znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 272/04-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2004   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   NOBAPAN,   s.   r.   o.,   so   sídlom   B., zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   S.,   P.   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   práva   na spravodlivý   proces   zaručeného   v čl. 46   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   navrhovať dôkazy na podporu svojich tvrdení zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 46 Cbi 24/02 z 18. júna 2003 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 269/03 zo 14. apríla 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť NOBAPAN, s. r. o., B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2004 doručená sťažnosť spoločnosti NOBAPAN, s. r. o., so sídlom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   S.,   P.   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   práva   na spravodlivý proces zaručeného v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva navrhovať dôkazy na podporu svojich tvrdení zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom Krajského súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 46 Cbi 24/02 z 18. júna 2003 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 269/03 zo 14. apríla 2004.

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   a pripojených   príloh   vyplývajú   nasledovné rozhodujúce skutočnosti.

Krajský súd uznesením sp. zn. 9 K 63/01 z 22. novembra 2001 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka - Trnavských automobilových závodov, š. p. v likvidácii, T. (ďalej len „úpadca“), a za správcu konkurznej podstaty ustanovil JUDr. Ľ. N., advokáta, B.

V konkurznom   konaní   sťažovateľ   ako   konkurzný   veriteľ   prihlásil   voči   úpadcovi pohľadávku vo výške 73 866 032, 37 Sk s právom na oddelené uspokojenie ako pohľadávku prvej triedy. Ako ďalší konkurzný veriteľ úpadcu si pohľadávku vo výške 65 041 893,84 Sk ako pohľadávku prvej triedy prihlásil i právny predchodca spoločnosti KENOS, a. s., H. (ďalej len „žalovaný“), a to spoločnosť HKS, a. s., H.

Správca   konkurznej   podstaty   podľa   zápisnice   z   prieskumného   pojednávania a zoznamu prihlášok konkurzných veriteľov prihlásenú pohľadávku sťažovateľa a právneho predchodcu žalovaného uznal a konkurzní veritelia si popreli pohľadávky vzájomne.

Ako   uvádza   aj   sťažovateľ   v sťažnosti,   o možnosti   uplatniť   právo   vyplývajúce z popretej pohľadávky podľa § 23 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o konkurze   a vyrovnaní“)   sťažovateľ   a právny predchodca žalovaného boli poučení v rámci prieskumného pojednávania a za tým účelom im   konkurzný   súd   určil   lehotu   jedného   mesiaca   odo   dňa   prieskumného   pojednávania. Sťažovateľ ako konkurzný veriteľ, ktorého pohľadávka bola popretá, neuplatnil na súde svoje   právo   vyplývajúce   z popretej   pohľadávky   voči   veriteľovi,   ktorý   jeho   pohľadávku poprel.   Návrhom   doručeným   krajskému   súdu   4.   marca   2002   a   následne   upraveným 16. apríla 2003 sa však domáhal rozsudku, podľa ktorého spoločnosť HKS, a. s., H. nie je veriteľom úpadcu.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 46 Cbi 24/02 z 18. júna 2003 žalobu sťažovateľa zamietol pre nedostatok aktívnej legitimácie. Proti predmetnému rozsudku sa sťažovateľ odvolal. Najvyšší súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta nesprávnosť rozhodnutí tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho   súdu   tvrdiac,   že   za   situácie,   keď   jeho   pohľadávku   uznal   správca konkurznej   podstaty,   a tým   sa   stala   vykonateľnou,   mohol   ďalej   právne   postupovať   iba podľa § 23 ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní, kde sa výslovne hovorí o „uplatnení stanoviska“   podľa   povahy   pohľadávky.   Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že   odôvodnenie rozhodnutí tak krajského, ako i najvyššieho súdu by považoval za správne, keby bol podal žalobu podľa § 23 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní, ale on tak nepostupoval.

Sťažovateľ tvrdí, že súd v tomto konaní nemal a ani nemohol konať so žalovaným, pretože   v čase   konania   pred   súdom   táto   spoločnosť   už   nebola   vlastníkom   pohľadávky. Poukázal   na   to,   že   predmetná   pohľadávka   bola   na   základe   uznesenia   Okresného   súdu Skalica sp. zn. EX 246/01 z 23. septembra 2003 odpredaná vydražiteľovi HKS, a.s., T.

Podľa sťažovateľa mu z vyššie uvedených dôvodov bolo krajským súdom odopreté právo na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov podľa návrhu jeho právneho zástupcu, pričom dôvodom na odopretie doplnenia dokazovania bol argument krajského súdu, že by dokazovanie   neprispelo   k zmene   právneho   stavu   a malo   by   za   následok   zbytočné predlžovanie súdneho konania. Z uvedeného dôvodu bol podľa neho rozsudok krajského súdu vydaný na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   s jeho   argumentmi   o porušení   zákona   uvedenými   v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu sa odvolací súd vôbec nevysporiadal a nevysporiadal sa ani s jeho tvrdeniami uvádzanými v návrhu týkajúcimi sa pohľadávky žalovaného.

