znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 271/06-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. marca 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť R. Ž., V., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. K. K., Š., vo veci porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   na   osobnú   slobodu   zaručeného v čl. 5   ods. 1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky z 24. mája 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 44/2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 44/2005 uznesením z 24. mája 2005   p o r u š i l   základné právo R. Ž. na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na osobnú slobodu   zaručené v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. R. Ž. p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ing. K. K., Š., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Sťažnosti R. Ž. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) sp. zn. III. ÚS 271/06   z 24.   augusta   2006   v spojení   s opravným   uznesením   sp. zn. III. ÚS 271/06 z 22. novembra 2006 bola prijatá podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   R.   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 24. mája 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 44/2005.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   24.   júna   2003   zadržaný   a obvinený z trestného   činu   lúpeže   v štádiu   prípravy.   Uznesením   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 5 T 104/03 z 27. júna 2003 bol vzatý do väzby z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 v tom čase platného a účinného zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom – Trestný poriadok (ďalej len „Trestný poriadok“).

Následnými uzneseniami okresného súdu sp. zn. 5 T 104/03 z 11. decembra 2003, 13. mája 2004, 21. septembra 2004 a 18. novembra 2004 bola väzba na návrh prokurátora ďalej   predlžovaná,   pričom   posledným   uznesením   bola   predĺžená   do   24.   januára   2005. Po skončení prípravného konania 21. januára 2005 podal krajský prokurátor v Žiline (ďalej len „krajský prokurátor“) proti sťažovateľovi obžalobu Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“). Tým skončilo prípravné konanie a väzba podľa rozhodnutia o poslednom predĺžení   väzby   z prípravného   konania   mala   trvať   do   24.   januára   2005.   Napriek   tomu sťažovateľ nebol z väzby prepustený, a preto podal žiadosť o prepustenie z väzby krajskému súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 T 1/05   (trestná   vec   sťažovateľa   vedená   krajským súdom   po   podaní   obžaloby).   V žiadosti   poukázal   na skutočnosť,   že   absentuje   súdne rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby v konaní pred súdom, a preto je jeho väzba podľa jeho vyjadrenia   od   21.   januára   2005   nezákonná.   Je   to   tak   preto,   že   senát   krajského   súdu nerozhodol   o ďalšom   trvaní   väzby   právne   relevantným   spôsobom.   Bol   toho   názoru,   že ďalšie trvanie väzby za takýchto okolností je protizákonné.

Sudcovia   senátu   krajského   súdu   v tejto   trestnej   veci   oznámili   svoju   zaujatosť, na základe čoho bol najvyššiemu súdu predložený návrh na rozhodnutie o vylúčení sudcov príslušného senátu z konania a rozhodovania vo veci. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ndt 3/05   zo   16. februára   2005   bolo   rozhodnuté   o vylúčení   sudcov   príslušného   senátu krajského súdu z ďalšieho konania vo veci a spis sp. zn. 4 T 1/05 bol 4. apríla 2005 vrátený krajskému   súdu   a pridelený   novému   senátu.   Uznesením   nového   senátu   krajského   súdu sp. zn. 4 T 1/05 z 20. apríla 2005 bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu. Na základe sťažnosti krajského prokurátora, ktorá bola podaná v zákonnej lehote, ale bez odôvodnenia, ktoré   bolo   podľa   sťažovateľa   doplnené   až   po   uplynutí   zákonnej   lehoty,   najvyšší   súd uznesením sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005 zrušil uznesenie krajského súdu a žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol.

Podľa sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005 boli porušené označené články ústavy a dohovoru.

V tomto smere poukazuje sťažovateľ na nálezy ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 11/01, sp. zn. II. ÚS 55/98 a sp. zn. I. ÚS 6/02. Námietku nedôsledného preskúmania dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľ nijako bližšie neodôvodnil.

Zo   žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   vyplýva,   že   väzba   bola   predĺžená do 24. januára   2005,   aby   bolo   možné   ukončiť   prípravné   konanie,   čo   sa   aj   stalo   ešte pred uplynutím   tejto   lehoty,   a preto   podľa   neho   už   neexistuje   dôvod   na   ďalšie   trvanie väzby.

