znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 271/2014-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   D.   Š.   a Z.   Š.,   zastúpených   advokátskou   kanceláriou Advokátska   kancelária   JUDr. Cimrák   s.   r.   o.,   v mene   ktorej   koná   konateľ   a advokát JUDr. Ing.   Martin   Cimrák,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 1. februára 2012 v konaní sp. zn. 25 Co 188/2011 a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 30.   septembra   2013   v konaní sp. zn. 2 Cdo 204/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. Š. a Z. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola prostredníctvom   telefaxu   doručená   sťažnosť   D.   Š.   a Z.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľky“) 8. januára   2014,   doplnená   písomným   podaním   doručeným   9.   januára   2014,   vo   veci namietaného porušenia ich základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva zaručeného čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 37 ods. 3 listiny, práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) z 1. februára 2012 v konaní sp. zn.   25   Co   188/2011   (ďalej   len   „napadnutý   rozsudok“)   a uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   z 30.   septembra   2013   v konaní sp. zn. 2 Cdo 204/2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľky   boli   účastníčky konania v konaní   vedenom   pred   Okresným   súdom   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 10 C 26/2010 o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva. O žalobe sťažovateliek rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 10 C 26/2010 z 23. mája 2011 tak, že žalobu sťažovateliek   zamietol.   Proti   uvedenému   rozsudku   okresného   súdu   podali   sťažovateľky odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   tak,   že   napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu podali dovolanie, ktoré odôvodnili vadou odňatia možnosti konať pred súdom podľa § 237   písm.   f)   zákona   č. 99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), o ktorom najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že dovolanie sťažovateliek odmietol.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľky tvrdia, že vo veci konajúce súdy porušili   ich   označené   práva,   a to   tým,   že   okresný   súd   svojím   postupom   odňal účastníčkam možnosť konať pred súdom, keď im nesprístupnil súdny spis okresného súdu sp. zn. 10 C 105/2004, ktorý na základe pokynu sudkyne bol pripojený k ich súdnemu spisu, a tvrdili, že druhá strana, teda odporca mal v konaní možnosť sa s ním oboznámiť, keďže v konaní   sp.   zn.   10   C   105/2004   tiež   vystupoval   ako   účastník   konania.   Krajský   súd v odôvodnení svojho rozsudku k tejto námietke sťažovateliek uviedol, že „podľa úradného záznamu zo dňa 01. 04. 2011 súd zistil, že listinné dôkazy v spise 10 C 105/2004 sa vzťahujú na nehnuteľnosti iných parcelných čísel, a preto nie sú použiteľné v tomto konaní. Následne spis   vylúčil   a vrátil   odvolaciemu   súdu.   Listiny   obsiahnuté   v spise   10   C   105/2004   takto neslúžili ako dôkazný prostriedok, v tomto konaní nebolo nimi dokazovanie ani vykonávané, a preto nemožno prisvedčiť tvrdeniu navrhovateliek, že neoboznámením sa ich právneho zástupcu s jeho obsahom došlo postupom súdu k odňatiu možnosti konať pred súdom.“. Sťažovateľky   ďalej   vzniesli   aj   námietku,   že   ako   okresný   súd,   tak   ani   krajský   súd v odôvodneniach   svojich   rozsudkov   nereagovali   vôbec   na   ich   zásadnú   argumentáciu, spočívajúcu v poukazovaní na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-KS 120/2004, ktoré   riešilo   otázku   účinkov   konfiškácie.   Tým,   že   vo   veci   konajúce   súdy   sa   k danému argumentu vôbec nevenovali, respektíve ignorovali ho, podľa názoru sťažovateliek „došlo k odňatiu   možnosti   konať   pred   súdom   a to   tým,   že bol   narušený   princíp   právnej   istoty nerešpektovaním skoršieho   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   SR   o rovnakej otázke,   pričom tento podstatný argument nebol vôbec zdôvodnený alebo vyvrátený“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd v ich veci takto nálezom rozhodol:

