znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 271/08-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   októbra   2008 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika prerokoval   sťažnosť P.   M.,   S.,   zastúpeného advokátkou JUDr. S. K.,   L., pre namietané porušenie jeho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 C 222/2004 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo P. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu Spišská   Nová   Ves v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1 C 222/2004 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 271/08-12 z 3. septembra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   P.   M.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. S. K., L., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 222/2004.

Uvedenou   sťažnosťou   sa   sťažovateľ   domáhal,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 C 222/2004, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 20 064 Sk.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr 25/08 doručeným ústavnému súdu 24. septembra 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Dňa 2. 12. 2004 napadla na tunajší súd žaloba žalobcu P. M. proti účastníkom konania K. K., a. s. v konkurze, zastúpený správcom konkurznej podstaty JUDr. M. S. a K. K., a. s. o náhradu škody 700.000,- Sk.

Dňa 7. 12. 2004 súd žalobcovi doručil poučenie podľa § 30 O. s. p. a oboznámil ho o tom, že je potrebné upresniť žalobný petit....

Podaním zo dňa 17. 2. 2005 žalobca upresnil žalobný petit a namiesto žalovaného v 2. rade označil Sociálnu poisťovňu - Ústredie Bratislava a opravil označenie žalovaného v 1. rade JUDr. M. S. - správca konkurznej podstaty K. K., a. s. v konkurze.

Návrh Sociálnej poisťovni bol doručovaný dňa 15. 3. 2005. Referátom zo dňa 30. 5. 2005 súd vytýčil termín pojednávania na deň 29. 6. 2005.

Listom, ktorý došiel súdu dňa 21. 6. 2005 požiadala Sociálna poisťovňa o odročenie pojednávania z dôvodu kolízií iných pojednávaní.

Žalobca   faxovým   podaním   zo   dňa   22.   6.   2005,   ktoré   písomne   doložil   podaním došlému   súdu   dňa   7.   7.   2005   už   žiadal   priznať   náhradu   škody   vo   výške   500.000,-   Sk a zároveň predložil plnú moc udelenú Bc. P. M.

Dňa 7. 7. 2005 súd vyzval žalobcu, či vzhľadom na toto podanie, mienil svoj návrh čo do uplatnenej sumy 200.000,- Sk zobrať späť.

Túto skutočnosť potvrdil splnomocnený zástupca žalobcu podaním, ktoré došlo súdu dňa 20. 7. 2005.

Uznesením   zo   dňa   28.   9.   2005   súd   konanie   čo   do   sumy   200.000,-   Sk   zastavil, uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 25. 10. 2005.

Dňa 28. 10. 2005 súd vytýčil termín pojednávania na deň 8. 2. 2006. Dňa 7. 2. 2006 došlo súdu podanie žalovaného v 1. rade, ktorým žiadal odročiť termín pojednávania z dôvodu pohrebu rodinného príslušníka... Súd pojednávanie odročil a dňa 16. 2. 2006 došlo súdu podanie žalovaného v 1. rade, ktorým namietal príslušnosť Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   a   žiadal   postúpiť   vec   Krajskému   súdu   v   Košiciach v zmysle § 88 ods. 1 písm. j) O. s. p.

Okresný súd dňa 28.2.2006 postúpil vec Krajskému súdu v Košiciach. Dňa 10.3.2006 došlo súdu vyslovenie nesúhlasu žalobcu s postúpením veci a Krajský súd v Košiciach nesúhlas s postúpením veci vyslovil dňa 13. 6. 2006.

Najvyšší súd SR uznesením z 20. 3. 2007 vyslovil príslušnosť Okresného súdu Spišská Nová Ves. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 30. 4. 2007. Spis došiel Okresnému súdu dňa 30. 5. 2007.

Dňa 27. 7. 2007 bol vytýčený termín pojednávania na deň 19. 11. 2007. Faxovým podaním zo dňa 29. 10. 2007 došlo podanie žalovaného v 1. rade so žiadosťou o odročenie pojednávania z dôvodu jeho dlhodobej práceneschopnosti a pojednávanie navrhol odročiť na január 2008. Z týchto dôvodov súd dňa 30. 11. 2007 vytýčil nový termín pojednávania na 20. 2. 2008.

