znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 271/03-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. mája 2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť maloletej J. C. a maloletej M. C., zastúpených matkou J. C., bytom K., právne zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namietajú porušenie ich práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Okresným   súdom   Košice   II   v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 604/95, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo maloletej J. C. a maloletej M. C., zastúpených matkou J. C., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 604/95 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e,   aby v konaní sp. zn. 25 C 604/95 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Maloletej   J.   C.,   zastúpenej   matkou   J.   C., p r i z n á v a   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý   vyplatiť   do   rúk   matky   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Maloletej   M.   C.,   zastúpenej   matkou   J.   C., p r i z n á v a   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý   vyplatiť   do rúk   matky   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   Okresný   súd   Košice   II j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia advokátke JUDr. I. R., K., vo výške 14 176 Sk (slovom štrnásťtisícjedenstosedemdesiatšesť slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Vo zvyšnej časti sťažnosti maloletej J. C. a maloletej M. C. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra 2003 doručená sťažnosť maloletej J. C. a maloletej M. C., zastúpených matkou J. C., všetci bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľky“),   právne   zastúpených   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K., ktorou namietajú porušenie ich práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   v znení   protokolov   č.   3,   5   a 8   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva   na   ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre ich blaho podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa Okresným   súdom   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 25 C 604/95.

Matka sťažovateliek v sťažnosti namieta, že konanie o určenie otcovstva a určenie výživného na jej maloleté deti,   ktoré začalo 6. septembra 1995, nie je ani v súčasnosti po viac   ako   7   rokoch   a 11   mesiacoch   právoplatne   skončené   a vo   veci   dosiaľ   nebolo vynesené ani jedno meritórne rozhodnutie.

Sťažovateľky žiadajú, aby ústavný súd

- deklaroval   porušenie ich   základného práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre ich blaho podľa čl. 3   ods.   2   Dohovoru   o právach   dieťaťa   okresným   súdom   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 25 C 604/95

- prikázal okresnému súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 604/95 konať bez zbytočných prieťahov

- priznal každej maloletej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150 000 Sk a zaviazal okresný súd uhradiť im trovy právneho zastúpenia.

Ústavný súd 10. decembra 2003 sťažnosť sťažovateliek v časti, ktorou   namietajú porušenie ich práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   25   C   604/95   prijal   na   ďalšie   konanie   uznesením č. k. III. ÚS 271/03-12.   Vo   zvyšnej   časti   sťažnosť   sťažovateliek   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti listom   doručeným   ústavnému   súdu   15.   marca   2004.   Vo   vyjadrení   potvrdil,   že   žaloba o určenie otcovstva bola podaná matkou sťažovateliek na okresnom súde 6. septembra 1995 proti JUDr. J. M., bytom K. (ďalej len „odporca“). Dňa 19. apríla 1996 bol vo veci súdom ustanovený kolízny opatrovník a bol daný pokyn na doručenie návrhu odporcovi. Po opísaní chronológie   vo   veci   vykonaných   úkonov   predseda   okresného   súdu   konštatoval,   že   súd v danej veci nie je nečinný a v rámci svojich možností aj využitím tých prostriedkov, ktoré mu   právna   úprava   poskytuje   (doručovanie   písomností   za   súčinnosti   orgánov   polície, predvedenie odporcu   na pojednávanie, predvedenie odporcu   k znalcovi   na odber   krvnej vzorky), vykonáva úkony smerujúce k rozhodnutiu veci. Predseda okresného súdu poukázal najmä na tú   skutočnosť,   že vzhľadom   na predmet   sporu   a nedostatok iných   dôkazných prostriedkov je nevyhnutná osobná účasť odporcu u znalca, čo sa však až doteraz napriek súčinnosti   orgánov   polície   nepodarilo   zabezpečiť.   Vzhľadom   na   uvedené   objektívne skutočnosti považuje sťažovateľkami požadované finančné zadosťučinenie za neprimerané.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateliek, vyjadrenia predsedu okresného súdu a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. 25 C 604/95 zistil nasledovný priebeh a stav konania.