„1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   zo   dňa   30.09.2013,   sp.   zn.: 2Cdo 204/2012 porušil základné právo sťažovateliek na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   sťažovateliek   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   zo   dňa   30.09.2013,   sp.   zn.: 2Cdo 204/2012 porušil základné právo sťažovateliek na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny základných práv a slobôd.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   zo   dňa   30.09.2013,   sp.   zn.: 2Cdo 204/2012 porušil základné právo sťažovateliek vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods.   1   ústavy   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

4.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   zo   dňa   30.09.2013,   sp.   zn.: 2Cdo 204/2012 porušil základné právo sťažovateliek na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny základných práv a slobôd. 5. Ústavný súd zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   30.09.2013,   sp.   zn.: 2Cdo 204/2012.

6. Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 01.02.2012, sp. zn.: 25Co/188/2011-262 porušil základné právo sťažovateliek na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateliek zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

7. Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 01.02.2012, sp. zn.: 25Co/188/2011-262 porušil základné právo sťažovateliek na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny základných práv a slobôd.

8. Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 01.02.2012, sp. zn.: 25Co/l88/2011-262 porušil základné právo sťažovateliek vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

9. Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 01.02.2012, sp. zn.: 25Co/l88/2011-262 porušil základné právo sťažovateliek na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny základných práv a slobôd.

10. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 01.02.2012, sp. zn.: 25Co/188/2011-262 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

11. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľkám trovy konania na účet ich právneho   zástupcu   Advokátska   kancelária   JUDr.   CIMRÁK   s.r.o.   do   15   dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľky   pre   ústavný   súd   záväzným   (§   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde) spôsobom   určili   rozsah   prieskumu   tak,   že   mu   má   podliehať   odvolacie   rozhodnutie   – napadnutý rozsudok krajského súdu v odvolacom konaní a súčasne dovolacie rozhodnutie – napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k splneniu   procesných   podmienok   prípustnosti   sťažnosti smerujúcej   proti   postupu   a rozhodnutiu   odvolacieho   súdu bral   do   úvahy   neskoršie napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počíta od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.

Ústavný   súd   preto   predloženú   sťažnosť   v časti   namietajúcej   napadnutý   rozsudok krajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podanú, a to aj vzhľadom na skutkovú   okolnosť   včasnosti   sťažnosti   v časti   namietajúcej   napadnuté   uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

1.1 Ústavný súd zo systematického hľadiska považoval za vhodné venovať sa najprv namietanému porušeniu   základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu.   Pritom   vzhľadom   na   to,   že   ide o potvrdzujúci rozsudok, musel ústavný súd brať do úvahy aj právne závery obsiahnuté v rozsudku okresného súdu, keďže sa s nimi krajský súd stotožnil.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07). Obdobne to platí aj pre základné právo podľa čl. 36 ods. 1 listiny.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   teda   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Okresný súd vo svojom rozsudku na základe vykonaného dokazovania (listinnými dôkazmi,   výsluchmi   svedkov   a účastníkov   konania)   dospel   k týmto   právne   významným záverom:   sťažovateľky   nepreukázali,   že   ich   právny   predchodca   nadobudol   predmetné nehnuteľnosti   ako   prídel,   takisto   nepreukázali   pre   účely   vydržania   nadobúdací   titul oprávnenej držby, nepreukázali darovanie na druhého právneho predchodcu, od ktorého sťažovateľky odvádzali svoje nároky, ani neuniesli dôkazné bremeno, čo sa týka času držby, pre účely vydržania. Na základe týchto skutočnosti okresný súd dospel k záveru, že žalobu sťažovateliek je potrebné zamietnuť. Tieto závery okresného súdu si osvojil aj krajský súd, pričom reagoval aj námietku odňatia možnosti konať pred súdom, tak ako to je citované v prvej časti tohto rozhodnutia. Je pravdou, že na argumentáciu sťažovateliek týkajúcu sa právnych záverov v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-KS140/2004 krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku nereagoval.

Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantne zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom aj   na   judikatúru   ESĽP,   podľa   ktorej   právo   na spravodlivý   proces   zahŕňa   aj   právo na odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia   však   neznamená,   že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované   so   zreteľom   na   konkrétny   prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Vychádzajúc z uvedeného vo svetle právneho hodnotenia skutkového stavu krajským súdom v odôvodnení napadnutého rozsudku ústavný súd konštatuje, že predložená sťažnosť v tejto časti na prvý pohľad a nesignalizuje porušenie označených práv sťažovateliek, čo je podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   dôvod   na   jej   odmietnutie   pre   zjavnú neopodstatnenosť (I. ÚS 4/00).

Neopomínajúc   však   presvedčivosť   svojho   rozhodnutia   ústavný   súd   k námietke sťažovateliek, že krajský súd sa nevysporiadal s nimi namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré považovali za rozhodujúce pre právne posúdenie veci, dodáva, že v danej veci nemožno aplikovať závery namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu z dôvodu, pretože aj napriek skutočnosti, že predmetná pozemkovoknižná vložka č. 1, katastrálneho územia K. vo vlastníctve A. M. bola rozdelená na jednotlivé parcely, čoho dôkazom je ich evidencia ako   parciel   vyčlenených   z pôvodnej   parcely   tvoriacej   pozemkovoknižnú   vložku, sťažovateľky,   respektíve   ich   právni   predchodcovia,   sa   do   času   vyvlastnenia   predmetnej pozemkovoknižnej vložky nestali vlastníkmi žalovanej parcely, pretože tá bola aj naďalej vedená ako majetok A. M. a následne konfiškovaná uznesením predsedníctva Slovenskej národnej rady, pričom konfiškácia sa týkala všetkého pôdohospodárskeho majetku A. M., ktorý sa nachádzal v katastrálnom území obce K pod pozemkovoknižnou vložkou č.... a č....   Z uvedeného   dôvodu   nevysporiadanie   sa   s touto   námietkou   sťažovateliek   nie   je spôsobilé spochybniť právne závery krajského súdu v napadnutom rozsudku.

Ústavný súd preto sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľky namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 ústavy, odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti,   keďže   nezistil   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   porušením označených práv a napadnutým rozsudkom krajského súdu.

1.   2   Sťažovateľky   namietali   aj   porušenie   svojho   základného   práva   na   rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny napadnutým rozsudkom, ktoré odôvodnili v sťažnosti tým, že okresný súd konajúci v ich veci nechal pripojiť súdny spis sp.   zn.   10   C   105/2004   pre   účely   možnej   existencie   dôkazov   v ňom   v   konaní   vo veci sťažovateliek,   pričom   mimo   pojednávania   zákonná   sudkyňa   po   nahliadnutí   doňho konštatovala, že sa týka rozdielnych parciel, preto dôkazy obsiahnuté v uvedenom súdnom spise   nemajú relevanciu   pre   konanie vo   veci   sťažovateliek   a bez možnosti   nahliadnuť do pripojeného spisu (sp. zn. 10 C 105/2004) tento súdny spis vrátila, čím jednak malo podľa   sťažovateliek   dôjsť   k odňatiu   možnosti   konať   pred   súdom   a zároveň   mala   byť porušená   rovnosť   účastníkov   konania,   keďže   podľa   tvrdení   sťažovateliek   odporca   v ich konaní mal tiež vystupovať ako účastník konania v konaní sp. zn. 10 C 105/2004, a tým mal možnosť oboznámiť sa s obsahom súdneho spisu sp. zn. 10 C 105/2004, pričom im táto možnosť nebola poskytnutá v dôsledku postupu okresného súdu. Sťažovateľky preto tvrdili, že krajský súd tým, že odobril tento postup okresného súdu a nevyhodnotil ho ako chybný, porušil   ich   základné   právo   na   rovnosť   účastníkov   v konaní   podľa   príslušných   článkov ústavy a listiny.