Aj vo vzťahu k termínu vytýčenému na deň 20. 2. 2008 došlo súdu ospravedlnenie žalovaného v 1. rade s poukazom na dlhodobú práceneschopnosť s následným liečením po úraze do konca marca 2008.... Súd dňa 12. 2. 2008 preložil z týchto dôvodov termín pojednávania   na   deň   23.   4.   2008   a   o   dôvode   zmeny   termínu   pojednávania   účastníkov upovedomil.

Dňa 23. 4. 2008 sa konalo meritórne pojednávanie, na ktorom žalobca opätovne zobral čiastočne svoj návrh čo do sumy 62.500,- Sk späť. Na pojednávaní boli prítomní účastníci konania, resp. ich právni zástupcovia a súd riadne vypočul účastníkov konania. Pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že súd rozhodne o čiastočnom zastavení konania, žalobca riadne špecifikuje žalobný petit, ktorý dosiaľ riadne nešpecifikoval a bolo uložené stranám, aby predložili konkrétne návrhy na doplnenie dokazovania.

Dňa   2.   5.   2008   došlo   podanie   do   spisu   JUDr.   S.   K.   o   tom,   že   prevzala   práv. zastúpenie žalobcu a dňa 14. 5. 2008 došlo súdu podanie JUDr. S. K., ktorým predložila listinné dôkazy.

Dňa 20. 5. 2008 súd urgoval žalovaného v 1. rade na predloženie mzdových listov žalobcu a vyzval dr. K. na predloženie vypovedania plnej moci udelenej žalobcom Bc. P. M. (V   zmysle   O.   s.   p.   účastníka   môže   zastupovať   len   jeden   zástupca a žalobca   dosiaľ nevypovedal plnú moc, ktorú žalobca udelil Bc. P. M.)

Dňa 21. 5. 2008 došiel súdu návrh žalovaného v 1. rade na doplnenie dokazovania... Dňa 3. 9. 2008 urgoval súd správy od žalovaného v 1. rade a dr. K. a dňa 9. 9. 2008 bolo vydané uznesenie o ďalšom čiastočnom zastavení konania - čo do uplatnenej sumy 62.500,- Sk.

Do dnešného dňa nedošli súdu žiadané správy ani od žalovaného v 1. rade a ani od dr. K.

Napriek tomu bol dňa 18. 9. 2008 vytýčený termín pojednávania na deň 3. 12. 2008, hoci žalobca dosiaľ nešpecifikoval žalobný petit. Túto povinnosť mu súd uložil naposledy v uznesení o odročení pojednávania dňa 23. 4. 2008....

Som toho názoru, že vo veci konám plynule - bez prieťahov, vo veci bolo dosiaľ vytýčených   celkom   5   pojednávaní,   z   toho   4   pojednávania   boli   odročené   z   dôvodov namietaných   žalovanými.  ...   Pre   vysoký   stav   vecí   v   senáte   pojednávania   vytyčujem minimálne na 2 - 3 mesiace vopred a t. č. mám už termíny pojednávaní plne obsadené do konca novembra tohto roku....

Žalobca dosiaľ nešpecifikoval, z čoho pozostáva ním uplatnený nárok upravovaný 2 krát   v   dôsledku   čiastočných   späťvzatí,   t.   j.   súdu   nie   je   dosiaľ   celkom   jasné,   ktorým smerom má zamerať dokazovanie, hoci bol na túto skutočnosť opakovane vyzvaný. Žalobca nepredložil súdu ani posudok o bolestnom či sťažení spoločenského uplatnenia - v zápisnici z pojednávania zo dňa 23. 4. 2008 žalobca uviedol, že bolestného sa dožaduje len podľa odhadu. Súd si dosiaľ nemohol vyžiadať ani správy o zdravotnom stave žalobcu, pretože napriek žiadosti súdu o udelenie súhlasu na vyžiadanie takýchto správ, žalobca je dosiaľ nečinný.