Podľa   názoru   krajského   súdu, ako   ho   uviedol   v odôvodnení   uznesenia   sp. zn. 4 T 1/05   z 20. apríla   2005,   vzhľadom   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva (ďalej   len   „ESĽP“)   a ústavného   súdu   nemôže   byť   dôvodom   držania   vo   väzbe   iba skutočnosť, že bola podaná obžaloba bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim   súdom   rozhodlo   ešte   predtým,   než   uplynie   lehota,   na   ktorú   bola   väzba v prípravnom   konaní   naposledy   predĺžená.   Preto   bolo   potrebné   prisvedčiť   argumentácii sťažovateľa   o nezákonnosti   jeho   držania   vo   väzbe   od   24.   januára   2005.   Absencia rozhodnutia   súdu   o väzbe   v čase   od   podania   obžaloby   21.   januára   2005   do   uplynutia väzobnej lehoty podľa posledného predĺženia 24. januára 2005 znamená, že obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa po 24. januári 2005 bez rozhodnutia súdu o väzbe (o predĺžení väzby, resp. o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby, prípadne o ďalšom trvaní väzby) bolo,   vychádzajúc   z nálezu   ústavného   súdu   č. k.   I. ÚS 6/02-34   zo   4.   decembra   2002, v rozpore s čl. 17 ods. 5 ústavy. Krajský súd dospel ďalej k záveru, že prokurátor je povinný podať návrh na predĺženie väzby spôsobom uvedeným v ustanovení § 71 ods. 4 Trestného poriadku aj vtedy, ak v dobe kratšej ako 10 dní pred skončením väzobnej lehoty uvedenej v § 71 ods. 1 Trestného poriadku podá obžalobu. Ak prokurátor takýto návrh nepodá, môže väzba pokračovať len vtedy, ak súd v čase po podaní obžaloby a pred uplynutím väzobnej lehoty preskúma existenciu dôvodov väzby a rozhodne o jej ďalšom trvaní. V predmetnej veci   však   k tomu   nedošlo   a absenciu rozhodnutia   súdu   o väzbe   nemôžu „zhojiť“ ani rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 39/05 z 23. februára 2005 a sp. zn. 2 Tpo 27/05 z 23. februára 2005, pretože boli vydané až po uplynutí predĺženej väzobnej lehoty.

