znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 271/2013-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2013 predbežne prerokoval sťažnosť Z. F., G., zastúpenej advokátom JUDr. M. F., Advokátska kancelária,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky zo 14. decembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 238/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. F. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2013 doručená sťažnosť Z. F., G. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 14. decembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 238/2012.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje ako povinná v exekučnom   konaní   vedenom   Okresným   súdom   Galanta   (ďalej   len   „okresný   súd“) pod sp. zn. 12 Er 1333/2010, ktorého predmetom je vymáhanie sumy 753,48 € v prospech obce K. (ďalej len „oprávnený“), ako aj vymáhanie trov exekúcie.

Sťažovateľke   bolo   17.   januára   2011   do   vlastných   rúk   doručené   upovedomenie o začatí   exekúcie,   keďže   však   v ňom   poverený   súdny   exekútor   neuviedol   všetky   tri exekučné   tituly   tvoriace   právny   základ   vykonávanej   exekúcie   (platobné   výmery oprávneného   o vyrubení   dane   z nehnuteľností   za   obdobia   2002   –   2004),   doručil sťažovateľke   7. februára   2011   upovedomenie   o začatí   exekúcie   –   oprava.   Sťažovateľka podala včas proti obom upovedomeniam námietky podľa § 50 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z. z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“).   V námietkach   uviedla,   že   nie   je   možné   vykonávať exekúciu   na   podklade   troch   exekučných   titulov,   keď   exekučný   súd   vydal   súdnemu exekútorovi   iba   jedno   poverenie   na   vykonanie   exekúcie,   že   v opravnom   upovedomení o začatí   exekúcie   ju   súdny   exekútor   nesprávne   poučil   o nemožnosti   podať   odvolanie a že exekučné tituly tvoriace právny základ vykonávanej exekúcie neboli riadne doručené, a tak   nemohli   nadobudnúť   právoplatnosť   a vykonateľnosť.   V námietkach   podaných 16. februára 2012 sťažovateľka dôvodila, že jej bol doručený iba jeden z troch platobných výmerov. Preto vo zvyšnej časti navrhla exekúciu zastaviť.

Po   vyjadrení   oprávneného   okresný   súd   uznesením   č.   k.   12   Er   1333/2010-34 z 20. apríla   2011   sťažovateľkine   námietky   proti   exekúcii   zamietol.   Zdôraznil, že v námietkach proti exekúcii podaných podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku možno brojiť len na podklade skutočností, „ktoré nastali po vzniku exekučného titulu, a ktoré by mohli spôsobiť jeho nevykonateľnosť, bránili by jeho vymáhateľnosti, prípadne, pre ktoré by   bola   exekúcia   neprípustná.   Predmetom   skúmania   v tomto   štádiu   konania   nie   sú okolnosti, za ktorých došlo k vydaniu exekučného titulu, a ktoré nastali ešte pred vznikom exekučného titulu, pričom v čase podania návrhu, na základe ktorého bol exekučný titul následne   vydaný   ich   povinný   neuvádzal.“.   V tejto   súvislosti   okresný   súd   zhodnotil,   že sťažovateľka uviedla vo svojich námietkach „skutočnosti, ktoré mali nastať pred tým, ako sa exekučný titul stal právoplatným a vykonateľným, to znamená, že spochybňuje dôvodnosť nároku a tým exekučného titulu“. Okresný súd ďalej dôvodil, že všetky tri exekučné tituly „riadne   nadobudli   právoplatnosť   a vykonateľnosť,   nakoľko   boli   povinnému   riadne doručené   a povinný   voči   nim   nepodal   v zákonom   stanovenej   lehote   odvolanie.   Ide o rozhodnutia, ktoré spĺňajú všetky materiálne aj formálne náležitosti, ktoré exekučný titul má   spĺňať,   aby mohol   byť   podkladom   pre   výkon   exekúcie...   To   že   v danom   prípade   sa exekúcia vykonáva na základe troch exekučných titulov nie je v žiadnom prípade v rozpore so zákonom...“.   Okresný   súd   v závere   svojho   uznesenia   poučil   účastníkov   exekučného konania, že odvolanie proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, v ktorom opätovne dôvodila   absenciou   riadneho   doručenia   (a   tým   aj   právoplatnosti   a vykonateľnosti) exekučných   titulov.   Navrhla   napadnuté   uznesenie   zrušiť   a vrátiť   vec   okresnému   súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 3 CoE 23/2011-56 zo 14. februára 2012 odvolanie sťažovateľky odmietol. Citujúc § 50 ods. 4 Exekučného poriadku v spojení s § 202 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) konštatoval, že sťažovateľkiným „odvolaním bolo napadnuté uznesenie, proti ktorému z. č. 233/1995 Z. z. nepripúšťa podanie odvolania“.