Ústavný súd pre   účely   preverenia   namietaných   tvrdení   sťažovateliek v súčinnosti s okresným   súdom   si   zadovážil   kópiu   rozsudku   okresného   súdu   vo   veci   vedenej pod sp. zn. 10 C 105/2004 a zistil, že tvrdenie sťažovateliek sa nezakladá na pravde, pretože odporca v ich konaní nebol účastníkom ani vedľajším účastníkom konania vo veci vedenej pod sp. zn. 10 C 105/2004. Z uvedeného dôvodu nepravdivosti premisy, že odporca sa mal možnosť oboznámiť s predmetným súdnym spisom, pričom postupom súdu sťažovateľkám túto možnosť odoprel, nemohlo dôjsť k porušeniu ich označených práv, keďže možnosť nahliadnuť do uvedeného súdneho spisu bola odopretá všetkým účastníkom napadnutého konania.   Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru   o zjavnej   neopodstatnosti   tejto   námietky sťažovateliek,   a preto   sťažnosť   sťažovateliek   v časti,   ktorou   namietali   porušenie   svojho základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa príslušných článkov ústavy a listiny, napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   už   pri   jej predbežnom prerokovaní.

1. 3   Sťažovateľky   ďalej   namietali   aj   porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť majetok   zaručeného   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   čl.   1   dodatkového   protokolu   napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ide o základné právo hmotnej povahy.

Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označeným   rozsudkom   krajského   súdu   odmietol   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti, odmietnutie   ďalšej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľky   namietali   porušenie   základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom   vyplývajúcim   zo vzájomného   vzťahu   medzi   právami   hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

2.1   Sťažovateľky   namietali   aj   porušenie   označených   práv   uznesením najvyššieho súdu z dôvodu arbitrárnosti jeho odôvodnenia rozhodnutia, keď najvyšší súd   sa   nevysporiadal   a nedostatočne   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   v súvislosti s námietkami sťažovateliek uvedenými v dovolaní, že im bola odňatá možnosť konať pred súdom z dôvodu nesprístupnenia súdneho spisu vo veci sp. zn. 10 C 105/2004 okresným   súdom   a ďalej   z dôvodu,   že najvyšší   súd   vôbec   nereagoval   na námietku sťažovateliek,   že   krajský   súd   sa   vôbec   nevysporiadal   s namietaným   rozhodnutím najvyššieho súdu v obdobnej veci, na ktoré poukazovali v odvolaní.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateliek odmietol napadnutým uznesením, pričom v odôvodnení   svojho   uznesenia   konštatoval,   že prípustnosť   dovolania   nie   je možné vyvodiť z ustanovenia § 239 OSP, a konštatoval, že rozhodnutie napadnuté dovolaním netrpí ani jednou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 OSP. Osobitne sa najvyšší súd vzhľadom na povahu námietok sťažovateliek v odôvodnení svojho rozhodnutia zameral na to, či konanie netrpí vadou uvedenou v § 237 písm. f) OSP, pričom v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   k prvej   námietke   sťažovateliek   uviedol: „s úd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie   je   povinný   vykonať   všetky   navrhované   dôkazy.   Posúdenie   návrhu   na   vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Ak súd teda v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení (R 125/1999,   R   6/2000).   Krajský   súd   k   uvedenej   námietke   dovolateliek   uviedol,   že pojednávanie konané na súde prvého stupňa dňa 21.2.2011 bolo odročené, okrem iného za účelom, že sudca sa pokúsi zo spisu Okresného súdu Nitra sp. zn. 10 C 105/2004, ktorý sa nachádza na odvolacom súde, získať listinné dôkazy z pripojeného spisu Obvodného úradu v Nitre č.k. 107/1991 R,   a to nahliadnutím do spisu. Podľa   úradného záznamu zo dňa 1.4.2011 súd zistil, že listinné dôkazy v spise 10 C 105/2004 sa vzťahujú na nehnuteľnosti iných parcelných čísel, a preto nie sú použiteľné v tomto konaní. Následne spis vylúčil a vrátil   odvolaciemu   súdu.   Listiny   obsiahnuté   v spise   10   C   105/2004   takto   neslúžili   ako dôkazný prostriedok, v tomto konaní nebolo nimi dokazovanie ani vykonávané, a preto nemožno prisvedčiť tvrdeniu navrhovateliek 1/ a 2/, že neoboznámením sa ich právneho zástupcu s jeho obsahom došlo postupom súdu k odňatiu možnosti konať pred súdom. Táto námietka navrhovateliek 1/a 2/teda vzhľadom na uvedené nie je dôvodná.“

