znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 272/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť O. D., K., zastúpeného advokátkou JUDr. V. K., K., vo veci namietaného porušenia čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením   Obvodného   oddelenia   Policajného   zboru   Košice – Staré Mesto   sp. zn. ČVS: ORP-30/SM-KE-2009   z 19. januára 2009,   rozhodnutím   Okresnej   prokuratúry Košice II   sp. zn.   1 Pn 778/08   a oznámeniami   Krajskej   prokuratúry   v   Košiciach   sp.   zn. 1 Kn 93/2009   z   5. mája 2009   a Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   sp.   zn. IV/1 Gn 190/09 z 13. júla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta 2009 doručená sťažnosť O. D. (ďalej len sťažovateľ), ktorou namieta porušenie svojich základných práv   podľa   čl.   13   ods.   4,   čl.   16   ods.   2   a čl.   19   ods.   1   a   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len dohovor“) uznesením   Obvodného   oddelenia   Policajného   zboru   Košice – Staré Mesto   (ďalej   len „obvodné oddelenie“) sp. zn. ČVS: ORP-30/SM-KE-2009 z 19. januára 2009, rozhodnutím Okresnej   prokuratúry   Košice   II   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   sp.   zn.   1 Pn   778/08 a oznámeniami Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) sp. zn. 1 Kn 93/2009 z 5. mája 2009 a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) sp. zn. IV/1 Gn 190/09 z 13. júla 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal na obvodnom oddelení trestné oznámenie na začatie trestného stíhania vo veci spáchania trestných činov na súdnu znalkyňu, ktorá v inom   súdnom   konaní   o úpravu   styku   sťažovateľa   s maloletým   dieťaťom   nepravdivo opísala skutočnosti vo vypracovanom znaleckom posudku, v dôsledku čoho mu všeobecný súd zakázal styk s jeho dcérou.

Sťažovateľ tvrdí, že týmto nezákonným postupom mu bola spôsobená škoda veľkého rozsahu   a odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   ako   účastník   konania   [§   237   písm.   f) Občianskeho súdneho poriadku] a opísaným konaním boli porušené jeho označené základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyhlásil tento nález:„Navrhujem,   aby   Ústavný   súd   vydal   Nález,   ktorým   rozhodne,   že   uznesenie vyšetrovateľa ČVS: ORP-30/SM-KE-2009, rozhodnutie Okresného prokurátora Košice 2 č. 1 Pn 778/08, stanovisko Krajskej prokuratúry Košice č. 1 Kn 93/09 zo dňa 05. 05. 2009 a stanovisko Generálnej prokuratúry č. IV/1 Gn 190/09 zo dňa 13. 07. 2009 sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a že týmito rozhodnutiami boli porušené moje základné práva – právo na spravodlivú súdnu, alebo inú ochranu, na zachovanie ľudskej dôstojnosti, právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života, porušený bol zákaz   mučenia   a   nedbalo   sa   na   podstatu   a   zmysel   ochrany   mojich   základných   práv a slobôd.

Navrhujem, aby Ústavný súd nariadil Okresnému oddeleniu PZ Košice Staré mesto, Okresnej prokuratúre Košice 2, Krajskej prokuratúre Košice, aby vo veci znova konali a znova rozhodli v zmysle nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú   neopodstatnenosť   návrhu   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 124/03).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   porušenie   svojich   označených   základných   práv podľa   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru uznesením obvodného oddelenia sp. zn. ČVS: ORP-30/SM-KE-2009 z 19. januára 2009, rozhodnutím okresnej prokuratúry sp. zn. 1 Pn 778/08 a oznámeniami krajskej prokuratúry sp. zn. 1 Kn 93/2009 z 5. mája 2009 a generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami   obvodného   oddelenia,   okresnej   prokuratúry   a krajskej   prokuratúry, ktorými boli odložené podnety sťažovateľa na začatie trestného stíhania proti súdnej znalkyni vo veci spáchania trestných činov podľa platného Trestného zákona

