znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 270/2013-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2013 predbežne prerokoval sťažnosť Š. K., M., toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby N., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. M. C., Advokátska kancelária, N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 a na tlmočníka podľa čl. 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práv na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre a jeho uznesením zo 14. februára 2013 v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby   z 15. januára 2013 vedenom pod sp. zn. 2 Tpo/6/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2013 doručená sťažnosť Š. K., M., toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 a na tlmočníka podľa čl. 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením   zo   14.   februára   2013   v konaní o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby z 15. januára 2013 vedenom pod sp. zn. 2 Tpo/6/2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že proti sťažovateľovi je vedené trestné stíhanie   pre   zločin   nedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo prekurzorov,   ich   držanie   a obchodovanie   s nimi   podľa   §   172   ods.   1   písm.   d)   a   ods.   2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a iné, v rámci ktorého bol uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) z 30. novembra 2012 v spojení s uznesením krajského súdu zo 6. decembra 2012   vzatý   do   väzby   z dôvodov   podľa   ustanovení   §   71   ods.   1   písm.   b)   a   c)   zákona č. 301/2005   Z. z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“).

Sťažovateľ   podal   15.   januára   2013   prostredníctvom   Krajskej   prokuratúry v Košiciach okresnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby doplnenú podaním z 31. januára 2013, o ktorej rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 1 Tp/5/2013 z 1. februára 2013, ktorým jeho žiadosť   podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol a podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku neprijal poskytnutý písomný sľub sťažovateľa. O sťažnosti sťažovateľa   podanej   proti   predmetnému   rozhodnutiu   rozhodol   krajský   súd   uznesením sp. zn. 2 Tpo/6/2013 zo 14. februára 2013 tak, že túto podľa ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Sťažovateľ   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   uviedol,   že   namietané uznesenie krajského súdu bolo jeho obhajcovi doručené 22. februára 2013, teda 38 dní po podaní jeho žiadosti   o prepustenie   z väzby.   Uvedenú   skutočnosť   sťažovateľ   považuje   za   porušenie požiadavky   urýchleného prejednávania väzobných   vecí,   teda   porušenie   jeho základného práva zaručeného čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Sťažovateľ v ďalšom bode sťažnosti   namietal porušenie čl. 47 ods. 2 a 4 ústavy garantujúcich mu základné práva na „reálnu obhajobu“ a na tlmočníka, kde argumentoval, že v doplnení svojej žiadosti o prepustenie z väzby „navrhol“ konajúcemu súdu zabezpečiť mu   tlmočníka   dôvodiac   svojou   maďarskou   národnosťou   a nedostatočnou   znalosťou slovenského jazyka. Podľa vyjadrenia sťažovateľa konajúce súdy túto jeho prezentovanú požiadavku ignorovali.

Sťažovateľ   tiež namietal, že v rámci trestného stíhania vedeného proti jeho osobe dochádza k neodôvodneným prieťahom, keď podľa jeho vyjadrenia trvanie väzby ku dňu podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   predstavuje   takmer   4   mesiace,   pričom   nečinnosť orgánov   činných   v trestnom   konaní   v rámci   tohto   obdobia   predstavuje   minimálne 3 mesiace, z čoho sťažovateľ vyvodzuje, že vo väzbe zotrváva v rozpore s „Ústavou SR a Dohovorom“.

Sťažovateľ   ďalej   v sťažnosti   poukázal   na   porušenie   princípu   rovnosti   zbraní a prezentoval túto argumentáciu:

«Okrem vyššie uvedeného sťažovateľ poukazuje aj na formálne ako aj materiálne bránenie v obhajobe. Obhajca sťažovateľa prebral zastupovanie na základe udelenej plnej moci zo dňa 18.01.2013. O tejto skutočnosti bol informovaný príslušný vyšetrovateľ, ktorý ale túto plnú moc odmietol akceptovať (viď prípis zo dňa 23.01.2013). Taktiež vyšetrovateľ telefonicky   oznámil   obhajcovi,   že   mu   neumožní   nahliadnuť   do   spisu,   nakoľko   jeden z obvinených je stále na úteku (čo už v tej dobe nebola pravda, nakoľko bol zadržaný v N.). Na   základe   týchto   skutočnosti   obhajca   zaslal   vyšetrovateľovi   list,   kde   ubezpečil vyšetrovateľa   o   pravosti   udelenej   plnej   moci   a   písomne   požiadal   o   stanovenie   termínu nahliadnutia   do   spisu.   Výsledkom   bola   odpoveď   vyšetrovateľa   zo   dňa   24.01.2013 o možnosti nahliadnutia do spisu až dňa 14.02.2013 o 13 00 hod. čo bolo 14 dní po konaní neverejného   zasadnutia   ohľadom   rozhodovania   o   žiadosti   sťažovateľa   o   prepustenie z väzby.

Obhajobe sa podarilo oboznámiť so spisom až na základe žiadosti na Okresný súd v Nitre,   kde   sa   kópia   spisu   nachádzala,   ale   až   po   rozhodnutí   o   žiadosti   obvineného o prepustenie z väzby.

Obdobne „zákonne“ orgán činný v trestnom konaní postupoval, keď úkon - výsluch svedka stanovil na rovnaký deň ako neverejné zasadnutie ( 01.02.2013 ), na ktorom sa malo rozhodovať o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby. Je zrejmé, že obhajca sa nemohol dostaviť na tento úkon naplánovaný na 9. 30 v Prievidzi, keď práve vtedy končilo predmetné neverejné zasadnutie.

