znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 271/04-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. januára 2005 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval   sťažnosť   Ivana   Galla,   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. P.   K.,   K.,   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Krajským súdom v Košiciach v konaní sp. zn. 10 Cb 2345/95, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ivana Galla na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 10 Cb 2345/95 p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému súdu v Košiciach p r i k a z u j e   vo veci sp. zn. 10 Cb 2345/95 konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Ivanovi   Gallovi p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 70 000 Sk (slovom sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Krajský   súd   v   Košiciach j e   p o v i n n ý   nahradiť   Ivanovi   Gallovi   trovy právneho   zastúpenia   vo   výške   11   115   Sk   (slovom   jedenásťtisícstopätnásť   slovenských korún) na bankový účet právneho zástupcu JUDr. P. K. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti Ivana Galla vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2004 doručená   sťažnosť   Ivana   Galla,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. P. K., K., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   Krajským   súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní sp. zn. 10 Cb 2345/95.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 271/04-10 z 10. septembra 2004 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Predseda   krajského   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu,   ktorá   mu   bola doručená 11. októbra 2004, vyjadril, že krajský súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 13. októbra 2004 oznámil, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že 26. marca 1991 doručil návrh na začatie konania „v danom   čase   vecne   príslušnej   Krajskej   štátnej   arbitráži“,   pričom   po   zmene vecnej   príslušnosti   sa   prvé   pojednávanie   vo   veci   samej   uskutočnilo   na   krajskom   súde 13. augusta   1993.   Na   druhom   pojednávaní,   ktoré   sa   uskutočnilo   10.   marca   1994,   bol vyhlásený rozsudok, ktorým krajský súd zaviazal odporcu Energobyt, s. r. o., Humenné uhradiť sťažovateľovi sumu 111 944 Sk s príslušenstvom.

Odporca   Energobyt,   s.   r.   o.,   Humenné podal   25.   apríla 1994   proti   predmetnému rozsudku   odvolanie.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) uznesením z 11. januára 1995 rozsudok krajského súdu z 10. marca 1994 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Tretie pojednávanie v posudzovanej veci sa uskutočnilo 14. júna 1999, pričom bolo odročené na neurčito.

Uznesením   krajského   súdu   z   3.   apríla   2002   bolo   konanie   zastavené,   pričom   od predchádzajúceho   úkonu   súdu   uplynuli   podľa   tvrdení   sťažovateľa   takmer   tri   roky. Sťažovateľ podal 17. apríla 2002 proti uzneseniu o zastavení konania odvolanie a najvyšší súd uznesením z 13. novembra 2003 zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Zákonný sudca uznesením z 3. mája 2004 ustanovil v konaní súdneho znalca.

Sťažovateľ   podal   predsedovi   krajského   súdu   30.   júla   2003   sťažnosť   na prieťahy v predmetnom konaní. Podpredseda krajského súdu v odpovedi z 15. augusta 2003 uviedol, že nie je možné posúdiť oprávnenosť námietok sťažovateľa, pretože spis sa nachádza od 17. apríla 2002 v dôsledku odvolania na najvyššom súde. Predseda krajského súdu listom z 1. júla 2004 doplnil svoje vyjadrenie a uviedol, že najvyšší súd nevylúčil zákonného sudcu z prejednávania   predmetnej   veci,   pričom   zákonný   sudca   v rámci   dokazovania   ustanovil znalca a vzhľadom na celkový stav agendy nariadi pojednávanie podľa poradia a procesnej situácie v tomto konaní.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ vo svojom návrhu výroku rozhodnutia (petite)   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jeho   základného   práva na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní krajského súdu sp. zn. 10 Cb 2345/95 a prikázal krajskému súdu konať v uvedenej veci bez prieťahov. Zároveň   sťažovateľ   žiada   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 100 000 Sk a náhrady trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd výzvou zo 6. októbra 2004 požiadal predsedu krajského súdu, aby sa v zmysle ustanovenia § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde vyjadril k sťažnosti sťažovateľa. Predseda   krajského   súdu   vo   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu   25.   októbra   2004 požiadal o predĺženie lehoty na vyjadrenie do 5. novembra 2004 z dôvodu časovej tiesne v dôsledku   plnenia ďalších   pracovných   povinností.   Vo   vyjadrení doručenom   ústavnému súdu 9. novembra 2004 uviedol prehľad úkonov vykonaných v predmetnej veci a vyjadril sa, že k prieťahom v konaní došlo „pri zisťovaní údajov týkajúcich sa zápisu pôvodného odporcu v podnikovom registri“.