Sťažovateľ   vidí   vo   vyššie   uvedenom   postupe   a rozhodnutiach   krajského   súdu a najvyššieho súdu porušenie svojich práv podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 46 Cbi 24/02 z 18. júna 2003 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo   269/03   zo   14.   apríla   2004   došlo   k porušeniu   jeho   práva   na   spravodlivý   proces zaručeného v čl. 46 ústavy a práva navrhovať dôkazy na podporu jeho tvrdení zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v zatiaľ nevyčíslenej výške.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Konkurzné   konanie   je   súdnym   konaním,   ktoré   je   svojou   povahou   vymedzené predovšetkým   účelom   konkurzu   (§   1   ods.   1   zákona   o konkurze   a   vyrovnaní)   a svojím cieľom (§ 2 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní) sa líši od iných druhov občianskeho súdneho konania. Súdna právomoc v konkurze vyplýva priamo z ustanovenia § 2 ods. 1 zákona   o konkurze   a   vyrovnaní,   podľa   ktorého   konkurzné   konania   je   možné   začať u konkurzného súdu   za   podmienok ustanovených   týmto   zákonom.   Priebeh   konkurzného konania ale vyvoláva potrebu rozhodnúť spory, ktoré vo vlastnom konkurznom konaní nie je   možné   riešiť,   aj   keď   ho   podstatne   ovplyvňujú.   Rámec   súdnej   právomoci   založenej citovaným   ustanovením   len   pre   samotné   konkurzné   a vyrovnávacie   konanie   tieto   spory prekračujú. K sporom vyvolaným konkurzom (incidenčným sporom) patria najmä spory o určenie pravosti alebo výšky pohľadávok prihlásených do konkurzu (§ 23 až 25 zákona o konkurze a vyrovnaní).

Pohľadávka,   ktorá   na   prieskumnom   pojednávaní   nie   je   popretá   správcom   a ani konkurzným veriteľom, pokladá sa za zistenú. Zistenie pohľadávky má zásadný význam pre právne postavenie konkurzného veriteľa. Veriteľ zistenej pohľadávky môže hlasovať na schôdzi   konkurzných   veriteľov,   pohľadávka   tohto   veriteľa   môže   byť   uspokojená v rozvrhovom uznesení a pri zistenej pohľadávke, ktorá nebude uspokojená v rozvrhovom uznesení, je zoznam pohľadávok po zrušení konkurzu exekučným titulom.

Podľa § 23 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní konkurzní veritelia pohľadávok, ktoré zostali sporné čo do pravosti, výšky alebo poradia, môžu sa domáhať určenia svojho práva v lehote určenej súdom. Žalobu musia podať na súde, ktorý vyhlásil konkurz, proti všetkým, ktorí pohľadávku popreli; smú sa v nej dovolávať len právneho dôvodu a poradia uvedeného v prihláške alebo na prieskumnom pojednávaní a pohľadávku môžu uplatniť len do výšky uvedenej v prihláške alebo na prieskumnom pojednávaní.

Podľa § 7 ods. 3 citovaného zákona postavenie účastníka konkurzu veriteľovi zaniká, ak celá jeho pohľadávka ostala sporná z dôvodu, že svoje právo v lehote určenej súdom neuplatnil, alebo ho uplatnil neúspešne.

Z vyššie uvedené vyplýva, že za konkurzného veriteľa po prieskumnom pojednávaní treba považovať aj veriteľa, ktorého pohľadávka bola popretá. Účastníkom konania je do doby márneho uplynutia lehoty na podanie incidenčnej žaloby.

V okolnostiach prípadu zo sťažnosti a z pripojených rozhodnutí ústavný súd zistil, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 46 Cbi 24/02 z 18. júna 2003 zamietol žalobu sťažovateľa voči   žalovanému   o určenie,   že   žalovaný   nie   je   veriteľom   úpadcu   -   Trnavských automobilových závodov, š. p. v likvidácii.

Sťažovateľ   ako   konkurzný   veriteľ   v konkurznom   konaní   týkajúcom   sa   majetku úpadcu vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 9 K 63/01 sa pôvodne žalobou domáhal vydania rozsudku voči spoločnosti HKS, a. s., H. (právny predchodca žalovaného) taktiež v postavení konkurzného veriteľa. Obidvaja uvedení konkurzní veritelia si na prieskumnom pojednávaní   v rámci   predmetného   konkurzného   konania   navzájom   popreli   prihlásené pohľadávky voči úpadcovi. Krajský súd uznesením z 18. novembra 2002 v konaní o návrhu sťažovateľa súhlasil so zámenou účastníka na strane žalovaného, pretože pôvodne žalovaný HKS, a. s., H. v priebehu konania svoju pohľadávku voči úpadcovi postúpil žalovanému.

