znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 271/07-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť R. S., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na osobnú   slobodu   podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Tpo 37/2007 zo 4. septembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra 2007   doručená   sťažnosť   R.   S.,   t. č. vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr.   J.   G.,   T.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   5 Tpo   37/2007 zo 4. septembra 2007.

Sťažovateľ   uviedol,   že   uznesením   vyšetrovateľa   Úradu   justičnej   a kriminálnej polície   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v Nitre   (ďalej   len   „úrad   justičnej a kriminálnej polície“) sp. zn. KRP-16/OVK-NR-2006 z 8. marca 2006 bolo proti nemu vznesené obvinenie pre trestný čin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona. Sťažovateľ uviedol, že do väzby bol vzatý na základe uznesenia Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 Tp 34/2006 z 10. marca 2006.   V tejto   súvislosti   dodal,   že   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   1   Tp   138/07 zo 17. augusta 2007 mu bola tretíkrát predĺžená lehota trvania väzby, čo potvrdil aj krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tpo 37/2007 zo 4. septembra 2007.  

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   krajský   súd   uvedeným   uznesením   porušil   jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy. Argumentoval tým, že v sťažnosti proti prvostupňovému   rozhodnutiu   poukázal   na   všetky   skutočnosti,   ktoré   považoval za nezákonné   a ktorými   sa   ani   pri   treťom   predĺžení   lehoty   trvania   väzby   krajský   súd nezaoberal,   hoci   v danom   prípade   už   mal „veľmi   citlivo   zvažovať   záujem   na   osobnej slobode jednotlivca v protiklade so záujmom spoločnosti“.

Sťažovateľ   uviedol,   že   v prípade   tohto   tretieho   predĺženia   lehoty   trvania   väzby krajský prokurátor Krajskej prokuratúry Nitra (ďalej aj „krajský prokurátor“ a „prokurátor“) vo svojom návrhu argumentoval potrebou vykonania výsluchov svedkov. V tejto súvislosti sťažovateľ vyslovil názor: „K tomuto je potrebné uviesť, že títo svedkovia mohli byť všetci vypočutí už v čase, keď sa čakalo na dožiadania o právnu pomoc a aj po ich doručení bol dostatočný   čas   na   ich   vypočutie.   K výsluchom   nedošlo   len   a len   v dôsledku   nečinnosti orgánov činných v prípravnom trestnom konaní. Poukaz prokurátora na výsluch svedka J. M. uskutočnený dňa 25. 5. 2007 zo zákonného predpokladu nemôže obstáť a to jednak z dôvodu, že od 25. 5. 2007 bol dostatok času na vypočutie ďalších svedkov za predpokladu, že by boli využité všetky prostriedky na zabezpečenie svedkov (napr. predvedenie a pod.), a jednak z dôvodu, že výsluch tohto svedka mohol byť vykonaný nie dňa 25. 5. 2007, ale podstatne skôr, napr. rok predtým. Poukaz na výsluch tohto svedka zo dňa 25. 5. 2007 a odôvodňovanie   potreby   vykonania   ďalších   úkonov   okolnosťami   zistenými   týmto výsluchom,   je   z pohľadu   sťažovateľa   zavádzaním   súdu“.   Sťažovateľ   taktiež   považoval za právne irelevantné, aby návrh krajského prokurátora na predĺženie lehoty trvania jeho väzby bol odôvodnený aj skutočnosťou, že vo veci konajúci vyšetrovateľ a jeden z troch obhajcov spoluobvineného čerpali riadnu dovolenku. Sťažovateľ súčasne vyslovil názor: „Toto pritom nie je dôvod na predĺženie lehoty trvania väzby podľa § 76 ods. 2, 4 Tr. por. spočívajúci v obťažnosti veci a ani v inom závažnom dôvode.“

Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutie súdu prvého stupňa o predĺžení lehoty trvania jeho väzby do 5. novembra 2007 neobsahuje ani jeden zákonný dôvod a podľa judikatúry Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) „odôvodňovanie predlžovania väzby donekonečna obťažnosťou veci nie je možné“. Okrem toho sťažovateľ uviedol: „Takto sa dokonca stalo, že dôvody, pre ktoré žiadal predĺžiť väzbu prokurátor a dôvody, pre ktoré väzbu predĺžil súd, sú celkom iné, z čoho je potrebné vyvodiť záver o nezákonnosti rozhodnutia. Súd nemôže nahrádzať činnosť orgánov činných v prípravnom trestnom   konaní   vlastnou   iniciatívou...   Odôvodnením   splnenia   podmienky   vyžadovanej ustanovením § 76 ods. 2 posl. veta Tr. por. v tom smere, či prepustením na slobodu bude zmarené   alebo   podstatne   sťažené   dosiahnutie   účelu   trestného   konania   sa   súd   vôbec nezaoberal.“

Vo vzťahu k namietanému uzneseniu   krajského súdu   sťažovateľ uviedol,   že jeho námietkami sa krajský súd v podstate nezaoberal, ale odkázal na rozhodnutie okresného súdu. Sťažovateľ zároveň vyjadril názor, že v namietanom uznesení krajský súd priznal, že prieťahy v konaní sú a že z tohto rozhodnutia sa medzi riadkami dá vyčítať, že väzba sa ďalej predlžovať nebude a že aj v tomto prípade bola predĺžená len „s prižmúrením oka“. Sťažovateľ   teda   napadnutému   uzneseniu   vytýkal,   že   z neho   nevyplýva   vzťah   na   jednej strane medzi skutkovými zisteniami a úvahami, akými sa súd pri hodnotení dôkazov riadil a právnymi závermi krajského súdu na strane druhej. Zároveň uviedol, že sa nevysporiadal s jeho argumentáciou obsiahnutou v sťažnosti a taktiež s tým, z čoho v jeho prípade vyplýva hrozba zmarenia alebo sťaženia dosiahnutia účelu trestného konania. Sťažovateľ zároveň vyjadril   názor,   že   v namietanom   uznesení   sa   krajský   súd   vôbec   nezaoberal   otázkou, čo ovplyvnilo dĺžku vyšetrovania.

Sťažovateľ   v sťažnosti   poukázal   aj   na   rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské práva vo   veci   Savič   proti   Slovenskej   republike,   v   ktorom   Slovenská   republika   niesla medzinárodnoprávnu zodpovednosť okrem iného aj za to, že súd sa nezaoberal písomnou argumentáciou   obsiahnutou   v sťažnosti   iného   sťažovateľa.   V tejto   súvislosti   sťažovateľ argumentoval aj nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 135/04 z 10. júna 2004.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil, že uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 37/2007 zo 4. septembra 2007 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, namietané uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie   a zaviazal   ho   zaplatiť   mu   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o krajský   súd   rozhodujúci   o predĺžení   lehoty   trvania   väzby)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Podstatou sťažovateľovej námietky je tvrdenie, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 37/2007 zo 4. septembra 2007, ktorým bola jeho sťažnosť proti prvostupňovému rozhodnutiu o predĺžení lehoty trvania väzby do 5. novembra 2007 zamietnutá, nemá oporu v zákone   a nie   je   dostatočne   odôvodnené,   čo   podľa   jeho   názoru   znamená   porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

Podľa čl. 17 ods.   2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného ako   zo   zákonného   dôvodu   a na   základe   rozhodnutia   sudcu   alebo   súdu   vyplýva   priama spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby,   ale aj počas   jej   trvania.   Obvinený môže   byť do   väzby   vzatý   a   v nej   držaný len z tých   zákonných   dôvodov,   ktoré   sú   uvedené   vo   výrokoch   súdnych   rozhodnutí (III. ÚS 7/00, III. ÚS 77/05).

V prípadoch,   keď   sa   ústavný súd zaoberal   možným porušením   základného   práva na osobnú   slobodu   v zmysle   čl.   17   ústavy   rozhodnutím   súdu   konajúceho   o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) [III. ÚS 79/02, III. ÚS 77/05].

Dohovor vo svojom čl. 5 zakotvuje právo na slobodu a bezpečnosť. Je evidentné, že čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo čl. 17 ústavy takéto termíny nepoužíva,   ale   stanovuje   jasné   limity   pre   štát   v prípade   zásahoch   do   osobnej   slobody jednotlivca. To však neznamená, že z čl. 17 ústavy nevyplývajú práva alebo oprávnenia konkrétnej   osoby,   naopak,   tieto   práva   sú   tam   zakotvené,   ale   je   nutné   vyvodzovať ich výkladom.