Uznesenie krajského súdu napadla sťažovateľka dovolaním, pretože podľa jej názoru jej   bola odňatá   možnosť   konať pred   súdom.   Uviedla,   že „podala   návrh   na   zastavenie exekúcie   z dôvodu   podľa   §   57   ods.   1   písm.   a/   exekučného   poriadku,   pretože   platobné výmery, ktoré boli titulom exekúcie, neboli právoplatné a vykonateľné, pretože jej neboli riadne   doručené.   Oprávnený   svojvoľne...   vyznačil   právoplatnosť   a vykonateľnosť výmerov.“.   Poukázala na to,   že „nepodala   námietky,   ale návrh na zastavenie   exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku...“.

Najvyšší súd uznesením zo 14. decembra 2012 v konaní sp. zn. 1 Cdo 238/2012 dovolanie   sťažovateľky   odmietol.   Preskúmavajúc   odvolacie   uznesenie   krajského   súdu cez prizmu vady podľa § 237 písm. f) OSP rovnako ako krajský súd poukázal na § 202 ods. 2 OSP a uviedol, že „v predmetnej veci odvolanie... smerovalo proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým zamietol námietky povinnej proti exekúcii a exekučný poriadok nemá ustanovenie, v ktorom by sa prípustnosť odvolania proti takémuto rozhodnutiu výslovne uvádzala...   Pokiaľ   povinná   v dovolaní   namietala,   že   obsahom   jej   podania   bol   návrh na zastavenie   exekúcie,   je   nutné   uviesť,   že   konanie   o zastavenie   exekúcie   je   relatívne samostatným konaním v rámci exekučného konania, predmetom ktorého je zistenie, či sú dôvody,   pre ktoré   nemožno   v exekúcii   pokračovať.   Rozhodovanie   o námietkach proti exekúcii   a o návrhu   na   zastavenie   exekúcie   sú   dve   relatívne   samostatné   konania v rámci   exekučného   procesu.   Nič   nebráni   tomu,   aby   exekučný   súd   v ďalšom   štádiu exekučného konania rozhodol aj o takomto návrhu povinného, ak bol uplatnený.“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   uvádza,   že   súčasťou   jej námietok bol aj návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku,   pretože „nebolo   preukázané,   že   boli   uvedené   platobné   výmery   sťažovateľke ako daňovníkovi   riadne   doručované   v zmysle...   zákona   o správe   daní   a poplatkov“. Podľa sťažovateľky „mal   prvostupňový   súd   v rámci   rozhodovania   o námietkách voči upovedomeniu   o začatí   exekúcie   rozhodnúť   aj   o návrhu   na   zastavenie   exekúcie... Proti rozhodnutiu   o zastavení   konania   v zmysle   ust.   §   57   ods.   1   písm.   a)   exekučného poriadku je podľa ust. § 58 ods. 4 exekučného poriadku odvolanie prípustné.“.

