znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 270/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky   na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova25, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4,Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD.,vedené pod spisovými značkami: Rvp 5780/2014, Rvp 7957/2014 a Rvp 8461/2014 vo vecinamietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a uzneseniamiKrajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn.   15   Co   496/2013   z   20.   marca   2014(sp. zn. Rvp 5780/2014), sp. zn. 15 Co 247/2013 z 20. marca 2014 (sp. zn. Rvp 7957/2014)a sp. zn. 14 Co 286/2014 z 31. marca 2014 (sp. zn. Rvp 8461/2014) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 5780/2014, Rvp 7957/2014 a Rvp 8461/2014 s p á j a   na spoločné konanie,ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 270/2015.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., o d m i e t apre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. mája 2014,4. júla 2014 a 17. júla 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušeniazákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   uzneseniamiKrajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   15   Co   496/2013z 20. marca 2014, sp. zn. 15 Co 247/2013 z 20. marca 2014 a sp. zn. 14 Co 286/2014z 31. marca 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   okrem   iného   uviedla,   že   uzneseniami   Okresnéhosúdu Zvolen   sp.   zn.   Spr-HP   976/2013   z   31.   júla   2013   (sp.   zn.   Rvp   5780/2014)a sp. zn. Spr 623/2013 z 23. mája 2013 (sp. zn. Rvp 7957/2014) a uznesením Okresnéhosúdu Rimavská Sobota sp. zn. Spr 1137/2013 z 15. januára 2014 (sp. zn. 8461/2014) jej bolauložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 182 €, 168 € a 15 € „... za spracovanie hromadného podania podľa položky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.).

Sťažovateľ   s   uložením   povinnosti   nesúhlasil,   a   preto   podal   proti   rozhodnutiu odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.

O   odvolaniach   sťažovateľky   rozhodol   krajský   súd   napadnutými   uzneseniamitak, že uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok potvrdil.

Sťažovateľka uviedla, že sa nemohla „stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu druhého stupňa a jeho právnymi závermi, a to najmä preto, že tieto neprípustným spôsobom limitujú“ jej „základné práva tak, ako je to rozvedené nižšie v tejto sťažnosti“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   okresný   súd   a   krajský   súd   postupom   v   napadnutýchkonaniach a napadnutými uzneseniami porušili jej „základné práva, konkrétne:

1) právo na súdnu ochranu zaručené č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;

2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;

4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; Tvrdíme, že Okresný súd... a porušovateľ porušili právo“ sťažovateľky „na súdnu ochranu zaručene čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj“ jej „právo na spravodlivý súdny proces zaručené   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   tým,   že   svoje   rozhodnutie   formulovali   na   základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie domnienky   o   ústavnosti,   ktorá   je   však   vyvrátiteľná   rozhodnutím   o   abstraktnej   kontrole ústavnosti.“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto: „...   vôbec   nie   je   zrejmé,   ktoré   podania   súd   vyhodnotil   ako   také,   ktoré   tvoria spoločne hromadné podanie...

... sťažovateľ nenavrhol súdu vykonať úkony. Podľa ust. § 1 zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh.   Poplatky   sa   môžu   vyberať   aj   za   konanie   a   úkony   vykonávané   bez   návrhu v prospech poplatníka, ale len ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu sudu...

... nie je zrejmé, prečo boli podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní podaných tým istým subjektom v ten istý deň...

...   tiež   nie   je   zrejmé,   či   spoplatnené   podanie   je   vo   vzťahu   k   skupine   podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť alebo nemá byť spoplatnené...

... Napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie.“

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza, že „... porušovateľ alebo súd prvého stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo súd prvého stupňa,   mali   v   tomto   prípade   postúpiť   návrh   ústavnému   súdu   na   zaujatie   stanoviska. Porušovateľ   pokračoval   v   konaní,   aj   keď   mal   zákonnú   povinnosť   podrobiť   aplikovanú právnu úpravu kontrole ústavnosti“, a opísala, v čom spočíva podľa jej názoru rozporpoložky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona č. 71/1992 Zb. o súdnychpoplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej aj„zákon o súdnych poplatkoch“)] s ústavou.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiachrozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že postupom krajského súdu v konaniach vedenýchpod sp. zn. 15 Co 496/2013, sp. zn. 15 Co 247/2013 a sp. zn. 14 Co 286/2014 a v ich rámcivydanými uzneseniami z 20. marca 2014 a 31. marca 2014 (ďalej aj „predmetné konaniaa uznesenia krajského súdu“) bolo porušené jej základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenia krajského súdu zrušía veci   vráti   krajskému   súdu   na   ďalšie   konania   a   prizná   jej   primerané   finančnézadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcovustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením   bez ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých   nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnémusúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, v akej veci sa týka, kto ho podáva... Podľa§ 20   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   k   návrhu   na   začatie   konania   sa   musí   pripojiťsplnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak.V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavnýmsúdom.   Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhomna začatie   konania.   Podľa   §   50   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   musí   sťažnosť   okremvšeobecných   náležitostí   uvedených   v   §   20   obsahovať...   Podľa   §   50   ods.   2   zákonao ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebodôkaz o inom zásahu.

Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konaniaosobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práva slobôd   sú   zastúpené   advokátom.   Z uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   má   v   ústavea v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazanéna splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci niesú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu,ktorý koncipoval aj samotné sťažnosti podané ústavnému súdu, vo veciach vedených pod sp.zn. Rvp 5780/2014 a sp. zn. Rvp 8461/2014 s návrhmi nedoručila aj splnomocnenie preadvokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom. Predloženie splnomocnenia jepritom povinnosťou vyplývajúcou z už citovaného § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.Vo veci   vedenej   ústavným   súdom   pod   Rvp   7957/2014   sťažovateľka   nepredložila   kópiunapadnutého rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 15 Co 247/2013 z 20. marca 2014, tak akoto vyžaduje § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V   súvislosti   s   uvedenými   nedostatkami   ústavný   súd   pripomína,   že   tento   nie   jepovinný odstraňovať ich z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinnéhoprávneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   pričom   z doterajšej   rozhodovacejčinnosti   ústavného   súdu   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatokzákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (napr.   IV.   ÚS   77/08,I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010,III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Podľa § 18 ods. 2zákona   č. 586/2003   Z.   z.   o   advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb.o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát jepovinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať právaa záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkonyprávnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívnespôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú nato   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonomustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj v tomtoohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patríprávo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Nad rámec uvedeného ústavný súd vo vzťahu k nedostatkom zákonom predpísanýchnáležitostí   zdôrazňuje,   že   v   prípade   opakujúcich   sa   neúplných   podaní   sťažovateľky   jeneakceptovateľné, aby sťažovateľka, právne zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom,nerešpektovala   zákon   o   ústavnom   súde   a   predkladala   naďalej   také   sťažnosti,   ktoréneobsahujú základné náležitosti ustanovené týmto zákonom, hoci bola na túto skutočnosťneraz upozornená.

Vzhľadom   na   už   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosti   vykazujú   takénedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci lenprocesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ich z uvedeného dôvoduodmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2015