K   veci   dodávam,   že   súdne   konanie   momentálne   nie   je   v   takej   fáze,   aby   súd bezprostredne musel mať k dispozícii mzdové listy žalobcu, ktoré žalovaný v 1. rade dosiaľ nepredložil,   resp.   nepredloženie   mzdových   listov   nebráni   t.   č.   ďalšiemu   konaniu a dokazovaniu. To bude potrebné až v záverečnej fáze dokazovania v súvislosti s výpočtom mzdového nároku žalobcu, resp. v prípadným znaleckým dokazovaním v tomto smere. Práve túto skutočnosť napáda sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Ani žalobca vo vzťahu k ďalšiemu dokazovaniu ku dnešnému dňu nepredložil žiadny návrh na doplnenie dokazovania. Všetky dôkazy, ktoré dosiaľ predložil, predložil len na výzvu súdu, hoci dôkazné bremeno spočíva na   žalobcovi.   Súd   v   tomto   prípade   nahrádza   postup   žalobcu   či   jeho   zástupcu,   resp. zástupkyne vzhľadom na ich nečinnosť....“

Čo   sa   týka   úkonov   vykonaných   vo   veci   vedenej   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn. 1 C 222/2004, ústavný súd z vyžiadaného spisu tamojšieho súdu zistil v podstate totožné skutočnosti, ktoré vyplývajú aj z vyjadrenia predsedu tohto súdu.

Sťažovateľ   ešte   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   23.   mája   2008   oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v danej veci. Tú istú skutočnosť oznámil aj predseda okresného súdu listom doručeným ústavnému súdu 26. septembra 2008. Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý ma právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu“   (napr.   IV.   ÚS   221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesnoprávnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny   poriadok   (ďalej   len   „OSP“)   obsahuje   viaceré   účinné   prostriedky   zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vychádza   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje   v ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Judikatúra   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   20/02,   III.   ÚS   111/02,   III.   ÚS   75/07, III. ÚS 118/07) sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i právo na prejednanie záležistosti v primeranej lehote), sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci (1), správanie účastníka (2) a postup súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha veci a jej význam pre sťažovateľa. Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03, III. ÚS 286/06).

1. Ústavný súd konštatuje, že v namietanom prípade ide o žalobu o náhradu škody „ako   odškodnenie   priznanej   choroby   z povolania,   ktorá   bola   spôsobená   pri   výkone pracovnej činnosti z dôvodu trvalých následkov a to poruchy sluchu spôsobenej hlukom a sťaženia   spoločenského   uplatnenia“.   Z hľadiska   skutkovej   a právnej   zložitosti   treba uviesť,   že takéto   spory   sú   považované   za   skutkovo   i   právne   zložité.   Vychádzajúc z konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 151/04, IV. ÚS 9/05, II. ÚS 280/06) takýto   spor   vyžaduje   od   všeobecného   súdu   aj   osobitne   starostlivý   prístup,   pretože sa poskytuje   ochrana   (ak   je   nárok   opodstatnený)   právam,   ktoré   súvisia   so   živobytím a existenčnými otázkami. Ústavný súd konštatuje, že žiadna skutková a právna zložitosť veci v danom prípade však nemôže ospravedlniť, že konanie tohto druhu, ktoré bolo začaté 2. decembra 2004, nebolo dosiaľ právoplatne skončené.

