znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 272/05-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. O., bytom B., a MVDr. R. P., bytom R., toho času bytom B., zastúpených advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv a slobôd zaručených v čl. 46, čl. 47 ods. 3 a v čl. 12 ods. 1, 2 a ods. 4 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a rozhodnutím   Okresného   súdu   Bratislava   II v konaniach vedených pod sp. zn. 18 C 49/03 a 12 C 255/01, postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 115/00, ako aj postupom Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   v súvislosti   s nepodaním   mimoriadneho dovolania proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 18 C 49/03-112 zo 17. marca 2004 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Ing. P. O., a MVDr. R. P. v časti týkajúcej sa namietaného porušenia ich základných práv a slobôd zaručených v čl. 46, čl. 47 ods. 3 a v čl. 12 ods. 1, 2 a ods. 4 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a rozhodnutím   Okresného   súdu   Bratislava   II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 49/03   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

2. Sťažnosť Ing. P. O., a MVDr. R. P. v časti týkajúcej sa namietaného porušenia ich základných práv a slobôd zaručených v čl. 46, čl. 47 ods. 3 a v čl. 12 ods. 1, 2 a ods. 4 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a rozhodnutím   Okresného   súdu   Bratislava   II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 255/01 a postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   115/00   o d m i e t a   pre   nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

3. Sťažnosť Ing. P. O., a MVDr. R. P. v časti týkajúcej sa namietaného porušenia ich základných práv a slobôd zaručených v čl. 46, čl. 47 ods. 3 a v čl. 12 ods. 1, 2 a ods. 4 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky v súvislosti   s nepodaním   mimoriadneho   dovolania   proti   rozsudku   Okresného   súdu Bratislava   II   č.   k.   18   C   49/03-112   zo   17.   marca   2004   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2005 podaná sťažnosť z 24. júna 2005 Ing. P. O., bytom B. (ďalej aj „sťažovateľ 1“) a MVDr. R. P., bytom R., toho času bytom B. (ďalej aj „sťažovateľ 2“), zastúpených advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv a slobôd zaručených v čl. 46, čl. 47 ods. 3 a v čl. 12 ods. 1, 2 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II v konaniach vedených pod sp. zn. 18 C 49/03 a 12 C 255/01, postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   115/00,   ako   aj   postupom   Generálnej   prokuratúry Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   v súvislosti   s nepodaním mimoriadneho dovolania proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 18 C 49/03-112 zo 17. marca 2004.

Právna zástupkyňa sťažovateľov 1 a 2 uviedla, že 20. marca 1996 bola medzi S., a. s., ako poistníkom a U., a. s., ako poistiteľom uzatvorená poistná zmluva č. 1010000367 (ďalej len „poistná zmluva z 20. marca 1996“), predmetom ktorej bolo dojednanie skupinového životného poistenia pre prípad smrti a dožitia s poistnou dobou 3 roky a poistným plnením 2 000 000 Sk vrátane podielu na výnosoch z poistných rezerv (v prípade dožitia) v prospech tretích   osôb   (riadiacich   pracovníkov   S.,   a.   s.).   Sťažovatelia   1   a 2   požiadali   poistiteľa o plnenie   z poistnej   zmluvy   po   21.   marci   1999.   Pretože   ich   žiadosti   o   plnenie   neboli akceptované, domáhali sa uspokojenia uplatnených práv žalobou na súde.

Sťažovateľ 1   podal   2.   augusta   2000   na Okresnom   súde   Bratislava   I žalobu proti poistiteľovi   a poistníkovi,   ktorou   sa   domáhal   alternatívne   plnenia   z poistnej   zmluvy z 20. marca 1996 alebo náhrady škody (poistiteľ a poistník uzavreli 4. marca 1999 dohodu o zrušení poistnej zmluvy z 20. marca 1996). Konanie bolo vedené pod sp. zn. 18 C 115/00.

