znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 271/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky   na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2015predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátskou   kanceláriou   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. BranislavFridrich,   PhD.,   vedené   pod   spisovými   značkami:   Rvp   7956/2014,   Rvp   7958/2014a Rvp 7959/2014 vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranuzaručeného   v   čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivé   súdnekonanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom   a   uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   41   Cob   32/2014z 9. apríla   2014   (sp.   zn.   Rvp   7956/2014),   sp.   zn.   41   Cob   29/2014   z 9.   apríla   2014(sp. zn. Rvp 7958/2014) a sp. zn. 13 Co 480/2014 zo 7. apríla 2014 (sp. zn. Rvp 7959/2014)a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 7956/2014, Rvp 7958/2014 a Rvp 7959/2014 s p á j a   na spoločné konanie,ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 271/2015.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. júla 2014doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava(ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   uzneseniami   Krajského   súduv Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 41 Cob 32/2014 z 9. apríla 2014,sp. zn. 41 Cob 29/2014 z 9. apríla 2014 a sp. zn. 13 Co 480/2014 zo 7. apríla 2014 (ďalej len„napadnuté uznesenia“).

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uviedla, že uzneseniami Okresného súduRevúca sp. zn. Spr-HP 75/2013 z 11. decembra 2013 (sp. zn. Rvp 7956/2014) a sp. zn. Spr-HP 74/2013 z 11. decembra 2013 (sp. zn. Rvp 7958/2014) a uznesením Okresného súduRimavská Sobota č. k. Spr/14-5 z 21. februára 2014 (sp. zn. 7959/2014) jej bola uloženápovinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   vo   výške   27   €,   11   €   a 49   € „...   za   spracovanie hromadného podania podľa položky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.).

Sťažovateľ   s   uložením   povinnosti   nesúhlasil,   a   preto   podal   proti   rozhodnutiu odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.

O odvolaniach sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutými uzneseniami tak, žeuznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok potvrdil.

Sťažovateľka uviedla, že sa nemohla „stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu druhého stupňa a jeho právnymi závermi a to najmä preto, že tieto neprípustným spôsobom limitujú“ jej „základné práva tak, ako je to rozvedené nižšie v tejto sťažnosti“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   okresný   súd   a   krajský   súd   postupom   v   napadnutýchkonaniach a napadnutými uzneseniami porušili jej „základné práva, konkrétne:

1) právo na súdnu ochranu zaručené č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;

2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;

4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; Tvrdíme, že Okresný súd... a porušovateľ porušili právo“ sťažovateľky „na súdnu ochranu zaručene čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj“ jej „právo na spravodlivý súdny proces zaručené   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   tým,   že   svoje   rozhodnutie   formulovali   na   základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie domnienky   o   ústavnosti,   ktorá   je   však   vyvrátiteľná   rozhodnutím   o   abstraktnej   kontrole ústavnosti.“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto: „...   vôbec   nie   je   zrejmé,   ktoré   podania   súd   vyhodnotil   ako   také,   ktoré   tvoria spoločne hromadné podanie...

... sťažovateľ nenavrhol súdu vykonať úkony. Podľa ust. § 1 zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh.   Poplatky   sa   môžu   vyberať   aj   za   konanie   a   úkony   vykonávané   bez návrhu v prospech poplatníka, ale len ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu sudu...

... nie je zrejmé, prečo boli podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní podaných tým istým subjektom v ten istý deň...

...   tiež   nie   je   zrejmé,   či   spoplatnené   podanie   je   vo   vzťahu   k   skupine   podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť alebo nemá byť spoplatnené...

... Napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie.“

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza, že „... porušovateľ alebo súd prvého stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo súd prvého stupňa,   mali   v   tomto   prípade   postúpiť   návrh   ústavnému   súdu   na   zaujatie   stanoviska. Porušovateľ   pokračoval   v   konaní,   aj   keď   mal   zákonnú   povinnosť   podrobiť   aplikovanú právnu úpravu kontrole ústavnosti“, a opísala, v čom spočíva podľa jej názoru rozporpoložky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona Slovenskej národnej radyč. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis   z registra   trestov   v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)] s ústavou.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiachrozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že postupom krajského súdu v konaniach vedenýchpod sp. zn. 41 Cob 31/2014, sp. zn. 41 Cob 29/2014 a sp. zn. 13 Co 480/2014 a v ich rámcivydanými uzneseniami z 9. apríla 2014 a zo 7. apríla 2014 (ďalej aj „predmetné konaniaa uznesenia krajského súdu“) bolo porušené jej základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenia krajského súdu zrušía veci   vráti   krajskému   súdu   na   ďalšie   konania   a prizná   jej   primerané   finančnézadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono   ústavnom   súde“)   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   zisťuje,či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujmehospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začalia skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súdenemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak   v súlade   s   citovaným   §   31a   zákonao ústavnom   súde   možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadnéspojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia,z ktorého je nepochybná právna a skutková súvislosť týchto sťažností, ako aj na totožnosťv osobe   sťažovateľky   a krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodolústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohtouznesenia.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu,ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenia súdu prvého stupňa o povinnostisťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupmi krajského súdu, ktoré predchádzaliich vydaniu.

V preskúmavaných veciach je predmetom sporu zaplatenie súdneho poplatku v sume27 €, 11 € a 49 €, t. j. z hľadiska predmetu sporu ide v daných prípadoch o tzv. bagateľnéveci. Za daných okolností už samotný predmet sporu v napadnutých konaniach zakladáz hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie sťažností už pri ichpredbežnom prerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdny poriadok vylučuje u tzv. bagateľnýchvecí   prieskum   rozhodnutí   vydaných   druhostupňovými   súdmi   na   základe   uplatneniamimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bolautomaticky   posunutý   do   roviny   ústavného   súdnictva.   Opodstatnenosť   sťažnosti   podľačl. 127   ods. 1 ústavy   v   takejto   veci   prichádza   do   úvahy   iba   v   prípadoch   extrémnehovybočenia   zo   štandardov,   ktoré   sú   pre   postupy   zisťovania   skutkového   základusporu a pre jeho právne posúdenie (IV. ÚS 358/08).

Napriek   uvedenému   ústavný   súd   považuje   za   vhodné   vyjadriť   sa   k   napadnutýmuzneseniam   aj   z   vecného   hľadiska.   V   tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju   doterajšiujudikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenieprávnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ichnositeľov,   t.   j.   fyzické   osoby   a   právnické   osoby.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo   ochranuzákladného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupnébez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepciatýchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, apreto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existencioutakýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajú   ústavné   požiadavky   späté   s   uplatňovanímzákladných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnejmoci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávislea s využitím   všetkým   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takýchprocesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takéhopostupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sav rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánuverejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využitívšetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, žetakéto   rozhodnutie   obsahuje   aj   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z   týchtoobjektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpokladyustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konaniaso   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto   postaveniavyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy   rozhodnutia.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;Hiro   Balani   c.   Španielsko   z   9.   12.   1994,   séria   A,   č.   303-B;   Georgiadis   c.   Gréckoz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaniach   a   pri   rozhodovanío namietaných   veciach   aj   krajský   súd,   a   preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu   v   rámcipredbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval,a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   predovšetkým   namieta,   že   krajský   súd   nesprávneaplikoval § 42a OSP o hromadnom podaní a ustanovenie prílohy [položka 20 b) Sadzobníkasúdnych poplatkov zákona o súdnych poplatkoch.] a napadnuté uznesenia neodôvodnil, čímmalo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia č. k. 41 Cob 32/2014-10z 9. apríla 2014 krajský súd uviedol:

„Odvolací   súd   z napadnutého   uznesenia   zistil,   že   z neho   je   zrejmé,   že   týmto rozhodnutím   žalobcovi   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   za   spracovanie   hromadného podania doručeného Okresnému súdu Revúca dňa 24. 10. 2013 vo výške 27,-- Eur, pričom podania, ktoré tvorili toto hromadné podanie boli v napadnutom uznesení konkretizované spisovými   značkami.   Z napadnutého   uznesenia   je   tiež   zrejmé,   že   súdny   poplatok za spracovanie hromadného podania bol žalobcovi uložený podľa Položky 20b Sadzobníka súdnych   poplatkov.   Z uvedeného   dôvodu   odvolací   súd   považoval   námietku   žalobcu,   že napadnuté   uznesenie   neobsahuje   podstatnú   náležitosť,   a to   odôvodnenie,   a že   preto   je nepreskúmateľné, za nedôvodnú.