Popri   tom   bola   sťažovateľovi   odmietnutá   žiadosť   o   umožnenie   používať   telefón na komunikáciu s obhajcom aj keď je to v rozpore so zákonom. Obvinený vo väzbe má totiž nárok na telefonáty svojmu obhajcovi a to bez predchádzajúceho súhlasu orgánu činného v trestnom   konaní   (§21   ods.   1 zákona   c.   221/2006   Z.   z.).   Napriek   tomu   prokurátorka krajskej prokuratúry v Nitre zamietla žiadosť obvineného o umožnenie telefonovať svojmu obhajcovi. Popri tom však túto žiadosť stihla použiť pri žiadosti obvineného o prepustenie z väzby ako ďalší dôvod pre trvanie kolúznej väzby nakoľko sa chcel spojiť aj s manželkou, ktorá vo veci vystupovala (a aj už vypovedala) ako svedok.

Obdobne nezákonne postupovala prokuratúra, keď pri vzatí obvineného do väzby úmyselne uviedla, že sťažovateľ bol v minulosti súdne trestaný za drogovú trestnú činnosť, čo však nebola pravda ako vyplývalo z odpisu z registra trestov. Aj takýmto spôsobom prokuratúra nezákonne manipuluje s vyšetrovaním, čo má za následok neustávane držanie sťažovateľa vo väzbe.

Na   základe   nahliadnutia   do   spisu   obhajca   obvineného   zistil,   že   drvivá   väčšina dôkazového   materiálu   pochádza   iba   z   informácií   od   Prezídia   policajného   zboru,   resp. EUROPOLu   alebo   z   „úradných   záznamov   z   ITP   činnosti“.   V   súčasnosti   nie   je   možné nijakým   spôsobom   overiť   hodnovernosť   týchto   dôkazov,   nakoľko   v   spise   absentujú akékoľvek dôkazy použiteľné v zmysle TP. Je zrejmé, že orgány činné v trestnom konaní disponujú   poznatkami   typu   „ITP“,   ktoré   obhajoba   nemá   k dispozícií.   O   tomto   svedčia listiny založené v spise najmä informácie o tom, že použitie „ITP“ povoľoval Okresný súd Bratislava III.

Rovnosť   zbraní   nie   je   zabezpečená,   keď   je   obhajcovi   odopretý   prístup   k   tým dokumentom vo vyšetrovacom spise, ktoré sú podstatné pre to, aby bolo možné účinne napadnúť nezákonnosť väzby klienta. Vzhľadom na dramatický dopad, aký má pozbavenie slobody na základné práva dotknutej osoby, konanie podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   musí   v   zásade   spĺňať   základné   požiadavky spravodlivého konania v zmysle čl. 6; najmä je potrebné dbať o to, aby osoba vo väzbe bola informovaná o podaniach založených do spisu a mala skutočnú možnosť sa k nim vyjadriť (I. ÚS 67/03).“

V   zmysle citácie vyššie uvedeného nálezu Ústavného súdu SR   je nepochybné,   že obhajoba má nárok na všetky dokumenty vo vyšetrovacom spise, čo aj napriek „odporu“ vyšetrovateľa   mala.   Na   druhej   strane   je   ale   ústavne   neudržateľné   ak   popri   oficiálnom vyšetrovacom spise je vedené v tej istej veci ďalšie konanie, z ktorého sú formou „úradných záznamov“ vyberané informácie hodiace sa orgánom činným v trestnom konaní. Taktiež obhajoba nemá možnosť preveriť pravdivosť informácií z Prezídia policajného zboru SR.»

V sťažnosti   sťažovateľ   napokon   namietal   absenciu   väzobných   dôvodov   na   jeho zotrvávanie   vo   väzbe   a v tejto   súvislosti   uviedol,   že   okresný   súd   sa   pri   preskúmaní zákonnosti jeho väzby zameral len na jeden zo znakov materiálnych podmienok väzby, a síce   na   dôvodnosť   podozrenia   zo   spáchania   trestného   činu,   pričom   nepreskúmal komplexne procesné a hmotné námietky prezentované jeho obhajcom, čím podľa názoru sťažovateľa porušil jeho základné právo garantované čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a garancie zaručené mu čl. 5 ods. 4 dohovoru. Sťažovateľ na tomto mieste dôvodil:

„Krajský súd v Nitre ako aj Okresný súd v Nitre sa taktiež nevysporiadali s trvaním väzobných   dôvodov.   Krajský   súd   iba   konštatoval,   že   by   mohlo   prísť   k   ovplyvňovaniu svedkov   -   pritom   neuviedol   akých,   nakoľko   žiadni   iní,   okrem   tých   čo   už   vypovedali na Slovensku, nie sú. Podstatné je, že obaja obvinení už vypovedali, taktiež vypovedala svedkyňa   K.   -   manželka   sťažovateľa.   Účelom   väzby   na   Slovensku   nie   je   ochrana vyšetrovania, ktoré vedie Švédska polícia. Apatickým čakaním slovenských orgánov činných v trestnom konaní na informácie zo Š. nemožno považovať za dôvod väzby. V súčasnosti neexistuje žiaden dôkaz o tom, že by sťažovateľ ovplyvňoval alebo sa snažil ovplyvňovať svedkov. Poukazovanie Krajskej prokuratúry v Nitre na žiadosť obvineného o umožnenie používať telefón na volanie manželke a svokre ako na ďalší dôkaz pre trvanie kolúznej väzby by bolo komické, keby to nebolo tak vážne porušenie zásad trestného konania a nešlo o tak závažný zásah do práv sťažovateľa.

