znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 270/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   DaK   spoločnosť   s ručením obmedzeným   Košice,   Popradská   84,   Košice,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Martinom Salokom,   Advokátska   kancelária   SITÁR   &   SALOKA,   Zvonárska   8,   Košice,   vo veci namietaného porušenia   jej   základného   práva   vlastniť majetok   zaručeného   čl.   20   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Cob 83/2013 z 18. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej   spoločnosti   DaK   spoločnosť   s ručením   obmedzeným   Košice o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. decembra 2013 prostredníctvom telefaxu doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti DaK spoločnosť s ručením obmedzeným Košice (ďalej len „sťažovateľka“), doplnená písomným podaním doručeným 18. decembra 2013, vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy a namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach   (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Cob 83/2013 z 18. septembra 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažností   a z ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   vystupovala   ako žalovaná v konaní   vedenom   Okresným   súdom   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“) pod sp. zn. 33 Cb 33/2009 o zaplatenie 8 772,05 € s príslušenstvom. Žalobca v žalobe svoj nárok odôvodnil tým, že pre sťažovateľku vykonal stavebné práce, ktoré jej vyfakturoval, ale   sťažovateľka   neuhradila   celú   čiastku.   Okresný   súd   v predmetnej   veci   rozhodol rozsudkom z 11. februára 2013, ktorým zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalovanú sumu spolu s úrokom   z omeškania   9,5   %   ročne   od   26.   augusta   2005   do   zaplatenia   a takisto   uložil povinnosť sťažovateľke zaplatiť trovy konania žalobcovi.

Sťažovateľka   nespokojná   s rozsudkom   súdu   prvého   stupňa   podala   odvolanie, o ktorom   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   tak,   že   potvrdil   odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   namietala,   že   krajský   súd podobne,   ako   aj   okresný   súd „dospel   k svojvoľnému   zisteniu   o povinnosti   sťažovateľky uhradiť   dodávku   materiálu   v rozpore   s vykonaným   dokazovaním“.   Kritizuje   závery krajského   súdu,   podľa   ktorého „porušovateľ   sa   žiadnym   spôsobom   nevysporiadal s argumentáciou   sťažovateľky   o neexistencii   záväzku   uhradiť   dodávku   materiálu“. Sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením práv sťažovateľky poukázala na závery ustálenej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   týkajúce   sa   aspektov   kvality   súdnej ochrany, ako aj odôvodnenia súdneho rozhodnutia, na základe čoho dospela k záveru, že napadnutý   rozsudok   nespĺňa   parametre   stanovené   judikatúrou   ústavného   súdu, argumentujúc zjavnou neodôvodnenosťou, svojvoľnosťou právnych záverov krajského súdu a ich extrémnym nesúladom s vykonanými zisteniami.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo obchodnej spoločnosti DaK spoločnosť s ručením obmedzeným Košice,... so sídlom Popradská 84, 040 01 Košice,... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a základné právo podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   postupom   a   rozhodnutím   Krajského   súdu   Košiciach   č.   k. 4Cob/83/2013 - 309, z 18. septembra 2013, porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 4Cob/83/2013 - 309, z 18. septembra 2013 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3.   Obchodnej   spoločnosti   DaK   spoločnosť   s   ručením   obmedzeným   Košice,  ... so sídlom Popradská 84, 040 01 Košice,... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia advokátom, v sume 331,13 €, ktorú je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Martina Saloku, do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   teda   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Charakter   použitej   právnej   argumentácie   sťažovateľky   naznačuje,   že sťažovateľka svoju sťažnosť poníma skôr ako ďalší opravný prostriedok v inštančne založenej sústave všeobecného súdnictva, než ako podanie adresované orgánu ochrany ústavnosti smerujúce k ochrane jej základných práv a slobôd. Ústavný súd pritom vo svojej judikatúre pravidelne opakuje,   že nie   je   alternatívou   a   ani   ďalšou   opravnou inštitúciou   vo   veciach   patriacich do právomoci   všeobecných   súdov   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96, II. ÚS 389/2013). V dôsledku toho v konaniach o ústavných sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane posúdenia skutkových otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie, resp. nahradzovanie všeobecných súdov ako   ich   ďalšia   opravná   inštancia.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a aplikácie   zákonov   všeobecnými   súdmi   s   ústavou alebo medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách (IV. ÚS 158/09).

1. Ústavný súd zo systematického hľadiska považoval za vhodné venovať sa najprv namietanému porušeniu   základného práva sťažovateľky   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Pritom vzhľadom na to, že ide o potvrdzujúci rozsudok, musel ústavný súd brať do úvahy aj právne závery obsiahnuté v rozsudku okresného súdu, keďže sa s nimi krajský súd stotožnil.

Zásadná námietka sťažovateľky sa týka tvrdených svojvoľných záverov o povinnosti sťažovateľky hradiť dodávku materiálu v rozpore s vykonaným dokazovaním.