Dňa   6.   septembra   1995   podala   matka   ako   zákonná   zástupkyňa   maloletých sťažovateliek Obvodnému súdu Košice 2 (ďalej len „obvodný súd“; v súčasnosti okresný súd) žalobu o určenie otcovstva a určenie výživného na svoje maloleté deti, sťažovateľky, proti odporcovi JUDr. J. M. Predmetná vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 25 C 604/95.

Uznesením   z   19.   apríla   1996   ustanovil   obvodný   súd   maloletým   sťažovateľkám za kolízneho opatrovníka Obvodný úrad Košice II a požiadal ho o prešetrenie sociálnych pomerov v rodine sťažovateliek. Zároveň v ten istý deň zaslal odporcovi opis žalobného návrhu.

Podľa § 79 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku súd je povinný doručiť návrh na začatie konania ostatným účastníkom do vlastných rúk. Keďže odporca zásielku súdu nepreberal, obvodný súd sa opätovne pokúšal doručiť žalobný návrh odporcovi na jeho pracovisku (3. mája 1996), v mieste trvalého bydliska (15. mája 1996) a za tým účelom požiadal o súčinnosť aj Mestskú políciu v Košiciach, prostredníctvom ktorej sa podarilo doručiť návrh odporcovi 1. júla 1996.

Ďalej už vo veci konajúci okresný súd viackrát nariadil pojednávania (18. septembra 1996,   21.   októbra   1996,   9.   apríla   1997,   5.   mája   1997,   28.   mája 1997,   23.   júna 1997, 8. septembra 1999, 22. septembra 1999, 18. októbra 1999, 10. novembra 1999), ako aj informatívny výsluch odporcu (24. februára 1998, 24. marca 1998), na ktoré sa odporca bez ospravedlnenia nedostavil a jeho účasť nebolo možné zabezpečiť ani formou predvedenia príslušníkmi Policajného zboru na každé vytýčené pojednávanie (predvedenie okresný súd pred každým pojednávaním nariaďoval uznesením).

Pojednávanie   konané   17.   apríla   2000   okresný   súd   odročil   za   účelom   nariadenia znaleckého dokazovania krvnou skúškou DNA. Za tým účelom uznesením z 19. mája 2000 ustanovil znalca MUDr. K., aby vypracoval vo veci znalecký posudok. Od 27. júna 2000, keď   okresný   súd   zaslal   znalcovi   spisovú   dokumentáciu,   v priebehu   nasledujúcich   troch rokov okresný súd nevykonal žiadny úkon vo veci, len urgoval znalca listom z 12. februára 2001 (po ôsmich mesiacoch), listom z 22. januára 2002 (po ďalších jedenástich mesiacoch) a listom zo 7. mája 2003 (po ďalších šestnástich mesiacoch), v ktorých okresný súd žiadal ustanoveného znalca o zdôvodnenie príčin nevyhotovenia znaleckého posudku vo veci.

Súdny znalec 14. mája 2003 okresnému súdu oznámil, že stanovenú úlohu nemôže splniť z dôvodu, že odporca sa napriek jeho opakovaným predvolaniam nedostavil na odber krvnej vzorky.

Uznesením z 22. októbra 2003 okresný súd nariadil predvedenie odporcu k znalcovi na   odber   krvnej   vzorky.   Listom   z toho   istého   dňa   okresný   súd   požiadal   Daňový   úrad Košice IV (ďalej len „daňový úrad“) o zaslanie opisu daňových priznaní odporcu za roky 1995 až 2002. Požadované dôkazy daňový úrad zaslal okresnému súdu 3. novembra 2003.

Dňa 18. decembra 2003 podalo Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Košice II okresnému súdu správu o neúspešnom predvedení odporcu, ktorý sa nezdržiava ani v mieste doterajšieho bydliska, ani na adrese kancelárie.