Najvyšší súd na základe odvolania sťažovateľa prejednal vec v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 a § 214 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a po jej preskúmaní dospel k záveru, že jeho odvolanie v merite veci nie je dôvodné. Preto rozsudok krajského súdu sp. zn. 46 Cbi 24/02 v tejto časti potvrdil (v časti náhrady trov konania bolo odvolanie sťažovateľa dôvodné).

Vo   veci   konajúce   súdy   (prvostupňový   aj   odvolací)   zistili,   že   na   prieskumnom pojednávaní sťažovateľ poprel pohľadávku právneho predchodcu žalovaného, ktorá bola predmetom   sporu,   a zároveň   právny   predchodca   žalovaného   poprel   pohľadávku sťažovateľa,   ktorú   tento   prihlásil.   Zo   zápisnice   bolo   tiež   zrejmé,   že   veritelia,   ktorých pohľadávky boli popreté, boli poučení o možnosti domáhať sa incidenčnou žalobou určenia pravosti,   výšky   alebo   poradia   popretej   pohľadávky   v súlade   s   §   23   zákona   o konkurze a vyrovnaní. Na podanie žaloby bola stanovená lehota jedného mesiaca od prieskumného pojednávania.   Takúto   žalobu   však   sťažovateľ   v stanovenej   lehote   nepodal,   pričom pravdivosť   tejto   skutočnosti   sťažovateľ   nenamietal   ani   nepreukázal   opak.   Vychádzajúc z tohto skutkového a právneho stavu, že sťažovateľ nepodal žalobu o určenie pravosti svojej pohľadávky voči popierajúcemu konkurznému veriteľovi v spojení s ustanovením § 7 ods. 3 zákona   o konkurze   a   vyrovnaní,   vyplýva,   že   sťažovateľovi   zaniklo   jeho   postavenie konkurzného účastníka, a tým aj aktívna legitimácia v spore podľa § 23 ods. 3 citovaného zákona (rozsudok najvyššieho súdu z 12. mája 2000 sp. zn. 1 Obo 294/99, ďalej aj rozsudok najvyššieho súdu z 9. októbra 2002 sp. zn. Obdo V 1/2002, uznesenie najvyššieho súdu z 8. augusta 2002 sp. zn. 7 Obo 7/02).

Podľa § 66e ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní na konkurz sa primerane použijú ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Hoci náležitosti odôvodnenia rozhodnutí súdov vo všeobecnosti tento zákon bližšie neustanovuje, aj   na   rozhodnutie   súdu   vo   veciach   konkurzu   a vyrovnania   a sporov   súvisiacich s konkurzným   konaním   (spory   incidenčné)   sa   vzťahuje   ustanovenie   §   157   ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku,   takže   z jeho   odôvodnenia   by   malo byť zrejmé,   o ktoré dôkazy   oprel   súd   svoje   skutkové   zistenia   a akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov spravoval.

Procesnoprávne postavenie konkurzného veriteľa a účel konkurzného konania boli tými právnymi skutočnosťami, z ktorých vychádzal ústavný súd pri skúmaní, či napadnuté rozhodnutie   krajského   súdu   aj   najvyššieho   súdu   je   alebo   nie   je   v príčinnej   súvislosti s namietaným porušením základných práv sťažovateľa. Postavenie konkurzného veriteľa a účel (povaha) konkurzného konania majú totiž zásadný vplyv na rozsah, obsah a kvalitu garantovania základných práv procesného charakteru podľa čl. 46 až 50 ústavy.

Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   v konkurznom   konaní   je   aj   právo konkurzného veriteľa na to, aby príslušný súd (v tomto prípade krajský súd aj najvyšší súd ako   odvolací   súd)   svoje   rozhodnutie   zrozumiteľne   a jasne   odôvodnil,   stručne   a jasne vyložil, ktoré skutočnosti sú preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, a posúdil zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03).

Vychádzajúc   z týchto   ústavne   významných   úvah   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov sú zjavne správne, a preto nimi nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľových ústavných práv. Sťažovateľ sa mohol cieľa efektívne domáhať incidenčnou žalobou, a nie určovacou žalobou, ktorou sa domáhal vyslovenia neexistencie pohľadávky iného veriteľa.

V súvislosti   so   sťažovateľom   namietaným porušením práva navrhovať dôkazy na podporu svojich tvrdení zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd už judikoval, že „do obsahu základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   nepatrí   povinnosť   súdu   vykonať   dôkazy   označené účastníkom konania Do tohto obsahu nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu   hodnotenia   súdu   ním   navrhovaných   dôkazov,   prípadne   sa   dožadovať   ním navrhovaného spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov“ (I. ÚS 98/97).

Ústavný súd, vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predložených rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu, z právnych východísk a záverov, odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú v celom   rozsahu   namietaného   porušenia   základných   práv,   t.   j.   aj   v rozsahu   tvrdení o porušení   práv   podľa   čl.   46   a čl.   48   ods.   2   ústavy.   Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   už nerozhodoval   ani   o návrhu   sťažovateľa,   ktorým   sa   domáhal   priznania   primeraného finančného zadosťučinenia.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2004