znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 271/2011-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   verejnom   zasadnutí   27.   septembra   2011 v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti S. L., P., zastúpeného JUDr. Ing. F. Š., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Prešov   č. k. 11 C 371/2007-114 z 3. februára 2011 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo S. L. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov č. k. 11 C 371/2007-114 z 3. februára 2011   p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Okresného súdu Prešov č. k. 11 C 371/2007-114 z 3. februára 2011 z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Prešov   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia S. L. v sume   314,18   €   (slovom   tristoštrnásť   eur   a osemnásť   centov)   na   účet   Advokátskej kancelárie do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   271/2011-10 zo 14. júna   2011   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   S.   L.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. Ing. F. Š., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 C 371/2007-114 z 3. februára 2011.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie sa na základe výzvy ústavného súdu k veci listom sp. zn. 1 Spr0 732/2011, SprU 3008/2011 zo 6. júla 2011 vyjadrila predsedníčka okresného súdu, v ktorom uviedla, že 5. decembra 2007 bola okresnému súdu doručená žaloba sťažovateľa proti spoločnosti K., s. r. o. (ďalej len „spoločnosť K.“), o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, ku ktorému došlo z dôvodu, že sťažovateľ mal vystaviť   niekoľko   desiatok   fiktívnych   príjmových   dokladov   slúžiacich   ako   podklad k fakturácii,   na   základe   ktorých   spoločnosť   K.   príslušné   faktúry   uhradila,   aj keď v skutočnosti fakturovaný tovar nebol dodaný. Sťažovateľ tvrdí, že sa uvedeného skutku nedopustil, preto sa žalobou domáha neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Proti sťažovateľovi je súbežne vedené aj trestné stíhanie pre trestný čin podvodu, avšak obžaloba   nebola   dosiaľ   podaná.   Pre rozhodnutie   okresného   súdu   o žalobe   má   trestné konanie a jeho výsledky zásadný význam.

V priebehu   konania   o neplatnosť   okamžitého   skončenia   pracovného   pomeru sťažovateľ   podaním   z 19.   októbra   2010   doručeným   okresnému   súdu   22.   októbra   2010 rozšíril   žalobu   aj   o náhradu   mzdy.   Túto   zmenu   žaloby   však   okresný   súd   s poukazom na ustanovenie § 95 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) uznesením č. k. 11 C 371/2007-114 z 3. februára 2011 nepripustil.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil aj tým, že „v súčasnosti ide už o reštančnú vec, v ktorej sa rieši základ nároku na náhradu mzdy. Žalobca má možnosť náhradu mzdy uplatniť samostatnou žalobou, v oboch konaniach sa totiž vykonávajú rozdielne dôkazy a vyhovením   tohto   procesného   návrhu   by   nepochybne   došlo   k   ďalšiemu   podstatnému predĺženiu sporu.“.

Predsedníčka okresného súdu ďalej uviedla, že 22. februára 2011 sťažovateľ podal okresnému súdu samostatnú žalobu o náhradu mzdy za rovnaké obdobie a v tej istej výške ako v podaní z 19. októbra 2010; konanie je vedené pod sp. zn. 7 C 43/2011. S poukazom na uvedené skutočnosti je toho názoru, že rozhodnutím, resp. postupom okresného súdu nedošlo   k   porušeniu   práva   sťažovateľa   na spravodlivý   proces.   Okresný   súd   postupoval v zmysle platnej právnej úpravy, a to Občianskeho súdneho poriadku.

Právny zástupca sťažovateľa listom z 20. júla 2011 požiadal, aby sa vo veci konalo verejné ústne pojednávanie.