Z uznesenia   najvyššieho   súdu   sp. zn.   2 To 44/2005   z 24.   mája   2005   vyplýva,   že najvyšší súd zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 T 1/05 z 20. apríla 2005 a že zamietol žiadosti sťažovateľa, ako aj ďalších obžalovaných o prepustenie z väzby.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   uznesenia   sp. zn.   2 To 44/2005   z 24.   mája   2005 po konštatovaní   predchádzajúcich   rozhodnutí   o väzbe   uvádza,   že   táto   bola   naposledy u sťažovateľa predĺžená do 24. januára 2005. Ešte pred uplynutím tejto lehoty 21. januára 2005 bola podaná obžaloba. Keďže trestná vec bola pridelená do senátu, v ktorom boli činní sudcovia   zúčastňujúci   sa   v prípravnom   konaní   rozhodovania   o opravných   prostriedkoch podaných proti rozhodnutiam o väzbe, považovali sa títo sudcovia za vylúčených v zmysle § 30   ods. 3   Trestného   poriadku.   Predseda   senátu   25. januára   2005   vypracoval   návrh na rozhodnutie o vylúčení týchto sudcov a vec predložil najvyššiemu súdu na rozhodnutie. Spis bol doručený najvyššiemu súdu 27. januára 2005 a jeho uznesením sp. zn. 1 Ndt 3/05 zo 16. februára 2005 bolo rozhodnuté o vylúčení dotknutých sudcov z vykonávania úkonov trestného konania v predmetnej trestnej veci. Uznesenie spolu so spisom bolo krajskému súdu vrátené 4. apríla 2005. Po jeho vrátení bola vec pridelená inému senátu, ktorý už 11. apríla   2005   zabezpečil   doručenie   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   procesným   stranám a podaním z 15. apríla 2005 predseda senátu požiadal predsedu krajského súdu o pridelenie chýbajúceho člena senátu, k čomu došlo 19. apríla 2005. Dňa 20. apríla 2005 sa konalo neverejné zasadnutie,   na ktorom   bol   sťažovateľ   prepustený z väzby. Z právneho   názoru krajského   súdu   vyplýva,   že   vôbec   neskúmal,   či   pre   ponechanie   sťažovateľa   vo   väzbe existujú   dôvody   predpokladané   v ustanovení   § 67   Trestného   poriadku.   Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu krajský súd nemohol rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa skôr. Aj   z tohto dôvodu   sa   najvyšší súd nestotožnil   so záverom   krajského súdu,   že nemohol posudzovať existenciu dôvodov väzby u sťažovateľa, pretože o jeho väzbe sa nerozhodlo (predĺžením lehoty väzby, rozhodnutím o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby alebo z vlastného podnetu) do 24. januára 2005, dokedy bola lehota trvania väzby sťažovateľa naposledy predĺžená. Nemožno totiž prehliadnuť, že k predĺženiu lehoty väzby sťažovateľa do uvedeného dňa došlo pre prípravné konanie, pričom zo zmyslu ustanovenia § 71 ods. 1 tretej vety Trestného poriadku je zrejmé, že lehoty tam uvedené, v ktorých možno na návrh prokurátora rozhodnúť o predĺžení väzby, sa vzťahujú len na prípravné konanie. Zmyslom tejto   úpravy   je   zabezpečiť   súdnu   kontrolu   nad   urýchleným   vybavením   väzobných   vecí v prípravnom   konaní   tak,   aby   lehota   trvania   väzby   v dĺžke   dvoch   rokov,   ktorou   je limitovaný aj súd (okrem výnimočného predĺženia tejto lehoty najvyšším súdom), nebola v celom rozsahu vyčerpaná už v štádiu prípravného konania. Ak bola v predĺženej lehote trvania   väzby   podaná   obžaloba,   s výnimkou   prípadu   predpokladaného   v   § 71   ods. 5 Trestného   poriadku,   pokračuje   súd   v konaní   bez   toho,   aby   bolo   potrebné   podať   návrh na predĺženie   lehoty   trvania   väzby   a rozhodovať   o takom   návrhu.   V prípade   ukončenia prípravného   konania   podaním   obžaloby   v lehotách   predpokladaných   v ustanovení § 71 ods. 1   Trestného   poriadku   (t. j.   najviac   do   dvoch   rokov   trvania   väzby)   zákon predpokladá povinnosť podať súčasne s obžalobou návrh na ďalšie predĺženie väzby iba v prípade,   že sa obžaloba podáva v dobe kratšej   ako 10 dní pred uplynutím dvojročnej väzobnej lehoty (§ 71 ods. 5 Trestného poriadku). Na podanie takéhoto návrhu je príslušný generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky.   Základným   predpokladom   pre   rozhodovanie o predĺžení   lehoty   trvania   väzby   je   teda   podanie   návrhu   oprávnenou   osobou.   Predseda senátu procesného súdu, na ktorom bola podaná obžaloba, môže návrh na predĺženie lehoty trvania   väzby   podať   iba   v   zákonom   predpokladanom   prípade,   t. j.   podľa   § 71   ods. 3 Trestného   poriadku   a spôsobom   predpokladaným   v   § 71   ods. 4   Trestného   poriadku (najneskôr 10 dní pred uplynutím lehoty podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku). Neexistuje však zákonná úprava, ktorá by mu umožňovala podať návrh na predĺženie lehoty trvania väzby   mimo   uvedeného   režimu   a inak   než   najmenej   10 dní   pred   uplynutím   príslušnej lehoty.   Na   druhej   strane   z   ustanovení   Trestného   poriadku   (§ 71)   nemožno   vyvodiť povinnosť, ale ani oprávnenie prokurátora podať návrh na predĺženie lehoty trvania väzby v prípade, že podáva obžalobu v medziach súdom predĺženej väzobnej lehoty a skôr než 10 dní pred uplynutím dvojročnej väzobnej lehoty. Pri akceptovaní názoru krajského súdu, že   väzba   sťažovateľa   je   nezákonná   pre absenciu   rozhodnutia   o ďalšom   predĺžení   jeho väzby,   by   so   zreteľom   na   skôr   uvedené   vyplývalo,   že   v posudzovanej   veci   vzhľadom na reálne   existujúce   časové   súvislosti   väzobných   lehôt   a podania   obžaloby   (obžaloba podaná   21.   januára   2005,   t. j.   3   dni   pred uplynutím   súdom   predĺženej   lehoty   väzby sťažovateľa   v prípravnom   konaní,   avšak   podstatne   viac   než   10   dní   pred   uplynutím dvojročnej lehoty trvania jeho väzby, ktorá uplynula u sťažovateľa 24. júna 2005) by nebol nikto oprávnený na podanie návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby a v dôsledku toho by pri nečinnosti sťažovateľa, t. j. ak by tento nepodal žiadosť o prepustenie z väzby, musel byť prepustený z väzby, hoci ešte neuplynula zákonom predpokladaná dvojročná lehota trvania   jeho   väzby.   Z nálezu   ústavného   súdu   sp. zn. I. ÚS 6/02   zo   4.   decembra   2002 (na ktorý sa krajský súd odvolal) vyplýva záver, že z pohľadu ústavných záruk osobnej slobody, resp. jej záruk podľa dohovoru, dôvodom na obmedzenie osobnej slobody držaním vo väzbe nemôže byť len skutočnosť, že bola podaná obžaloba bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne rozhodlo konajúcim súdom, čo neznamená, že o väzbe sťažovateľa sa v posudzovanom prípade nemohlo konať inak, než rozhodovaním o predĺžení lehoty trvania jeho väzby predpokladajúcim návrh oprávnenej osoby. Ústavný súd v uvedenom náleze totiž konštatoval, že rovnaké účinky ako rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby má tiež   rozhodnutie   súdu   o ďalšom   trvaní   väzby   v súvislosti   s predbežným   prejednaním obžaloby podľa § 192 Trestného poriadku, rozhodnutie o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku, resp. rozhodnutie o trvaní dôvodov väzby z úradnej   povinnosti   podľa   § 72   ods. 1   Trestného   poriadku.   Z uvedeného   je   zrejmé, že krajský   súd   ihneď   po   tom,   ako   sa   vyriešila   otázka   zákonného   zloženia   senátu (t. j. po rozhodnutí najvyššieho súdu o vylúčení sudcov a po doplnení senátu krajského súdu opatrením   predsedu   krajského   súdu),   mal   a mohol   zákonom   predpísaným   spôsobom na základe   žiadosti   sťažovateľa,   resp.   postupom   podľa   § 72   ods. 1   Trestného   poriadku skúmať, či naďalej trvajú dôvody väzby, pre ktoré bola osobná sloboda sťažovateľa väzbou obmedzená, pretože aj také rozhodnutie (vecné preskúmanie dôvodov väzby) má v štádiu súdneho konania až do uplynutia lehoty predpokladanej v § 71 ods. 2 Trestného poriadku rovnaké   účinky   ako   rozhodnutie   o predĺžení   väzby.   V ustanovení   § 72   ods. 1   Trestného poriadku zakotvená povinnosť všetkých orgánov činných v trestnom konaní vrátane súdu skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú, je jednou zo záruk uplatnenia procesného inštitútu väzby iba v skutočne odôvodnených prípadoch pri splnení zákonných   dôvodov.   Okrem   už   uvedenej   povinnosti   a práva   obvineného   žiadať o preskúmanie dôvodnosti väzby v zmysle § 72 ods. 2 Trestného poriadku je právna istota obvineného,   že   jeho   osobná   sloboda   nebude   obmedzovaná   bezdôvodne   a nezákonne, zaistená aj tým, že o jeho väzbe rozhoduje výlučne súd, a to od rozhodnutia o vzatí do väzby   cez   rozhodovanie   o predĺžení   väzby,   resp.   o žiadostiach   o prepustenie   z väzby, pričom pokiaľ ide o dĺžku trvania väzby po podaní obžaloby je mu zrejmé, že jeho väzba bez rozhodnutia   najvyššieho súdu   o predĺžení   väzby nemôže   trvať dlhšie   než dva   roky. So zreteľom   na   uvedené   sa   najvyšší   súd   nestotožnil   nielen   so   záverom   krajského   súdu o tom, že sa nemohol vecne zaoberať existenciou dôvodov väzby sťažovateľa pre absenciu rozhodnutia o predĺžení jeho väzby po 24. januári 2005, ale ani s jeho názorom, že sa tak stalo v dôsledku pochybenia krajského prokurátora, ktorý mal podľa krajského súdu podať návrh na predĺženie lehoty trvania väzby, pretože podal obžalobu v lehote kratšej než 10 dní pred skončením väzobnej lehoty uvedenej v § 71 ods. 1 Trestného poriadku.

