znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 272/07-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval   sťažnosť   J.   B.,   H.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   D.   S.,   H.,   pre namietané porušenie   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 95/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 95/01   p o r u š e n é   b o l o.

2.   J.   B.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   50   000   Sk   (slovom päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Vranov   nad   Topľou p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Vranov nad Topľou   j e   p o v i n n ý   uhradiť J. B. trovy konania v sume   6   296 Sk   (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských   korún)   do   dvoch mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   advokáta JUDr. D. S., H.

4. Sťažnosti J. B. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   272/07-10 z 11. októbra   2007   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   J.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“) pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 95/01.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Na základe obžaloby Okresnej prokuratúry v Humennom č. k. Pv 477/00 zo dňa 19. 9.   2000   zo   spáchania   trestného   činu   výtržníctva   podľa   §   202   ods.   1   Tr.   zák. v jednočinnom súbehu s trestným činom ublíženia na zdraví podľa § 221 ods.1 Tr. zák. bol vydaný   Okresným   súdom   v   Humennom   (ďalej   len   OS   Humenné)   trestný   rozkaz č.   k.   2   T   388/0054   zo   dňa   7.   11.   2000,   ktorým   som   bol   uznaný   vinným   zo   spáchania trestných činov podľa hore uvedenej obžaloby.

Dňa 21. 11. 2000 som na podateľni OS Humenné podal odpor proti hore uvedenému trestnému rozkazu.

Po vznesení mojej námietky predpojatosti zo dňa 5. 12. 2000, bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu vo Vranove nad Topľou (ďalej len OS), ktorý vydal dňa 20. 4. 2001 trestný rozkaz č. k. 2 T 95/01-70, ktorým ma uznal vinným v celom   rozsahu   obžaloby   z   trestného   činu   výtržníctva   podľa   §   202   ods.1   Tr.   zák.   v jednočinnom súbehu s trestným činom ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. Nakoľko samotná obžaloba a hore uvedený trestný rozkaz OS boli a sú absolútne nepodložené,   aj   proti   tomuto   trestnému   rozkazu   som   podal   odpor   s   príslušným zdôvodnením, v ktorom som poukazoval na nedostatky a ignorovanie mojich námietok OS. Napriek hore uvedenému, OS nič nezabránilo vydať rozsudok č. k. 2 T 95/01 zo dňa 6. 6. 2001, ktorým ma uznal vinným v celom rozsahu obžaloby.

Proti tomuto rozsudku OS som podal odvolanie na Krajský súd v Prešove (ďalej len KS) zo dňa 16. 7. 2001.

KS uznesením č. k. 2 To 204/01-94 zo dňa 18. 10. 2001 napadaný rozsudok OS zrušil v celom rozsahu a vec vrátil OS na nové prejednanie a rozhodnutie.

Rozsudkom OS č. k. 2 T 95/01 zo dňa 27. 3. 2002 ma tento súd opätovne uznal vinným v celom rozsahu obžaloby.

Po   mojom   odvolaní   proti   hore   uvedenému   rozsudku   OS   zo   dňa   27.   3.   2002, KS svojím uznesením č. k. 2 To 150/02-130 zo dňa 13. 6. 2002opätovne zrušil napadnutý rozsudok OS a vec vrátil OS na nové prejednanie a rozhodnutie.

OS svojím rozsudkom č. k. 2 T 95/01-143 zo dňa 27. 11. 2002 ma oslobodil spod obžaloby.

Proti tomuto rozsudku   podal odvolanie zo dňa 16. 1. 2003 prokurátor Okresnej prokuratúry v o Vranove n. T.

Následne   KS   uznesením   sp.   zn.   5   To   13/03-155   z   27.   2.   2003   zrušil   rozsudok OS zo dňa 27. 11. 2002 a vec vrátil OS na nové prejednanie a rozhodnutie.

OS dňa 20. 8. 2003 vydal rozsudok č. k. 2 T 95/01, ktorým ma uznal opätovne vinným v celom rozsahu obžaloby. (...)

KS   svojím   uznesením   č.   k.   5   To   126/03-186   zo   dňa   11.   2.   2004   zamietol   moje odvolanie a potvrdil rozsudok OS ako skutkovú a právne podložený. Mojím prevzatím tohto uznesenia KS nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť hore uvedený rozsudok OS zo dňa 20. 8. 2003.

