znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 271/05-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.,   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným,   Z.,   zastúpenej advokátom JUDr. J. Š., T., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 32/03 z 31. marca 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   A.,   spoločnosti   s ručením   obmedzeným,   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2005 doručená sťažnosť (z 26. júna 2005) A., spoločnosti s ručením obmedzeným, Z. (ďalej aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. J. Š., T., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),   ako   aj   práv   zaručených   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol k dohovoru“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 4 Cdo 32/03 z 31. marca 2005.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa, ako aj z k nej pripojeného napádaného rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že na základe žaloby spoločnosti S., spol. s r. o., so sídlom v B. (ďalej len „žalobca“) rozhodol Okresný súd Trebišov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 11 C 581/98-332 zo 7. januára 2002 o právnej neúčinnosti kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam uzavretej 13. januára 1997 medzi A., spoločnosťou s ručením obmedzeným, so sídlom v Z., Ú. (ako predávajúcim) a sťažovateľom – A., spoločnosťou s ručením obmedzeným, so sídlom v Z. (ako kupujúcim).

Okresný súd určil právnu neúčinnosť označenej zmluvy voči žalobcovi dospejúc po vykonanom dokazovaní k záveru, že žalobca má voči dlžníkovi A., spoločnosti s ručením obmedzeným, so sídlom v Z., Ú. (predávajúcemu) pohľadávku vo výške 963 351 Sk, ktorá mu bola priznaná právoplatným platobným rozkazom okresného súdu sp. zn. 2 Rob 53/97 z 12. mája 1997. Túto pohľadávku dlžník neuspokojil a žalobca sa domáhal jej zaplatenia v exekučnom konaní, v ktorom bola vymožená časť dlžnej sumy vo výške 123 185, 28 Sk. V čase, keď „... žalobca mal svoju pohľadávku voči dlžníkovi písomne uznanú...“, previedol dlžník   kúpnou   zmluvou   z 13. januára   1997   na   sťažovateľa   svoj   nehnuteľný   majetok, zapísaný v katastri nehnuteľností na LV č. 739 vedenom Správou katastra T. (v tom čase Okresným úradom v T., odborom katastrálnym) pre katastrálne územie Ú., za dohodnutú kúpnu cenu 3 485 985 Sk, ktorá bola dodatkom k uvedenej zmluve zo 14. februára 1997 znížená   na   1   085   985   Sk.   Po   predaji   nehnuteľností   zostal   dlžníkovi   žalobcu   majetok pozostávajúci v prevažnej miere z pohľadávok vo výške 21 510 000 Sk a ďalší majetok tvorený strojmi, tovarom, peniazmi a kurzovými rozdielmi vo výške 28 371 000 Sk. Dlžník žalobcu však svoje pohľadávky na uspokojenie svojich veriteľov použiť nemohol, pretože tieto pohľadávky sa stali nevymožiteľnými kvôli nedostatku majetku jeho dlžníkov. Aj keď v čase   uzavretia   označenej   zmluvy   z   13.   januára   1997   disponoval   aktívnym   majetkom postačujúcim   na   uspokojenie   pohľadávky   žalobcu,   nemal   už   dostatok   majetku   na uspokojenie všetkých   svojich   veriteľov.   Tým, že predal   jemu patriace   nehnuteľnosti   za kúpnu cenu nižšiu o 2 433 000 Sk v porovnaní s cenou podľa znaleckého posudku, zmenšil svoj majetok, a preto bol okresný súd toho názoru, že boli splnené zákonné podmienky podľa § 42a ods. 4 písm. d) Občianskeho zákonníka. Kúpnu zmluvu navyše uzavrel konateľ predávajúceho   dlžníka,   ktorý   bol   v tom   čase   súčasne   konateľom   sťažovateľa   ako kupujúceho. Za sťažovateľa kúpnu zmluvu uzavrel druhý konateľ a zároveň spoločník tejto obchodnej   spoločnosti,   ktorý   bol   v čase   uzavretia   zmluvy   zároveň   spoločníkom predávajúceho dlžníka. Žalovaný (sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom) pritom ničím nepreukázal, že úmysel dlžníka ukrátiť žalobcu ako svojho veriteľa nemohol poznať ani pri náležitej   starostlivosti.   Tvrdenia   oboch   konateľov   a zároveň   spoločníkov   v obchodnej spoločnosti, ktorá bola ako dlžník žalobcu predávajúcim, ako aj v obchodnej spoločnosti, ktorá bola kupujúcim, o obave z predaja predmetných nehnuteľností ďalším spoločníkom predávajúceho iným osobám považoval okresný súd za nevierohodné.