Sťažovateľ   2   podal   25.   júna   2001   na   Okresnom   súde   Bratislava   II žalobu   proti poistiteľovi a poistníkovi, ktorou sa domáhal určenia platnosti poistnej zmluvy z 20. marca 1996, ako aj plnenia z poistnej zmluvy z 20. marca 1996. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 12 C 255/01.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   1   a 2   uviedla,   že   tak   Okresný   súd Bratislava I v konaní sp. zn. 12 C 255/01, ako aj Okresný súd Bratislava II v konaní sp. zn. 18 C 115/00 spôsobovali prieťahy. Následne poistník – S., a. s., podala na Okresnom súde Bratislava   II   proti   poisťovateľovi   (po   zmene   obchodného   mena   –   W.,   a.   s.,   ďalej   len „poisťovateľ“) žalobu o určenie neplatnosti poistnej zmluvy z 20. marca 1996. Žaloba bola podaná 24. marca 2003. Okresný súd Bratislava II rozsudkom č. k. 18 C 49/03-112 zo 17. marca 2004 okrem iného určil, že poistná zmluva z 20. marca 1996 uzavretá medzi S., a. s., a poisťovateľom je neplatná. Sťažovateľ 2 sa počas konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 18 C 49/03 podaním z 10. októbra 2003 domáhal vstupu do konania „ako   vedľajší   účastník“ na   strane   žalovaného.   O jeho   návrhu   Okresný   súd Bratislava   II   vôbec   nerozhodol,   vysporiadal   sa   s ním   iba   v odôvodnení   rozsudku   zo 17. marca 2004.

Vzhľadom na tieto skutočnosti podali sťažovateľ 1, ako aj sťažovateľ 2 podnety generálnej prokuratúre, ktorými sa domáhali podania mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 18 C 49/03. Generálny   prokurátor   mimoriadne   dovolania   nepodal,   o čom   orgány   prokuratúry upovedomili sťažovateľa 1 dňa 25. apríla 2005 a sťažovateľa 2 dňa 21. júna 2005.

Rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 18 C 49/03-112 zo 17. marca 2004 nadobudol právoplatnosť 12. júla 2004. Okresný súd Bratislava I následne rozsudkom č. k. 18 C 115/00-255 z 21. decembra 2004 zamietol žalobu sťažovateľa 1. Rozsudkom č. k. 12 C 255/01-85 z 18. januára 2005 Okresný súd Bratislava II zamietol žalobu sťažovateľa 2 v časti týkajúcej sa uplatneného nároku na plnenie z poistnej zmluvy z 20. marca 1996 a v časti týkajúcej sa návrhu na určenie platnosti poistnej zmluvy z 20. marca 1996 konanie zastavil. Podstatným z hľadiska meritórneho rozhodnutia oboch súdov v právnych veciach sťažovateľov 1 a 2, bol pritom právoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 18 C   49/03-112   zo   17.   marca   2004   o predbežnej   otázke   týkajúcej   sa   platnosti   poistnej zmluvy z 20. marca 1996.

Sťažovatelia 1 a 2 namietajú, že im postupom Okresného súdu Bratislava II bola odňatá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, keď poistník – S.,   a.   s.,   podal   na   Okresnom   súde   Bratislava   II   proti   poisťovateľovi   žalobu   o určenie neplatnosti poistnej zmluvy z 20. marca 1996 výlučne z toho dôvodu, aby prejudikoval výsledok   sporov,   v ktorých   sa   sťažovatelia   1   a 2   domáhali   plnenia   na   základe   poistnej zmluvy z 20. marca 1996 a v ktorých boli účastníkmi na strane žalovaných tak poistník, ako aj poisťovateľ, o čom musel mať Okresný súd Bratislava II vedomosť. Sťažovateľovi 2 bola navyše odňatá možnosť konať pred súdom aj tým, že o jeho podaní z 10. októbra 2003, ktorým   sa   domáhal   vstupu   do   konania   na   strane   žalovaného,   okresný   súd   nerozhodol. Okresný   súd   Bratislava   II   si   musel   byť   vedomý,   že   takýmto   postupom   dôjde k znevýhodneniu postavenia sťažovateľov 1 a 2 v prebiehajúcich konaniach, v ktorých sa domáhali   plnenia   na   základe   poistnej   zmluvy   z   20.   marca   1996   a určenia   jej   platnosti (sťažovateľ 2).

Sťažovatelia   1   a 2   tvrdia,   že   rozsudkom Okresného   súdu   Bratislava   II   č.   k. 18 C 49/03-112 zo 17. marca 2004, ako aj jemu predchádzajúcim postupom Okresného súdu Bratislava II v označenom konaní, ale aj rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 18 C 115/00-255 z 21.   decembra 2004 a rozsudkom   Okresného súdu   Bratislava II   č.   k. 12 C 255/01-85 z 18.   januára 2005 boli porušené ich   základné práva zaručené v čl. 46, čl. 47 ods. 3 a v čl. 12 ods. 1, 2 a ods. 4 ústavy.