Taktiež   Krajský súd   v Nitre uviedol,   že   existuje   dôvodná obava,   že   obvinený   by po prepustení mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti, pričom ale ničím túto „obavu“ nepreukázal.   Práve   naopak   -   súd   opomenul,   že   sťažovateľ   má   stabilný   príjem   plynúci z invalidného dôchodku, stabilné rodinné prostredie (manželka a dve maloleté deti) ako aj možnosť bývania vo veľkom rodinnom dome vo vlastníctve svokry. Obava z pokračovania trestnej činnosti je tiež zjavne nelogická, nakoľko živnosť má sťažovateľova manželka a tejto bol zaistený aj predmetný kamión, ktorý je v dispozícií polície aj teraz. Pod pokračovaním v trestnej činnosti je potrebné rozumieť pokračovanie v rovnakej resp. obdobnej trestnej činnosti,   za   akú   je   sťažovateľ   obvinený,   pričom   táto   skutočnosť   musí   byť   logicky   aj materiálne   dokázaná.   Zo   spisového   materiálu   naproti   tomu   jednoznačne   vyplýva,   že sťažovateľ   nemá   reálnu   možnosť   pokračovať   v   domnelej   trestnej   činnosti   nakoľko zo zdravotných dôvodov nemôže vykonávať povolanie vodiča kamiónu ani nemá k dispozícií kamión, ktorý je zaistený políciou v inom konaní. Obdobný problém riešil aj Najvyšší súd SR sp. zn. 5 Tost 10/2012, kedy absencia reálnej možnosti pokračovať v trestnej činnosti má automaticky   za   následok   neexistenciu   dôvodu   podľa   §71   ods.   1   písm.   c/   Trestného poriadku.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v jeho veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 4 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   a jeho   uznesením   zo 14.   februára   2013 v konaní o   žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   z 15.   januára   2013   vedenom pod sp. zn.   2   Tpo/6/2013,   označené   uznesenie   krajského   súdu   zrušil,   prikázal   prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu,   priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   predostrel   námietku   porušenia   základného   práva zaručeného čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru, opierajúcu sa o tvrdenie porušenia požiadavky urýchleného prerokovávania väzobných vecí, keď mu malo byť namietané uznesenie krajského súdu doručené „až 38 dní po podaní žiadosti“.

Ďalšiu z námietok, a síce porušenie jeho základných práv zaručených čl. 47 ods. 2 a 4 ústavy,   videl   sťažovateľ   v skutočnosti   nepribratia   tlmočníka,   podľa   jeho   vyjadrenia   aj napriek výslovnej žiadosti jeho obhajcu.

Ďalej sťažovateľ vo svojej sťažnosti predostrel námietku porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže považoval rozhodnutia konajúcich súdov o jeho žiadosti o prepustenie z väzby za arbitrárne, teda také, ktoré sú „v rozpore s dôkazmi založenými v spise“.

Porušenie svojich základných práv zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv zaručených   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   a ods.   4   dohovoru   sťažovateľ   odôvodnil   tvrdením o neprimeranej   doterajšej   dĺžke   väzby, tiež   absenciou   zákonných   dôvodov   väzby a znemožnením   jeho   práva   nazerať do   vyšetrovacieho   spisu   zo   strany   orgánov   činných v trestnom konaní.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to za podmienok ustanovených zákonom

Podľa čl. 47 ods. 4 ústavy kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom:   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V zmysle judikatúry ústavného súdu   za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že proti sťažovateľovi je vedené väzobné trestné stíhanie pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d) a ods.   2   písm.   c)   Trestného   zákona   a   iné.   V   rámci   vedeného   trestného   stíhania   bol sťažovateľ uznesením okresného súdu z 30. novembra 2012 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, podľa ktorého obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo   začaté   trestné   stíhanie,   bol   spáchaný,   má   znaky   trestného   činu,   sú   dôvody na podozrenie,   že   tento   skutok   spáchal   obvinený,   a   z   jeho   konania   alebo   ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil. Sťažovateľ podal 15. januára 2013   prostredníctvom   Krajskej   prokuratúry   v   Košiciach   okresnému   súdu   žiadosť o prepustenie z väzby doplnenú podaním z 31. januára 2013, o ktorej rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 1 Tp/5/2013 z 1. februára 2013, ktorým jeho žiadosť podľa § 79 ods. 3 Trestného   poriadku   zamietol   a podľa   § 80   ods.   1 písm.   b)   Trestného   poriadku   neprijal poskytnutý písomný sľub sťažovateľa.