Z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru má osoba vo väzbe právo na preskúmanie hmotných a procesných podmienok väzby, ktoré sú určujúce pre posúdenie jej zákonnosti. Požiadavka preskúmania   hmotných   podmienok   znamená   povinnosť   preskúmať   okolnosti   svedčiace pre a proti   väzbe   a rozhodnúť   s poukazom   na   právne   kritériá,   či   sú   dané   dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok Schiesser v. Švajčiarsko zo 4. decembra 1979).

Na základe uvedeného je potrebné konštatovať, že z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom   uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania   väzby. Zákonnosť väzby je zároveň   determinovaná aj skutkovými   okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl.   17   ods.   5   ústavy,   z ktorého   vyplýva   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie okolností   svedčiacich   pre   a proti   väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že krajský prokurátor spracoval 7. augusta 2007 návrh na predĺženie lehoty trvania sťažovateľovej väzby do 5. novembra 2007.   Svoj   návrh   odôvodnil   potrebou   vykonania   výsluchov   konkrétnych   svedkov a konfrontácií medzi svedkami, ako aj medzi svedkami a sťažovateľovým spoluobvineným. Zároveň   uviedol,   že   potreba   vykonania   uvedených   procesných   úkonov   s výnimkou výsluchu jednej svedkyne (K. V.) nebola známa od začiatku vyšetrovania, ale vyplynula až z výsluchu   svedka,   ktorý   sa   uskutočnil   25.   mája   2007.   Krajský   prokurátor   v návrhu zároveň   poukázal   na   to,   že   začiatkom   júla   sa   vyšetrovateľ   dvakrát   snažil   vykonať naplánované   úkony,   ktoré   sa   však   neuskutočnili   z dôvodu   nedostavenia   sa   všetkých predvolaných svedkov. Okrem toho prokurátor konštatoval, že tieto úkony sa budú môcť vykonať až v mesiaci september 2007, čo odôvodnil aj čerpaním dovolenky vyšetrovateľom a obhajcom   spoluobvineného.   Krajský   prokurátor   súčasne   uviedol,   že   dôvody sťažovateľovej   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a)   a c)   Trestného   poriadku   stále   trvajú a vzhľadom   na   rozsah   procesných   úkonov,   ktoré   je   potrebné   vo   veci   vykonať,   hrozí, že prepustením   sťažovateľa   na   slobodu   by   bolo   zmarené   alebo   podstatne   sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

K návrhu   krajského   prokurátora   sa   vyjadril   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho obhajcu   listom   zo   16.   augusta   2007,   pričom   v ňom   prezentoval   obdobné   odmietavé stanovisko   k ďalšiemu   predĺženiu   väzby,   aké   vyplýva   aj   z ústavnej   sťažnosti.   Poukázal na to, že spomínané výsluchy svedkov mohli byť vykonané skôr, napríklad v čase, keď sa čakalo na vybavené dožiadania o právnu pomoc z Maďarskej republiky, prípadne mohli byť vykonané prostredníctvom využitia inštitútu predvedenia svedka a podobne. Zároveň uviedol,   že   odôvodňovanie   návrhu   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   aj   čerpaním dovolenky vyšetrovateľom a obhajcom spoluobvineného považuje za právne irelevantné.   Na základe toho rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 1 Tp 138/07 zo 17. augusta 2007 tak, že sťažovateľovi predĺžil lehotu trvania jeho väzby do 5. novembra 2007. Okresný súd   v uznesení   stručne   uviedol   obsah   návrhu   krajského   prokurátora,   ako   aj   argumenty obhajcu   sťažovateľa   a spoluobvineného   proti   ďalšiemu   trvaniu   väzby,   pričom   dospel k záveru,   že   návrh   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   je   dôvodný.   Okresný   súd   svoje rozhodnutie odôvodnil obtiažnosťou vyšetrovanej veci, k pretrvávaniu väzobných dôvodov podľa   §   71   ods.   1   písm.   a)   a c)   Trestného   poriadku   uviedol,   že   vzhľadom   na   to, že sťažovateľ a spoluobvinený sú   stíhaní pre obzvlášť závažný zločin, existuje dôvodná obava, že sa budú ukrývať na neznámom mieste, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu a trestu a súčasne poukázal na spôsob páchania trestnej činnosti, podľa jeho názoru odôvodňujúci možnosť, že sťažovateľ so spoluobvineným budú v nej pokračovať.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej sa pridržiaval svojho   vyjadrenia   k návrhu   krajského   prokurátora   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby zo 16. augusta 2007.

