znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 272/06-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. marca 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Ing. A. O., M., zastúpeného advokátom JUDr. I. S., M., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd   a   práva   na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin vo veci vedenej pod sp. zn. 15 Cb 1/98 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Obdo 25/04, za účasti Okresného súdu Martin a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. A. O. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd   a právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Obdo 25/04   p o r u š e n é   b o l o.

2. Ing. A. O. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 10 000 Sk (slovom desaťťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. A. O. trovy právneho zastúpenia v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. I. S., M., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Zvyšnej časti sťažnosti Ing. A. O. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. III. ÚS 272/06 z 24. augusta 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. A. O. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta, že postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod   sp. zn.   15 Cb 1/98 a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej   len „najvyšší súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Obdo 25/04 bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   účastníkom   namietaného   konania (v procesnom   postavení   žalovaného),   ktoré   začalo   29.   januára   1996   doručením   žaloby žalobcu   okresnému   súdu,   ktorou   uplatnil   voči   sťažovateľovi   nárok   na   náhradu   škody a ušlého zisku a zároveň navrhol, aby okresný súd zakázal sťažovateľovi zasahovať do jeho nájomných práv a prikázal mu zapojiť dodávku elektrickej energie.

Sťažovateľ   v priebehu   konania uplatnil   voči   žalobcovi   nárok   na   zaplatenie sumy 110 208   Sk   z dôvodu   náhrady   škody   za   užívanie   nebytového   priestoru   bez   právneho dôvodu.

Sťažovateľ zastáva názor, že označené súdy svojím doterajším postupom porušili jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto v sťažnosti po jej prijatí na ďalšie konanie navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že konaním okresného súdu a najvyššieho súdu v napadnutých konaniach   došlo   k porušeniu   jeho   uvedených   práv,   prikázal   im   konať   bez   zbytočných prieťahov, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk, ako aj úhradu trov právneho zastúpenia. Vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 14. decembra 2006 právny zástupca sťažovateľa z dôvodu, že obe konania už boli medzičasom právoplatne skončené, upustil od požiadavky prikázať označeným súdom konať bez zbytočných prieťahov.

Vyjadrenie okresného súdu k prijatej sťažnosti Spr. 1374/06 z 3. novembra 2006 bolo ústavnému súdu doručené 15. novembra 2006. Okresný súd v ňom okrem iného uviedol, že „ústavná sťažnosť sa týka namietaných prieťahov v konaní Okresného súdu Martin sp. zn. 15 Cb 1/98 a dosiaľ nie je právoplatne skončená v časti trov konania“.

Ďalej sa okresný súd vyjadril taktiež ku skutkovej a právnej zložitosti veci, uviedol podrobný   prehľad   úkonov   okresného   súdu   v predmetnom   konaní a v závere   uviedol,   že „súd vo veci postupoval štandardne, bez zbytočných prieťahov (...). Konečné zodpovedanie otázky, či došlo k zbytočným prieťahom a tým k porušeniu práv žalovaného na spravodlivý a rýchli   proces   je   vecou   Ústavného   súdu.   (...)   Pokiaľ   by   Ústavný   súd   porušenie   práv žalovaného prípadne vyslovil, sme toho názoru, že nešlo o výrazný zásah (porušenie) a to i vzhľadom na charakter a hodnotu sporu“.

Predseda najvyššieho súdu sa k prijatej sťažnosti vyjadril podaním č. k. KP 8/06-65 z 29. novembra 2006, v ktorom okrem iného uviedol:

„Spis   bol   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   predložený   na   rozhodnutie o dovolaním 23. júla 2004 a vec bola vedená pod sp. zn. 1 Obdo 25/04. O dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol 21. februára 2006 a dovolania zamietol. Po vypracovaní rozsudku bol spis 28. marca 2006 vrátený súdu prvého stupňa.