Sťažovateľ napadol uvedené rozhodnutie okresného súdu odvolaním. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 12 Co 229/02 z 22. októbra 2002 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Proti svojmu potvrdzujúcemu rozsudku však podľa § 238 ods. 3 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku pripustil dovolanie v otázke „... či pri posudzovaní neúčinnosti právneho úkonu sa berie do úvahy iba stav zostávajúceho majetku ku   dňu   uskutočnenia   právneho   úkonu   alebo   je   nutné,   brať   do   úvahy   aj   následné disponovanie   dlžníka   s majetkom   v ďalšom   období   po   uskutočnení   právneho   úkonu“. Rozhodnutie odôvodnil tým, že osoby uzatvárajúce predmetnú zmluvu boli konateľmi aj spoločníkmi oboch zmluvných strán „... a ich argumentácia o zabránení právnemu úkonu ďalším spoločníkom je slabou obranou, ktorá nepresvedčila o tom, že nekonali v úmysle ukrátiť veriteľa“. Navyše, dodatkom k uvedenej zmluve bezprostredne po povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech kupujúceho znížili kúpnu cenu, ktorá pôvodne vychádzala zo znaleckého posudku. Z kúpnej ceny následne dlžník žalobcovu pohľadávku neuspokojil. K námietke sťažovateľa, že dlžník žalobcu mal majetok, z ktorého bolo možné uspokojiť tak žalobcu, ako aj ostatných veriteľov, uviedol, že tak ako došlo k prevodu nehnuteľností na   základe   zmluvy   z   13.   januára   1997   bol   následne   v priebehu   prvého   polroka   1997 rozpredaný   aj   hnuteľný   majetok   dlžníka   žalobcu,   ktorému   zostali   iba   nevymožené pohľadávky   proti   jeho   dlžníkom.   Pretože   úkonom   dlžníka   došlo   podľa   krajského   súdu k zmenšeniu jeho majetku a k ukráteniu uspokojenia veriteľovej pohľadávky, prvostupňový rozsudok   okresného   súdu   ako   vecne   správny   potvrdil.   Pripustenie   dovolania   odôvodnil otázkou zásadného právneho významu.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie   namietajúc,   že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Uviedol, že zvyšok veriteľovej pohľadávky v čase uskutočnenia právneho úkonu bol 963 351 Sk. Po uskutočnení napadnutého právneho úkonu mu zostal majetok vo výške 29 881 000 Sk a pohľadávka za predané nehnuteľnosti vo výške 1 085 985 Sk. Tento majetok postačoval na   uspokojenie   žalobcovej   pohľadávky,   pričom   podmienkou   vyslovenia   neúčinnosti odporovateľného   právneho   úkonu   podľa   §   42a   Občianskeho   zákonníka   je   zmenšenie majetku dlžníka do tej miery, že ním došlo k ukráteniu uspokojenia veriteľovej pohľadávky. V danom prípade preto nebol dôvod na určenie právnej neúčinnosti napadnutého právneho úkonu.   Občiansky   zákonník   navyše   nespája   určenie   neúčinnosti   právneho   úkonu s následným disponovaním dlžníka so svojím majetkom. Sťažovateľ taktiež namietal, že nebola splnená ani ďalšia podmienka na určenie neúčinnosti napadnutého právneho úkonu voči   žalobcovi   ako   veriteľovi,   a to   úmysel   dlžníka   ukrátiť   uvedeným   úkonom   svojho veriteľa. Sťažovateľ taktiež najvyššiemu súdu navrhol odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   4   Cdo   32/03   zo   14.   januára   2004   odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu sp. zn. 12 Co 229/02 z 22. októbra 2002 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 11 C 581/98-332 zo 7. januára 2002 až do rozhodnutia o podanom dovolaní.

Rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 32/03 z 31. marca 2005 najvyšší súd dovolanie sťažovateľa zamietol, v dôsledku čoho sa sťažovateľ obrátil na ústavný súd. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „... odvolací súd v danej veci pripustil dovolanie vo výroku, ktorým   bol   prvostupňový   rozsudok   potvrdený.   Podľa   jeho   názoru   otázka   zásadného právneho významu spočíva v tom či pri posudzovaní neúčinnosti právneho úkonu sa berie do úvahy iba stav zostávajúceho majetku ku dňu uskutočnenia právneho úkonu alebo sa berie   do   úvahy   aj   následné   disponovanie   dlžníka   s   majetkom   v ďalšom   období   po uskutočnení právneho úkonu.

Z   formulácie   otázky   zásadného   právneho   významu,   pre   ktorú   bolo   pripustené dovolanie, ako i z dôvodov dovolaním napadnutého rozsudku, je zrejmé, že odvolaciemu súdu išlo v podstate o riešenie otázky časového momentu, ku ktorému je rozhodujúci stav majetku   dlžníka   v   súvislosti   s   rozhodovaním   o   neúčinnosti   právneho   úkonu   v   zmysle ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka. Sám túto otázku riešil tak, že nie je rozhodujúci stav majetku v čase uskutočnenia právneho úkonu.

Veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony, pokiaľ ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné; toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného úkonu už vymáhateľný alebo ak bol už uspokojený (§ 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení do 29. júla 1997). Veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až   5,   ak   ukracujú   uspokojenie   jeho   vymáhateľnej   pohľadávky,   sú   voči   nemu   právne neúčinné; toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený (§ 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka v platnom znení od 30. júla 1997).

Odporovať možno právnym úkonom, ktoré dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle   ukrátiť   svojich   veriteľov,   ak   tento   úmysel   musel   byť   druhej   strane   známy, a právnym úkonom, ktorými boli veritelia dlžníka ukrátení a ku ktorým došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116, 117), alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb, s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať (§ 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení do 29. júla 1997).

Odporovať možno právnemu úkonu, ktoré dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle   ukrátiť   svojho   veriteľa,   ak   tento   úmysel   musel   byť   druhej   strane   známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117), alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb, s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať (§ 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka v platnom znení od 30. júla 1997).

Právo   odporovať   právnemu   úkonu   sa   uplatňuje   proti   tomu,   kto   má z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech (§ 42b ods. 2 Občianskeho zákonníka v platnom znení od 30. júla 1997).

Právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže   požadovať   uspokojenie   svojej   pohľadávky   z   toho,   čo   odporovateľným   právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nieje možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech (§ 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka v platnom znení od 30. júla 1997).