K námietke   porušenia   označených   základných   práv   generálnou   prokuratúrou sťažovatelia   1   a 2   uviedli,   že   po   tom,   ako   sa   dozvedeli   o rozsudku Okresného   súdu Bratislava II č. k. 18 C 49/03-112 zo 17. marca 2004, podal každý z nich samostatne podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom (sťažovateľ 2 aj opakovane, pričom okrem iného namietal, že postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní sp. zn. 18 C 49/03 v súvislosti s jeho podaním z 10. októbra 2003 mu bola odňatá možnosť konať pred   súdom).   Podnetom   sťažovateľov   1   a 2   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   však nebolo vyhovené, čo bolo sťažovateľovi 1 oznámené listom Krajskej prokuratúry Bratislava č. Kc 2035/05-18 z 21. apríla 2005 (doručeným jeho právnej zástupkyni 25. apríla 2005) a sťažovateľovi 2 listom Krajskej prokuratúry Bratislava č. Kc 2209/04-23 z 5. januára 2005 a   listom   generálnej   prokuratúry   č.   VI/2   Pz   93/05-25   z 10.   júna   2005   (doručeným   jeho právnej zástupkyni 21. júna 2005).

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovatelia 1 a 2 v konaní pred ústavným súdom   domáhali   rozhodnutia,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených základných   práv postupom   a rozhodnutím   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaniach vedených pod sp. zn. 18 C 49/03 a 12 C 255/01, postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   115/00,   ako   aj   postupom   generálnej prokuratúry v súvislosti s nepodaním mimoriadneho dovolania proti rozsudku Okresného súdu   Bratislava   II   č.   k.   18   C   49/03-112   zo   17.   marca   2004.   Sťažovatelia   navrhli,   aby ústavný súd zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 18 C 49/03-112 zo 17. marca 2004, ako aj rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 12 C 255/01-85 z 18. januára 2005 a rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 18 C 115/00-255 z 21. decembra 2004.

II.

1. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.   Sťažovatelia   1   a 2   tvrdia,   že rozsudkom Okresného   súdu   Bratislava   II   č.   k. 18 C 49/03-112 zo 17. marca 2004, ako aj jemu predchádzajúcim postupom Okresného súdu Bratislava II v označenom konaní boli porušené ich základné práva zaručené v čl. 46, v čl. 47 ods. 3 a v čl. 12 ods. 1, 2 a ods. 4 ústavy, a to v dôsledku odňatia možnosti domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, keď poistník podal na Okresnom súde Bratislava II proti poisťovateľovi žalobu o určenie neplatnosti poistnej zmluvy z 20. marca 1996   účelovo   –   iba   z toho   dôvodu,   aby   prejudikoval   výsledok   sporov,   v ktorých   sa sťažovatelia 1 a 2 domáhali plnenia na základe uvedenej poistnej zmluvy a v ktorých boli účastníkmi na strane žalovaných tak poistník, ako aj poisťovateľ, o čom musel mať Okresný súd   Bratislava   II   vedomosť.   Sťažovateľovi   2   bola   navyše   odňatá   možnosť   konať   pred súdom aj tým, že o jeho podaní z 10. októbra 2003, ktorým sa domáhal vstupu do konania na strane žalovaného, okresný súd nerozhodol. Okresný   súd Bratislava II si   musel   byť vedomý,   že   takýmto   postupom   dôjde   k znevýhodneniu   postavenia   sťažovateľov   1   a 2 v prebiehajúcich   konaniach,   v ktorých   sa   domáhali   plnenia   na   základe   poistnej   zmluvy z 20. marca 1996 a určenia jej platnosti.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľov 1 a 2, ako aj z obsahu k nej pripojených listinných dôkazov   (vrátane   kópie   napádaného   rozhodnutia   Okresného   súdu   Bratislava   II   zo   17. marca 2004 opatreného tzv. doložkou právoplatnosti) vyplýva, že rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 18 C 49/03-112 zo 17. marca 2004 nadobudol právoplatnosť 12. júla 2004.