Aj   odvolací   súd   podľa   názoru   sťažovateľky   jej „znemožnil...   konať   pred   súdom v zmysle   ust.   §   237   písm.   f)   OSP“,   pretože   jej „odvolanie...   odmietol   z dôvodu, že proti rozhodnutiu   o zamietnutí   námietok   nie   je   prípustný   opravný   prostriedok, hoci predmetom konania pred prvostupňovým   súdom   bol návrh na   zastavenie exekúcie, voči ktorému   je   v zmysle   ust.   §   58   ods.   4   exekučného   poriadku   odvolanie   prípustné“. Keď potom najvyšší súd ako súd dovolací dovolanie sťažovateľky odmietol, „neaplikoval na vec relevantnú právnu normu a jeho rozhodnutie je z toho dôvodu nie len svojvoľné, ale aj porušením práva na spravodlivý súdny proces“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol: „1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   upraveného   v čl.   46   ods.   1 Ústavy SR rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.12.2012 sp. zn. 1Cdo 238/2012 bolo porušené.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.12.2012 sp. zn. 1Cdo 238/2012 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľke   sa   priznáva   náhrada   trov   konania   vo   výške   331,13   €,   ktorú   je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť k rukám právneho zástupcu JUDr. M. F.,   so   sídlom   B.   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   rozhodnutia   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jej   prijatiu   na   ďalšie   konanie. Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľka preň v petite svojej sťažnosti záväzným spôsobom   (§   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde)   určila   za   predmet   ústavno-súdneho prieskumu   uznesenie   najvyššieho   súdu   ako   súdu   dovolacieho.   Vadou   odvolacieho rozhodnutia   vytýkanou   v podanom   dovolaní   bolo   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom [§ 237   písm.   f)   OSP]   tým,   že   odvolanie   sťažovateľky   proti   zamietnutiu   jej   námietok okresným súdom krajský súd odmietol ako neprípustné.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   predovšetkým ak by všeobecný   súd   odmietol   konať   a rozhodovať   o   podanom   návrhu   fyzickej   osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/2001) alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal   a   rozhodol   o ňom   v   spojitosti   s   napadnutým   súdnym   rozhodnutím (IV. ÚS 115/03).   Ústavný   súd   teda   v rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   musel zistiť,   či jej obsah a obsah k nej priložených rozhodnutí všeobecných   súdov   signalizuje možnosť odmietnutia spravodlivosti napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   v zmysle   svojej   ustálenej   judikatúry   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   s výnimkou   ich   arbitrárnosti   alebo   zjavnej neodôvodnenosti   majúcej   za následok   porušenie   základného   práva   (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Pokiaľ ide o otázku prípustnosti odvolania povinného proti uzneseniu exekučného súdu, ktorým tento zamietol námietky proti exekúcii podané podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku,   ústavný   súd   už   pri   predbežnom   prerokovaní   predloženej   sťažnosti   dospel k záveru, že najvyšší súd dospel k ústavne konformnému výkladu relevantných ustanovení procesných kódexov (§ 202 ods. 2 OSP a § 50 ods. 4 Exekučného poriadku).

Podľa § 202 ods. 2 OSP odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak...

Podľa   §   50   ods.   4   Exekučného   poriadku   proti   rozhodnutiu,   ktorým   sa   vyhovelo námietkam, je prípustné odvolanie.

Bez   ambície   preskúmavať   právne   závery   všeobecných   súdov,   avšak   v záujme presvedčivosti odôvodnenia svojho rozhodnutia, ústavný súd konštatuje, že z citovaných ustanovení je nad všetky pochybnosti zrejmé, že odvolanie proti uzneseniu exekučného súdu o námietkach proti exekúcii podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku je možné podať len v prípade kladného (vyhovujúceho) rozhodnutia. Z § 50 ods. 4 Exekučného poriadku v spojení s § 202 ods. 2 OSP nemožno žiadnou ustálenou interpretačnou praxou dospieť k záveru   o prípustnosti   odvolania   proti   zamietavému   rozhodnutiu   exekučného   súdu o námietkach proti exekúcii.