Proti   predmetnému uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ 1.   februára 2013 sťažnosť,   ktorú   doplnil   7.   februára   2013.   V   podanej   sťažnosti   namietal   skutkovú nesprávnosť   prezentovanú   okresným   súdom   v predmetnom   rozhodnutí,   ktorý   ako   jeden z dôvodov   väzby sťažovateľa   prezentoval   nevypočutie   spoluobvineného,   kde   sťažovateľ uviedol,   že   tento   spoluobvinený   bol   zadržaný   a vypočutý   v Nemeckej   republike.   Ďalej sťažovateľ argumentoval, že výpoveď jedného zo svedkov podľa jeho názoru neobsahuje žiadne   konkrétne   informácie,   ktoré   by   odôvodňovali   jeho   väzbu.   Takisto   sťažovateľ namietal   nečinnosť   vyšetrovateľa,   ktorý   podľa   neho   nevykonal   žiadne   procesné   úkony. Sťažovateľ   ďalej   dôvodil,   že   pri   úkone   vykonanom   1.   februára   2013   nebol   pribratý tlmočník,   hoci   jeho   obhajca   takýto   návrh   konajúcemu   súdu   adresoval.   Ako   ďalšiu z námietok sťažovateľ v sťažnosti prezentoval tvrdenie, že mu nebolo umožnené nahliadnuť do   vyšetrovacieho   spisu   a že   po   následnom   nahliadnutí   zistil,   že   väčšinu   dôkazného materiálu predstavujú   iba   informácie   z Prezídia   Policajného   zboru,   resp.   z EUROPOLU alebo z úradných záznamov a tieto informácie v takejto podobe nie je možné podľa názoru sťažovateľa overiť, pretože v spisovom materiáli absentujú dôkazy „použiteľné v zmysle Trestného poriadku“. Napokon sťažovateľ v sťažnosti konštatoval, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku v jeho prípade nie sú dané, pretože od rozhodnutia krajského súdu neboli vo veci vypočutí žiadni svedkovia.

O sťažnosti sťažovateľa podanej proti predmetnému rozhodnutiu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tpo/6/2013 zo 14. februára 2013 tak, že túto podľa § 193 ods. 1 písm.   c)   Trestného   poriadku   zamietol,   pričom   toto   uznesenie   sťažovateľovi,   resp.   jeho právnemu zástupcovi doručil 22. februára 2013. Krajský súd vo svojom rozhodnutí dôvodil takto: «Na   základe   riadne   a   včas   podanej   sťažnosti   Krajský   súd   v   Nitre,   ako   súd nadriadený, podľa § 192 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Tr. por. preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia a dospel k záveru, že sťažnosť obvineného nie je dôvodná.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu bolo zistené, že obvinenému Š. K. bolo dňa 28.11.2012 vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d/, ods. 2 písm. d/ s poukazom na ustanovenie § 138 písm. b/, písm. i/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že:

J.   K.,   Š.   K.   a G.   Š.   spolu   s   ďalšími   zatiaľ   neustálenými   osobami   sa   najmenej od septembra 2011 spolčili za účelom zadovažovania omamných a psychotropných látok a prekurzorov   a   ich   následného   prevozu   na   územie   najmä   Š.   a N.,   kde   ďalšie   osoby zadovažovali   ich   distribúciu   pre končených   spotrebiteľov,   pričom   zásielky   boli prepravované   pod   legendou   prevozu   iného   tovaru   v   rámci   živnostenského   podnikania v oblasti nákladnej prepravy manželky obvineného Š. K., S. K., vlastniacej za týmto účelom nákladné motorové vozidlo s návesom a keď po policajnej akcii švédskej polície na zistenie omamných a psychotropných látok uskutočnenej dňa 22. 11. 2012 bol zadržaný rodinný príslušník J. K., F. H. ml. v súvislosti s nájdením najmenej 150kg amfetamínu, inštruoval J. K.   Š.   K.,   aby   ďalšiu   časť   nasledujúcej   zásielky   určenej   do škandinávskych   krajín uschoval, čo aj Š. K. urobil v garáži rodinného domu číslo 615 v obci B. v cestovnej taške s nápisom uložil cca 50.000 ks tabliet RIVOTRIL s účinnou látkou klonazepam, zaradenou do   III.   skupiny   psychotropných   látok   v zmysle   zákona   č. 139/1998   Z.z.   o   omamných a psychotropných látkach a   prípravkov v znení   neskorších   predpisov,   ktoré dňa   27.   11. 2012 opäť na pokyn J. K. vydala S. K. v čase medzi 11.00 hod. až 13.00 hod. G. Š., u ktorého   bola   cestovná   taška   s tabletkami   RIVOTRIL   zaistená   pri prehliadke   osobného motorového vozidla striebornej farby dňa 27. 11. 2012 o 15.40 hod. v obci Š. na ceste II. triedy č. 509 v smere od obce G.

Preskúmaním vyšetrovacieho spisu aj krajský súd zistil, že naďalej u obvineného trvajú dôvody väzby, pre ktoré bol do väzby vzatý v zmysle § 71 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por., pretože podľa § 71 ods. 1 obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistene skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný,   má   znaky   trestného   činu,   sú   dôvody   na   podozrenie,   že   tento   skutok   spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočnosti vyplýva dôvodná obava, že: b/ bude   pôsobiť   na   svedkov,   znalcov,   spoluobvinených   alebo   inak   mariť   objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo c/ bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Po rozhodnutí o vzatí obvineného do väzby boli vypočutí ako svedkovia M. K. dňa 20.12.2012 a manželka obvineného S. K. dňa 18.12.2012. V spise sa doposiaľ nenachádza výpoveď spoluobvineného J. K., ktorý podľa tvrdenia obhajoby mal byť vypočutý a zadržaný v N., avšak táto výpoveď doposiaľ v spise zadokumentovaná nie je.

Nadriadený   súd   už   vo   svojom   predchádzajúcom   rozhodnutí   poukázal   na   to,   že   má   ísť o rozsiahlu drogovú činnosť, ktorá je spojená s prepravou drog z M. do Š. a N. a doposiaľ nebolo ničím vyvrátené podozrenie, že práve obvinený Š. K. mal kamiónom tieto drogy prepravovať.

V danom prípade teda sú tu dané materiálne podmienky trvania väzby uvedené v § 71 ods. 1 Tr. por.