Účelom inštitútu odporovateľnosti upraveného v ustanoveniach §§ 42a a 42b (v čase urobenia   posudzovaného   právneho   úkonu   v   ustanovení   §   42a)   Občianskeho   zákonníka je zabezpečiť   občianskoprávnu   ochranu   veriteľa   pred   právnymi   úkonmi   jeho   dlžníka za predpokladu,   že   tieto   právne   úkony   vedú   k   zmenšeniu   majetku   dlžníka   a   tým aj k zmareniu či k obmedzeniu možnosti, aby sa veriteľ z tohoto majetku dlžníka uspokojil (tzv. ukrátenie veriteľa). Právna podstata odporovateľnosti právneho úkonu spočíva v tom, že   odporovateľný   právny   úkon,   ktorý   je   platným   právnym   úkonom,   stráca   na   základe právoplatného   rozhodnutia   súdu   v   stanovených   prípadoch   účinnosť   iba   voči   osobe oprávnenej na uplatnenie odporovateľnosti, t. j. voči veriteľovi (relatívna bezúčinnosť). Zmyslom žaloby podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka (odporovacej žaloby) je - z pohľadu žalujúceho veriteľa - dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že je voči nemu neúčinný dlžníkom urobený právny úkon. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej   žalobe   vyhovené   potom   predstavuje   podklad   na   to,   že   sa   veriteľ   môže na základe   exekučného   titulu,   vydaného   proti   dlžníkovi,   domáhať   exekúcie   postihnutím toho, čo odporovateľným (právne neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi, ale voči osobe, v prospech ktorej bol právny úkon urobený. V prípade,   že   uspokojenie   veriteľa   z   tohto   majetku   nie   je   dobre   možné,   môže   sa veriteľ namiesto   určenia   neúčinnosti   právneho   úkonu   domáhať,   aby   mu   ten,   komu z odporovateľného právneho úkonu dlžníka vznikol prospech, vydal takto získané plnenie. Odporovacia žaloba je teda právnym prostriedkom slúžiacim k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, a to postihnutím vecí alebo iných majetkových hodnôt,   ktoré   odporovateľným   právnym   úkonom   ušli   z   dlžníkovho   majetku,   poprípade vymožením   peňažnej   náhrady   vo   výške   zodpovedajúcej   prospechu   získanému z odporovateľného právneho úkonu.

Kým citované ustanovenie § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka v platnom znení (a rovnako   v znení   do   29.   júla 1997)   vymedzuje   podmienky   odporovateľnosti   právneho úkonu dlžníka, odsek 1 tohto ustanovenia upravuje (a aj v znení do 29. júla 1997 upravoval) aktívnu legitimáciu na podanie odporovacej žaloby (pasívnu legitimáciu upravuje citované ustanovenie § 42b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka a predtým ju upravovalo ustanovenie § 42a ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení do 29. júla 1997). Aktívne legitimovaným na podanie   odporovacej   žaloby   je   veriteľ,   ktorému   dlžníkove   právne   úkony   ukracujú uspokojenie   jeho   vymáhateľnej   pohľadávky.   Je   preto   potrebné   rozlišovať   medzi subjektívnou podmienkou odporovateľnosti právneho úkonu vyplývajúcou z § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorou je úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa (t. j. svojím právnym úkonom úmyselne nastoliť taký stav, ktorý veriteľovi znemožňuje alebo sťažuje uspokojenie jeho pohľadávky z dlžníkovho majetku) a ktorá musí byť daná v čase uskutočnenia právneho úkonu, a požiadavkou vymedzujúcou aktívnu legitimáciu na podanie odporovacej žaloby, ktorou   je ukrátenie   veriteľa   uspokojiť   svoju   vymáhateľnú   pohľadávku.   Pre   posúdenie aktívnej legitimácie žalobcu v konaní o odporovacej žalobe, t. j. pre posúdenie, či žalobca je nositeľom práva odporovateľnosti, je rozhodujúci stav v čase rozhodovania súdu v zmysle ustanovenia § 154 ods. 1 O. s. p. Ak by v čase rozhodovania súdu pohľadávka veriteľa ešte nebola alebo už nebola vymáhateľná, nebola by daná jeho aktívna legitimácia na podanie odporovacej žaloby. Rovnako tak by táto aktívna legitimácia nebola daná ani v prípade, ak by právny úkon dlžníka urobený v úmysle ukrátiť veriteľa neukracoval v čase rozhodovania súdu   uspokojenie   vymáhateľnej   pohľadávky   veriteľa,   pretože   by   tu   bol   dostatok   iného majetku   umožňujúceho   uspokojenie   veriteľa.   Otázka,   či   dlžníkov   právny   úkon   ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, je otázkou právnou. Jej posúdenie vyžaduje zistenie   majetku   dlžníka   z   hľadiska   jeho   spôsobilosti   dosiahnuť   z neho   uspokojenie vymáhateľnej   pohľadávky   veriteľa,   a   to,   z   už   uvedených   dôvodov,   podľa   stavu   v   čase rozhodovania súdu. Ak by uvedená právna otázka vymedzujúca aktívnu legitimáciu žalobcu mala byť posudzovaná podľa stavu majetku dlžníka v čase urobenia právneho úkonu, bolo by to v rozpore s ustanovením § 154 ods. 1 O. s. p. a nebol by zabezpečený ani účel inštitútu odporovateľnosti, t. j. občianskoprávna ochrana veriteľa. V čase uskutočnenia právneho úkonu   dlžníka,   urobeného   v   úmysle   ukrátiť   veriteľa,   veriteľ   totiž   ešte   nemusí   mať vymáhateľnú pohľadávku a nemusí mať ani vedomosť o právnom úkone dlžníka, o ktorom sa obvykle dozvie až následne. Nemusí mať teda reálnu možnosť, domáhať sa už v čase urobenia   odporovateľného   právneho   úkonu   uspokojenia   svojej   pohľadávky   z   ostatného majetku dlžníka.