Sťažovatelia 1 a 2 sa na ústavný súd obrátili sťažnosťou z 24. júna 2005 podanou osobne v podateľni ústavného súdu 27. júna 2005, t. j. po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti napádaného rozhodnutia, ktorým malo dôjsť k porušeniu ich základných práv. O existencii uvedeného rozhodnutia (ako aj namietaných dôvodov jeho protiústavnosti) sa pritom sťažovateľ 2 musel dozvedieť v období do   22.   novembra   2004,   keď   podal   prostredníctvom   splnomocnenej   právnej   zástupkyne podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti tomuto rozsudku. Sťažovateľ 1 sa musel o existencii   uvedeného   rozhodnutia   dozvedieť   v období   do   16. februára   2005,   keďže v uvedený deň taktiež podal v tejto veci prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne podnet na podanie mimoriadneho dovolania. Sťažovatelia sa teda na ústavný súd obrátili oneskorene (po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty dvoch mesiacov) aj pri zohľadnení skutočnosti, že ako subjekty, ktoré neboli bezprostredne účastníkmi konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 18 C 49/03, sa mohli o skutočnostiach, na základe ktorých namietajú porušenie svojich základných práv v tomto konaní, dozvedieť s určitým časovým odstupom.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   v rámci   predbežného   prerokovania návrhu v zmysle § 25 zákona o ústavnom súde vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia   alebo   upovedomenia   o inom   zásahu do   základných   práv   alebo   slobôd sťažovateľa.

V čase,   keď   sa   sťažovatelia   1   a 2   domáhali   ochrany   svojich   základných   práv a slobôd   na   ústavnom   súde   podľa   čl.   127   ústavy   namietajúc   protiústavnosť   rozsudku Okresného   súdu   Bratislava   II   č.   k.   18   C   49/03-112   zo   17.   marca   2004   vrátane   jemu predchádzajúceho postupu Okresného súdu Bratislava II v označenom konaní už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom.

V danej situácii nepovažoval ústavný súd za právne významné pre okamih začatia plynutia zákonnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde okamihy doručenia oznámení orgánov prokuratúry sťažovateľom o tom, že generálny prokurátor na základe nimi   podaných   podnetov   mimoriadne   dovolanie   proti   označenému   rozsudku   nepodá (upovedomenie o odložení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania), pretože podnet na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnym   prokurátorom   (§   243e   až   243j Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „OSP“) nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať   za   účinný   a dostupný   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   je   predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti na ústavnom súde podľa tohto článku ústavy, a na jeho podanie nie je preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti na ústavnom súde možné prihliadať (obdobne napr. I. ÚS 134/03, I. ÚS 209/03, III. ÚS 254/04).

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

3.   Vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovatelia   1   a 2   namietali porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 46, čl. 47 ods. 3 a v čl. 12 ods. 1, 2 a ods. 4 ústavy rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 18 C 115/00-255 z 21. decembra 2004 a jemu predchádzajúcim   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v označenom   konaní,   ako   aj rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č. k. 12 C 255/01-85 z 18. januára 2005 a jemu predchádzajúcim   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v označenom   konaní,   dospel ústavný súd pri jej predbežnom prerokovaní k záveru o nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodovanie o nej v merite veci.

Sťažovatelia   1   a 2   sa   obrátili   na   ústavný   súd   namietajúc   ústavne   nekonformný postup,   ako   aj   následné   meritórne   rozhodnutia   v sporovom   konaní   pred   súdmi   prvého stupňa.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Citované ustanovenie čl. 127 ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným   súdom   princípom   subsidiarity,   podľa   ktorého   rozhoduje   ústavný   súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných   práv   alebo   slobôd   v tých   prípadoch,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd.

Z   ústavnej   kompetencie   všeobecných   súdov   rozhodovať   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych   veciach,   ako   aj   preskúmavať   zákonnosť   rozhodnutí   orgánov   verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon (čl. 142 ods. 1 ústavy), za súčasnej viazanosti sudcov ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy), ako aj z judikatúry ústavného súdu (napr. III ÚS 79/02) vyplýva, že nie je iba povinnosťou ústavného   súdu   ako   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   zabezpečovať   v rámci   svojej rozhodovacej   právomoci   ochranu   základných   práv   a slobôd   účastníkov   konania.   Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti.