Dňa 27. septembra 2011 sa konalo verejné ústne pojednávanie, na ktorom zástupca sťažovateľa uviedol:

„Podľa nášho názoru došlo napadnutým uznesením Okresného súdu Prešov, ktorým bol   zamietnutý   návrh   na   zmenu   konania,   do   zásahu   sťažovateľa   na   právo   na   prístup k súdnej ochrane, nakoľko z dôvodov, ktoré sú podrobne rozvedené v predmetnej sťažnosti považujeme   to   uznesenie   za   neprípustné,   keďže   nebola   splnená   podmienka   podľa   § 95 Občianskeho súdneho poriadku, to znamená vôbec neboli predpoklady na vydanie takého rozhodnutia,   resp.   tie   dôvody,   ktoré   Okresný   súd   Prešov   ako   dôvody   vydania   tohto uznesenia   uviedol,   nezodpovedajú   tomuto   ustanoveniu.   Vzhľadom   k postupu   Okresného súdu   Prešov   došlo   vlastne   k ukráteniu   sťažovateľa   v jeho   právach,   nakoľko   minimálne v časti trojmesačného nároku na náhrady mzdy mu bola odopretá možnosť prejednať tento nárok,   resp.   vzhľadom   na   celý   ten   postup,   ktorý   nechcem   teraz   z časových   dôvodov rozvádzať, ho vystavil takej situácii, že v prípade, ak by o ňom bolo rozhodované, tak by bola dôvodne vznesená námietka premlčania.“

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením okresného súdu č. k. 11 C 371/2007-114 z 3. februára 2011 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uvedené rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

Predsedníčka   okresného   súdu   listom   sp.   zn.   1   SprO   732/2011,   SprU   3008/2011 z 24. augusta 2011 ospravedlnila neúčasť okresného súdu na tomto pojednávaní.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných   súdov   sa   má   uskutočňovať   v   ústavnom   a   zákonnom   procesnoprávnom a hmotnoprávnom   rámci.   Procesnoprávny   rámec   predstavujú   predovšetkým   princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods.   1   ústavy,   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   a   vylučujúcich   ľubovôľu   pri   rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť [§ 132 a § 157 ods. 1 OSP, m. m. I. ÚS 243/07], pritom starostlivo prihliadnuť na všetko, čo vyšlo počas konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.

Všeobecný   súd   by   mal   vo   svojej   argumentácii   obsiahnutej   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia   dbať   tiež   na   jeho   celkovú   presvedčivosť,   teda,   inými   slovami,   na   to,   aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel,   boli   pre   širšiu   právnickú   (ale   aj   laickú)   verejnosť   prijateľné,   racionálne, ale v neposlednom   rade   aj   spravodlivé   a   presvedčivé.   Všeobecný   súd   musí   súčasne vychádzať   z toho,   že   práve   tieto   súdy   majú   poskytovať   v   občianskom   súdnom   konaní materiálnu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).

Okresný súd uznesením č. k. 11 C 371/2007-114 z 3. februára 2011 rozhodol, že „nepripúšťa zmenu petitu rozšírením návrhu žalobcu súdu doručeného dňa 22. 10. 2010“, t. j.   nepripustil   zmenu   žaloby   sťažovateľa,   ktorou   sa   domáhal   neplatnosti   okamžitého skončenia pracovného pomeru, rozšírením o nárok na náhradu mzdy.

Okresný súd pri svojom rozhodnutí vyhádzal z ustanovenia § 95 ods. 1 OSP, podľa ktorého navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie konania, ako aj z ustanovenia § 95 ods. 2 OSP, podľa ktorého súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd nepripustí zmenu návrhu ani v prípade, ak by na konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný   iný   súd.   V   takom   prípade   pokračuje   súd   v   konaní   o   pôvodnom   návrhu   po právoplatnosti uznesenia.