Podľa ust. § 1 ods. 1 Zákona o súdnych poplatkoch súdne poplatky... sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry... uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov..., ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa   ust.   §   42a   ods.   1   O.   s.   p.   hromadné   podanie   tvorí   najmenej   10   podaní doručených tomu istému súdu tým istým účastníkom v jeden deň.

Podľa   Položky   20b   Sadzobníka   súdnych   poplatkov   poplatok   za   spracovanie hromadného podania za každé podanie, ktoré tvorí hromadné podanie je 1 euro.

Citované   ustanovenie   §   1   ods.   1   Zákona   o súdnych   poplatkoch   definuje   tzv. poplatkové úkony, ktorými sú jednotlivé úkony, alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh   a sú   uvedené   v Sadzobníku   súdnych   poplatkov.   Z uvedeného   ustanovenia   je nepochybné,   že   poplatky   uvedené   vo   všetkých   častiach   Sadzobníka   súdnych   poplatkov, vrátane poplatkov za úkony súdu uvedených v druhej časti Sadzobníka súdnych poplatkov, sú súdnymi poplatkami podľa ust. § 1 ods. 1 Zákona o súdnych poplatkoch.

Odvolací súd mal z potvrdenia o prijatí hromadného podania zo dňa 24. 10. 2013 preukázané, že okresný súd dňa 24. 10. 2013 prijal hromadné podanie v celkovom počte 27 podaní od podávateľa – žalobcu. Vzhľadom na to, že v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 1 ods. 1 Zákona o súdnych poplatkoch sa súdne poplatky vyberajú aj za úkony súdu uvedené v druhej časti Sadzobníka súdnych poplatkov, žalobcovi vznikla povinnosť zaplatiť súdny   poplatok   za   spracovanie   hromadného   podania   podľa   Položky   20b   Sadzobníka súdnych   poplatkov.   Z uvedeného   dôvodu   okresný   súd   rozhodol   v súlade   so Zákonom o súdnych poplatkoch, keď podľa Položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov žalobcovi uložil   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   za   spracovanie   hromadného   podania   zo dňa 24. 10. 2013 vo výške 27,-- Eur.“

V druhom napadnutom uznesení sp. zn. 41 Cob 29/2014 z 9. apríla 2014 krajský súduviedol:

„Odvolací súd z predloženého spisového materiálu a to konkrétne z potvrdenia o prijatí hromadného podania zistil, že Okresný súd Rimavská Sobota týmto potvrdením o prijatí hromadného podania potvrdil prijatie hromadného podania   dňa 23. 10. 2013 v celkovom počte 11 podaní – odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu na úhradu súdneho poplatku   za   odvolanie   vo   veciach   hromadne   podaných   žalôb   vo   veciach pod spisovými značkami   3C/427/2012,   4C/422/2012,   3C/433/2012,   3C/436/2012, 4C/424/2012,   3C/418/2012,   3C/419/2012,   4C/362/2012,   3C/413/2012,   4C/331/2012, 4C/354/2012.

Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Vychádzajúc z ust. § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992Zb, osudných poplatkoch a poplatku za výpis   z   registra   trestov   v   znení   neskorších   predpisov,   súdne   poplatky   sa   vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej   správy,   správy   súdov   a   prokuratúry,   uvedenej   v   sadzobníku   súdnych   poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v Sadzobníku výslovne uvedené (§ 1 ods. 2 zák. č. 71/1992Zb. o súdnych poplatkoch).

Pokiaľ   ide   o   vyrubený   súdny   poplatok   za   spracovanie   hromadného   podania,   je potrebné   vychádzať   zo   systematiky   zákona,   použitej   terminológie   v   zákone   o   súdnych poplatkoch, ako aj z členenia sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriaceho jeho prílohu na 4 časti vymedzujúce jednotlivé osobitné skupiny poplatkov a to:

I.) Poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní II.) Poplatky za úkony súdov III.) Poplatky za úkony orgánov štátnej správy súdov IV.) Poplatky za úkony prokuratúry. Podľa   položky   20b   Sadzobníka   súdnych   poplatkov   je   sadzba   súdneho   poplatku za spracovanie   hromadného   podania   za   každé   podanie,   ktoré   tvorí   hromadné   podanie vo výške 1 Euro.