Obsah zberného spisu naznačuje, že jediným úkonom, ktorý urobil dovolací súd bolo prejednanie   veci   a   rozhodnutie   o   dovolaní,   tak   ako   je   to   bežné   v   dovolacom   konaní. Z obsahu dovolacieho rozhodnutia vyplýva, že išlo skutkovo a právne pomerne zložitú vec. S prihliadnutím, na počet vecí, ktoré jednotlivým senátom obchodného kolégia ročne dôjde, počet vecí, ktoré senáty mesačne vybavia považujem dobu trvania dovolacieho konania za primeranú charakteru a významu dovolacieho konania. Navyše vec bola s výnimkou trov konania   právoplatne   skončená   a   po   dobu   rozhodovania   o   mimoriadnom   opravnom prostriedku už netrval stav neistoty ohľadom uplatňovaných práv účastníkov v takej miere ako je tomu spravidla do právoplatnosti rozhodnutia. Z uvedených dôvodov navrhujeme sťažnosť zamietnuť.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   reagoval   na   vyjadrenia   oboch   súdov   podaním doručeným ústavnému súdu 14. decembra 2006, v ktorom k vyjadreniu najvyššieho súdu uviedol, že „podľa môjho názoru doba od 23. 7. 2004 (s pripočítaním dní na prepravu poštou)   do   24. 4. 2006,   kedy   bolo   rozhodnutie   o dovolaní   doručené   sťažovateľovi,   je neprimerane   dlhá.   Vysoké   pracovné zaťaženie   senátov   obchodného kolégia   nemôže   byť pričítané na vrub sťažovateľa“.

Ďalej uviedol, že „Vzhľadom na to, že konanie vedené pod sp. zn. 15 Cb 1/98 dňa 22. 11. 2006, kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie Okresného súdu v Martine zo dňa 26. 10. 2006, skončilo a dovolacie konanie je tiež skončené (24. 4. 2006), nie je aktuálne, aby   Ústavný   súd   prikázal   Okresnému   súdu   v   Martine   a   Najvyššiemu   súdu   SR   konať bez zbytočných   prieťahov.   Sťažovateľ   naďalej   požaduje,   aby   Ústavný   súd   SR   vyslovil porušenie   jeho   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v   zmysle   návrhu a priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania, ktoré upravujem takto:

Navrhujem, aby Ústavný súd SR priznal sťažovateľovi Ing. A. O. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000,- Sk,   ktoré je Okresný súd v Martine povinný vyplatiť sťažovateľovi a finančné zadosťučinenie vo výške 100 000,- Sk, ktoré je povinný Najvyšší súd SR vyplatiť sťažovateľovi.

Ďalej navrhujem, aby Ústavný súd SR priznal sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 8 196,- Sk (...)“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   prijal   na   ďalšie   konanie   III. senát ústavného   súdu.   Na   základe   rozvrhu   práce   ústavného   súdu   na   rok   2007   sa   stal   sudca spravodajca v tejto veci členom IV. senátu. Vzhľadom na to vo veci samej o sťažnosti sťažovateľa   rozhodoval   IV.   senát   ústavného   súdu   v zložení   uvedenom   v záhlaví   tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Ďalej sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 38 ods. 2 listiny, podľa ktorého každý má právo,   aby   jeho   vec   bola   prerokovaná   verejne,   bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom...

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Keďže   obsah   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 38 ods. 2 listiny (uvedenej ústavným zákonom Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej   Federatívnej   Republiky   č. 23/1991   Zb.)   je   totožný   so   základným   právom zaručeným   v čl. 48   ods. 2   ústavy,   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy znamená súčasne aj porušenie tohto základného práva zaručeného v čl. 38 ods. 2 listiny (napr. I. ÚS 161/06).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 38 ods. 2   listiny,   vychádza   zo   svojej   ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   „Účelom základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými   sú:   1. právna   a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   2. správanie účastníka konania a 3. postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Konanie okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 15 Cb 1/98