Predseda   krajského   súdu   vo   svojom   stanovisku   zároveň   uviedol,   že   aj   úkony sťažovateľa a konanie pred odvolacím súdom mali vplyv na celkovú dĺžku predmetného konania.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, stanoviska predsedu krajského súdu a najmä   podrobného   preštudovania   spisu   krajského   súdu   sp.   zn.   10   Cb   2345/95   zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľ doručil 27. marca 1991 Krajskej štátnej arbitráži v Košiciach (ďalej len „krajská štátna arbitráž“) arbitrážnu žiadosť týkajúcu sa majetkového sporu vedeného voči odporcovi Okresnej bytovej správe, štátnemu podniku, Humenné s prílohami. Krajská štátna arbitráž vydala 29. marca 1991 pokyn na doručenie žiadosti sťažovateľa odporcovi Okresnej bytovej správe, štátnemu podniku, Humenné, aby sa k nej vyjadril. Odporca Okresná bytová správa, štátny podnik, Humenné sa k žiadosti sťažovateľa vyjadril stanoviskom z 10. apríla 1991. Sťažovateľ doručil 18. apríla 1991 krajskej štátnej arbitráži vyjadrenie k stanovisku odporcu Okresnej bytovej správy, štátneho podniku, Humenné.

Krajská štátna arbitráž rozhodnutím sp. zn. Arb. 2193/91 z 13. júna 1991 nariadila vykonanie „znaleckého   vyšetrenia“ povereným   znalcom.   V   posudzovanom   spise   sa   na č. l. 27 nachádza vyjadrenie povereného znalca z 28. júna 1991, že požiadavku nemôže vykonať, pretože už nevykonáva túto činnosť. V spise je na č. l. 30 založená zápisnica z arbitrážneho pojednávania bez vyznačenia dátumu, podľa ktorej odporca Okresná bytová správa, štátny podnik, Humenné predložil znalecký posudok a sťažovateľ sa k posudku mal vyjadriť do 19. apríla 1991.

Krajský súd nariadil 30. júla 1993 pojednávanie na 13. august 1993. Na pojednávaní 13.   augusta   1993 bol   vypočutý   sťažovateľ a pojednávanie bolo uznesením   odročené na neurčito, pretože „vzhľadom k tomu, že nie je zrejmé, kto v danom prípade prevzal záväzky odporcu, či je to Bytová správa obecný podnik Humenné, prípadne Bytová správa obecný podnik   Medzilaborce,   bolo   potrebné   za   účelom   došetrenia   uvedenej   záležitosti pojednávanie odročiť“.

Sťažovateľ   doručil   krajskému   súdu   8.   septembra   1993 „návrh   na   pristúpenie účastníka   do   konania“.   Odporca   Bytová   správa,   obecný   podnik,   Humenné   doručil krajskému súdu 17. augusta 1993 ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní.