Právna   úprava   hromadných   podaní   bola   zavedená   zák.   č.   64/2013   Z.   z. z 20. 03.2013, ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej Národnej rady č. 71/1992   2b.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. mája 2013.

Podľa § 42a ods. 1 O. s. p. hromadné podanie tvorí najmenej 10 podaní doručených tomu istému súdu tým istým účastníkom v jeden deň.

Čo sa rozumie pod spracovaním hromadného podania je upravené v § 139d vyhlášky č. 543/2005 Z. z. o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej len vyhláška). Podľa § 139d cit. vyhlášky spracovaním hromadného podania je zistenie počtu podaní tvoriacich hromadné podanie a spracovanie zoznamu podaní tvoriacich hromadné podanie, členený na podania tvoriace hromadné podanie, určený na odoslanie inému súdu a na podanie určené m zapísanie do príslušného súdneho registra. Spracovaním hromadného podania je ďalej vykonanie úkonov podľa ods. 2 a 6 na súde, ktorý hromadné podanie prijal.

Odvolací   súd   dospel   k   záveru   že   súd   po   tom   ako   mu   holi   doručené   podania navrhovateľa v počte 11 odvolaní bol povinný sa nimi zaoberať, spracovať ich vtom zmysle, ako   to   má,   na   mysli   ust.   §   139d   vyhlášky   č.   543/2005   Z.   z.   Spracovanie   došlého hromadného podania je úkon súdu, ktorý súd vykonáva aj bez osobitného návrhu, preto odvolacia   námietka   navrhovateľa,   že   na   takýto   úkon   súdu   nedal   návrh   neobstojí. Spracovanie procesných podaní došlých na súd je úkonom vykonaným v prospech účastníka (§ 1 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb.), pretože je nevyhnutným predpokladom ďalšieho procesného postupu súdu vo veci, ktorej sa obsah týchto podaní týka. Ak súd vykonal úkon, ktorý je nevyhnutný pre ďalšie konanie a ktorý podlieha poplatkovej povinnosti v zmysle Sadzobníka súdnych poplatkov, bol súd povinný účastníkovi, ktorý toto procesné podanie urobil, uložiť povinnosť   zaplatiť   poplatok   podľa   Položky   20b   Sadzobníka   súdnych   poplatkov   za spracovanie týchto hromadných podaní.

Neobstojí argument odvolateľa spochybňujúci charakter podania v počte 11 kusov ako   podania   hromadného.   Vychádzajúc   z   ust.   §   42a   O. s.   p.   hromadné   podanie   tvorí najmenej 10 podaní doručených tomu istému súdu tým istým účastníkom v jeden deň. Dňa 23. 10. 2013   bolo   doručených   Okresnému   súdu   Rimavská   Sobota   spolu   11   podaní od totožného navrhovateľa. Tieto podania napĺňajú zákonnú definíciu hromadného podania v zmysle dikcie ust. § 42a O. s. p. Ďalej názor odvolateľa, že spoplatnené nemôže byť podanie, ktoré je v poradí prvým až deviatym podaním hromadného podania nemá oporu v žiadnom zo zákonných ustanovení. Pokiaľ odvolateľ namieta, že v čase doručenia podania na   okresný   súd   Rimavská   Sobota   nebola   ešte   účinná   právna   úprava   dnes   obsiahnutá v položke 20b Sadzobníka súdnych poplatkov odvolací súd poznamenáva, že predmetná položka 20b bola do Sadzobníka súdnych poplatkov vnesená novelou zákona o súdnych poplatkoch, a to zák. č. 64/2013 Z. z., pričom v zmysle čl. IV tohto zákona táto novela nadobudla účinnosť 1. mája 2013, okrem čl. I bod 3 a čl. II, ktoré nadobudli účinnosť už dňom vyhlásenia tohto zákona.