Najvyšší súd preto uznesenie krajského súdu zrušil a sám ďalej skúmal, či sú dané dôvody   na   ponechanie   sťažovateľa   vo   väzbe,   pričom   zistil,   že   u neho   v nezmenenom rozsahu trvajú dôvody, pre ktoré bol do väzby vzatý už v prípravnom konaní. Na základe dôkazov, ktoré tvoria súčasť spisu krajského súdu sp. zn. 4 T 1/05, naďalej trvá dôvodné podozrenie, že sa sťažovateľ dopustil trestného činu, pre ktorý bola naňho podaná obžaloba. Nasvedčujú tomu viaceré dôkazy, najmä výpovede svedkov, ako aj listinné dôkazy (napr. obsah záznamov o odposluchoch telefonických hovorov). Z obsahu dôkazov vyplývajúce zistenia opodstatňujú obavu, že by sťažovateľ vykonal trestný čin, ktorý pripravoval, čo je dôvodom väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Nasvedčuje tomu už aj samotný   charakter   stíhaného   činu,   ako   aj   z výpovedí   svedkov   vyplývajúce   zistenie,   že s ďalšími osobami mal spoločne pripravovať celý rad násilných činov, ktoré boli prekazené iba v dôsledku prezradenia zámerov a následného zaistenia.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005. Ďalej požaduje zrušenie uznesenia a vrátenie veci na ďalšie konanie, ako aj priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume   1 000 000 Sk   a náhrady   trov   právneho zastúpenia.