Nakoľko hore uvedený právoplatný rozsudok OS č. k. 2 T 95/01 zo dňa 20. 8. 2003 som považoval za rozhodnutie vydané v rozpore so skutkovým stavom, ktorý nebol zistený OS a tiež ani KS v rozsahu, ktorý som požadoval zistiť uvedenými súdmi, žiadosťou zo dňa 13. 4. 2004 som požiadal generálnu prokuratúru Slovenskej republiky a jej generálneho prokurátora preskúmanie rozhodnutia KS - uznesenia zo dňa 11. 2. 2004.

Po   preskúmaní   mojej   sťažnosti   pre   porušenie   zákona   v   trestnej   veci   evidovanej na OS č. k. pod sp. zn. 2 T 95/01, podal dňa 18. 06. 2004 generálny prokurátor Slovenskej republiky svojím podaním pod sp. zn. XV Pz 128/04-14 sťažnosť pre porušenie zákona Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   NS   SR),   pričom   v   odôvodnení   tejto sťažnosti   sa   v   celom   rozsahu   stotožnil   a   poukázal   na   procesné   nedostatky   a   tiež na nezistenie skutkového stavu OS a KS.

NS   SR   svojím   uznesením   č.   k.   6   Tz   8/2004   zo   dňa   20.   02.   2007   rozhodol   tak, že uznesením KS z 11. 02. 2004 sp. zn. 5 To 126/03 a konaním, ktoré mu predchádzalo bol porušený zákon v môj neprospech ako obvineného a napadnuté uznesenie KS zrušil !!! V odôvodnení hore uvedeného uznesenia NS SR sa stotožnil so všetkými závermi generálneho prokurátora SR a uložil OS vykonať dôkazy, ktorých nevykonanie sa v tomto rozhodnutí   mu   vytýka,   prípadne   i   ďalšie   a   rozhodnúť   v   súlade   so   zisteným   skutkovým stavom veci a zákonom o obžalobe, ktorá bola na mňa podaná. (...)

Na základe všetkého hore uvedeného som toho názoru, že konaním OS boli porušené moje práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a naviac ak 7-ročné konanie OS vo mne utvrdilo názor, že vo veci 2 T 95/01 vedenej na OS bolo porušené   moje   právo   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   -   právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.“

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že   okresný   súd   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2   T   95/01   porušil   jeho „základné   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“, aby okresnému súdu prikázal vo   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   aby   mu   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr 1021/07 z 9. novembra 2007 vyjadrila predsedníčka okresného súdu, v ktorom uviedla:

„Potvrdzujem tvrdenie sťažovateľa pokiaľ sa týka chronológie jednotlivých hlavných úkonov tak, ako tú tieto uvedené na stranách 2, 3, ako aj prvých troch odsekoch na strane 4 Vášho uznesenia, ako aj v sťažnosti sťažovateľa.

Po   vrátení   spisu   tunajšiemu   súdu   z   Najvyššieho   súdu   SR   dňa   26.   2.   2007 bol vyžiadaný tunajším súdom referátom zo dňa 27. 2. 2007 trestný list. Vzhľadom k veľmi vážnemu onemocneniu dovtedy zákonného sudcu JUDr. M. N. dňom 14. 5. 2007, ktorý je aj toho   času   práceneschopný,   bola   vec   opatrením   predsedníčky   Okresného   súdu vo Vranove nad Topľou zo dňa 30. 5. 2007 pridelená toho istého dňa prostredníctvom generátora zákonnému sudcovi JUDr. J. H. Podľa Spravovacieho poriadku ako aj Rozvrhu práce Okresného súdu vo Vranove nad Topľou na rok 2007 predmetná vec po zrušení Najvyšším   súdom   SR   bola   zapísaná   pod   nové   číslo   a   toho   času   sa   vedie   pod   sp. zn. 1 T 46/07.