Je potrebné okrem svedkov, ktorí už boli v tejto veci vypočutí a obvineného K., vypočuť   aj   ďalších   svedkov   a   zistiť   vzájomné   prepojenie   obvineného   a   jeho   kontakty v zahraničí   a   preto   je   dôvodná   obava,   že v   tomto   počiatočnom   štádiu   vyšetrovania   by zo strany obvineného, ktorý má kontakty v zahraničí, mohlo dôjsť k ovplyvňovaniu svedkov. Naďalej sú u obvineného dané aj dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., pretože   s   poukazom   na   doposiaľ   vykonané   dôkazy   je   tu   dôvodná   obava,   že   po   jeho prepustení by mohol pokračovať v páchaní v trestnej činnosti a touto trestnou činnosťou si zadovažovať prostriedky na svoju obživu.

Tvrdenie obhajoby, že vyšetrovateľ je vo veci nečinný neobstojí, pretože vo veci sú vykonávané vyšetrovacie úkony, sú vypočúvaní svedkovia a keďže ide o spoluprácu medzi orgánmi činnými v trestnom konaní na Slovensku ako aj v zahraničí čo istý čas trvá, nie je možné konštatovať nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní.

Taktiež nie je zrejmé, prečo obhajoba uvádzala, že obhajcovi bol odopretý prístup k dokumentom vo vyšetrovacom spise, keď v ďalšej časti sťažnosti obhajca poukazuje na to, že   väčšina   dôkazového   materiálu   zo   spisu   pochádza   z informácii   Prezídia   PZ   resp. z Europolu   a   nie   je   ich   možné   žiadnym   spôsobom   overiť.   Pokiaľ   obhajca   v   sťažnosti uviedol, že je zrejmé, že orgány činné v trestnom konaní disponujú poznatkami typu „ITP“, ktoré nemá obhajoba k dispozícii, je potrebné sa obrátiť na orgány činné v trestnom konaní, aby tieto procesným spôsobom boli zadovážené a založené do spisu.

Keďže nadriadený súd dospel k záveru, že dôvody väzby, pre ktoré bol obvinený do väzby   vzatý   v   súčasnej   dobe   ešte   stále   trvajú   a   nezistil   ani   dôvody   na   zmenu napadnutého   uznesenia,   pričom   za   správne   považoval   nadriadený   súd   aj   výrok   v napadnutom   uznesení   o neprijatí   písomného   sľubu   na   nahradenie   väzby,   pretože   tento vzhľadom   na   osobu   obvineného   a   prejednávaného   prípadu   taktiež   nepovažoval   za dostatočný, sťažnosť obvineného ako nedôvodnú zamietol.»

1. K námietke   porušenia základného   práva   podľa čl.   17   ods.   1,   2   a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru porušením požiadavky urýchleného prejednávania väzobných   vecí   postupom   krajského   súdu   v konaní   o žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby a jeho rozhodnutím sp. zn. 2 Tpo/6/2013 z 15. januára 2013

Vo   svojej   judikatúre   už   ústavný   súd   vyslovil,   že   požiadavke   neodkladnosti rozhodovania   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   v   zmysle   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže   zodpovedať   lehota   konania   presahujúca   na   jednom   stupni   súdu   dobu   jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (pozri napr. III. ÚS 345/06).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie na slobodu   z 15.   januára   2013   okresný   súd   zamietol   uznesením   z 1.   februára   2013. V uvedený   deň   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   doplnil   podaním   zo   7.   februára 2013. Krajský   súd   o tejto   sťažnosti   rozhodol   uznesením   zo   14.   februára   2013,   ktoré   doručil právnemu zástupcovi sťažovateľa 22. februára 2013.

Celková   doba   konania   krajského   súdu   pripadajúca   na   označené   rozhodovanie a doručenie právoplatného rozhodnutia krajského súdu (druhostupňové konanie) od podania sťažnosti,   teda   od   1.   februára   2013   do   doručenia   uznesenia   krajského   súdu,   teda do 22. februára 2013, zodpovedá lehote 21 dní, ktorú ústavný súd hodnotí ako primeranú a akceptovateľnú.

Dĺžka   druhostupňového   namietaného   konania   krajského   súdu   teda   neprekročila akceptovateľnú   dobu   jedného   mesiaca.   Vychádzajúc   z   jednoduchého   aritmetického ponímania   zistenie   ústavného   súdu   signalizuje   dodržanie   požiadavky   urýchleného rozhodovania   v rámci   druhostupňového   konania   o sťažnosti   uplatnenej   proti prvostupňovému uzneseniu okresného súdu. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa namietaného porušenia požiadavky urýchleného rozhodovania väzobných vecí postupom krajského súdu v označenom konaní kvalifikuje ako zjavne neopodstatnenú.

2. K námietke porušenia základných práv zaručených čl. 47 ods. 2 a 4 ústavy postupom krajského súdu v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby a jeho rozsudkom sp. zn. 2 Tpo/6/2013 z 15. januára 2013

Sťažovateľ   predostrel   v sťažnosti   aj   námietku   porušenia   jeho   základného   práva na tlmočníka zaručeného čl. 47 ods. 4 ústavy so sekundárnym dopadom na jeho základné právo na právnu pomoc v konaní zaručené čl. 47 ods. 2 ústavy, ktoré videl v skutočnosti, že konajúce   súdy   ignorovali   podľa   jeho   názoru   regulárne   prednesený   návrh   jeho   obhajcu na ustanovenie tlmočníka s odôvodnením, že sťažovateľ ako občan maďarskej národnosti dostatočne neovláda slovenský jazyk, v ktorom sa vedie trestné stíhanie.