Uznesením z 9. februára 2004 okresný súd opätovne nariaďuje predvedenie odporcu orgánmi   polície   na   odber   krvnej   vzorky.   Dňa   11.   marca   2004   Obvodné   oddelenie Policajného zboru Košice - Juh informovalo okresný súd, že ani tento pokus o predvedenie odporcu nebol úspešný, pretože jeho pobyt zistený nebol.

Okresný súd 5. apríla 2004 vytýčil termín pojednávania na 5. máj 2004. Ostatným úkonom súdu bolo vykonanie dožiadania na daňový úrad listom zo 6. apríla 2004 o zaslanie daňového priznania odporcu za rok 2003.

Listom z 30. apríla 2003 matka sťažovateliek podala sťažnosť predsedovi okresného súdu na prieťahy v predmetnom súdnom konaní. Predseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril listom z 20. mája 2003, v ktorom matke sťažovateliek oznámil príčinu nečinnosti súdu.   Podľa   jeho   názoru   neúspešnosť   skončenia   predmetnej   veci   nie   je   zapríčinená nečinnosťou   súdu,   ale   výlučne   nedisciplinovanosťou   účastníka   konania   –   odporcu. Podaním sťažnosti   na   zbytočné   prieťahy   v konaní   matka   sťažovateliek   pred   podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavnému súdu vyčerpala iné právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu práv maloletých poskytuje, tak ako to vyžaduje § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. III.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

V konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru zohľadňuje ústavný   súd   právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov   konania   a postup samotného súdu v jeho konaní a rozhodovaní vo veci samej (napr. II. ÚS 813/00). Tieto tri kritériá   zohľadňuje   pri   namietanom   porušení   práva   na   prerokovanie   veci   súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva.

Z hľadiska   prvého   kritéria   rozhodovanie   o určení   otcovstva   a o výživnom   nie   je právne zložitou vecou, avšak často je zložitou vecou z hľadiska skutkového. Ak sa otec dieťaťa   k otcovstvu   priznáva,   súd   sa   v podstate   zaoberá   už   len   skúmaním   jeho   príjmu a majetku a podľa toho určí výšku výživného, ktoré má na dieťa platiť. V okolnostiach prípadu   za   otca   maloletých   sťažovateliek   ich   matkou   označený   odporca   popiera   svoje otcovstvo. Základnou podmienkou na to, aby mohlo byť rozhodnuté o výživnom, je totiž práve určenie otcovstva.

Pokiaľ ide o „správanie“ matky sťažovateliek v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, je správanie (postup) samotného súdu.

Obdobie úplnej nečinnosti okresného súdu ústavný súd zistil od 23. júna 1997, keď bolo   odročené   v   poradí   šieste   pojednávanie   pre   neprítomnosť   odporcu   a   opatrovníka, do 21. januára   1998   (7   mesiacov),   keď   bol   odporca   volaný   na   informatívny   výsluch na 24. február 1998. Ďalšiu nečinnosť ústavný súd zistil od 24. marca 1998, keď sa mal uskutočniť v poradí druhý informatívny výsluch odporcu (predvedenie odporcu orgánmi polície bolo neúspešné), do 18. mája 1999 (14 mesiacov), keď okresný súd vytýčil termín pojednávania na 16. jún 1999.

V danej veci nečinnosť okresného súdu bez toho, že by existovala zákonná prekážka takéhoto jeho postupu, podľa názoru ústavného súdu treba považovať za zbytočný prieťah, ktorým došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru. Pri posudzovaní tohto obdobia ústavný súd zobral do úvahy svoju predošlú judikatúru, v súlade s ktorou obdobie poznamenané nečinnosťou všeobecného   súdu,   keď   jeho   konaniu   nebráni   žiadna   zákonná   prekážka,   ústavný   súd posudzuje ako zbytočný prieťah v konaní (napr. II. ÚS 3/00).