Túto námietku sťažovateľky je potrebné považovať za neodôvodnenú.

V posudzovanom   konaní   okresný   súd   vykonal   množstvo   dôkazov   (výsluchy svedkov,   listinné   dôkazy),   ktoré   vyhodnotil   tak,   že   medzi   žalobcom   na jednej   strane a sťažovateľkou   na strane   druhej   došlo   k uzavretiu   písomnej   zmluvy   o dielo,   ktorej predmetom   bola   montáž   latovania,   strešnej   krytiny,   klampiarske   a náterové   práce   na novostavbe.   V zmysle   zmluvy   bola   dohodnutá   cena   na   základe „vecnej   a cenovej špecifikácie na dohodnuté množstvá podľa rozpočtu“, ktorý bol neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Okrem takéhoto určenia ceny diela bola v zmluve uvedená aj cena diela, ktorá nekorešpondovala s cenou podľa rozpočtu vyjadrenou sumou 6 472,81 €. Sťažovateľka sa v konaní bránila tým, že je pre ňu záväzná cena diela nie podľa rozpočtu, ale tá, ktorá bola uvedená v článku IV zmluvy o dielo jej číselným vyjadrením, a zároveň tvrdila, že podľa zmluvy   o dielo   nebola   povinná   platiť   za dodaný   materiál   potrebný   na   vykonanie   diela. Z vykonaného dokazovania však vyplynulo, že sťažovateľka na základe čiastočných faktúr uhradila žalobcovi viac, ako bola cena stanovená v článku IV, keďže žalobcovi zaplatila sumu 15 601,14 €, pričom tieto faktúry nenamietala, hoci súčasťou faktúr boli aj položky za materiál.

Popísanú dôkaznú situáciu okresný súd i krajský súd vyhodnotili ako preukazujúcu nárok   žalobcu.   Obranu   sťažovateľky,   že   ide   o bezdôvodné   obohatenie   žalobcu,   keďže zaplatila viac, ako určovala zmluva o dielo, okresný súd, ako aj krajský súd neakceptoval, pretože ju považoval za účelovú   a v rozpore s faktickým   správaním sťažovateľky, ktorá dobrovoľne hradila faktúry žalobcu bez toho, aby ich náležite reklamovala. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku ďalej konštatoval, že sťažovateľka ako žalovaná, pokiaľ ide o samotnú   výšku   uplatnenej   pohľadávky   z   titulu   ceny   za   vykonané   dielo,   v konaní nespochybnila, preto   okresný   súd,   ako aj krajský   súd   dospeli k záveru,   že žalobca ako zhotoviteľ diela podľa § 539 ods. 3 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“) bol povinný obstarať veci potrebné na vykonanie diela, keďže   zmluva o dielo   to   neupravovala a podľa   § 541   Obchodného zákonníka   sťažovateľka   mala   vo   vzťahu   k týmto   veciam   použitým   na   dielo   postavenie kupujúceho, pretože zo správania sťažovateľky bolo nepochybné, že plnila nad rámec ceny, na ktorú sa v konaní odvolávala, teda podľa vecnej a cenovej špecifikácie na dohodnuté množstvá   podľa   rozpočtu   a stavebné   práce   a dodaný   materiál   prevzala,   o čom   svedčí protokol   o prevzatí   zhotoveného   diela.   Vzhľadom   na   uvedené   krajský   súd   napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým okresný súd vyhovel žalobe žalobcu.

Ústavný súd pripomína, že akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené   alebo arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 262/04).

Súčasne podľa rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Helle v. Fínsko (sťažnosť č. 20772/92) z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu   nižšieho   stupňa.   V slovenskom   právnom   poriadku   sa   uvedený   koncept   premieta v § 219   ods.   2 zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z rekapitulovaného   odôvodnenia   potvrdzujúceho   rozsudku   krajského   súdu   teda vyplýva, že krajský súd akceptoval skutkové a právne hodnotenie okresným súdom a v plnej miere   sa   k nemu   prihlásil.   Takýto   postoj   nesignalizuje   arbitrárnosť   alebo   inú   ústavnú neudržateľnosť,   pretože   citované   skutkové   hodnotenie   okresného   súdu   na   prvý   pohľad rešpektuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov v jej normatívnom zakotvení (§ 132 OSP – povinnosť hodnotenia dôkazov nielen jednotlivo, ale aj vo vzájomných súvislostiach), ako aj pravidlá formálnej logiky.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v časti   namietajúcej porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu ústavný súd vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy. Ide o základné právo hmotnej povahy.

Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označeným   rozsudkom   krajského   súdu   odmietol   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti, odmietnutie   ďalšej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   základného práva   podľa   čl. 20   ods.   1   ústavy,   bolo   už   len   nevyhnutným   dôsledkom   vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd nezaoberal ďalšími súčasťami sťažnostnému petitu (návrh na zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu, návrh na priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014