2.   Ku   kritériu,   ktorým   sa   hodnotí   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania, ústavný súd poznamenáva, že v priebehu konania sťažovateľ dvakrát vzal časť návrhu späť a okresný   súd   musel   o uvedených   skutočnostiach   rozhodnúť.   Vo   vzťahu   k správaniu sťažovateľa sa vyjadril aj okresný súd v podaní doručenom ústavnému súdu 24. septembra 2008,   keď   argumentoval,   že   sťažovateľ   a jeho   právna   zástupkyňa   sú   v konaní   nečinní, a to aj preto, že aj napriek výzve dosiaľ nepredložili vypovedanie plnej moci skôr udelenej sťažovateľom inému splnomocnencovi. Ústavný súd si však túto argumentáciu neosvojil, keďže z vyžiadaného spisu okresného súdu vyplýva, že túto povinnosť sťažovateľ splnil už 2.   júna   2008.   Aj   keď   správanie   sťažovateľa   vyvolalo   potrebu   vykonania   niektorých úkonov   okresného   súdu   (výzvy   na   upresnenie   petitu,   na   predloženie   dôkazov, na poskytnutie informácií, uznesenia o čiastočnom zastavení konania a podobne), to však ešte nezbavuje okresný súd povinnosti, aby vo veci plynule konal využijúc všetky zákonom dovolené prostriedky za účelom naplnenia dikcie § 2 a § 100 ods. 1 OSP.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným   prieťahom,   bol   postup   okresného   súdu.   Ústavný   súd   poukazuje   na   to, že konanie,   ktoré   významnou   mierou   ovplyvňuje   kvalitu   životnej   úrovne   sťažovateľa, prebieha takmer 4 roky. Pozornosti ústavného súdu však neunikla skutočnosť, že 1 rok a 2 mesiace (od 24. marca 2006 do 30. mája 2007) sa spis nenachádzal v dispozičnej sfére okresného súdu, pretože v súvislosti s rozhodovaním o miestnej príslušnosti sa v uvedenom období nachádzal na Krajskom súde v Košiciach a Najvyššom súde Slovenskej republiky. Z pochopiteľných   a   objektívnych   dôvodov   okresný   súd   v označenom   období   nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť priebeh konania.

Sťažovateľ namietal len porušenie svojho základného práva nekonaním okresného súdu.

Ústavný   súd   je   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný   petitom návrhu.

Ústavný súd si však všimol kratšie obdobia nečinnosti okresného súdu. Za potrebné považuje   poukázať   na   obdobie   od   20.   júla   2005,   keď   bolo   okresnému   súdu   doručené doplnené   podanie   sťažovateľa   o čiastočnom   späťvzatí   návrhu,   do   28.   septembra   2005, keď okresný súd uznesením konanie čiastočne zastavil. Ústavný súd je totiž toho názoru, že okresnému súdu nebránilo nič v tom, aby na podanie sťažovateľa promptne reagoval, avšak okresný súd sa s vydaním rozhodnutia neponáhľal, keďže ho vydal až 2 mesiace po tom, čo mal k dispozícii sťažovateľovo čiastočné späťvzatie návrhu. V tejto súvislosti ústavný súd dáva do pozornosti aj obdobie od 23. apríla 2008, keď sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom sťažovateľ vzal svoj návrh sčasti späť, do 9. septembra 2008, keď okresný   súd   konanie   čiastočne   zastavil.   V tomto   období   predstavujúcom   viac   ako 4 mesiace síce okresný súd spracoval aj výzvy účastníkom konania (v máji a septembri 2008), ale tieto skutočnosti neboli prekážkou, aby okresný súd mohol vo veci plynule konať a na základe čiastočného späťvzatia konanie v časti zastaviť.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   pripomenúť,   že   z jeho   stabilnej   judikatúry vyplýva,   že nie   každý   prieťah   v súdnom   konaní má   nevyhnutne za   následok   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03 a iné).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   preto   dospel   k názoru,   že   doterajším postupom   okresného   súdu   v konaní,   ktoré   je   vedené   pod   sp. zn.   1   C   222/2004, nedošlo k zbytočným prieťahom, a tým ani k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (výrok nálezu).

Keďže   ústavný   súd   nezistil   porušenie   základných   práv   a slobôd,   nerozhodol o ďalších   návrhoch   sťažovateľa   z dôvodu,   že   tieto   sa   viažu   na   vyslovenie   porušenia základných práv a slobôd a úspech v konaní pred ústavným súdom.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2008