Dovolací   súd   považuje   za   vhodné   poznamenať,   že   súčasná   právna   úprava odporovateľnosti je obdobná minulým právnym úpravám, napr. Odporovaciemu poriadku tvoriacemu súčasť zákona č. 64/1931 Sb. z. a n., ktorým sa vydávajú poriadky konkurzný, vyrovnací a odporovací, a predtým poriadkom konkurzným, vyrovnacím a odporovacím vydaným cisárskym nariadením z 10. decembra 1914 č. 337 r. z. s platnosťou na území českých   krajín.   V   súvislosti   s   tým   poukazuje   na   judikatúru   bývalého   Najvyššieho   súdu Československej republiky, napr. na rozhodnutie č. Rv I 1035/25 publikované v Sb. nejv. s. pod č. 5238, podľa ktorého úspešné uplatnenie odporovateľnosti okrem iného vyžadovalo preukázanie ukrátenia veriteľa v čase podania žaloby, alebo rozhodnutie č. Rv II 131/22 publikované v Sb. nejv. s. pod č. 1859, v zmysle ktorého pre posúdenie tejto otázky bol rozhodujúci stav v dobe podania žaloby.

Pretože   so   zreteľom   na   uvedené   právne   posúdenie   veci   odvolacím   súdom vo vymedzenej   právnej   otázke   bolo   správne,   dovolací   súd   dovolanie   žalovaného   ako nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1 veta pred bodkočiarkou O. s. p.).“

Podľa   sťažovateľa   došlo   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   32/03 z 31. marca 2005 k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu (zahŕňajúceho právo na spravodlivé súdne konanie) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože: „...výklad, ktorý k rozhodujúcim právnym otázkam dáva   dovolací   súd,   nemožno   vyvodiť   zo   žiadneho   zo   známych   a uznávaných   spôsobov interpretácie právnej normy, pokiaľ za taký nebudeme považovať výklad voluntaristický (...) súdna   prax   i právna   teória   boli   doteraz   za   jedno   v tom,   že   ust.   §   154   ods.   1   OSP   sa nedotýka ustanovení hmotného práva, preto sa nemohla dotknúť ani § 42a OZ, čo dovolací súd nerešpektoval   (...)   rovnako   tiež   súdna   prax i právna teória   boli   jednotné   v tom,   že odporovacia žaloba nemohla byť úspešná, ak dlžník – aj napriek odporovateľnému úkonu a ďalším svojim dlhom – vlastnil taký majetok, ktorý postačoval na uspokojenie svojich veriteľov (...) a naostatok poukaz dovolacieho súdu na predvojnovú judikatúru – ktorá inak nepotvrdzuje jeho väčšinový názor – je naozaj svojvoľný.“