O sťažnosti sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol 4. septembra 2007   na   neverejnom   zasadnutí   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Tpo   37/2007   tak, že ju zamietol. V odôvodnení poukázal na rozhodnutie okresného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby do 5. novembra 2007 a uviedol podstatné argumenty sťažovateľa proti svojmu ponechaniu   vo   väzbe,   ktoré   sú   totožné   s vyjadrením   jeho   obhajcu   k návrhu   krajského prokurátora   zo   16.   augusta   2007,   ako   aj   s jeho   námietkami   predostretými   v ústavnej sťažnosti.

V namietanom   uznesení   krajský   súd   konštatoval,   že   sťažnosť   sťažovateľa   bola neopodstatnená a že sudkyňa pre prípravné konanie pri rozhodovaní o návrhu krajského prokurátora   na   predĺženie   lehoty   trvania   sťažovateľovej   väzby   postupovala   v súlade s príslušnými ustanoveniami § 76 Trestného poriadku, z ktorých relevantnú časť aj citoval. Krajský   súd   v uznesení   uviedol   aj   podstatnú   časť   návrhu   krajského   prokurátora odôvodňujúcu predĺženie väzby, v rámci ktorej prokurátor poukázal na potrebu vykonania svedeckých   výpovedí, konfrontácií   a   preštudovanie   vyšetrovacieho   spisu   v záujme meritórneho ukončenia prípravného konania.  

Krajský   súd   v závere   napadnutého   uznesenia   vyslovil: „V   posudzovanej   veci   aj podľa názoru krajského súdu nebolo možné doposiaľ skončiť vyšetrovanie, a to vzhľadom na obtiažnosť   vyšetrovanej   veci,   ktorá   je   náročná   na   skutkové   zistenia   i s poukazom na tú skutočnosť, že vyšetrovateľ spolupracoval aj s orgánmi polície Maďarskej republiky. V súvislosti   s preskúmavaním   ďalšej   dôvodnosti   trvania   väzby   u obvineného   R.   S., sťažnostný súd síce dospel k totožnému záveru ako sudkyňa pre prípravné konanie, že táto v nemennom   rozsahu   naďalej   trvá   tak,   ako   je   to   uvedené i v príslušných rozhodnutiach súdov   I.   a II.   stupňa,   t.   j.   v zmysle   ustanovenia   §   71   odsek   1   písmeno   a),   písmeno   c) Trestného   poriadku,   avšak   na   margo   orgánu   prípravného   konania   dôrazne   pripomína, že vo veci je potrebné naďalej konať bez zbytočných prieťahov tak, aby prípravné konanie mohlo byť ukončené najneskôr v lehote predĺženej súdom, t. j. do 5. 11. 2007.“

Ústavný súd je toho názoru, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   by   mohli   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 315/05).

Ústavný súd konštatuje, že z uznesenia krajského súdu vyplýva, ktoré skutočnosti tvorili   podklad   pre   jeho   rozhodnutie,   akými   ustanoveniami   zákona   sa   riadil   a k akému právnemu záveru odôvodnenému skutkovými okolnosťami dospel. V sťažnosti sťažovateľ krajskému súdu vytýkal, že sa nevysporiadal s jeho námietkami smerujúcimi voči návrhu krajského prokurátora, v ktorom potrebu predĺženia väzby prokurátor odôvodnil aj čerpaním dovolenky   vyšetrovateľom   a obhajcom   spoluobvineného. V tejto   súvislosti   však ústavný súd poukazuje na to, že krajský súd opodstatnenosť ďalšieho trvania väzby ani v náznakoch neodôvodnil   čerpaním   dovolenky   vyšetrovateľom   a obhajcom   spoluobivneného.   Tento názor krajského prokurátora si krajský súd neosvojil, dokonca v závere výrazne upozornil orgány činné v trestnom konaní na konanie bez zbytočných prieťahov tak, aby prípravné konanie   skončili   najneskôr   v lehote   predĺženej   súdom,   teda   do 5.   novembra   2007. Z uvedeného postoja krajského súdu je evidentné, že túto okolnosť nepovažoval za právne významnú, čím sťažovateľovi dal odpoveď na otázku, či uvedený dôvod možno považovať za akceptovateľný pre ďalšie trvanie väzby. Aj ústavný súd je toho názoru, že čerpanie dovolenky či už orgánom činným v trestnom konaní alebo obhajcom obvineného, či inou procesnou   stranou,   nemôže   zohrať   úlohu   pri   rozhodovaní   súdov   o zákonnosti   väzby. Je nepochybné, že uvedený názor sa odzrkadlil aj v rozhodnutí krajského súdu.