Vo   vývoji   maloletých   sťažovateliek   obdobie   ôsmich   rokov   (toľko   už   trvá   súdne konanie)   z hľadiska   formovania   ich   osobnosti   a   citových   väzieb   nemožno   považovať za zanedbateľné. Z tohto hľadiska nadobúda význam pre hodnotenie zbytočných prieťahov v konaní   samotný   predmet   konania.   Povaha   predmetného   konania   (ochrana   záujmov maloletých detí) a jeho význam pre sťažovateľky si vo všeobecnosti vyžadujú postup súdu vo veci s osobitnou starostlivosťou (napr. I. ÚS 54/02). V danom prípade tak okresný súd nepostupoval.

Pri   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   (I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS   35/01)   bolo   už poukázané na to, že pod mimoriadnou pozornosťou súdnych orgánov v konaniach, ktorých predmetom sú vzájomné vzťahy medzi rodičmi a deťmi (nevyhnutne sem patrí aj určenie otcovstva a výživného), nemožno rozumieť len kvantitatívny aspekt aktivity súdu, ale aj jej kvalitatívnu stránku s ohľadom na predmet sporu a dôsledky súdneho rozhodnutia na ďalšie, často nie iba právne vzťahy účastníkov konania.

Hoci   svoju   aktivitu   dokumentuje   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   počtom nariadených pojednávaní vo veci (10) a uznesení o nariadení predvedenia odporcu orgánmi polície,   zo   zápisníc   z   týchto   pojednávaní   však   vyplýva,   že   časť   z nich   sa   po   začatí pojednávania ihneď odročila z dôvodu absencie odporcu, ale aj kolízneho opatrovníka.

V súvislosti so získavaním podkladov pre rozhodnutie okresný súd až 19. mája 2000, teda po 4 a pol roku od začatia konania, nariadil znalecké dokazovanie krvnou skúškou DNA u odporcu a v priebehu ďalších troch rokov iba pasívne trikrát listom urgoval znalca, aby odôvodnil príčiny nevyhotovenia znaleckého posudku.

Čo sa týka nazhromaždených informácií získaných dokazovaním okresného súdu, ústavný   súd   už   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   uviedol,   že   k zbytočným   prieťahom v súdnom konaní môže dôjsť nielen nekonaním príslušného súdu, ale aj takou činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Aj vo veci sp. zn. II. ÚS 64/99 ústavný súd uviedol: „Právo zaručené občanovi podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa môže realizovať len prostredníctvom takého konania súdov, ktoré smeruje k odstráneniu právnej neistoty, kvôli ktorej sa občan obrátil na orgán súdnej moci.“

Prvoradou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   organizovať   procesný   postup   v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Takáto povinnosť je konkretizovaná jednak v § 6 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak,   aby ochrana ich   práv   bola rýchla a účinná, jednak v § 100   Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   akonáhle   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, a napokon v § 114 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého predseda   senátu   pripraví konanie tak, aby bolo možné rozhodnúť spravidla   na jedinom pojednávaní.

O prieťahoch v súdnom konaní možno hovoriť vtedy, ak súd vôbec nevyužije tie procesné alebo iné prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie nielen účinnej, ale taktiež „rýchlej“   ochrany   práv   účastníkov   súdneho   konania,   prípadne   ak   k ich   použitiu   siahne vtedy, keď je ich skutočný príspevok (účinok) k dosiahnutiu tohto účelu súdneho konania vylúčený, prípadne je značne minimalizovaný (I. ÚS 57/97).

Odporca sa na žiadne z nariadených pojednávaní, ako ani na informatívne výsluchy a stanovené termíny na odber krvnej vzorky k znalcovi neustanovil, a to aj napriek pokusom o jeho predvedenie orgánmi polície. Podľa názoru sťažovateliek však okresný súd nepoužil voči odporcovi poriadkové opatrenia podľa § 53 Občianskeho súdneho poriadku. Bolo jeho povinnosťou zvážiť, ktoré z poriadkových opatrení, ktoré má k dispozícii, má použiť tak, aby zabezpečil postup v konaní, keďže predvádzanie odporcu na pojednávania a k znalcovi sa ukázalo ako neúčinné.