Krajský   súd   nariadil   10.   februára   1994   termín   pojednávania   na 10.   marec 1994. Na pojednávaní 10. marca 1994 boli vypočutí účastníci konania – sťažovateľ a odporcovia Bytová správa, obecný podnik, Humenné a „Mestský bytový podnik Medzilaborce (teraz Energobyt, s. r. o. Humenné)“. Krajský súd rozsudkom č. k. 10-0-2193/91-39 z 10. marca 1994 vyhovel žiadosti sťažovateľa a zaviazal odporcu Energobyt, s. r. o., Humenné uhradiť sťažovateľovi   určenú   finančnú   sumu.   Odporca   Energobyt,   s.   r.   o.,   Humenné   doručil krajskému súdu 5. apríla 1994 odvolanie proti predmetnému rozsudku s prílohami.

Krajský súd vydal 13. mája 1994 pokyn na doručenie odvolania odporcu Energobyt, s.   r.   o.,   Humenné   sťažovateľovi,   aby   sa   k nemu   vyjadril   v lehote   5   dní,   a uznesením č. k. 10-0-2193/91-53   z   3.   júna   1994   vyzval   odporcu   Energobyt,   s.   r.   o.,   Humenné   na úhradu súdneho poplatku za podané odvolanie. Sťažovateľ doručil krajskému súdu 24. mája 1994 vyjadrenie k odvolaniu odporcu Energobyt, s. r. o., Humenné.

Krajský súd vydal 7. júla 1994 pokyn na zaslanie posudzovaného spisu najvyššiemu súdu za účelom rozhodnutia o odvolaní. Spis bol najvyššiemu súdu doručený 18. júla 1994. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Obo 252/94 z 11. januára 1995 rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, pričom predmetný spis bol krajskému súdu vrátený 20. apríla   1995.   Krajský   súd   vydal   20.   apríla   1995   pokyn   na   doručenie   uznesenia najvyššieho súdu účastníkom konania.

Sťažovateľ doručil krajskému súdu 24. apríla 1997 návrh na pristúpenie účastníkov do   konania   a nariadenie   pojednávania   s prílohami.   Krajský   súd   nariadil   25.   mája   1999 termín pojednávania na 14. jún 1999. Na pojednávaní 14. júna 1999 bolo zistené, že sa nedostavili odporcovia Energobyt, s. r. o., Humenné, Bytenerg, spol. s r. o., Medzilaborce a Bytové   hospodárstvo   Snina   a   z uvedeného   dôvodu   bolo   pojednávanie   odročené   na neurčito za účelom opätovného predvolania neprítomných účastníkov konania.

Krajský súd vydal 11. februára 2002 pokyn na doručenie prípisu Okresnému súdu Prešov, obchodnému registru, v ktorom požiadal o oznámenie, či Okresná bytová správa, štátny podnik, Humenné bola k termínu 27. marca 1991 zapísaná v obchodnom registri. Krajský súd uznesením č. k. 10 Cb 2345/95-64 z 3. apríla 2002 konanie zastavil podľa ustanovenia   §   19   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Sťažovateľ   doručil   17.   apríla   2002 krajskému   súdu   odvolanie   proti   predmetnému   uzneseniu   s prílohou,   pričom   v   odvolaní zároveň vzniesol námietku zaujatosti zákonného sudcu.

Krajský   súd   vydal   18.   apríla   2002   pokyn   na   doručenie   prípisu   Okresnému   súdu Prešov, ktorý odpoveď na uvedený prípis doručil krajskému súdu 2. mája 2002. Zákonný sudca   v posudzovanej   veci   v stanovisku   z 18.   apríla   2002   uviedol,   že   sa   necíti   byť v prejednávanej   veci   zaujatý.   Krajský   súd   vydal   20.   mája   2002   pokyn   na   zaslanie predmetného spisu najvyššiemu súdu. Spis bol najvyššiemu súdu doručený 24. mája 2002.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Obo 148/02 z 13. novembra 2003 zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 10 Cb 2345/95-64 z 3. apríla 2002 a vec vrátil na ďalšie konanie. Predmetné uznesenie bolo krajskému súdu doručené 26. februára 2004. Krajský súd vydal 2. marca 2004 pokyn na doručenie uznesenia najvyššieho súdu účastníkom konania.