Podstatou   sťažovateľovej   argumentácie   vo   vzťahu   k   napadnutému   rozhodnutiu je námietka, že neboli splnené podmienky pre postup, resp. rozhodnutie okresného súdu podľa § 95 OSP. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd nemal jeho podanie označené ako „Doplnenie žaloby“ kvalifikovať ako zmenu žaloby, nepripustenie ktorej navyše odôvodnil tým, že „v súčasnosti ide už o reštančnú vec, v ktorej sa rieši základ nároku na náhradu mzdy.   Žalobca   má   možnosť   náhradu   mzdy   uplatniť   samostatnou   žalobou,   v   oboch konaniach sa totiž vykonávajú rozdielne dôkazy a vyhovením tohto procesného návrhu by nepochybne došlo k ďalšiemu podstatnému predĺženiu sporu.“. Sťažovateľ taktiež uviedol, že okresný súd „svoje   rozhodnutie   neodôvodnil   žiadnym z dvoch zákonných   dôvodov - k zmene vecnej príslušnosti vzhľadom na rovnakú vecnú príslušnosť pre obidva nároky by nemohlo dôjsť a rovnako nebol v konaní taký stav, že by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu.   Druhý z uvedených dôvodov neprichádza do úvahy, pretože doposiaľ v konaní nebolo otvorené ani jedno pojednávanie a nebolo vykonané žiadne dokazovanie... Pokiaľ súd odôvodnil nepripustenie zmeny žaloby tým,   že ide   o   reštančnú   vec   (čo   samo   osebe   považujeme   za   paradoxný   a   absurdný argument), resp. vyslovil domnienku, že vyhovením návrhu sťažovateľa by došlo k ďalšiemu podstatnému predĺženiu sporu, neopieral svoje rozhodnutie o podmienky uvedené v § 95 odsek   2   Občianskeho   súdneho   poriadku.“. Týmto   okresný   súd   porušil   základné   právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia okresného súdu konštatuje, že námietky sťažovateľa považuje za plne opodstatnené a z už uvedených skutočností sa dá vyvodiť,   že   toto   rozhodnutie   je   arbitrárne.   Závery   vyvodené   okresným   súdom   nie   sú vo vzťahu   k sťažovateľovi   správne   a spravodlivé   a nie   sú   v súlade   ani   s   relevantnou zákonnou a ústavnou právnou úpravou.

Podľa § 77 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „Zákonník   práce“)   neplatnosť   skončenia   pracovného   pomeru   výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho   pracovný   pomer   sa   nekončí,   s   výnimkou,   ak   súd   rozhodne,   že   nemožno   od zamestnávateľa   spravodlivo   požadovať,   aby   zamestnanca   naďalej   zamestnával. Zamestnávateľ   je   povinný   zamestnancovi   poskytnúť   náhradu   mzdy.   Táto   náhrada   patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v uznesení sp. zn. 1 Cdo 116/2008 zo 17. decembra 2009 uviedol, že: „Zamestnanec, ktorý sa domáha na súde určenia, že rozviazanie pracovného pomeru je neplatné, môže v žalobe zároveň (súčasne) uplatniť aj nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru (porovnaj napr. R 36/1979). Prisúdenie tohto nároku však nie je možné skôr, než súd rozhodol o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru (uvedené rozhodnutie   o   neplatnosti   rozviazania   pracovného   pomeru   predstavuje   nevyhnutnú podmienku, bez splnenia ktorej nie je možné rozhodnúť o nároku na náhradu mzdy). Súd v takom   prípade   spravidla   rozhodne   v   rozsudku   nielen   o   určení   neplatnosti   rozviazania pracovného pomeru, ale aj o uplatnenej náhrade mzdy (od výroku o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru je výrok o náhrade mzdy závislý, porovnaj R 1/1975). Ak je to účelné, môže   súd   najskôr   rozhodnúť   o   neplatnosti   rozviazania   pracovného   pomeru   a   následne (po právoplatnosti takéhoto rozhodnutia) rozhodnúť o nároku na náhradu mzdy (porovnaj § 152 ods. 2 druhá veta OSP). Nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru   môže   však   zamestnanec   uplatniť   nielen   súčasne   so   žalobou   o   neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, ale aj neskôr – s rizikom prípadného úspešného namietania premlčania takéhoto nároku žalovaným (porovnaj dôvody v R 8/2003). Pre tento hroziaci nepriaznivý dôsledok pre žalobcu (porovnaj § 262 ods. 1 prvá veta Zákonníka práce) sa neodporúča neuvážene dlho vyčkávať s uplatnením tohto peňažného nároku na súde, napr. až dovtedy, kým bude právoplatne rozhodnuté o žalobe o určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru. Možnosť uplatnenia tohto nároku nijako teda neobmedzuje skutočnosť, že v tom čase ešte o žalobe o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru nie je rozhodnuté.“

Podľa § 41 ods. 2 OSP každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený.