Keďže   išlo   o   obsiahlejšiu   vec,   v   dôsledku   čoho   bol   potrebný   určitý   čas na naštudovanie tejto veci, vzhľadom k čerpaniu dovolenky JUDr. J. H.; tento nariadil termín na deň 10. 10. 2007. Po vykonaní dokazovania odročil pojednávanie na deň 31. 10. 2007   za   účelom   predvolania   znalca   ako   aj   svedkov   a   toto   pojednávanie   za účelom predvolania svedka MUDr. M. R. bolo odročené na deň 6. 12. 2007.

K   veci   považujem   za   potrebné   podotknúť,   že   podľa   pravidla   15.   Rozvrhu   práce Okresného súdu vo Vranove nad Topľou na rok 2007 sa veci prerozdeľujú iným sudcom v prípade   nepretržitej   neprítomnosti   zákonného   sudcu   dlhšej   ako   6   týždňov.   V   záujme zabezpečenia plynulosti konaní opatrením predsedníčky Okresného súdu vo Vranove nad Topľou zo dňa 30. 5. 2007 pod č. 1 Spr/R/13/2007 bola predmetná vec ako aj ďalšie veci nachádzajúce sa v senáte JUDr. M. N. prerozdelené prostredníctvom generátora náhodným výberom do iných senátov, pretože vzhľadom na vážnosť zdravotného stavu JUDr. N. bolo jasné, že tento v dohľadnom čase nezačne riadne pracovať.

Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že plynulosť konania v tejto veci bola narušená dlhodobou práceneschopnosťou dovtedy zákonného sudcu JUDr. M. N., ktorý, ako už bolo uvedené, je práceneschopný aj toho času. JUDr. H., ako je to zrejmé zo spisu tunajšieho súdu sp. zn. 1 T 46/07, vo veci plynulé koná. Na tunajšom súde na trestnom úseku pracujú dvaja sudcovia, ktorí podávajú maximálne pracovné výkony a takéto hodnotenie takejto výkonnosti   sa   týka   aj   ostatných   sudcov.   V   trestnej   agende   má tunajší   súd   nápad   vecí porovnateľný s Okresným súdom Prešov, Okresným súdom Poprad, kde je však pridelených a pracuje oveľa vyšší počet sudcov. Okresný súd vo Vranove n. T. je dlhodobo vo vzťahu k počtu sudcov poddimenzovaný.“

Rovnaké skutočnosti týkajúce sa chronológie úkonov okresného súdu, ktoré uviedol sťažovateľ,   resp.   ktoré   potvrdila   predsedníčka   okresného   súdu,   zistil   aj   ústavný   súd z obsahu trestného súdneho spisu, ktorý mu bol predložený 7. januára 2007.

Navyše ústavný súd zistil, že okresný súd rozsudkom zo 6. decembra 2007 rozhodol tak, že sťažovateľ bol podľa § 226 písm. b) zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 oslobodený   spod   obžaloby.   Toto   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   dňom   jeho vyhlásenia.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je   integrálnou   súčasťou   práva   na   spravodlivý   proces.   Podmieňuje   priamo   spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. júna 1968).

Pokiaľ   ide   o primeranosť   lehoty,   v ktorej   má   byť   vec   obvineného   prejednaná, je pojem primeraná lehota relatívny. Neexistuje žiadna absolútne stanovená doba, ktorej prekročenie by bolo automaticky kvalifikované ako doba neprimeraná. Primeranosť doby konania sa posudzuje podľa konkrétnych okolností prípadu (napr. rozsudok ESĽP vo veci König v. Nemecko z 28. júna 1978).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II. ÚS 813/00),   pričom   „k naplneniu   práva   na   súdnu ochranu   v rozhodovaní   o veci   samej   dochádza   zásadne   právoplatným   rozhodnutím...“ (IV. ÚS 68/02).

Pri   posudzovaní,   či   vo   veci   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 26/02) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú povaha konania, teda právna   a   faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   konania a spôsob, akým súd vo veci postupoval.

Povahou   konania   je   potrebné   rozumieť   nielen   jeho   zložitosť   alebo   naopak jednoduchosť na jednej strane, ale aj jeho význam pre obvineného na strane druhej.Pokiaľ ide o význam veci pre sťažovateľa, vo všeobecnosti platí, že doba trestného konania   sa   posudzuje   prísnejšie   než   doba   konania   v občianskoprávnych   veciach, a to vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného [obmedzenie práv a slobôd, vplyv na povesť, postavenie v zamestnaní a pod. (napr. rozsudok ESĽP vo veci Bagetta v. Taliansko z 25. júna 1987)].