Na základe žiadosti ústavného súdu predseda najvyššieho súdu JUDr. M. K. listom č. k. KP 8/06-52 z 21. decembra 2006 oznámil, že netrvá na ústnom prerokovaní prijatej sťažnosti a k predmetu ústavnej sťažnosti uviedol: „Všetky relevantné skutočnosti majúce vzťah   k   dôvodom   sťažnosti   obvineného   vyplývajú   z obsahu   uznesenia   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 24. mája 2005, sp. zn. 2 To 44/2005.

Napriek tomu poukazujeme na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnej veci rozhodoval meritórne v intenciách nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 6/02. Vo vzťahu k aplikácii § 71 ods. 1 Tr. por., resp. k vysvetleniu režimu ustanovenia § 71   ods. 5   Tr.   por.   účinného   do   1.   januára   2006,   v ktorom   rozhodoval,   uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky obsahuje relevantné odôvodnenie na str. 7. Pokiaľ ide o konkrétne skutočnosti odôvodňujúce dôvody väzby obvineného R. Ž. v zmysle § 67 ods. 1 písm. a), c) Tr. por., účinného od 1. januára 2006, uvedené uznesenie ich vyčerpávajúcim spôsobom uvádza na str. 10 až 12.“

Sťažovateľ možnosť vyjadriť sa k stanovisku predsedu najvyššieho súdu, ktoré mu ústavný súd zaslal v prílohe jeho výzvy z 5. februára 2007, nevyužil.