Všeobecný súd vzhľadom na jeho povinnosť organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel zákon zveruje (vrátane poriadkových opatrení v zmysle § 53 Občianskeho súdneho poriadku). Okresný súd mal možnosť použitím poriadkových opatrení   a aj podnetom   orgánom   činným v trestnom   konaní (§   169b   Trestného   zákona) pôsobiť   na   odporcu   tak,   aby   za   nerešpektovanie   výziev   a predvolaní   niesol   aj zodpovednosť, ktorú podľa príslušných právnych predpisov znášať má. V tomto prípade sa tak nestalo, čo malo za následok vznik prieťahu v konaní.

Osemročné trvanie konania o určenie otcovstva a určenie výživného, zohľadňujúc pritom   význam predmetu   konania, spôsob   získavania podkladov   pre rozhodnutie,   viedli ústavný   súd   k záveru,   že   okresný   súd   nielenže   nedostatočne   naplnil   požiadavku mimoriadnej pozornosti vyžadujúcej sa v takýchto typoch konania, ale jeho postupom došlo aj k zbytočným prieťahom   (viac než 5 rokov)   v konaní a k porušeniu   základného   práva sťažovateliek upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateliek na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej lehote   postupom   okresného   súdu   v predmetnom   občianskoprávnom   konaní,   tak   ako   ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 604/95 konal bez zbytočných prieťahov. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľky   žiadajú   primerané   finančné   zadosťučinenie,   a to   každá   vo   výške 150 000 Sk. Matka maloletých sťažovateliek poukazuje na to, že od výsledku tohto konania, teda od určenia, či odporca je alebo nie je ich otcom, sa odvíjajú ďalšie vzťahy, ktoré charakterizujú postavenie sťažovateliek ako človeka a dieťaťa. Preto nečinnosť súdu ako jediného   kompetentného   štátneho   orgánu,   ktorý   ochranu   týchto   práv   môže   zabezpečiť, je pre sťažovateľky ujmou, ktorú ani ďalší priebeh konania nemôže napraviť.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd v tejto súvislosti zohľadnil, že predmetom súdneho konania, v ktorom došlo   k   zbytočným   prieťahom,   je   určenie   otcovstva   a výživného   týkajúceho   sa   dvoch maloletých detí. Rozhodovanie v takýchto predmetoch sporu vyžaduje od orgánov verejnej moci vrátane súdov osobitnú starostlivosť.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, porušenie základného práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru však nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci ústavného súdu. V dôsledku toho bolo potrebné rozhodnúť aj o primeranom finančnom zadosťučinení. Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu, na rozsah zbytočných   prieťahov   v jej   rámci,   berúc   do   úvahy   skutočnosť,   že   sťažovateľky   sa o zbytočné prieťahy nijako nepričinili, a zohľadňujúc tiež konkrétne okolnosti prípadu, keď sťažovateľky zvlášť ťažko znášajú neprimeranú dĺžku konania, možno sumu 50 000 Sk pre každú z nich považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

V.

Sťažovateľky   vo   svojej   sťažnosti   žiadajú,   aby   ústavný   súd   zaviazal   okresný   súd uhradiť   trovy   konania   ich   právnej   zástupkyni   vyčíslené   za   dva   úkony   u každej zo sťažovateliek celkom vo výške 14 176 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateliek vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľky   boli   vo   veci   úspešné,   a preto   je   potrebné   rozhodnúť   o úhrade   trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „ vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi. Podľa § 17 ods. 2 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní alebo obhajobe dvoch alebo viacerých osôb.

Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Právna zástupkyňa sťažovateliek vykonala úkony právneho zastúpenia v prospech sťažovateliek   v roku   2003.   Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky za prvý polrok 2002 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 12 811 Sk.

Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci a podanie vo veci samej 4 270 Sk za každý úkon podľa ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. spolu 8 540 Sk, a znížená o 20 % predstavuje 6 832 Sk u každej zo sťažovateliek, spolu 13 664 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné   vo   výške   jednej   stotiny výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. dvakrát 128 Sk u každej zo sťažovateliek, spolu 512 Sk.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. mája 2004