znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 270/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. N., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., Š., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods.   1,   2   a   5   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na   obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c)   a ods.   4 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 9 ods. 1 a 3 a čl. 14 ods. 1 a 3 písm. b) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 1 T 18/2010-604 z 8. marca 2011 a postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 20/2011 z 15. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. N. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2011 doručená sťažnosť M. N., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru a čl. 9 ods. 1 a 3 a čl. 14 ods. 1 a 3 písm. b) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) postupom a uznesením Okresného súdu   Bratislava   I (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   1 T 18/2010-604   z 8.   marca   2011 a postupom   a uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 3 Tos 20/2011 z 15. marca 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:«Uznesením OS Bratislava I č. k. 1 T 18/2010 - 604 zo dňa 8. 3. 2011 rozhodol OS Bratislava I tak, že moju žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietol s tým, že u mňa dôvody väzby podľa § 71 ods.   1 písm.   c) Tr. por.   naďalej trvajú.   Proti tomuto uzneseniu   som   na   verejnom   zasadnutí   dňa   8.   3.   2011   ihneď   po   jeho   vyhlásení   podal sťažnosť. Následne som túto sťažnosť prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Ľ. Š. písomne odôvodnil,   a   to   Zdôvodnením   sťažnosti   obžalovaného   proti   uzneseniu   Okresného   súdu Bratislava I č. k. 1 T 18/2010 - 604 zo dňa 8. 3. 2011, zo dňa 15. 3. 2011, ktoré zdôvodnenie bolo ešte toho istého dňa (15. 3. 2011) prostredníctvom faxu zaslané na OS Bratislava I a následne doplnené písomným podaním. O mojej sťažnosti rozhodoval KS v Bratislave na neverejnom zasadnutí dňa 15. 3. 2011, a to konkrétne uznesením sp. zn. 3 Tos 20/2011 zo dňa 15. 3. 2011, pričom rozhodol tak, že moju sťažnosť zamietol.

V odôvodnení uznesenia KS v Bratislave sp. zn. 3 Tos 20/2011 zo dňa 15. 3. 2011, ktorým bola moja sťažnosť zamietnutá, KS v Bratislave okrem iného uviedol aj nasledovné: „Proti   tomuto   uzneseniu   podal   v   zákonnej   lehote   obžalovaný   sťažnosť,   ktorú   bližšie neodôvodnil.“

Poukazujem na to, že OS Bratislava I uznesením č. k. 1 T 18/2010 - 604 zo dňa 8. 3. 2011 rozhodoval v utorok, pričom písomné vyhotovenie predmetného uznesenia bolo môjmu obhajcovi doručené dňa 11. 3. 2011, t. j. v piatok a následne už dňa 15. 3. 2011, t. j. v utorok, rozhodoval o mojej sťažnosti KS v Bratislave...

Z uvedeného mám za to, že zo strany OS Bratislava I bol spis na rozhodnutie o mojej sťažnosti postúpený skôr ako mal vykázané doručenie uznesenia č. k. 1 T 18/2010 - 604 zo dňa 8. 3. 2011 môjmu obhajcovi, čím pochybil OS Bratislava I alebo došlo k pochybeniu na strane KS v Bratislave, ktorého senát, ktorý o mojej sťažnosti rozhodoval, nemal náležitý čas na to, aby si predmetný spis vo veci môjho prepustenia z väzby na slobodu náležité naštudoval a vo veci spravodlivo a v súlade so zákonom rozhodol, keďže ako som uviedol v odôvodnení sťažnosti zo dňa 15. 3. 2011 proti uzneseniu OS Bratislava i č. k. 1 T 18/2010

- 604 zo dňa 8. 3. 2011, mám za preukázané, že v mojom prípade dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por nie sú dané, a to aj vzhľadom na psychiatrický a psychologický znalecký posudok vo vzťahu k mojej osobe...