Ústavný súd tak závery najvyššieho súdu o absencii vady podľa § 237 písm. f) OSP v rozhodnutí   krajského   (odvolacieho)   súdu   hodnotí   ako   ústavne   akceptovateľné   v plnej miere.

Ústavný súd však neopomenul, že sťažovateľka vo svojom dovolaní i v sťažnosti doručenej ústavnému súdu zdôrazňovala, že podstatou jej podaní adresovaných okresnému súdu   po   doručení   upovedomení   o začatí   exekúcie   bol   návrh   na   zastavenie   exekúcie z dôvodu,   že rozhodnutia,   ktoré   exekučný   súd   považoval   za   exekučné   tituly,   sa   nestali vykonateľnými.

Najvyšší   súd   k uvedenej   námietke   zaujal   stanovisko   o   relatívnej   procesnej samostatnosti   konania   o námietkach   proti   exekúcii   a konania   o návrhu   na   zastavenie exekúcie a zdôraznil, že „nič nebráni tomu, aby exekučný súd v ďalšom štádiu exekučného konania rozhodol aj o takomto návrhu povinného, ak bol uplatnený“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   s ohľadom   na   okolnosti   posudzovaného   prípadu citovaný   záver   najvyššieho   súdu   nevykazuje známky   ústavného nesúladu.   Sťažovateľka ústavnému   súdu   nedoručila   fotokópie   svojich   podaní   adresovaných   okresnému   súdu, preto nie je možné jednoznačne ustáliť, či ich obsahom bol aj návrh na zastavenie exekúcie. Podstatné je však zistenie, že okresný súd uznesením č. k. 12 Er 1333/2010-34 z 20. apríla 2011 rozhodoval len o námietkach sťažovateľky proti   exekúcii.   Vyplýva to zo záhlavia predmetného   uznesenia („o   námietkach   povinného   proti   exekúcii   a trovám   exekučného konania“) a z jeho výroku („súd námietky povinného proti exekúcii... zamieta“). Ak teda okresný   súd   uznesením,   ktoré   bolo   následne   napadnuté   odvolaním   sťažovateľky, rozhodoval   len   o námietkach   sťažovateľky   proti   exekúcii,   nemožno   otázku   prípustnosti odvolania posudzovať v intenciách procesnej regulácie zastavenia exekúcie (§ 58 ods. 4 Exekučného poriadku), ako to v sťažnosti naznačovala sťažovateľka (s. 5 a s. 6 sťažnosti). Použitie zásady neformálnosti pri posudzovaní obsahu procesného úkonu, čím sťažovateľka tiež   dôvodila,   je   v okolnostiach   prípadu   irelevantné,   pretože   okresný   súd   nijako autoritatívne   neformuloval   záver,   že   o návrhu   na   zastavenie   exekúcie   nerozhodne, a najvyšší   súd   zreteľne uviedol,   že exekučný   súd   sa   takýmto návrhom   v ďalšom   štádiu exekučného   konania   bude   musieť   zaoberať.   Tak   aj   pre   záver   ústavného   súdu   je rozhodujúce, že najvyšší súd sťažovateľkino dovolanie odmietol v spätosti s formuláciou názoru, že ak sťažovateľka účinne návrh na zastavenie exekúcie podala, je povinnosťou okresného súdu o ňom rozhodnúť, avšak nie je povinnosťou okresného súdu rozhodnúť o ňom súčasne s rozhodnutím o námietkach proti exekúcii.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   najvyšší   súd   ústavne   konformným   spôsobom aplikoval   na   skutkové   okolnosti   sťažovateľkinho   prípadu   relevantné   ustanovenia procesných   kódexov   a otázku   sťažovateľkinho   návrhu   na   zastavenie   exekúcie   posúdil spôsobom, ktorý nevykazuje žiadne signály odňatia spravodlivosti. Sťažnosť sťažovateľky preto ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   návrhmi sťažovateľky   (návrh   na   zrušenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu,   návrh na priznanie náhrady trov konania) už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2013