Krajský súd uznesením č. k. 10 Cb 2345/95-76 z 3. mája 2004 poveril ustanoveného súdneho znalca vypracovaním znaleckého posudku v lehote 30 dní od doručenia uznesenia. Zákonný sudca v posudzovanej veci písomne poveril 14. júna 2004 vyššiu súdnu úradníčku na   vykonávanie   úkonov   týkajúcich   sa   predmetnej   veci.   Krajský   súd   vydal   opravné uznesenie   č.   k.   10   Cb   2345/95-79   z   9.   júla   2004,   ktorým   opravil   uznesenie   č.   k.10 Cb 2345/95-76 z 3. mája 2004 v časti prvého odseku výroku tohto uznesenia.

Krajský súd vydal 9. júla 2004 pokyn na doručenie opravného uznesenia účastníkom konania. Podľa úradného záznamu krajského súdu sťažovateľ nahliadol 21. júla 2004 do posudzovaného   spisu.   Krajský   súd   vydal   14.   októbra   2004   pokyn   na   doručenie   prípisu Okresnému súdu Prešov. Krajský súd vydal 18. októbra 2004 pokyn na doručenie prípisu sťažovateľovi, v ktorom ho vyzval, aby v lehote 5 dní predložil dôkaz o zápise odporcu Okresnej   bytovej   správy,   štátneho   podniku,   Humenné   v obchodnom   alebo   podnikovom registri.

Podľa   úradného   záznamu   krajského   súdu   z 8.   novembra   2004   bolo   stanovisko k ústavnej sťažnosti „založené do Spr. 1805/04 (nesprávne založené do súdneho spisu)“. Sťažovateľ   doručil   odpoveď   na   prípis   krajskému   súdu   26.   októbra   2004.   Krajský   súd uznesením č. k. 10 Cb 2345/95-96 z 26. októbra 2004 vyzval sťažovateľa, aby v lehote 10 dní od doručenia uznesenia presne označil odporcu v konaní obchodným menom „tak ako   bol   ku   dňu   podania   návrhu   zapísaný   v obchodnom   registri“. Sťažovateľ   doručil krajskému súdu odpoveď 5. novembra 2004.

Krajský súd nariadil 11. novembra 2004 termín pojednávania na 29. november 2004. Podľa úradného záznamu krajského súdu z 22. novembra 2004 právny zástupca sťažovateľa nahliadol do predmetného spisu. Sťažovateľ doručil krajskému súdu 22. novembra 2004 oznámenie   o prevzatí   právneho   zastupovania   povereným   právnym   zástupcom.   Právny zástupca   sťažovateľa   doručil   krajskému   súdu   23.   novembra   2004   návrh   na   vykonanie dokazovania a doplnenie predmetného návrhu v posudzovanom konaní s prílohami.

Mesto   Humenné   ako   odporca   doručilo   krajskému   súdu   24.   novembra   2004 ospravedlnenie   neúčasti   na   pojednávaní   29.   novembra   2004   z dôvodu   kolízie   termínu s inými pojednávaniami pred Okresným súdom Humenné nariadenými na uvedený deň. Právny   zástupca   odporcu   mesta   Snina   doručil   krajskému   súdu   29.   novembra   2004 ospravedlnenie   neúčasti   na   pojednávaní   29.   novembra   2004   z dôvodu   účasti   na   inom pojednávaní   pred   Okresným   súdom   Humenné   a zároveň   navrhol,   aby   sa   pojednávanie uskutočnilo v jeho neprítomnosti.

Pojednávanie 29. novembra 2004 bolo z dôvodu neprítomnosti niektorých účastníkov konania odročené na 16. december 2004. Krajský súd vydal 26. novembra 2004 pokyn na doručenie prípisu Okresnému súdu Prešov so žiadosťou o zapožičanie spisu. Krajský súd vydal 30. novembra 2004 pokyn na doručenie predvolania na pojednávanie nariadené na16. december 2004 viacerým účastníkom konania. Podľa úradného záznamu krajského súdu z 8.   decembra   2004   nahliadla   do   spisu   poverená   advokátska   koncipientka   právneho zástupcu odporcu mesta Medzilaborce.

