znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 271/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť D. Ž., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., P., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp. zn. 8 C/104/2005 z 12. februára 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 Co/110/2009 z 28. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. Ž. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2009 doručená   sťažnosť   D.   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“) rozsudkom   Okresného   súdu   Prievidza   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   8 C/104/2005 z 12. februára   2009   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 19 Co/110/2009 z 28. mája 2009.

Zo   sťažnosti   a z   jej príloh   vyplýva, že sťažovateľ sa   návrhom   z 30.   mája 2005 domáhal   proti   odporcovi „opravy   evidenčných   listov   dôchodkového   poistenia“,   ktorý v priebehu   konania   zmenil   na   nárok „o uloženie   povinnosti“,   aby   okresný   súd „určil, že v období od 1. 8. 1974 do 30. 4. 1990 vykonával u odporcu práce zaradené do prvej pracovnej kategórie...“. Túto zmenu okresný súd pripustil.

Okresný   súd   napadnutým   rozsudkom   návrh   sťažovateľa   zamietol   na   základe vykonaných dôkazov (vypočutím účastníkov konania a svedkov).

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol napadnutým uznesením krajský súd tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne správne.

Podľa názoru sťažovateľa sú rozhodnutia všeobecných súdov v rozpore so zákonom i so   zisteným   skutkovým   a právnym   stavom,   a tým   aj   nespravodlivé.   Tvrdí,   že   on „nesporne   a nespochybniteľne   vykonával   u odporcu   práce   v podzemí   zaradené   do   I. pracovnej   kategórie“,   ktoré   mu   odporca   v rozpore   so   zákonom   nevykazoval,   čím   ho poškodil, pretože by mu inak vznikol nárok na starobný dôchodok už vo veku 55 rokov.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že „splnil svoj záväzok pracovať v podzemí do 30 rokov fyzického veku“, ktorý mal „voči vojenskej správe“, avšak žiadnym z jeho argumentov uvedených v odvolaní proti rozsudku okresného súdu sa odvolací súd nezaoberal, preto je podľa neho rozhodnutie krajského súdu nepreskúmateľné.

Sťažovateľ po podrobnom opísaní skutkového stavu tvrdí, že všeobecné súdy mali jeho   návrhu   vyhovieť.   Keďže   označené   súdy   vec   nesprávne   právne   posúdili,   došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal takéto rozhodnutie:

„1. Právo   D.   Ž.   na   spravodlivé   rozhodnutie   veci   podľa   čl.   46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkami Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 12. februára 2009 sp. zn. 8 C/104/2005-163   a   Krajského   súdu   v   Trenčíne   zo   dňa   28.   mája   2009   sp.   zn. 19 Co/110/2009-178 porušené bolo.

2. Rozsudky   Okresného   súdu   v   Prievidzi   zo   dňa   12.   februára   2009   sp.   zn. 8 C/104/2005-163   a   Krajského   súdu   v   Trenčíne   zo   dňa   28.   mája   2009   sp.   zn. 19 Co/110/2009-178 sa zrušujú.

3. Okresný   súd   v   Prievidza   a   Krajský   súd   v   Trenčíne   sú   povinní   spoločne a nerozdielne zaplatiť D. Ž. z titulu primeraného finančného zadosťučinenia 10.000,- €... a nahradiť mu trovy právneho zastúpenia v sume 670,88 €... k rukám advokáta JUDr. J. V... do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv   a slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom   právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Namietané porušenie základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 51 ods. 1 ústavy teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02).

Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha právomoc   ústavnému   súdu   zaoberať   sa   porušením   základného   práva   alebo   slobody za predpokladu,   že   právna   úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).

Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   občana   je   okrem   iného aj opravný   prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažovateľ   predmetnou   sťažnosťou napadol aj rozsudok okresného súdu sp. zn. 8 C/104/2005 z 12. februára 2009. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnutý rozsudok okresného súdu, keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil, t. j. o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhodoval krajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 19 Co/110/2009 z 28. mája 2009.

Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   v časti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta porušenie označeného základného práva rozsudkom krajského súdu sp. zn. 19 Co/110/2009 z 28. mája 2009, je zjavne neopodstatnená.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   svojho   základného   práva „na   spravodlivé   rozhodnutie veci“ podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spôsobe, akým sa menované všeobecné súdy vysporiadali s vykonanými dôkazmi v rámci ich hodnotenia a následného vyvodenia zodpovedajúcich skutkových   a právnych   záverov   v ich   meritórnom   konečnom   rozhodnutí.   Považuje rozhodnutie   krajského   súdu   za   nepreskúmateľné,   pretože   nie   je   riadne   odôvodnené a vychádza z nesprávne zisteného skutkového stavu veci.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu,   pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o veci   konať   a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Článok 46 ods. 1 ústavy   zahŕňa   „právo   na   súd“,   to   znamená   právo   začať   konanie   na   súde v „občianskoprávnych   veciach“   ako   jeden   z jeho   aspektov.   K nemu   pristupujú   záruky, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na   spravodlivé   súdne   konanie   v zmysle   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   zabezpečená   zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   ak   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (napr. I. ÚS 225/03, II. ÚS 75/08).

Z postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také   rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).

Na základe preskúmania napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel k záveru,   že   právne   závery,   o ktoré   oprel   svoje   rozhodnutie   sp.   zn.   19 Co/110/2009 z 28. mája 2009, sú z ústavného hľadiska plne akceptovateľné a udržateľné. Krajský súd v tomto   rozhodnutí   na   strane   4   uviedol,   že „okresný   súd   vo   veci   vykonal   dokazovanie v súlade s ust. § 120 ods. 1 O. s. p., vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad stanovených v § 132 O. s. p. Z rozhodnutia jednoznačne vyplýva, na základe akých skutkových zistení dospel okresný súd k záverom, na ktorých založil svoje napadnuté rozhodnutie.“ (str. 1 až 3 rozsudku krajského súdu, pozn.).

V závere krajský súd na strane 5 tiež uviedol, že „pokiaľ v danej veci okresný súd uplatnený nárok navrhovateľa zamietol, je jeho rozhodnutie vecne správne. Zodpovedá totiž výsledkom   vykonaného   dokazovania,   že   navrhovateľ   nesplnil   zákonné   podmienky pre požadované určenie, že v žalovanom období, t. j. od 1. 8. 1974 do 30. 4. 1990 vykonával u odporcu   označené   práce   zaradené   v prvej   pracovnej   kategórie.   Skutkový   záver, že navrhovateľ   nebol   zaradený   do   zamestnania   v prvej   pracovnej   kategórii,   je   v súlade so skutkovými   zisteniami,   ktoré   vyplývajú   z vykonaných   dôkazov   a ich   vyhodnotenia z hľadiska   závažnosti,   zákonnosti,   pravdivosti,   vierohodnosti   a logiky.   Odvolací   súd, stotožňujúc sa so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu v podrobnostiach v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. na odôvodnenie rozsudku okresného súdu odkazuje.“.

Predmetné rozhodnutie je podľa názoru ústavného súdu jasne odôvodnené, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva   z nich   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého   nemožno   právo   na   súdnu   ochranu   stotožňovať   s procesným   úspechom,   z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   odvolací   súd sa zaoberal aj podstatou námietok sťažovateľa uvedených v odvolaní, pretože námietky jeho odvolania   jednoznačne   smerovali   k záveru,   že   prvostupňový „súd   chybne   hodnotil vykonané dôkazy a rozhodol v rozpore so zisteným skutkovým stavom“.

Aj keď sa sťažovateľ tieto dôkazy a výpovede svedkov snažil v odvolaní spochybniť a namietal,   že   vecne   sú   správne   iba   jeho   tvrdenia   v tomto   konaní,   z ústavnoprávneho hľadiska však niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia,   ktoré   sú   jasne   a   zrozumiteľne   odôvodnené   a   majú   oporu   v   dokazovaní vykonanom   najmä   prvostupňovým   súdom,   s   dôkazmi   ktorého   sa   krajský   súd   stotožnil. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc   z uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi   odôvodnením   rozhodnutia   krajského   súdu   a namietaným   porušením   základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľom označeným právom, sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2009