Podľa   § 30   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   prerokoval   ústavný   súd   túto   vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ podaním zo 29. septembra 2006, ako aj najvyšší   súd   vo   vyjadrení   z 12.   decembra   2006   vyslovili   súhlas s tým,   aby   sa   upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v jeho spise.

Sťažnosť v tejto veci, v ktorej bol sudcom spravodajcom Ján Mazák, pôvodne prijal 24.   augusta   2006   na   ďalšie   konanie   III. senát   ústavného   súdu.   V zmysle   dodatku   č. 2 k Rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2006 boli neskončené veci, v ktorých bol sudcom spravodajcom Ján Mazák, s účinnosťou od 5. októbra 2006 pridelené sudcovi spravodajcovi Jánovi Lubymu, ktorý sa v súlade s rozvrhom práce na rok 2007 stal členom IV. senátu, a veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Ján Luby, prerokúva IV. senát ústavného súdu. Z tohto dôvodu túto vec prerokoval a vo veci samej rozhodol IV. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (...) Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl. 5   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom...

V súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 dohovoru nemôže byť dôvodom držania vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo ešte predtým, než uplynie lehota, na ktorú bola väzba v prípravnom konaní naposledy predĺžená (I. ÚS 6/02, I. ÚS 217/05).

Samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu, nie je postačujúca pre splnenie kritéria   „zákonnosti“   väzby   v zmysle   čl. 5   ods. 1   dohovoru   a nemôže   bez   príslušného súdneho rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby (Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002, § 59 až § 61).

Podľa   názoru   sťažovateľa   samotné   podanie   obžaloby   pred   uplynutím   poslednej lehoty na predĺženie väzby nepostačuje na to, aby zostal vo väzbe aj po uplynutí tejto lehoty bez toho, aby ďalšie trvanie väzby ešte pred uplynutím lehoty potvrdil svojím rozhodnutím súd konajúci vo veci samej. Opiera sa pritom o nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 6/02.Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd síce tiež zastáva názor, podľa ktorého samotné podanie obžaloby pred uplynutím lehoty posledného   predĺženia   väzby   na   ďalšie   zotrvanie   vo   väzbe   po   uplynutí   tejto   lehoty nepostačuje, ale argumentujúc aj nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 6/02 zo 4. decembra 2002   zdôrazňuje,   že   rovnaké   právne   účinky   ako   rozhodnutie   o predĺžení   väzby   má   aj rozhodnutie   o žiadosti   obvineného   o prepustenie   z väzby   podľa   § 72   ods. 2   Trestného poriadku, resp. rozhodnutie o trvaní dôvodov väzby z úradnej povinnosti podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku.

Na   tomto   základe   najvyšší   súd   zdôraznil,   že   krajský   súd   ihneď   po   tom,   ako   sa vyriešila   otázka   zákonného   zloženia   senátu,   „...mal   a mohol   zákonom   predpísaným spôsobom   na   základe   žiadostí   obvinených,   resp.   postupom   podľa   § 72   ods. 1   Tr.   por. skúmať,   či   naďalej   trvajú   dôvody   väzby,   pre   ktoré   bola   aktuálne   osobná   sloboda obvinených väzbou obmedzená, pretože aj také rozhodnutie (vecné preskúmanie dôvodov väzby) má v štádiu súdneho konania až do uplynutia lehoty predpokladanej v § 71 ods. 2 Tr. por. rovnaké účinky ako rozhodnutie o predĺžení väzby“. So zreteľom na uvedené najvyšší súd skúmal v napadnutom   konaní, či   u sťažovateľa a ďalších   obvinených   trvajú dôvody väzby, a keďže zistil, že trvajú v nezmenenom rozsahu, zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 T 1/05 z 20. apríla 2005 o prepustení obvinených z väzby a zároveň tiež zamietol žiadosti obvinených o prepustenie z väzby.

Najvyšší súd vydal napadnuté uznesenie 24. mája 2005, t. j. štyri mesiace po uplynutí termínu posledného predĺženia väzby v prípravnom konaní.