Európsky súd pre ľudské práva   v rámci svojej rozhodovacej činnosti vo viacerých prípadoch   vymedzil   mantinely   záruk   vyplývajúce   z čl.   6   ods.   3   písm.   e)   dohovoru a špecifikoval   obsah   a rozsah   tohto   práva   limitovaný   požiadavkou   na   zabezpečenie spravodlivého   súdneho   procesu   („Každý,   kto   je   obvinený   z trestného   činu,   má   mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom   nehovorí“) korešpondujúce   s obsahom   garancií vyplývajúcich   zo   sťažovateľom namietaného porušenia čl. 47 ods. 4 ústavy.

V rozhodnutí   K.   c.   Francúzsku   (rozhodnutie   o sťažnosti   č.   10210/82)   súd   jasne interpretoval podmienky realizácie označeného práva a uviedol, že toto právo neprislúcha obvinenému,   ktorý   dostatočne   rozumie   jazyku   a hovorí   jazykom,   v ktorom   sa   konanie vedie,   preto   nepostačuje   len   formálne   vyhlásenie   obvineného   smerujúce   k požiadavke bezplatného   ustanovenia   tlmočníka,   keďže   dôkazné   bremeno   preukázať opodstatnenosť takejto požiadavky smeruje proti obvinenému s oprávnením kompetentného vnútroštátneho orgánu rozhodnúť o dôvodnosti prednesenej žiadosti. Európsky súd pre ľudské práva tak v mnohým prípadoch kvalifikoval námietku porušenia čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru ako zjavne neopodstatnenú alebo neodôvodnenú na základe skutočnosti, že podľa jeho názoru znalosť jazyka konajúceho súdu bola u obvineného dostatočná na to, aby bolo možné proces proti   nemu   vedený   považovať   za   spravodlivý   (napr.   Güngör   c.   Nemecko,   rozhodnutie zo 17. mája 2001, sťažnosť č. 31540/96; Hovanesian c. Bulharsko, rozsudok z 21. decembra 2000,   sťažnosť   č.   31814/03;   Katritsch   c.   Francúzsko,   rozsudok   zo 4.   novembra   2010, sťažnosť č. 22575/08). Z judikatúry tiež vyplýva, že pri úvahe, aká úroveň znalosti jazyka konajúceho súdu bola v tom - ktorom prípade potrebná, je relevantná povaha trestného činu, z ktorého bol sťažovateľ obvinený, a tiež zložitosť „oznámení“ adresovaných sťažovateľovi (Protopapa c. Turecko, rozsudok   z 24. februára 2009, sťažnosť č.   16084/90). V prípade Kamasinski   c.   Rakúsko,   rozhodnutie   z 19.   decembra   1989,   sťažnosť   č.   9783/82   súd považoval za dostatočné na zachovanie tohto práva skutočnosť, že obhajca obvineného bol schopný komunikovať aj v jazyku sťažovateľa, aj v jazyku konajúceho súdu.

Z obsahu zápisnice o výsluchu sťažovateľa vykonanom okresným súdom 1. februára 2013   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   počas   výsluchu   vypovedal   a komunikoval v primeranom   rozsahu   relevantnom   pre   náležité   posúdenie   jeho   žiadosti   o prepustenie z väzby. V úvode výsluchu sťažovateľ vyhlásil, že porozumel poučeniu, súvisle vypovedal a vyjadril   sa,   že „iné   k veci   uviesť   nechce“,   po   vyjadrení prokurátora   a svojho   obhajcu v závere   výsluchu   uviedol,   že   sa   pridržiava   svojej   výpovede   a tiež   vyjadrenia   svojho obhajcu.   Obsah   výsluchu   nesignalizuje   žiaden   reálny   jazykový   hendikep   sťažovateľa, v zápisnici, ktorú tak sťažovateľ, ako aj jeho obhajca podpísali, v tomto duchu dokonca nie je obsiahnutá žiadna námietka, či už zo strany sťažovateľa, alebo jeho obhajcu, a žiaden iný relevantný dôkaz preukazujúci opak sťažovateľ ústavnému súdu nepredložil. Ústavný súd tak konštatuje, že v prípade sťažovateľa absencia tlmočníka nijako nezasiahla do jeho práva na   spravodlivý   proces,   preto   posúdil   sťažnosť   sťažovateľa   v uvedenej   časti   ako   zjavne neopodstatnenú.

3. K   námietke   porušenia   základného   práva   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie a jeho rozsudkom sp. zn. 2 Tpo/6/2013 z 15. januára 2013

