeho základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a napokon aj k porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 145 ods. 4 ústavy.

V zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   o   zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

1.   K   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   práva   sťažovateľa   na spravodlivé súdne konanie malo dôjsť tým, že najvyšší súd nerozhodol o jeho námietke zaujatosti   uplatnenej   proti   členom   senátu   najvyššieho   súdu   konajúceho   v   trestnej   veci vedenej pod sp. zn. 3 Toš 6/08 a sťažovateľovi tiež nebolo doručené žiadne rozhodnutie o jej vybavení.

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   (Trestného   poriadku   účinného   od 1. januára 2006 v jeho znení účinnom k 29. marcu 2010, ďalej len „Trestný poriadok“), keď sa v predmetnej trestnej veci sťažovateľa konalo verejné zasadnutie, z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca..., u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa § 31 ods. 2 Trestného poriadku sudca... je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, ak bol v prejednávanej veci činný ako prokurátor, policajt, spoločenský zástupca,   obhajca,   splnomocnenec   zúčastnenej   osoby   alebo   poškodeného,   zástupca poškodeného alebo spoločný zástupca poškodených.

Podľa § 31 ods. 3 Trestného poriadku z rozhodovania na súde vyššieho stupňa je okrem vylúčenia podľa odseku 2 vylúčený sudca..., ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní na súde   nižšieho   stupňa,   a   naopak.   Z   rozhodovania   o   dovolaní   je   vylúčený   ten,   kto   sa   v prejednávanej veci zúčastnil na rozhodovaní ako sudca alebo prísediaci súdu iného stupňa.

Podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku o vylúčení z dôvodov uvedených v § 31 na základe námietky vznesenej niektorou zo strán v iných prípadoch ako podľa odseku 2 (ods. 2 upravuje otázku zaujatosti zapisovateľa pozn.) rozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody týkajú. O tom, či je vylúčený sudca alebo prísediaci, ktorý rozhoduje v senáte, rozhodne tento senát.

Podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4 alebo ak je dôvodom námietky len procesný postup   súdu   v   konaní,   sa   nekoná;   to   platí   aj   o   námietke,   ktorá   je   založená   na   iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31.

Z   citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   explicitne   vyplýva,   že   o   námietke zaujatosti vznesenej niektorou zo strán proti sudcovi alebo členom senátu rozhoduje senát, ktorého sa vec týkala, pričom koná iba o námietkach založených na dôvodoch podľa § 31 Trestného poriadku v rozhodnom znení a o námietkach založených na iných dôvodoch nie je senát zo zákona povinný konať, a teda ani rozhodnúť.

Pred rozhodnutím o sťažnosti sťažovateľa ústavný súd zistil zo súvisiaceho súdneho spisu najvyššieho súdu vedeného pod sp. zn. 3 Toš 6/08, že sťažovateľ podal 23. februára 2010 námietku zaujatosti proti členom odvolacieho senátu najvyššieho súdu (najvyššiemu súdu bolo toto podanie doručené 26. februára 2010).

Sťažovateľ založil predmetnú námietku výhradne na tom, že členovia toho senátu podpísaním petície s názvom „PÄŤ VIET“, ktorou sa mali vyjadriť v tom zmysle, „že sa necítia tak aby mohli slobodne a nezávislo rozhodovať v pridelených veciach a pociťujú pri svojom rozhodovaní strach a obavy“, v podstate dali najavo, že sa necítia byť nezaujatými v žiadnej im pridelenej trestnej veci, teda ani v trestnej veci sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené najvyšší súd na verejnom zasadnutí senátu najvyššieho súdu konajúceho vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Toš 6/08 konanom 29. marca 2010 v prítomnosti sťažovateľa a jeho obhajcu (JUDr. V. V.) ešte pred ich vypočutím k veci „oboznámil znenie ustanovenia § 32 ods. 6 v spojitosti s § 31 ods. 1 Tr. por. a oboznámil obžalovaných R. Š. a J.   K.,   že   o   nimi   vznesenej   námietke   zaujatosti   senát   nebude   rozhodovať,   nakoľko   sú založené   na   iných   dôvodoch,   ako   sú   dôvody   podľa   § 31   Tr.   por.“   (str.   7   zápisnice z verejného zasadnutia).