Vychádzajúc z uvedeného považoval ústavný súd za nevyhnutné zodpovedať otázku, či z hľadiska ochrany základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru   možno   pripustiť   stav,   aby   súd   konajúci   vo   veci   samej   po   podaní   obžaloby, ku ktorej dôjde krátko pred uplynutím lehoty posledného predĺženia väzby v prípravnom konaní, nerozhodol o ďalšom trvaní väzby do termínu jej posledného predĺženia, ale až neskôr.

Vychádzajúc   z právneho   stavu,   ktorý   bol   platný   a účinný   v relevantnom   čase (§ 71 a § 72 Trestného poriadku), možno konštatovať, že v prípadoch, v ktorých celkové trvanie   väzby   ešte   neprekročilo   dva   roky   a už   bola   podaná   obžaloba,   zákon   výslovne nevyžadoval, aby súd konajúci vo veci samej po podaní obžaloby rozhodol o trvaní väzby. Z toho   vychádzala   aj   predchádzajúca   súdna   prax,   podľa   ktorej   všeobecný   súd   v týchto prípadoch   rozhodoval   o väzbe   iba   vtedy,   ak   bol   toho   názoru,   že   situácia   sa   zmenila (napr. čo sa týka rozsahu dôvodov väzby, prípadne ak dospel k záveru o potrebe prepustiť obžalovaného   z väzby).   Len   ustanovenie   § 192   Trestného   poriadku   prikazovalo všeobecnému   súdu   rozhodnúť   o väzbe,   v prípade   ak   dôjde   k predbežnému   prejednaniu obžaloby.

Podľa názoru ústavného súdu opierajúceho sa aj o judikatúru ESĽP vyjadreného už v konaniach vedených pod sp. zn. I. ÚS 6/02, sp. zn. I. ÚS 204/05, či sp. zn. I. ÚS 217/05, takáto prax nie je v súlade s čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru. Z týchto ustanovení treba totiž vyvodiť, že ak má byť väzba zákonná, musí sa vždy opierať o rozhodnutie súdu. Preto aj v danom prípade vždy musí existovať uznesenie všeobecného súdu. Pretože ide o vec, ktorá je už po podaní obžaloby v štádiu konania vo veci samej, musí ísť o uznesenie súdu konajúceho vo veci samej.

V danom   prípade   najvyšší   súd   dospel   k záveru,   že   z objektívnych   príčin   nebolo možné v čase od 21. januára 2005 (keď bola podaná obžaloba) do 24. januára 2005 (keď uplynula   lehota   posledného   predĺženia   väzby   súdom   ešte   v prípravnom   konaní)   vydať potrebné uznesenie o ponechaní či neponechaní sťažovateľa vo väzbe po 24. januári 2005. Bolo to tak preto,   že senát krajského súdu, ktorému   bola vec pridelená, nebol správne obsadený   a boli   v ňom   vylúčení   sudcovia.   Trvalo   niekoľko   mesiacov,   kým   prebehla príslušná   procedúra   vylúčenia   týchto   sudcov   a ich   nahradenia   inými   sudcami. K rozhodovaniu o väzbe bolo možné prikročiť až potom. Rovnakého názoru bol aj krajský súd. Oba všeobecné súdy zaujali vo vzťahu k právnym dôsledkom tejto skutočnosti odlišné stanovisko. Podľa názoru krajského súdu premeškanie lehoty končiacej 24. januára 2005 vyvolalo   nutnosť   prepustenia   sťažovateľa   na   slobodu   pre   neexistenciu   potrebného uznesenia,   zatiaľ   čo   najvyšší   súd   dospel   k záveru,   že   v takomto   prípade   postačuje   aj uznesenie   o ponechaní vo   väzbe vydané   neskôr,   teda   po   24.   januári   2005,   pokiaľ   bolo vydané ihneď po tom, ako bol konajúci senát zložený zákonu zodpovedajúcim spôsobom.