Vychádzajúc   z uvedeného   zobral   ústavný   súd   do   úvahy,   že   právna   úprava občianskeho   súdneho   konania   umožňuje   sťažovateľom   ako   účastníkom   (žalobcom) v jednotlivých označených konaniach napadnúť rozsudky súdov prvého stupňa odvolaním (§ 201 až § 227 OSP), a tak sa využitím uvedeného opravného prostriedku právne účinným spôsobom domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   príslušným   odvolacím   súdom   vrátane požiadavky, aby sa súdy riešením predbežnej otázky platnosti poistnej zmluvy z 20. marca 1996   opätovne   zaoberali   s poukazom   na   skutočnosť,   že   v rozsudku   Okresného   súdu Bratislava II č. k. 18 C 49/03-112 zo 17. marca 2004 nejde o rozhodnutie podľa § 135 ods. 1 OSP, pričom sťažovatelia 1 a 2 neboli účastníkmi konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 18 C 49/03 (rozdielny okruh účastníkov, ako aj petit žalôb z hľadiska totožnosti predmetu konania) a nemohli sa tak k tejto právne významnej otázke procesne relevantným a právne účinným spôsobom vyjadriť.

Vzhľadom na tieto skutočnosti dospel ústavný súd k názoru, že sťažovatelia majú (resp. mali) v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinný prostriedok na dosiahnutie ochrany svojich práv v prípade uznania ich argumentácie súdmi oprávnenými konať v ich veci.

Za   daných   okolností   nie   je   daný   ústavný   dôvod,   aby   ústavný   súd   vstupoval v označených konaniach do právomoci všeobecných súdov. Nevyužitie uvedenej možnosti ochrany svojich práv zo strany sťažovateľov nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému   súdu,   ktorý   môže   konať   len   vtedy,   ak   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba nemala   inú   možnosť   účinnej   ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd.   Uvedený princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy zároveň vylučuje možnosť paralelne sa   domáhať   ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   v konaní   pred   všeobecným súdom, ako aj ústavným súdom (o daný prípad by išlo, ak sťažovatelia možnosť podať odvolanie využili).

Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods.   2   uvedeného zákona pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

4. Ústavný súd predbežne prerokoval aj tú časť sťažnosti sťažovateľov 1 a 2, v ktorej namietali porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 46, čl. 47 ods. 3 a v čl. 12 ods. 1,   2   a ods.   4   ústavy   postupom   generálnej   prokuratúry   v súvislosti   s nepodaním mimoriadneho dovolania proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 18 C 49/03-112 zo 17. marca 2004.

Ak   sa   občan   obráti   na   generálneho   prokurátora   s podnetom   na   mimoriadne dovolanie, tak mu tým nevzniká právo, aby generálny prokurátor mimoriadne dovolanie podal, ale právo, aby orgány prokuratúry jeho podnet riadne vybavili (III. ÚS 42/04).

Sťažovateľ 1, ako aj sťažovateľ 2 podali podnety generálnej prokuratúre, ktorými sa domáhali podania mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 18 C 49/03. Generálny prokurátor mimoriadne dovolania nepodal, o čom orgány prokuratúry upovedomili sťažovateľa 1 listom Krajskej prokuratúry   Bratislava   č.   Kc   2035/05-18   z 21.   apríla   2005   (doručeným   jeho   právnej zástupkyni   25.   apríla   2005)   a sťažovateľa   2   listom   Krajskej   prokuratúry   Bratislava č. Kc 2209/04-23 z 5. januára 2005 a listom generálnej prokuratúry č. VI/2 Pz 93/05-25 z 10. júna 2005 (doručeným jeho právnej zástupkyni 21. júna 2005).

Obsah označených oznámení o odložení podnetov sťažovateľa 1, ako aj sťažovateľa 2 na podanie mimoriadneho dovolania svedčí o skutočnosti, že orgány prokuratúry sa vecou náležite   zaoberali.   Z odôvodnení   ich   stanoviska   vyplýva,   že   podnetu   na   podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 18 C 49/03-112 zo 17. marca 2004 nevyhoveli pre nesplnenie zákonných podmienok vyplývajúcich z § 243e ods. 1 OSP (okrem iného aj podmienky, že ochranu práv a zákonom chránených záujmov sťažovateľov   nie   je   možné   dosiahnuť   inými   právnymi   prostriedkami,   poukazujúc   na možnosť poskytnutia súdnej ochrany na základe odvolania proti prvostupňovému súdnemu rozhodnutiu v konaní o žalobe na plnenie z poistnej zmluvy).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti (s prihliadnutím na dôvody uvedené v časti II bode 3   tohto   rozhodnutia)   nepovažuje   ústavný   súd   spôsob   a účinky   vybavenia   podnetov sťažovateľov   1   a 2   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   orgánmi   prokuratúry   v danom prípade za nezlučiteľné s označeným čl. 46, čl. 47 ods. 3 a čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2005