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade okresný súd vychádzajúc zo zásady iura novit   curia, no   najmä z ustanovení   Zákonníka   práce upravujúcich   nároky   z neplatného skončenia pracovného pomeru mohol (a mal) predpokladať, že sťažovateľ si v rámci svojej žaloby o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatní aj nárok na náhradu mzdy, aby ako celok predstavovala komplexné podanie. V takom prípade nejde o zmenu žaloby a okresný súd nemá dôvod o zmene petitu osobitne rozhodovať. A navyše, práve tu ide o prípad, keď závery (výsledky) konania o žalobe sú spolu s ďalšími skutočnosťami podkladom pre rozhodnutie o nároku na náhradu mzdy.

To, ako okresný súd pristúpil k vyhodnoteniu situácie vzniknutej po doručení mu podania   sťažovateľa   z 19.   októbra   2010,   ústavný   súd   hodnotí   ako   formalistický   výklad ustanovení § 95 OSP, bez rešpektovania príslušných ustanovení Zákonníka práce.

Taktiež odvolávanie sa okresného súdu na to, že ide „už o reštančnú vec“ (čo v praxi spravidla znamená, že ide o vec, konanie o ktorej nebolo ukončené v lehote jedného roka od doručenia návrhu súdu, pozn.), a to za stavu, keď sám po uplynutí takmer štyroch rokov od doručenia mu žaloby sťažovateľa, nevykonal ani jedno pojednávanie a nerozhodol v merite veci, ako aj jeho odporučenie sťažovateľovi, aby podal samostatnú žalobu, ktorou si uplatní svoj nárok na náhradu mzdy, v dôsledku čoho však došlo k premlčaniu časti tohto nároku, je z ústavného hľadiska absolútne neprijateľné.

Vychádzajúc   z uvedeného   preto   ústavný   súd   nemohol   akceptovať   vyjadrenie okresného súdu, že v danom prípade postupoval v zmysle platnej právnej úpravy.

Ústavný súd v zmysle konštantnej judikatúry (m. m. III.   ÚS   72/2010) poukazuje na skutočnosť, že súd nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy).   Samozrejme,   i v týchto   prípadoch   sa   musí   vyvarovať svojvôle   (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu   tohto   znenia   so   zmyslom   a účelom   príslušného   ustanovenia,   o ktorého jednoznačnosti   niet   pochybnosti,   možno   uprednostniť   výklad   e   ratione   legis   pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle čl. 2   ods.   2   ústavy   totiž   neznamená   výlučnú   a bezpodmienečnú   nevyhnutnosť   doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom   a účelom zákona (III. ÚS 341/07).

Okresný   súd   mal   rešpektovať   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu vyplývajúce mu z č. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   a rozhodnúť   o merite   veci,   teda   o   neplatnosti   okamžitého   skončenia pracovného pomeru, ktoré je nevyhnutnou podmienkou rozhodnutia o nároku na náhradu mzdy   (v okolnostiach   prípadu   buď   jedným   rozhodnutím,   alebo   vylúčením   nároku   na náhradu mzdy na samostatné konanie).

Tieto skutočnosti viedli ústavný súd k výroku, že uznesením okresného súdu č. k. 11 C 371/2007-114 z 3. februára 2011 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

Sťažovateľ žiadal zrušenie napadnutého rozhodnutia okresného súdu a vrátenie mu veci   na   ďalšie   konanie.   V   danom   prípade   bolo   potrebné   na   ochranu   označených   práv sťažovateľa, porušenie ktorých namietal, toto rozhodnutie nielen zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

V   ďalšom   postupe   je   okresný   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v tomto rozhodnutí. Úlohou okresného súdu bude (vychádzajúc z relevantného skutkového a právneho stavu) riadne a zrozumiteľne sa vysporiadať najskôr so žalobou sťažovateľa o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a následne aj s jeho nárokom na náhradu mzdy.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ na verejnom ústnom pojednávaní konanom 27. septembra 2011 predložil špecifikáciu trov konania v celkovej sume 314,18 €, a to za tri úkony právnej služby – príprava a prevzatie zastúpenia, spísanie sťažnosti, účasť na verejnom ústnom pojednávaní.Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov konania   nepresahuje   sumu   vypočítanú   ústavným   súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   a citovanej   vyhláške neodporuje,   preto   boli   trovy   právneho   zastúpenia   priznané   v   požadovanej   sume (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011