Podľa názoru ústavného súdu je stanovisko krajského súdu správne, pretože dôsledne rešpektuje ústavnú požiadavku, aby sa väzba vždy opierala o rozhodnutie súdu. Ak takéto rozhodnutie nie je vydané včas, potom sa väzba stáva protiprávnou s následkami porušenia práva   na   osobnú   slobodu   zaručeného   v čl. 17   ods. 5   ústavy   a v čl. 5   ods. 1   dohovoru. Z ústavného   hľadiska   je   neudržateľné,   aby   sa   o dôvodnosti   ďalšieho   trvania   väzby nerozhodlo   niekoľko   mesiacov   z dôvodu   nesprávneho   zloženia   príslušného   senátu,   a to dokonca s priamymi následkami pre osobu zbavenú osobnej slobody.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje aj   na § 30   ods. 4   druhú   vetu   Trestného poriadku, podľa ktorého úkon, ktorý vykonala vylúčená osoba, nemôže byť podkladom na rozhodnutie   v trestnom   konaní   s výnimkou   neodkladného   alebo   neopakovateľného úkonu. Z toho vyplýva, že aj vylúčená osoba je oprávnená, ba dokonca povinná urobiť neodkladný, resp. neopakovateľný úkon. Nie je úlohou ústavného súdu interpretovať toto ustanovenie Trestného poriadku, pretože výklad zákonov v zásade prináleží všeobecným súdom. Pokiaľ sú však všeobecné súdy toho názoru, že toto ustanovenie nemožno v danom prípade   použiť,   potom   je   nevyhnutné   prispôsobiť   rozvrh   práce   súdu   tak,   aby   v ňom existovali mechanizmy umožňujúce okamžitú nápravu. Z ústavného hľadiska však nie je akceptovateľné,   aby   následky   prípadného   nesprávneho   zloženia   senátu   išli   na   úkor základného práva na osobnú slobodu. Týmto spôsobom sa dá vytvoriť aj rovnováha medzi požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na osobnú slobodu a zo základného práva na nezaujatý a nestranný súd (I. ÚS 2/05 a I. ÚS 217/05).

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005 bolo porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu   upravené   v   čl. 17   ods. 5   ústavy   a právo   na   osobnú   slobodu podľa   čl. 5   ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   žiadal   aj   zrušenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp. zn.   2 To 44/2005 z 24. mája   2005   a vrátenie   veci   na   ďalšie   konanie   najvyššiemu   súdu.   Vzhľadom na skutočnosť,   že   ústavný   súd   v inom   konaní   začatom   na   návrh   iného   obžalovaného v predmetnom trestnom konaní ako sťažovateľa predmetné uznesenie najvyššieho súdu už zrušil (nález č. k. I. ÚS 204/05-44 z 15. februára 2006), návrhu sťažovateľa v tejto časti sťažnosti   nebolo   možné   vyhovieť.   Navyše   podľa   zistených   informácií   bol   sťažovateľ 31. marca 2006 z väzby prepustený, a preto neprichádza do úvahy vrátenie veci na ďalšie konanie najvyššiemu súdu. Je to tak preto, že o väzbe možno rozhodovať iba pro futuro, nie teda za dobu minulú.

Ústavný   súd   sa   zaoberal   tiež   žiadosťou   sťažovateľa   o priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia 1 000 000 Sk. Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade neprichádza priznanie primeraného finančného zadosťučinenia do úvahy, a to jednak preto, že už samotné vyslovenie porušenia základného práva, resp. slobody predstavuje primeranú satisfakciu pre sťažovateľa, ako aj preto, že právny názor najvyššieho súdu zodpovedal jeho doterajšej judikatúre, hoci táto nebola v súlade s judikatúrou ESĽP. Ide preto o nový prístup k veci z hľadiska všeobecných súdov.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátom JUDr. Ing. K. K. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich vyčíslil sumou 5 302 Sk spolu za dva úkony právnej služby podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14   ods. 1   písm. a)   a c)   a § 16   ods. 3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (vypočítanú zo základu nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky,   ktorá   v prvom polroku   2004   bola 15 008 Sk), t. j. 2-krát po 2 501 Sk a 2-krát po 150 Sk za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné, pretože išlo o úkony urobené v roku 2005.

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2007