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp.   zn.   2   T   95/01,   ústavný   súd   zistil,   že   obžaloba   na   sťažovateľa   bola   podaná   ešte Okresnému   súdu   Humenné 22. septembra 2000   pre trestný   čin výtržníctva   podľa   §   202 ods. 1   zákona   č.   140/1961   Zb.   (Trestný   zákon)   v znení   neskorších   predpisov   účinného do 31. decembra 2005 a trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 tohto Trestného zákona. Aj keď bolo potrebné v konaní vykonať znalecké dokazovanie a vypočuť svedkov, vec z právneho a skutkového hľadiska nevykazuje znaky mimoriadnej zložitosti. Na dĺžku konania však malo nepodstatný význam to, že rozhodnutia okresného súdu, ktorým bol sťažovateľ   uznaný   vinným,   resp.   aj   oslobodený   spod   obžaloby,   boli   viackrát   zrušené na základe   odvolania   sťažovateľa   i   prokurátora   nadriadeným   súdom   (napr.   18.   októbra 2001, 13. júna 2002 a 27. februára 2003), pretože skutkový stav veci nebol náležite zistený a zistenia okresného súdu nemali oporu ani vo vykonaných dôkazoch.

Posledný rozsudok okresného súdu z 20. augusta 2003, ktorým uznal sťažovateľa vinným, síce nadobudol právoplatnosť, ale Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 20. februára 2007 na základe podnetu generálneho prokurátora Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   rozhodol,   že   uznesením   Krajského   súdu v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   5   To   126/03   z 11.   februára   2004 (zamietol odvolanie sťažovateľa) a konaním, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) účinný do 31. decembra 2005 v neprospech   sťažovateľa   ako obžalovaného,   v dôsledku   čoho   boli   napadnuté   uznesenie krajského súdu a rozsudok okresného súdu zrušené a vec bola vrátená na nové prerokovanie a rozhodnutie.

2. Pri   posudzovaní   správania   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   ústavný   súd v preskúmavanej   veci   nezistil   žiadnu   významnú   skutočnosť,   ktorá   by   mohla   odôvodniť namietanú dĺžku konania. Je pravdou, že sťažovateľ vzniesol námietku predpojatosti proti všetkým sudcom Okresného súdu Humenné, na základe ktorej bola trestná vec 19. apríla 2001   prikázaná   na prerokovanie   okresnému   súdu,   a tiež   to,   že   podával   odvolania   proti rozsudkom okresného súdu, ale v tejto súvislosti ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti   viackrát   vyslovil   (II. ÚS 167/02,   III.   ÚS   196/06),   že   doba,   ktorá   je   potrebná na rozhodnutie   vo   veci   samej   po   opakovanom   zrušení   prvostupňového   rozhodnutia odvolacím   súdom,   nemôže   ísť   na   vrub   účastníkov   konania,   naopak,   ak   ide   o zrušenie rozhodnutia z tých istých dôvodov, je to prejav nedôslednosti v konaní okresného súdu, čo v konečnom   dôsledku   je možné   považovať   za   jeho   neefektívnu   činnosť. Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení taktiež nemala k správaniu sťažovateľa námietky.

3. Pokiaľ ide o tretie kritérium (postup súdu), z rozboru veci vyplýva, že okresný súd v trestnej veci sťažovateľa síce priebežne konal, ale jeho konanie bolo poznačené najmä neefektívnou činnosťou, ktorá mala pre sťažovateľa mimoriadne nepriaznivý dopad.

Ústavný   súd   bez   toho,   že   by   vymedzoval   jednotlivé   kratšie   obdobia   nečinnosti, konštatoval,   že   okresný   súd   síce   za   obdobie   troch   rokov   štyrikrát   vo   veci   rozhodol, ale, ako to   vyplýva   z citovaných   uznesení   krajského   súdu   (a tiež   z   hodnotenia   v zmysle prvého   kritéria),   jeho   rozhodnutia   boli   zrušené.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   úkony okresného súdu nemožno považovať za také, ktoré smerovali k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa.