Ústavný   súd   z vyžiadaného   súvisiaceho   spisu   zistil,   že   konanie   vo   veci   samej bolo 16.   januára   2004,   keď   nadobudol   právoplatnosť   rozsudok   okresného   súdu   č. k. 15 Cb1/98-138 z 30. novembra 2001 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 20 Cob 244/03-174 zo 4. decembra 2003, právoplatne skončené. Krajský súd v tomto rozhodnutí potvrdil označený rozsudok okresného súdu v merite veci a vo výroku   o náhrade   trov   prvostupňového konania rozsudok   zrušil   a vrátil   okresnému súdu na ďalšie konanie, zároveň rozhodol o trovách odvolacieho konania.

Po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku okresného súdu z 30. novembra 2001 podali sťažovateľ   aj   žalobca   dovolania   proti   rozsudku   krajského   súdu   zo   4.   decembra   2003, o ktorých najvyšší súd rozhodol 21. februára 2006 tak, že ich zamietol. Po vrátení spisu okresnému súdu (29. marca 2006) a vyčíslení trov konania právnym zástupcom sťažovateľa (24. mája 2006) okresný súd rozhodol o náhrade trov prvostupňového konania (24. októbra 2006).

Ústavný súd pri rozhodovaní o tejto časti sťažnosti vychádzal aj zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase,   keď   k namietanému   porušeniu   označeného   práva   ešte   dochádza   alebo porušenie v tom čase ešte trvá (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05). Sťažovateľ namietal   prieťahy   v konaní   okresného   súdu,   ktorý   vo   veci   samej   v okamihu   podania sťažnosti (23. september 2005) už nekonal a navyše najvyšší súd 21. februára 2006 zamietol jeho dovolanie.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný právny prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv nepokračovalo.

Ďalej je z opísaného priebehu konania zrejmé, že postup okresného súdu po vrátení veci najvyšším súdom v konaní o náhrade trov konania plynulo smeroval k rozhodnutiu bez závažnejších   prieťahov,   ktoré   by   mohli   odôvodňovať   záver   o porušení   základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny ), resp. jej prejednanie v primeranej lehote (čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosť   ústavný   súd   rozhodol   v tejto   časti   tak,   ako   je   to uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

Konanie najvyššieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Obdo 25/04

1. Predmetom napadnutého konania vedeného najvyšším súdom bolo rozhodovanie o dovolaniach   oboch   účastníkov   konania,   kde   žalobca   podal   dovolanie   proti   rozsudku krajského súdu zo 4. decembra 2003 v časti týkajúcej sa nepriznaného nároku na náhradu škody   a sťažovateľ proti   výroku, ktorým bol rozsudok   prvostupňového súdu   potvrdený, a výroku o náhrade trov prvostupňového konania.

Ústavný   súd   sa   nestotožnil   s vyjadrením   najvyššieho   súdu,   že   išlo   o „skutkovo a právne pomerne zložitú vec“. Podľa § 243a ods. 1 OSP dovolací súd rozhodne o dovolaní spravidla bez pojednávania, pojednávanie môže nariadiť, ak to považuje za potrebné. Podľa odseku   2   toho   istého   ustanovenia,   ak   najvyšší   súd   nariadi   na   prerokovanie   dovolania pojednávanie,   postupuje   obdobne   podľa   § 215   a   § 216   ods. 2   OSP,   dokazovanie   však nevykonáva (najvyšší súd nie je „skutkový súd“).   Preto pri posudzovaní zložitosti   veci vo vzťahu   k dovolaciemu   konaniu   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   toto   konanie   tvorí štandardnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   a nepredstavuje   osobitnú právnu a faktickú zložitosť.

2. Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa.

Z vyžiadaného súvisiaceho spisu nie je zrejmé, že by sťažovateľ vyvíjal aktivitu pokiaľ ide o urýchlenie postupu najvyššieho súdu v dovolacom konaní. Okrem uvedeného možno správanie sťažovateľa v konaní pred najvyšším súdom vyhodnotiť ako také, ktoré inak neprispelo k predĺženiu celkovej doby konania najvyššieho súdu.