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   prezentoval   námietku   porušenia   základného   práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktoré   podľa   názoru sťažovateľa porušil krajský súd svojím postupom, keď „rozhodol na arbitrárne a v rozpore s dôkazmi založenými v spise“.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   právo   na   osobnú   slobodu   je garantované čl. 17 ods. 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených   prípadoch   podmieniť   zárukou.   Obsah   označeného   ustanovenia   ústavy korešponduje   právam   vyplývajúcim   z   čl.   5   ods.   4   dohovoru   (napr.   III.   ÚS   7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem iného)   na   kvalitu   tohto   preskúmania.   Rovnako   to   platí   aj   v   prípade   osobitného   typu väzobného   konania,   predmetom   ktorého   je   preskúmanie   žiadosti   o prepustenie   z väzby. Rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vymedzila záver, že záruky čl. 6 dohovoru sa v „trestných“ veciach týkajú len konaní, v ktorých sa rozhoduje o „oprávnenosti“ obvinenia („bien-fondé“) a nevzťahujú sa na mnohé konania súvisiace s trestným stíhaním, ktorých predmetom nie je rozhodovanie o oprávnenosti obvinenia, t. j. rozhodovanie o vine a treste. Vychádzajúc z uvedeného režimu čl. 6 dohovoru nepodlieha (okrem iného) rozhodovanie o väzbe (Neumeister c. Rakúsko z 26. júna 1968 a Matznetter c. Rakúsko z 10. novembra 1969). Procesné garancie pri súdnej kontrole väzby poskytuje čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Obdobne   na   to   poukazuje   judikatúra   ústavného   súdu,   podľa   ktorej   konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže   túto   oblasť   ochrany   práv   upravuje   vo   svojich   ustanoveniach   čl.   5   dohovoru (napr. I. ÚS   200/06,   III.   ÚS   277/07).   Ustanovenie   čl.   6   dohovoru   pritom   predstavuje z hľadiska   jeho   pôsobnosti,   výkladu   a   aplikácie   jeden   celok.   Procesnoprávne   garancie vyplývajúce z čl. 6   ods. 2 a 3 dohovoru sa preto tiež týkajú tej časti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby.

Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúceho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu a ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa   základné   procesné   garancie   spravodlivého   súdneho   konania   s   prihliadnutím na povahu   a   účel   konania   o   väzbe   (čo   platí   aj   vo   vzťahu   k   uvedenému   čl.   5   ods.   4 dohovoru), a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné   špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy (analogicky napr. III. ÚS 68/08, III. ÚS 383/09).

Ústavný súd zdôrazňuje, že s prihliadnutím na skutočnosť kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľa, z hľadiska vymedzenia sťažnostnej námietky príslušným článkom ústavy a dohovoru prihliadal vychádzajúc z princípu viazanosti návrhom na začatie konania v zmysle ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde na petit sťažnosti, v ktorom sťažovateľ subsumoval svoje námietky pod čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe týchto skutočností ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   sťažnosťou   napadnutým   postupom   krajského   súdu   v   konaní o väzbe a obsahom čl. 46 ods.1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

4. K námietke porušenia základného práva zaručeného čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva zaručeného čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru postupom krajského súdu v konaní   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z 15.   januára   2013   a jeho   uznesením sp. zn. 2 Tpo/6/2013 zo 14. februára 2013 (podľa vyjadrenia sťažovateľa: neprimeranou doterajšou   dĺžkou   väzby,   absenciou   zákonných   dôvodov   väzby   a znemožnením   práva sťažovateľa nazerať do vyšetrovacieho spisu zo strany orgánov činných v trestnom konaní)

Tak,   ako   už   bolo   uvedené,   v   zmysle   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavná   ochrana základných   práv   a   slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej   medzinárodnej   zmluvy   je   rozdelená   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd v súlade s princípom subsidiarity, podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného rozhodnutia krajského súdu   jeho   úlohou   nebolo   preskúmať správnosť   skutkových   a právnych   záverov,   o ktoré krajský súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či malo, resp. nemalo byť žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby vyhovené. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade   obmedzila   na   posúdenie   otázky,   či   sa   krajský   súd   s   právne   relevantnou argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v uplatnenej   sťažnosti) vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či je tak odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné.

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem iného)   na   kvalitu   preskúmania.   Väzobné   konanie   týkajúce   sa   rozhodovania   o   osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Jednou z nich je aj právo   na   náležité   odôvodnenie   rozhodnutia.   Jeho   obsahom   je   právo   účastníka   konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným   spôsobom   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj predmetnú časť sťažnosti sťažovateľa.

Krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok relevantných   pre   rozhodnutie   o žiadosti   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby)   vychádzal zo skutkového   a právneho   stavu   uvedeného   v   uznesení   okresného   súdu   poukazujúceho na skutkové okolnosti odôvodňujúce existenciu väzobných dôvodov, ktorého právne závery krajský súd akceptoval.

Pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia okresného súdu posudzoval krajský súd splnenie jednak formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby.

K splneniu hmotnoprávnych predpokladov väzby (zistené skutočnosti nasvedčujúce tomu, že skutok, pre ktorý je trestné stíhanie vedené, bol spáchaný, má znaky trestného činu a existuje   dôvodné   podozrenie,   že   ho   spáchal   sťažovateľ)   krajský   súd   poukázal   jednak na napadnuté uznesenie okresného súdu prezentujúce podľa jeho názoru dôkaznú situáciu v rozsahu   podporujúcom   splnenie   tohto   aspektu   materiálnych   podmienok   väzby a na zdôraznenie   správnosti   zároveň   podrobne   popísal   dosiaľ   získané   dôkazy   (zaistenie vecných   dôkazov   policajnými orgánmi   Švédskeho   kráľovstva,   takisto   zaistenie   vecných dôkazov tuzemskou políciou, výpovede svedkov) a im zodpovedajúci zistený skutkový stav týkajúci   vyšetrovanej   trestnej   činnosti   cezhraničného   charakteru,   pričom   súčasne konštatoval, že doterajším procesom dokazovania k   spochybneniu dôvodného podozrenia vo vzťahu k osobe sťažovateľa nedošlo.