Zák. č. 71/1992 Zb. osudných poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov bol predmetným zákonom novelizovaný v čl. II tohto zákona a tak novelizované ustanovenia zákona   o   súdnych   poplatkoch,   vrátane   novelizovanej   položky   20b   Sadzobníka   súdnych poplatkov   nadobudli   účinnosť   dňom   vyhlásenia   zák.   č.   64/2013   Z.   z.,   teda   dňom 20. 03. 2013. Podania navrhovateľa boli doručené Okresnému súdu Rimavská Sobota dňa 23. 10. 2013, preto nemôže byť sporné, že položka 20b Sadzobníka súdnych poplatkov bola v čase, kedy boli tieto hromadné podania súdom spracovávané už v účinnosti a platnosti, a tak súd bol povinný v zmysle novelizovanej zákonnej úpravy postupovať.

Rovnako   neobstojí   ani   odvolacia   námietka   navrhovateľa   poukazujúca   na   údajne nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v dôsledku ktorého odvolateľ považuje uznesenie   za   nepreskúmateľné   pre   úplnú   absenciu   z   dôvodov   jeho   vydania   a   namieta, že z napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, akého konkrétneho úkonu sa úhrada, týka. Z obsahu uznesenia okresného súdu jasne vyplýva, komu bola poplatková povinnosť uložená a v akej veci. Ďalej je zrejmé, že sa týka hromadného podania, a to konkrétne 11 kusov odvolaní   voči   zastaveniu   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   v   konaniach uvedených v Potvrdení o prijatí hromadného podania. Z jeho obsahuje je zrejmé, že sa súdny poplatok vyrubuje za spracovanie tohto hromadného podania, je tiež zrejmé, podľa ktorej konkrétnej položky Sadzobníka súdnych poplatkov je súdny poplatok vyrubený, aká je výška súdneho poplatku, lehota splatnosti tohto súdneho poplatku, spôsob platenia súdneho poplatku a poplatníkovi je dané poučenie o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku. Takéto odôvodnenie uznesenia súdu je nutne považovať za dostatočne určité, konkrétne a zrejmé preto, aby ho bolo možné považovať za dostatočne preskúmateľné.

Pokiaľ   okresný   súd   uložil,   napadnutým   uznesením   poplatkovú   povinnosť navrhovateľovi, postupoval správne a v súlade so zákonnou úpravu, pričom súdny poplatok bol vyrubený v správnej výške v závislosti od poetu kusov podaní tvoriacich hromadné podanie v sadzbe súdneho poplatku po 1 Euro za každé podanie, ktoré tvorí hromadné podanie.

Na   základe   uvedeného   skutkového   a   právneho   stavu   odvolací   súd.   napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p.“

Napokon v odôvodnení uznesenia č. k. 13 Co 480/2014-14 zo 7. apríla 2014 krajskýsúd uviedol tieto skutočnosti:

„Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a uznesenie okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne.

K námietkam žalobcu postačí dodať. Navrhovateľ namieta, že uznesenie okresného súdu nie je odôvodnené. Ani v prípade, že účastník nie je práva znalou osobou, nie je potrebné v rozhodnutí a najmä v uznesení vysvetľovať každý detail formy vydaného rozhodnutia...

Odôvodnenie sa nevyžaduje, ak sa uznesením celkom vyhovelo návrhu, ktorému nikto neodporoval (napr. ak ide o uznesenie o oslobodení od súdnych poplatkov, alebo uznesenie, ktoré sa týka vedenia konania, avšak aj v týchto prípadoch musí mať uznesenie okrem odôvodnenia všetky ostatné náležitosti, teda aj poučenie o opravných prostriedkoch). Uznesenia,   ktorými   súdy   zaväzujú   účastníkov   zaplatiť   súdne   poplatky   sú   svojim charakterom uzneseniami, ktorými sa celkom vyhovuje návrhu. Ide totiž o poplatky, ktoré navrhuje   štát   zaplatiť   sám   sebe   priamo   podľa   zmocnenia   zákona.   Takéto   uznesenia odôvodňovať netreba.