Nesprávna   aplikácia   práva   najvyšším   súdom   v danom   prípade   mala   podľa sťažovateľa za následok zásah aj do jeho základného práva vlastniť majetok a požívať jeho ochranu zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd nálezom vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   32/03   z 31.   marca   2005,   aby   uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby mu priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 000 Sk a náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v (...) čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Výklad   a aplikácia   zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť preto   v súlade   s účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a   výkladom   týchto   ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (obdobne   napr.   IV.   ÚS   1/02,   II.   ÚS   174/04).   Z tohto   hľadiska   musí   všeobecný   súd prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní materiálnej ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov sporového konania, ktoré sú vo vzájomnom konflikte.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04).

Tak sťažovateľ (v postavení žalovaného), ako aj žalobca sa v predmetnom sporovom konaní   domáhali   ochrany   svojich   majetkových   práv.   Žalobca   prostredníctvom   inštitútu odporovateľnosti   právnemu   úkonu,   uplatnením   ktorého   sa   chcel   následne   domôcť uspokojenia svojej pohľadávky proti dlžníkovi postihnutím toho, čo napadnutým právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku v prospech sťažovateľa. Sťažovateľ vznášal námietky smerujúce   k ochrane   svojho   vlastníckeho   práva   k majetku   nadobudnutému   na   základe napadnutého právneho úkonu.

Podstata sťažovateľovej argumentácie o namietanom porušení jeho základných práv smeruje proti rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 32/03 z 31. marca 2005, ktoré je podľa   neho   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci   odkláňajúcom   sa   od predchádzajúcej aplikačnej praxe a názorov právnej teórie.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil právny názor,   že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým   predovšetkým prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov   (I.   ÚS   13/01),   čo   vyplýva   z ústavnej kompetencie   všeobecných   súdov   rozhodovať   v   občianskoprávnych   a trestnoprávnych veciach, ako aj preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon (čl. 142   ods.   1   ústavy),   pričom   sudcovia   sú   pri   výkone   svojej   funkcie   nezávislí   a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Z ústavnej   kompetencie   súdov   interpretovať   a aplikovať   zákony   vyplýva   aj   ich oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru ohľadne relevantných právnych otázok v prejednávaných   veciach.   Prípadný   odklon   súdu   od   existujúcej   skoršej   judikatúry v konkrétnom prípade by mohol predstavovať zásah do základných práv a slobôd účastníka konania   len   za   predpokladu,   že   by   bol   dôsledkom   arbitrárnosti   alebo   zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prejednávanej veci. Nemožno však namietať proti tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch upresňovala a dopĺňala objasňovanie obsahu a zmyslu zákona vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe novým okolnostiam za podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnej normy aplikovanej na konkrétny prípad.