Krajskému súdu bola 8. decembra 2004 doručená žiadosť súdneho znalca o vydanie súhlasu   na   použitie   osobného   motorového   vozidla.   Poverená   advokátska   koncipientka právneho   zástupcu   odporcu   mesta   Medzilaborce   doručila   krajskému   súdu   10.   decembra 2004   žiadosť   o vyhotovenie   kópií   z predmetného   spisu   a podľa   úradného   záznamu krajského súdu z 13. decembra 2004 nahliadla do posudzovaného spisu.

Odporca   mesto   Snina   doručil   krajskému   súdu   14.   decembra   2004   vyjadrenie k predmetu konania. Odporca mesto Humenné doručil krajskému súdu 15. decembra 2004 faxové podanie, v ktorom požiadal o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní nariadenomna 16. december 2004 z dôvodu kolízie termínu so zasadnutím mestského zastupiteľstva a požiadal o odročenie pojednávania a zaslanie kópie znaleckého posudku.

Pojednávanie 16. decembra 2004 bolo z dôvodu neprítomnosti viacerých odporcov odročené   na   neurčito   za   účelom   opätovného   predvolania   účastníkov   konania.   Právny zástupca sťažovateľa predložil krajskému súdu splnomocnenie z 15. decembra 2004 na jeho zastupovanie poverenou advokátskou koncipientkou v predmetnom konaní. Právny zástupca odporcu mesta Medzilaborce predložil krajskému súdu splnomocnenie z 15. decembra 2004 na   jeho   zastupovanie   poverenou   advokátskou   koncipientkou   v uvedenom   konaní. Uvedeným záznamom (č. l. 140) posudzovaný spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným súdom.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99).

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 28/01).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie účastníkov súdneho   konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd vzal do úvahy právny a skutkový stav veci. Predmetom konania je žaloba o uhradenie finančnej sumy za vykonané   práce.   Posudzovaná   vec   patrí   po   právnej   stránke   k   štandardnej   agende všeobecných súdov, pretože ide o spor, ktorý patrí do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov s rozsiahlou judikatúrou v danej oblasti.

Skutkovú stránku predmetnej veci možno zaradiť k štandardným v rámci agendy patriacej   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecného   súdnictva   aj   napriek   protichodným stanoviskám účastníkov konania a existencie viacerých odporcov v konaní. Otázka riešenia pasívnej legitimácie viacerých odporcov môže mať vplyv na predĺženie konania, v žiadnom prípade   však   nemôže   byť   ospravedlnením   pre   trvanie   sporu   počas   obdobia   viac   ako desiatich rokov.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie veci   v primeranej lehote   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru. Ústavný   súd   v tejto súvislosti nezistil žiadnu okolnosť v správaní sťažovateľa, ktorou by prispel k prieťahom v konaní.   Je   nepochybné,   že   vplyv   na   predĺženie   konania   mala   okolnosť,   že   niektorí odporcovia viackrát požiadali o ospravedlnenie neprítomnosti na pojednávaní a odročenie pojednávania, ide však o postup, ktorý je v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd preto uvedené okolnosti, ktoré mohli prispieť k predĺženiu konania, neposudzoval ako zbytočné prieťahy, ktoré by mali byť pripísané na ťarchu krajského súdu.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol   postup   samotného   krajského   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku   postupu krajského súdu došlo k porušeniu vyššie uvedených práv, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 3/00).

Ústavný   súd   navyše   v   tejto   súvislosti   zdôrazňuje,   že   pokiaľ   hodnotil   predmetné konanie z hľadiska zbytočných prieťahov, posudzoval   len obdobia nečinnosti krajského súdu, počas ktorých v určitých obdobiach neboli vykonané žiadne úkony.