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   103/02,   I.   ÚS   269/06).   Z uvedeného   vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať   sa   namietaným   porušením   základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu, že právna   úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis   mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu   k základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta,   a   ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

V danom   prípade   bol   sťažovateľ   oprávnený   požiadať   o   preskúmanie   postupu a uznesenia obvodného oddelenia sp. zn. ČVS: ORP-30/SM-KE-2009 z 19. januára 2009, ktorým   bolo   odmietnuté   jeho   trestné   oznámenie   podnetom   podľa   §   31   a   nasl.   zákona č. 153/2001 Z. z.   o   prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o prokuratúre“), okresnú prokuratúru a následne i krajskú prokuratúru, čo aj využil. Z toho vyplýva,   že   sťažovateľ   mal   v týchto   prípadoch   k   dispozícii   účinné   právne   prostriedky na ochranu   svojich   základných   práv,   o   ktorých   boli   oprávnené   rozhodnúť   orgány prokuratúry,   čo   v tomto   prípade   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   vylučuje   právomoc ústavného súdu konať o jeho námietkach.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti   namietajúcej   porušenie jeho základných   práv postupom   a uznesením obvodného   oddelenia,   okresnej   prokuratúry   a   krajskej   prokuratúry   z dôvodu   nedostatku svojej právomoci.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku prokurátor zastaví trestné stíhanie, ak nie je tento skutok trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

Podľa § 215 ods.   4 Trestného poriadku zastaviť trestné stíhanie podľa odseku 1 je oprávnený aj policajt, ak nebolo vznesené obvinenie.

Podľa   §   185 ods.   1   Trestného   poriadku   opravným   prostriedkom   proti   uzneseniu je sťažnosť.

Podľa   § 190 ods.   2 písm. a) Trestného poriadku   ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým   oprávneným   osobám   uplynula   a   sťažnosti   sa   nevyhovelo   podľa   odseku   1, predloží   vec   na   rozhodnutie   policajt   prokurátorovi,   ktorý   vykonáva   nad   prípravným konaním dozor, a ak ide o sťažnosť proti uzneseniu, ku ktorému dal tento prokurátor súhlas alebo pokyn, jeho prostredníctvom nadriadenému prokurátorovi.

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná.

2. K namietanému porušeniu čl. 13 ods. 4 ústavy a jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 Gn 190/09 z 13. júla 2009, ktorým zamietla podnet sťažovateľa proti oznámeniu krajskej prokuratúry

Zo   sťažnosti   a   z   predložených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   na   generálnu prokuratúru   obrátil   opakovaným podnetom   z 22.   mája 2009   podľa   § 34   a nasl. zákona o prokuratúre,   ktorým   sa   domáhal   preskúmania   zákonnosti   vybavenia   jeho   podnetu adresovaného   krajskej   prokuratúre,   ktorým   odložila   podnet   na   preskúmanie   zákonnosti označeného   uznesenia   okresnej   prokuratúry,   a   postupu   v   konaní,   ktoré   napadnutému uzneseniu predchádzalo.

Na podnet sťažovateľa reagovala generálna prokuratúra oznámením z 13. júla 2009 sp.   zn.   IV/1   Gn   190/09,   v ktorom   konštatovala,   že   podnet   nie   je   dôvodný,   a preto ho odkladá.

V odpovedi na opakovaný podnet sťažovateľa generálna prokuratúra uviedla:„Na základe Vášho opakovaného podnetu zo dňa 22. 5. 2009, ktorý bol Generálnej prokuratúre SR doručený dňa 25. 5. 2009, preskúmal som uznesenie policajta Obvodného oddelenia PZ Košice Staré mesto ČVS: ORP-30/SM-KE-2009 zo dňa 19. 1. 2009, ktorým podľa § 197 ods. 1 písm. d) Tr. por. odmietol vec podozrenia z prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. a naň nadväzujúce uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry Košice I sp. zn. 1 Pn 778/08 zo dňa 10. 2. 2009, ako aj konanie, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzalo, ale nezistil som dôvod na zmenu stanoviska, ktoré Vám bolo oznámené   listom   prokurátora   Krajskej   prokuratúry   Košice   sp.   zn.   1   Kn   93/09   zo   dňa 5. 5. 2009.