Vychádzajúc z vyššie   uvedených   kritérií   posudzoval   ústavný   súd,   prihliadajúc na argumentáciu   sťažovateľa,   napádané   súdne   rozhodnutie.   Po   oboznámení   sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 32/03 z 31. marca 2005 dospel ústavný súd   k záveru,   že   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil.   Z jeho   záverov týkajúcich sa rozhodujúcich právnych otázok nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Z odôvodnenia sťažovateľom napádaného rozhodnutia je zrejmé, že podstatou jeho právneho názoru týkajúceho sa riešenia právnej otázky, vo vzťahu ku ktorej bolo odvolacím súdom pripustené dovolanie, je výklad § 42a ods. 1 a § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Podľa   najvyššieho   súdu „Kým   citované   ustanovenie   §   42a   ods.   2   Občianskeho zákonníka v platnom znení (a rovnako v znení do 29. júla 1997) vymedzuje podmienky odporovateľnosti právneho úkonu dlžníka, odsek 1 tohto ustanovenia upravuje (a aj v znení do 29. júla 1997 upravoval) aktívnu legitimáciu na podanie odporovacej žaloby (...)“. Je preto potrebné „(...) rozlišovať medzi subjektívnou podmienkou odporovateľnosti právneho úkonu vyplývajúcou z § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorou je úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa   (t.   j.   svojím   právnym   úkonom   úmyselne   nastoliť   taký   stav,   ktorý   veriteľovi znemožňuje alebo sťažuje uspokojenie jeho pohľadávky z dlžníkovho majetku) a ktorá musí byť   daná   v   čase   uskutočnenia   právneho   úkonu,   a požiadavkou   vymedzujúcou   aktívnu legitimáciu na podanie odporovacej žaloby, ktorou je ukrátenie veriteľa uspokojiť svoju vymáhateľnú   pohľadávku (§   42a ods.   1 Občianskeho   zákonníka, pozn.). Pre posúdenie aktívnej legitimácie žalobcu v konaní o odporovacej žalobe, t. j. pre posúdenie, či žalobca je nositeľom práva odporovateľnosti, je rozhodujúci stav v čase rozhodovania súdu (...) Ak by   v   čase   rozhodovania   súdu   pohľadávka   veriteľa   ešte   nebola   alebo   už   nebola vymáhateľná, nebola by daná jeho aktívna legitimácia na podanie odporovacej žaloby. Rovnako tak by táto aktívna legitimácia nebola daná ani v prípade, ak by právny úkon dlžníka   urobený   v úmysle   ukrátiť   veriteľa   neukracoval   v   čase   rozhodovania   súdu uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, pretože by tu bol dostatok iného majetku umožňujúceho uspokojenie veriteľa. Otázka, či dlžníkov právny úkon ukracuje uspokojenie vymáhateľnej   pohľadávky   veriteľa,   je   otázkou   právnou.   Jej posúdenie   vyžaduje   zistenie majetku dlžníka z hľadiska jeho spôsobilosti dosiahnuť z neho uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, a to, z už uvedených dôvodov, podľa stavu v čase rozhodovania súdu. Ak   by   uvedená   právna   otázka   vymedzujúca   aktívnu   legitimáciu   žalobcu   mala   byť posudzovaná   podľa   stavu   majetku   dlžníka   v   čase   urobenia   právneho   úkonu,   (...)   nebol by zabezpečený ani účel inštitútu odporovateľnosti, t. j. občianskoprávna ochrana veriteľa. V čase uskutočnenia právneho úkonu dlžníka, urobeného v úmysle ukrátiť veriteľa, veriteľ totiž ešte nemusí mať vymáhateľnú pohľadávku (k tomu pozri napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 142/02 z 18. decembra 2002, Rc 63/2004, pozn.) a nemusí mať ani vedomosť o právnom úkone dlžníka, o ktorom sa obvykle dozvie až následne. Nemusí mať teda reálnu možnosť, domáhať sa už v čase urobenia odporovateľného právneho úkonu uspokojenia svojej pohľadávky z ostatného majetku dlžníka.“

Citované dôvody uvedené v rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré sú podľa ústavného súdu z hľadiska predmetu konania podstatné, možno považovať z ústavného hľadiska za dostatočné   a relevantné,   rešpektujúce   požiadavku   takej   interpretácie   a aplikácie   zákona, ktorá je súladná s ústavnou zásadou materiálnej ochrany uplatňovaných práv a oprávnených záujmov účastníkov konania s prihliadnutím na účel inštitútu odporovateľnosti právnemu úkonu,   a možno   ich   vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu   rozumne   zahrnúť   pod zákonné znaky právnej normy aplikovanej na daný prípad.

Ústavný súd sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery najvyššieho súdu   v predmetnej   veci   bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo   arbitrárne,   a tak   nezlučiteľné   so   sťažovateľom   označenými   článkami   ústavy a dohovoru.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2005