Okrem toho v uznesení o povinnosti zaplatiť súdny poplatok je vždy uvedená výška súdneho poplatku, ako aj odkaz na zákonné ustanovenie a Sadzobník súdnych poplatkov, podľa ktorých súdny poplatok treba zaplatiť

Nie je možné preto teda akceptovať stanovisko odvolateľa, že uznesenie o povinnosti zaplatiť   súdny   poplatok   trpí   vadou   a   je   nepreskúmateľné,   pretože   neobsahuje   obsiahle odôvodnenie.

Z preskúmavaného rozhodnutia je napokon zrejmé, že poplatok sa vymeral podľa položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb.

Z odvolania žalobcu ďalej vyplýva, že nenavrhol vykonať úkony, ktoré okresný súd spoplatňuje a pokiaľ sa poplatky môžu vyberať aj za konania a úkony vykonávané bez návrhu v položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je možné vyberať bez návrhu poplatníka.

Podľa ust. § 1 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. v platnom znení poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené.

Položka   20b   Sadzobníka   súdnych   poplatkov   znie.   Za   spracovanie   hromadného podania, za každé podanie, ktoré tvorí hromadné podanie je poplatok 1,- €.

V sadzobníku je teda poplatok výslovne uvedený a túto skutočnosť odvolanie žalobcu obchádza.

Samozrejme, že je pravdivé tvrdenie odvolateľa, že súd neuvádza, prečo boli podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než 10-tich podaní podaných tým istým subjektom a v ten istý deň. Táto skutočnosť však logicky vyplýva z rozhodnutia súdu prvého stupňa, s ktorým je pevne spojený zoznam podaní a to spôsobom akým sa bežne spájajú jednotlivé listy rozsudku.

Pokiaľ navrhovateľ namieta, že nie je zrejmé, či spoplatnené podanie vo vzťahu ku skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí 10, alebo iným a či má byť, alebo nemá   byť   spoplatnené   treba   uviesť,   že   táto   okolnosť   je   úplne   bezvýznamná   pokiaľ   ide o hromadné podanie podľa ust. § 42a ods. 1 OSP.

Nie je ani dôvod zaoberať sa argumentáciou odvolateľa, že do hromadného podania nie je možné zahrnúť podania, ktoré boli adresované inému súdu a na tento súd boli len postúpené, pretože o aké podania ide je zrejmé už z uvedenej prílohy k uzneseniu okresného súdu a t. j. zoznamu podaní hromadného podania zo dňa 19. 02. 2014.“

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutýchuzneseniach zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s odvolacíminámietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uznesenia okresnéhosúdu potvrdil ako vecne správne.

Napadnuté   uznesenia   krajského   súdu   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdupovažovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založenéna právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účelv   napadnutom   konaní   aplikovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku(upravujúcich   hromadné   podanie)   a   zákona   o   súdnych   poplatkoch   [položka   20b)Sadzobníka súdnych poplatkov].

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo sud prvého stupňa,   mali   v   tomto   prípade   postúpiť   návrh   ústavnému   súdu   na   zaujatie   stanoviska. Porušovateľ   pokračoval   v   konaní,   aj   keď   mal   zákonnú   povinnosť   podrobiť   aplikovanú právnu úpravu kontrole ústavnosti“, ústavný súd uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b)OSP je súd povinný prerušiť konanie a predložiť vec ústavnému súdu na zaujatie stanoviska,ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorýsa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou jeSlovenská republika viazaná.

Zo   znenia   §   109   ods.   1písm.   b)   OSP   zjavne   vyplýva,   že   k   záveru   o   nesúladevšeobecne   záväzného   predpisu   s   ústavou,   ústavným   zákonom   alebo   medzinárodnouzmluvou, ktorý sa má v predmetnej veci aplikovať, musí dospieť súd, nie účastník konania.V posudzovaných veciach z dokumentácie predloženej sťažovateľkou nevyplýva, že by v jejveciach konajúce súdy dospeli k záveru, že § 42a OSP alebo položka 20b) Sadzobníkasúdnych poplatkov tvoriaca prílohu zákona o súdnych poplatkoch je v rozpore s právnymipredpismi vyššieho stupňa právnej sily.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniamia postupmi, ktoré predchádzali ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavya právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistujetaká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnostina ďalšie   konanie   reálne   mohol   dospieť   k   záveru   o   ich   porušení.   Ústavný   súd   pretopri predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosti   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v jej petitoch.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2015