3. Právna úprava dovolania je obsiahnutá v tretej hlave štvrtej časti § 236 až 243d OSP.

Podľa   ustanovenia § 243c OSP pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia   o konaní   na   súde   prvého   stupňa,   pokiaľ   nie   je   ustanovené   niečo   iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia.

Pokiaľ   ide   o postup   najvyššieho   súdu   v posudzovanom   konaní,   ústavný   súd poukazuje na vyjadrenie najvyššieho súdu, v ktorom je uvedené, že „obsah zberného spisu naznačuje,   že   jediným   úkonom,   ktorý   urobil   dovolací   súd   bolo   prejednanie   veci a rozhodnutie o dovolaní, tak ako je to bežné v dovolacom konaní“.

Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd bol nečinný od 23. júla 2004, keď mu bola vec predložená na rozhodnutie o dovolaní, do 21. februára 2006, keď najvyšší súd rozhodol o dovolaní,   t. j.   spolu   1   rok   a   7   mesiacov.   Spis   spolu   so   zamietajúcim   rozsudkom najvyššieho   súdu   bol   vrátený   okresnému   súdu   29.   marca   2006,   t. j.   spis   sa   nachádzal na dovolacom súde viac ako 20 mesiacov.

Ústavný   súd   nepovažoval   dobu   konania   vedeného   najvyšším   súdom   pod   sp. zn. 1 Obdo 25/04 (aj s prihliadnutím na čas potrebný na štúdium spisu a prípravu pojednávania) za zodpovedajúcu požiadavke prerokovania veci bez zbytočných prieťahov vyplývajúcej zo základného práva garantovaného sťažovateľovi v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny, resp. z práva garantovaného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedenú   nečinnosť   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že v označenom   konaní   došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli   spôsobené   zložitosťou   veci a správaním účastníkov konania, ale postupom najvyššieho súdu. Obranu najvyššieho súdu spočívajúcu vo vysokom nápade vecí ako dôvodu, ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou   prieťahy   v konaní,   ústavný   súd   neakceptoval.   Podľa   ustálenej   judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom   konaní. Podľa   názoru   ústavného súdu   nadmerné množstvo vecí,   v ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo len   dočasne   ospravedlniť vzniknuté prieťahy, avšak len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas a adekvátne opatrenia.   Najvyšší   súd   vo   svojom   stanovisku   neuviedol   žiadne   konkrétne   skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto prípad.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2   ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu, tak ako je to uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   vyjadrení   z 30. novembra 2006   uviedol,   že „vzhľadom na to, že (...) dovolacie konanie je (...) skončené (22. 4. 2006), nie je aktuálne, aby ústavný súd prikázal (...) Najvyššiemu súdu SR konať bez zbytočných prieťahov“.

Vzhľadom   na   uvedené   neprichádzalo   už   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   prikázal najvyššiemu súdu v označenom konaní konať bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo   slobodu porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk s poukazom na dlhotrvajúci stav právnej neistoty, keď uviedol, že „konanie pred súdmi trvá viac než deväť rokov, čo je (...) neprimerane dlhá doba vzhľadom na to, že vec nie je skutkovo ani právne zložitá“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým celkovú dĺžku dovolacieho konania, ktorá bola viac ako 20 mesiacov, ako aj to, že dovolacie konanie bolo do rozhodnutia veci pred ústavným súdom   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   bude priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume   10 000 Sk   sťažovateľovi   primerané konkrétnym okolnostiam prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. I. S., ktoré si vyčíslil v celkovej sume 16 392 Sk.   Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola   15 008 Sk.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti v roku 2005) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 2 501 Sk, t. j. spolu 5 002 Sk. Trovy právneho zastúpenia a režijného paušálu 2 x 150 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) boli priznané v celkovej sume 5 302 Sk.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa   ktorého proti   rozhodnutiu   ústavného súdu   nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2007