V   podaní   v   podstate   vyjadrujete   nespokojnosť   s   postupom   policajta   Obvodného oddelenia PZ Košice Staré mesto pri vybavovaní Vášho trestného oznámenia, ktorý vyústil do vydania uznesenia podľa § 197 ods. 1 písm. d) Tr. por., ktorým odmietol vec podozrenia z prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. Taktiež vyjadrujete nespokojnosť s postupom a uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Košice I, ktorým zamietol   Vašu   sťažnosť   podanú   proti   uzneseniu   policajta,   ako   aj   so   stanoviskom prokurátora Krajskej prokuratúry Košice,   ktoré zaujal k Vášmu podnetu z 23. 2. 2009 a ktoré Vám oznámil listom 1 Kn 93/09 zo dňa 5. 5. 2009. Z Vášho podania vyplýva, že i naďalej trváte na tom, že súdna znalkyňa svojim konaním – úmyselným vypracovaním nepravdivého znaleckého posudku, naplnila znaky skutkovej podstaty prečinu ohovárania podľa   § 373 ods.   1,   ods.   2   písm.   a)   Tr.   zák.   ako   aj   znaky   skutkovej podstaty   prečinu nepravdivého znaleckého posudku, tlmočníckeho úkonu a prekladateľského úkonu podľa § 347ods. 1 Tr. zák.

Po   preskúmaní   spisového   materiálu   predloženého   Generálnej   prokuratúre Slovenskej republiky som v predmetnom konaní nezistil porušenie zákona a stotožnil som sa s právnymi závermi prokurátora Krajskej prokuratúry Košice prezentovaným v liste sp. zn. 1 Kn 93/09 zo dňa 5. 5. 2009, na ktoré Vás zároveň odkazujem.

Z podkladov, ktoré mal policajt k dispozícii už v rámci predprípravného konania nevyplývalo, že by znalkyňa svojim konaním naplnila znaky skutkovej podstaty trestného činu.   Rovnako   nebol   ani   predpoklad,   že   by   boli   v   prípade   začatia   trestného   stíhania a vykonania   skráteného   vyšetrovania   také   dôkazy   získané.   Preto   možno   skonštatovať, že postup policajta, ktorého výsledkom bolo vydanie uznesenia podľa § 197 ods. 1 písm. d) Tr. por. o odmietnutí veci podozrenia z prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., možno považovať za jediný možný a správny.

Týmto považujem Váš opakovaný podnet za vybavený a bez akýchkoľvek opatrení ho ako nedôvodný odkladám.

Pretože Generálnou prokuratúrou SR týmto boli vyčerpané všetky zákonné možnosti opätovného preskúmania Vašich podnetov v tejto veci, prosím, aby ste s porozumením vzali na vedomie, že Vaše prípadné ďalšie podnety v tejto veci budú vybavené iba vtedy, ak budú obsahovať nové skutočnosti (§ 34 ods. 2 zákona č. 153/01 Z. z. o prokuratúre v platnom znení).“

Ústavný súd konštatuje, že citované dôvody a závery orgánov prokuratúry nemožno považovať za nekonformné a neudržateľné, majúce za následok porušenie základných práv sťažovateľa podľa označených článkov ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   nezistil,   že   by   sa   generálna   prokuratúra a jej podriadené   prokuratúry   dopustili   obmedzenia   niektorého   z   označených   práv sťažovateľa (čl. 16 ods. 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy).