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyhodnotil postup krajského súdu v obdobiach od 20. apríla 1995 do 25. mája 1999 (49 mesiacov) a od 14. júna 1999 do 11. februára 2002 (31,5 mesiacov) ako postup, v ktorom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   pretože   v uvedených   obdobiach   krajský   súd nevykonal žiadne úkony smerujúce k rozhodnutiu v posudzovanej veci.

Ústavný   súd   posúdil   uvedené   obdobia   ako   časové   úseky,   v ktorých   došlo k zbytočným   prieťahom   nečinnosťou   krajského   súdu   v celkovej   dĺžke   80,5   mesiacov. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti nenamietal zbytočné prieťahy v období, keď sa posudzovaný spis nachádzal na najvyššom súde (t. j. od 24. mája 2002 do 26. februára 2004, keď bol spis vrátený krajskému súdu), pričom ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania podľa ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Z uvedeného dôvodu nebolo toto obdobie ústavným súdom preskúmané z hľadiska okolností, ktoré mohli prispieť k zbytočným prieťahom v konaní.

Predseda   krajského   súdu   vo   svojom   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu9. novembra 2004 uviedol prehľad úkonov krajského súdu v predmetnej veci a poukázal na to, že k prieťahom v konaní došlo „pri zisťovaní údajov týkajúcich sa zápisu pôvodného odporcu v podnikovom registri“. Predseda krajského súdu sa vo svojom stanovisku zároveň vyjadril, že aj úkony sťažovateľa a konanie pred odvolacím súdom mali vplyv na celkovú dĺžku predmetného konania. Ústavný súd s uvedenou argumentáciou predsedu krajského súdu súhlasí, ale zároveň uvádza, že úkony sťažovateľa a konanie pred odvolacím súdom nespôsobili nečinnosť krajského súdu v obdobiach, ktoré ústavný súd považuje za zbytočné prieťahy v konaní.

Právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré   plynule   smeruje   k odstráneniu   právnej   neistoty   osoby,   ktorá   sa   obrátila   na   súd v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v uvedených obdobiach, tak ako mu ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy, a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

IV.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   sťažovateľa,   zaoberal   sa   aj   jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Ústavný súd pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vzal do úvahy obdobie nečinnosti okresného súdu, ako aj okolnosť, že sťažovateľ svojím správaním neprispel k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní. Ústavný súd v okolnostiach tejto veci považuje sumu 70 000 Sk pre sťažovateľa za primeranú so zreteľom na konkrétne okolnosti   posudzovanej   veci,   a   preto   žiadosť   sťažovateľa,   ktorý   požadoval   primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk, vo zvyšnej časti zamietol.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   ústavný   súd   riadil   úvahou,   že   cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   práva sťažovateľa boli porušené, a teda mal vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia§ 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) účinnej v čase realizovania týchto právnych úkonov, ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa ustanovenia § 22 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, priznáva sa mu pri určení náhrady trov konania odmena zvýšená o daň z pridanej hodnoty. Právny zástupca sťažovateľa predložil ústavnému súdu 6. augusta 2004 fotokópiu osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty.

Vzhľadom na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2004, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 13 602 Sk, preto ústavný súd priznal náhradu trov za dva úkony   právnej   pomoci   každý   v hodnote 4 534 Sk. Ústavný súd rozhodol   aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   19   ods.   3   vyhlášky   č.   163/2002   Z.   z., t. j. 136 Sk. Daň z pridanej hodnoty (sadzba 19 %) zo sumy 9 340 Sk (celková suma odmeny) je vyčíslená čiastkou 1 774,60 Sk.

Podľa   takto   určených   kritérií   je   správny   výpočet   trov   v sume   11   115   Sk,   ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa krajský súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2005