V rámci posúdenia splnenia ďalšieho z aspektov hmotnoprávnych podmienok väzby interpretoval   krajský   súd   v kontexte   argumentačných   námietok   sťažovateľa   obsah súvisiaceho   ustanovenia   §   71   ods.   1   Trestného   poriadku   upravujúceho   materiálne podmienky   väzby,   konkrétne   v prípade   sťažovateľa   väzby   kolúznej   a   preventívnej, a v nadväznosti na to poukázal na okolnosti prezentované už okresným súdom, s ktorými sa stotožnil   a   ktoré   podľa   jeho   názoru   u sťažovateľa   opodstatňujú   dôvodnú   obavu z ovplyvňovania   svedkov   a   z pokračovania   v trestnej   činnosti.   Krajský   súd   vo   vzťahu k dôvodom kolúznej väzby poukázal na potrebu vypočutia spoluobvineného sťažovateľa, ktorého výpoveď nebola zadokumentovaná v rámci tuzemského trestného stíhania vedeného orgánmi prípravného konania. Takisto na tomto mieste zdôraznil krajský súd špecifický charakter vyšetrovanej trestnej činnosti, z ktorej je sťažovateľ dôvodne podozrivý, a síce jej rozsiahly   cezhraničný   charakter   (drogová   trestná   činnosť   spojená   s tranzitom   drog   cez územie   Maďarska   do   škandinávskych   krajín),   ktorý   nasvedčuje   existencii   kontaktov sťažovateľa   na   osoby   participujúce   na   uvedenej   trestnej   činnosti   v zahraničí   a z toho vyplývajúcej dôvodnej obave z ovplyvňovania svedkov, ktorých výpoveď je relevantná pre účely špecifikácie tejto siete osôb (resp. páchateľov) zúčastnených na takto organizovanej trestnej činnosti.

K dôvodom   preventívnej   väzby krajský   súd   argumentoval   dosiaľ   zhromaždenými dôkazmi   nasvedčujúcimi   rozsiahlejšej,   nielen   jednorazovej   participácii   sťažovateľa na vyšetrovanej   trestnej   činnosti   a   tiež   už   spomínaným   cezhraničným   kontaktom sťažovateľa   na   osoby   v zahraničí   zapojené   do   označených   drogových   aktivít.   Tieto okolnosti krajský súd považoval za také, ktoré u osoby sťažovateľa vzbudzujú dôvodnú obavu z pokračovania v tejto trestnej činnosti.

Krajský súd z hľadiska splnenia formálnych podmienok väzby potvrdil   súladnosť postupu orgánov prípravného konania so zásadou prednostného a urýchleného vybavovania väzobných   vecí,   keď   poukázal   na   osobitné   objektívne   okolnosti   trestného   konania   – vyšetrovanie cezhraničnej trestnej činnosti vyžadujúcej si právny styk s cudzinou spojený s väčšou časovou náročnosťou konania oproti štandardným trestným konaniam.

V neposlednom rade krajský súd vyvrátil aj argumentáciu sťažovateľa, v ktorej tento predostrel   tvrdenie   o znemožnení   jeho   práva   (resp.   práva   jeho   obhajcu)   nahliadať do vyšetrovacieho   spisu,   keď   poukázal   na   vedomosti   obhajcu   o dôkazovom   materiáli vyšetrovacieho spisu prezentované v uplatnenej sťažnosti. Uvedené okolnosti krajský súd považoval   za   také,   ktoré   vyvracajú   tvrdenie   obhajoby   o odňatí   tohto   práva.   Takisto krajský súd neakceptoval tvrdenie sťažovateľa o obklieštení práv obhajoby znemožnením možnosti oboznámiť sa s tzv. poznatkami získanými realizáciou odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky podľa ustanovení § 115   a nasledujúcich Trestného poriadku a poučil   sťažovateľa   o možnosti   sa   s týmito   materiálmi   oboznámiť   následne   po   ich tzv. „sprocesnení“ a založení do vyšetrovacieho spisu v zmysle ustanovení § 115 ods. 6 Trestného poriadku („Ak sa má záznam telekomunikačnej prevádzky použiť ako dôkaz, treba k nemu pripojiť, ak to vyhotovený záznam umožňuje, doslovný prepis záznamu, ktorý vyhotoví   príslušník   Policajného   zboru   vykonávajúci   odpočúvanie,   v   rozsahu   zistených skutočností významných pre trestné konanie, s uvedením údajov o mieste, čase, orgáne, ktorý záznam vyhotovil, a zákonnosti vykonávania odpočúvania. Záznam telekomunikačnej prevádzky sa na vhodných elektronických nosičoch uchováva v celosti v spise, ktorých kópie si môže vyžiadať prokurátor a obvinený alebo obhajca. Po ukončení odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky si obvinený alebo obhajca môžu na svoje náklady vyhotoviť   prepis   záznamu   telekomunikačnej   prevádzky   v   rozsahu,   v   akom   to   uznajú za vhodné“).

Ústavný súd konštatuje, že právne závery krajského súdu opierajúce sa o aplikáciu relevantnej právnej úpravy korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom   svojvôle,   ale   komplexného   zhodnotenia   všetkých   skutkových   okolností významných pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia relevantným otázkam formulovaným sťažovateľom v uplatnenej sťažnosti poskytol zrozumiteľnú a náležitú odpoveď.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho krajského   súdu   v   danom   prípade   sú   zlučiteľné   s   obsahom   sťažovateľom   označených článkov ústavy a dohovoru, preto sťažnosť v danej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

S   ohľadom   na   všetky   uvedené   závery   bolo   o   sťažnosti   sťažovateľa   potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2013