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia k druhej námietke sťažovateliek uviedol: „nesprávnym   právnym   posúdením   veci   ale   súd   neodníma   účastníkovi   konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).   I   keby   teda   tvrdenia   dovolateliek   boli   opodstatnené   (dovolací   súd   ich z uvedeného   aspektu   neposudzoval),   dovolateľkami   vytýkaná   skutočnosť   by   mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil alebo nepoužil správny právny predpis, či ho správne alebo nesprávne interpretoval alebo či zo správnych   skutkových   záverov   vyvodil   správne   alebo   nesprávne   právne   závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné. O taký prípad však v tejto veci nejde.“

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia konštatuje, že najvyšší súd sa pri odôvodnení svojho rozhodnutia   primeraným   spôsobom   vysporiadal   s   námietkami   sťažovateliek, preskúmateľným   a dostatočným   spôsobom   vysvetlil,   prečo   v posudzovanom   prípade nezistil   prípustnosť dovolania podľa ustanovenia   § 237 písm. f)   OSP a prečo   sa druhou námietkou   sťažovateliek   vzhľadom   na   neprípustnosť   dovolania   meritórne   nezaoberal. Ústavný súd preto konštatuje, že odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu v tejto súvislosti tak   predstavuje dostatočný   základ pre   jeho výrok,   lebo najvyšší   súd   v   potrebnej   miere vysvetlil,   na   základe   akých   právnych   úvah   rozhodol.   Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že najvyšší súd v rámci dovolacieho konania aplikoval relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku podľa ich účelu a zmyslu, rešpektujúc tak práva sťažovateliek, preto je jeho postup a odôvodnenie napadnutého uznesenia v okolnostiach prípadu celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vychádzajúc   z uvedeného ústavný   súd sťažnosť   sťažovateliek   aj   v tejto   časti namietajúcej   porušenie základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods.   1 ústavy a čl. 36   ods.   1   listiny,   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. 2 Pokiaľ ide o námietku sťažovateliek o porušení rovnosti účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd prima facie konštatuje, že k porušeniu tohto základného práva podľa ústavy   a dohovoru   zjavne   nedošlo,   keďže   nezistil   žiadnu   relevantnú   súvislosť   medzi namietaným   porušením   označených   práv   a napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu, respektíve   postupom,   ktorý   mu   predchádzal,   čo   je   dôvodom   na   konštatovanie   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   v tejto   časti   a jej   odmietnutie   v rámci   jej   predbežného prerokovania (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

2.3 V súvislosti s namietaným porušením práv hmotného charakteru (práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu) napadnutým uznesením   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   poukazuje   na   bod 1.   3   odôvodnenia   tohto rozhodnutia.   Keďže   ústavný   súd   nezistil   porušenie ústavno-procesných   princípov vyplývajúcich   z čl. 46   až čl. 48   ústavy napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu,   bolo potrebné aj túto časť sťažnosti odmietnuť v rámci predbežného prerokovania z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola odmietnutá   ako celok,   rozhodovanie o   ďalších   procesných návrhoch sťažovateliek v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014