Ústavný súd považuje za potrebné upozorniť, že nie je súčasťou sústavy orgánov činných   v trestnom   konaní,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti, ktorý okrem iného rozhoduje o sťažnostiach namietajúcich porušenie základných práv alebo slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie a   posudzovanie   právnych   názorov   orgánov   verejnej   moci   rozhodujúcich   o právnych prostriedkoch   nápravy   a ochrany   práv   a slobôd   (vrátane   základných   práv   a slobôd) fyzických   osôb   a právnických   osôb   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred týmito orgánmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo zisteného skutkového stavu tieto orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách,   ktoré   Slovenská   republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

Skutkové   a právne   závery   orgánov   verejnej   moci   rozhodujúcich   o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu byť predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak by vyvodené   závery   boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis napr. III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06).

V danom prípade je nesporné, že úlohou generálnej prokuratúry pri preskúmavaní uvedených podaní sťažovateľa bolo predovšetkým preskúmať, či postup a rozhodovanie podriadených   prokuratúr   a obvodného   oddelenia   (polície)   boli   správne   a   zákonné, čo sa aj stalo.

Ústavný súd považuje za potrebné k tomu uviesť, že nikto nemá právny nárok a ani ústavnoprávny nárok na to, aby jeho podaniu (v prípade sťažovateľa trestnému oznámeniu a následne   sťažnosti   adresovanej   okresnej   prokuratúre,   podnetu   adresovanému   krajskej prokuratúre a podnetu a opakovanému podnetu adresovanému generálnej prokuratúre) bolo vyhovené. Sťažovateľ ako oznamovateľ trestného činu a v nadväznosti na to ako osoba, ktorá   podala   podnet   a opakovaný   podnet   generálnej   prokuratúre,   má   zákonné   právo domáhať sa   len   toho,   aby   sa   s jeho   podaniami   generálna   prokuratúra   riadne   zaoberala. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave (mutatis mutandis II. ÚS 88/99).

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   považuje   za   potrebné   poukázať   na   svoju   ustálenú judikatúru, podľa ktorej právo fyzickej osoby na začatie trestného konania proti označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd,   príp. ľudských práv a základných slobôd podľa dohovoru (m. m. II. ÚS 42/00, II. ÚS 28/06, III. ÚS 278/06). Preto postupom generálnej prokuratúry (ani jej podriadených orgánov) v zásade nemôže dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že v trestnom konaní nebolo vznesené obvinenie proti konkrétnej osobe a trestné stíhanie bolo zastavené, resp. odmietnuté. Sťažovateľovi zo základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyplýva iba právo, aby sa orgány činné v trestnom konaní jeho oznámením o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu,   že   bol   spáchaný   trestný   čin,   zákonným   spôsobom   zaoberali   (III. ÚS 261/05, II. ÚS 180/09), pričom v okolnostiach veci sťažovateľa možno vysloviť záver, že generálna prokuratúra sa jeho vecou zaoberala ústavne akceptovateľným spôsobom.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa   rozhodol   o jej   odmietnutí   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľa   (čl.   13   ods.   4   ústavy   nie   je   základné   právo   sťažovateľa).   V tomto   smere sťažnosť neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, a preto nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Článok 13   ods. 4   ústavy   kvalifikuje   stabilizovaná   judikatúra   ústavného   súdu ako všeobecné ustanovenie, ktoré treba vykladať a chápať ako ústavné direktívy adresované predovšetkým   orgánom   pôsobiacim   v   normotvornej   činnosti   všetkých   stupňov a ktoré nemôžu   plniť   poslanie   priamo   aplikovateľných   ustanovení   v individuálnych záležitostiach.   Ich   aplikácia   nie   je   možná   bez   konkrétneho   vyjadrenia   dopadu diskriminujúceho postupu štátneho orgánu na základné právo alebo slobodu fyzickej alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 34/96, I. ÚS 58/97, I. ÚS 59/97, IV. ÚS 153/09).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2009