Dokazovanie vykonané okresným súdom bolo totiž vykonávané nedôsledne, a preto na   jeho   základe   nemohlo   byť   zabezpečené   efektívne   a spoľahlivé   objasnenie   stíhaných skutkov a rozhodnutie vo veci.

Ústava vo svojom siedmom oddiele druhej hlavy v rámci úpravy práva na súdnu ochranu   osobitný   význam   pripisuje   tomu,   aby   sa   spravodlivosť   nevykonávala s oneskorením, ktoré by mohlo ohroziť právo na súdnu ochranu vo svojej podstate, a tým ohroziť aj dôveryhodnosť justície. Ústava takto zaviazala predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti na prijatie príslušných opatrení umožňujúcich prerokovanie napadnutých vecí bez   zbytočných   prieťahov,   a tým   aj   vykonanie   spravodlivosti   v primeranej   lehote (I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02, IV. ÚS 26/02).

Vzhľadom   na   zistený   stav   konania   prezentovaný   urobenými   procesnými   úkonmi vo veci,   dĺžku   konania,   ako   aj   doterajšiu   judikatúru   ústavného   súdu,   v ktorej   vyslovil, že otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00, III. ÚS   146/06),   argumenty   predsedníčky   okresného   súdu   súvisiace   s organizačnými a personálnymi problémami ústavný súd neakceptoval.

Ústavný súd preto po zvážení všetkých okolností pri hodnotení postupu okresného súdu,   najmä s prihliadnutím   na skutočnosť,   že konanie vedené okresným súdom   začalo ešte v apríli 2001, konštatuje, že celková dĺžka konania – takmer 7 rokov (bez ohľadu na to, že vec   už   bola   právoplatne   skončená   po   rozhodnutí   krajského   súdu   11.   februára   2004 a že bola okresnému súdu   vrátená z najvyššieho súdu po podaní sťažnosti pre porušenie zákona   generálnym   prokurátorom   až   26.   februára   2007)   nemôže   byť   považovaná za zodpovedajúcu   požiadavke   konania   bez   zbytočných   prieťahov   a v primeranej   lehote, ako to   vyžaduje   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Uvedené   okolnosti sú dostatočné   na   to,   aby   oprávnili   ústavný   súd   k záveru,   že   postupom   okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 95/01 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal   [podobne   aj   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde].   Vzhľadom   na   to, že konanie   bolo   už   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   neprikázal   okresnému   súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 95/01 (v súčinnosti vedenom pod sp. zn. 1 T 46/07) konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha. Podľa ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 000 Sk voči okresnému súdu poukazujúc najmä na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na stav právnej neistoty, v ktorom sa nachádza.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   spravodlivo   žiadať,   aby   fyzická   osoba 7 rokov čakala na výsledok súdneho konania v trestnej veci. U sťažovateľa takýto postup okresného súdu oprávnene vyvolával stav právnej neistoty. Vychádzajúc z tohto pohľadu na pozíciu sťažovateľa, z princípov spravodlivosti a spôsobu zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľa, ako aj z konkrétnych okolností tohto prípadu (konanie je už právoplatne skončené), ústavný súd dospel k záveru, že finančné   zadosťučinenie v sume 50 000 Sk, ktoré   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   v súlade   s výrokom   tohto   nálezu   sťažovateľovi, je primeraným zadosťučinením spojeným s porušením označených práv sťažovateľa. Preto jeho žiadosti   o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia   v sume 1   000 000   Sk nevyhovel.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca sťažovateľa si   uplatnil trovy   konania v sume 2 970 Sk za každý   úkon a režijný paušál v sume   178   Sk za každý   úkon. Základom   na výpočet   náhrady   za   úkon   právnej   služby je priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom polroku 2006 v sume 17 822 Sk. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom   súde)   náhradu   trov   konania   v sume   uplatnenej   jeho   právnym   zástupcom, t. j. 6 296 Sk, a to za dva úkony právnej služby po 2 970 Sk (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) a dvakrát náhradu režijného paušálu po 178 Sk (podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), ktoré zaviazal uhradiť okresný súd.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2008