Následne   boli   obhajca   sťažovateľa,   ako   aj   samotný   sťažovateľ   vypočutí k prejednávanej   trestnej   veci,   avšak   bez   akejkoľvek   ich   reakcie   na   spôsob   posúdenia námietky sťažovateľa uplatnenej v jeho podaní z 23. februára 2010 senátom najvyššieho súdu.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   námietka   sťažovateľa   z   hľadiska   jej   dôvodov,   nebola námietkou podľa § 31 Trestného poriadku v rozhodnom znení, pretože bola založená na iných   dôvodoch   ako   na   pomere   sudcu   k   prejednávanej   trestnej   veci   sťažovateľa   alebo k osobe sťažovateľa, k jeho obhajcovi, k iným osobám, ktorých sa úkon priamo týkal alebo pre   pomer   sudcu   k   inému   orgánu   činnému   v   tomto   konaní,   alebo   z   dôvodu,   že   by ktorýkoľvek dotknutý sudca najvyššieho súdu bol v predmetnej trestnej veci činný ako sudca   nižších   stupňov   alebo   ako   prokurátor,   policajt,   spoločenský   zástupca,   obhajca, splnomocnenec   zúčastnenej   osoby   alebo   poškodeného,   zástupca   poškodeného   alebo spoločný zástupca poškodených.

Podľa názoru ústavného súdu sa sťažovateľ uvedenou námietkou v podstate domáhal extenzívnej interpretácie a aplikácie § 31 ods. 1 Trestného poriadku v rozhodnom znení na svoju trestnú vec, ktorá ani podľa názoru ústavného súdu neprichádza v danom prípade do úvahy   (podobne   napr.   sp.   zn.   IV.   ÚS   104/2010).   V   okolnostiach   prípadu   sťažnosť sťažovateľa možno navyše podľa názoru ústavného súdu považovať aj za účelovú, keďže sťažovateľ spôsob vybavenia, resp. posúdenia svojej námietky najvyšším súdom nenamietal priamo v konaní pred samotným najvyšším súdom, ale až na ústavnom súde potom, ako odvolací najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Toš 6/08 z 30. marca 2010 odmietol odvolanie sťažovateľa proti odsudzujúcemu rozsudku bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK 2 Tš 29/06 z 28. apríla 2008.

Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu možno postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Toš 6/08 o námietke sťažovateľa z 23. februára 2010, o ktorej najvyšší súd nekonal, a teda ani nerozhodoval (t. j. nevydal žiadne rozhodnutie, ktoré by bolo potrebné doručiť sťažovateľovi) v zmysle oprávnenia na takýto postup daného mu ustanovením § 32 ods. 6 Trestného poriadku v rozhodnom znení, považovať za ústavne konformný   (súladný)   a   z   hľadiska   zabezpečenia   ochrany   základného   práva   na   súdnu ochranu a práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru) za ústavne udržateľný a akceptovateľný (obdobne aj II. ÚS 305/2010).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už   po   jej   predbežnom prerokovaní v časti týkajúcej sa namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   konštatuje,   že   vo   všeobecnosti   námietka   o   porušení základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy uplatnená podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pod ktorú subsumoval sťažovateľ svoje argumenty, podlieha   z hľadiska   uplatnenia právomoci   ústavného   súdu   na jej prerokovanie princípu subsidiarity.   To   znamená,   že   ústavná   kontrola   vo   vzťahu   k   rozhodnutiu   či   postupu všeobecného súdu, ktorý sa dopustil pochybení takéhoto charakteru, nastupuje až vtedy, ak neexistuje iný všeobecný súd, ktorý by poskytol účinnú ochranu právam sťažovateľa, ktorých porušenie namieta (III. ÚS 330/09).

V danej trestnej veci prebiehalo na najvyššom súde odvolacie konanie a v prípade, ak by sa sťažovateľ domnieval, že vo veci konal súd, resp. sudcovia, ktorí mali byť vylúčení z   vykonávania   úkonov   trestného   konania,   má   stále   možnosť   namietať   túto   skutočnosť v rámci dovolacieho konania podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku (napr. sp. zn. III. ÚS 330/09).

Uvedené   bolo   podkladom   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci o nej konať podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. Ústavný súd po odmietnutí sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru, nezistil ani medzi namietaným porušením čl. 1 ods. 1, čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 145 ods. 4 ústavy a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Toš 6/08 žiadnu príčinnú súvislosť, preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa ako celku, bolo tiež bez právneho významu,   aby   ústavný   súd   rozhodoval   o   žiadosti   sťažovateľa   o   ustanovenie   právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2010