Keďže   úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či   všeobecné   súdy   v   namietaných rozhodnutiach   správne   aplikujú   právo,   či   dané   rozhodnutia   sú   odôvodnené   a či   nenesú znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého   zo   základných   práv   a slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné. A práve aj v tomto smere sa rozhodnutie krajského súdu z hľadiska sťažovateľovej   námietky   o neexistencii   zákonných dôvodov   ďalšieho trvania väzby javí ako akceptovateľné. Pri odôvodnení ďalšieho trvania sťažovateľovej väzby do 5. novembra 2007   sa   krajský   súd   stotožnil   s vyjadrením   krajského   prokurátora   o potrebe   doplnenia dokazovania.   Krajský   súd   síce   nezaujal   postoj   vo   vzťahu   k sťažovateľovej   námietke o možnosti vykonania týchto úkonov v skoršom časovom období, ale potreba ich vykonania v súčasnosti, a to aj s prihliadnutím na charakter trestnej činnosti a doterajšiu dĺžku väzby (od 10. marca 2006), sa nejaví byť nereálna.

Pokiaľ   ide   o námietku   sťažovateľa   týkajúcu   sa   toho,   že   krajský   súd   v dôvodoch napadnutého   rozhodnutia   odkázal na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia, ústavný súd uvádza, že spôsob takejto formulácie odôvodnenia z hľadiska jeho preskúmateľnosti považuje za prípustný, pretože obsah predchádzajúcich rozhodnutí je dotknutým stranám známy   ich   oznámením,   prípadne   môže   byť známy   využitím   inštitútu   nazretia   do   spisu (obdobne III. ÚS 241/07).

Po   preskúmaní spôsobu   a rozsahu   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, sa ústavný súd nedomnieva, že by z tohto rozhodnutia vyplývala jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo   možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   nezlučiteľné s označenými článkami ústavy.

Sťažovateľ tvrdil, že namietaný prípad je totožný s vecou vedenou na ústavnom súde pod   sp.   zn.   III.   ÚS   135/04   (nález   z 10.   júna   2004)   a vecou   Savič   c.   Slovensko (správa Komisie z 20. mája 1998 č. 28409/95). Ústavný súd však uvádza, že v označených prípadoch síce došlo k porušeniu práva sťažovateľov tým, že príslušné súdy sa nezaoberali ich   argumentáciou   smerujúcou   proti   ďalšiemu   trvaniu   väzby,   ale   súčasne   tieto   súdy vo svojich   rozhodnutiach   argumenty   sťažovateľov   vôbec   nepredostreli.   Tým   navodili klamný dojem, že   sťažnosti   sťažovateľov   vôbec neboli odôvodnené,   a preto ani nebolo potrebné   sa   s ich   konkrétnou   argumentáciou   vyrovnať.   Z uvedeného   je   zrejmé, že sťažovateľov   prípad   nie   je   s uvedenými   prípadmi   analogický.   Krajský   súd pri odôvodňovaní   svojho   rozhodnutia   neopomenul   tvrdenia   sťažovateľa   proti   svojmu ponechaniu   vo   väzbe   a   jeho   námietky   jasne   koncipoval.   Aj   keď   krajský   súd   nedal sťažovateľovi   vyčerpávajúcu   odpoveď   k nastoleným   problémom,   s prihliadnutím   na   to, čo ústavný súd uviedol v predchádzajúcom texte, je potrebné rozhodnutie krajského súdu ako celok považovať z hľadiska jeho preskúmateľnosti za akceptovateľné.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už   na   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2007