Je nevyhnutné, aby som mal ako obžalovaný možnosť zdôvodniť svoju sťažnosť proti rozhodnutiu o mojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu po porade s mojím obhajcom a po tom, ako on mal možnosť oboznámiť sa s rozhodnutím prvostupňového súdu a s jeho odôvodnením,   pričom   v   mojom   prípade   toto   moje   právo   bolo   porušené,   keďže   medzi doručením   príslušného   prvostupňového   rozhodnutia   môjmu   obhajcovi   (11.   3.   2011) a rozhodnutím KS v Bratislave (15. 3. 2011) bol rozdiel len jedného pracovného dňa. Zároveň mám za to, že uznesenie OS Bratislava I č. k. 1 T 18/2010-604 zo dňa 8. 3. 2011 ako aj uznesenie KS v Bratislave sp. zn. 3 Tos 20/2011 zo dňa 15. 3. 2011 trpia arbitrárnosťou,   keďže   príslušné   súdu   moju   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu v prípade   OS   Bratislava   I,   resp.   moju   sťažnosť   v   prípade   KS   v   Bratislave,   zamietli svojvoľne, pričom ako dôvod zamietnutia uvádzajú jedine psychologický a psychiatrický posudok   na   moju   osobu,   z   ktoré   nedôsledne   a   svojvoľne   vytrhli   určité   závery,   avšak v žiadnom smere   nezohľadnili   záver psychiatrického   posudku,   v ktorom znalci   výslovne odpovedali na otázku mojej nebezpečnosti po prepustení na slobodu, ktorú nebezpečnosť znalci   vyslovene   vylúčili,   avšak   tento   záver   súdy   v   žiadnom   smere   nezohľadnili   a   ani v odôvodneniach predmetných uznesení vôbec neuviedli...

Z vyššie uvedeného jasne vyplýva, že znalci z odboru psychiatria u mňa nevidia žiadne   riziko   pre   spoločnosť   v   súvislosti   s   mojím   osobnostným   rozpoložením.   Z   ich znaleckého posudku nevyplýva žiadna obava, ktorá by odôvodňovala u mňa ďalšie trvanie väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Preto argumenty súdu týkajúce sa obavy, že po prepustení na slobodu budem vzhľadom na výsledky psychiatrických posudkov nebezpečný pre spoločnosť   a budem   pokračovať   v páchaní   trestnej   činnosti,   príp.   dokonám   nejaký trestný   čin,   nie   sú   v   žiadnom   smere   namieste,   nie   sú   ničím   podložené   a   ani   ničím odôvodnené...

Postupom OS Bratislava I a KS v Bratislave bolo jednoznačne porušené právo na obhajobu,   ako   aj   znemožnená   činnosť   obhajcu   v   tom   smere,   aby   náležité   s   odbornou starostlivosťou obhajoval záujmy svojho klienta. Porušenia vidím najmä v tom, že mi ako odsúdenému nebol poskytnutý primeraný čas a možnosť na prípravu obhajoby, ktoré mi garantuje jednak čl. 50 ods. 3 Ústavy SR (obdobne čl. 40 ods. 3 listiny), čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru,   čl.   14   ods.   3   písm.   b)   Paktu,   ale   aj §   34 ods.   4 Tr.   por.;   týmto postupom OS Bratislava   I   ako   aj   KS   v   Bratislave   mi   bolo   odopreté   právo   vyjadrovať   sa k skutočnostiam významným pre trestné konanie, ktoré mi garantuje § 34 ods. 1 Tr. por... Vyššie   uvedené   ustanovenia   Ústavy   SR   a   medzinárodných   zmlúv,   ktorými   je   SR viazaná,   garantujú   obvineným   právo   na   obhajobu,   ktorého   súčasťou   je   aj   právo   mať možnosť a primeraný čas na prípravu obhajoby, toto v mojom prípade bolo jednoznačne porušené, keď mi súdy poskytli čas na zdôvodnenie mojej sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu   v   trvaní   iba   1   pracovného   dňa   (k   doručeniu   písomného   vyhotovenia prvostupňového   rozhodnutia   môjmu   obhajcovi   došlo   dňa   11.   3.   2011,   t.   j.   v   piatok, a k rozhodnutiu orgánu príslušného na rozhodovanie o sťažnosti došlo už 15. 3. 2011, t. j. v utorok), čím mi bolo upreté právo na obhajobu, na primeraný čas na prípravu obhajoby a zároveň   bol   znemožnený   môjmu   obhajcovi   náležitý   výkon   obhajoby   s   odbornou starostlivosťou,   čo   je   vzhľadom   na   ústavné   a   medzinárodné   právne   garancie   práva   na obhajobu neprípustné.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 1 T 18/2010 - 604 zo dňa   8.   3.   2011   ako   aj   postupom   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn. 3 Tos 20/2011 zo dňa 15. 3. 2011 boli porušené čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. c, čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 9 ods. 1, čl. 9 ods. 3, čl. 14 ods. 1 a čl. 14 ods. 3 písm. b) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.

2.   Podľa   §   56   ods.   2   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   ústavný   súd   zrušuje   právoplatné uznesenie KS v Bratislave sp. zn. 3 Tos 20/2011 zo dňa 15. 3. 2011, ako aj uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 1 T 18/2010 - 604 zo dňa 8. 3. 2011 a podľa § 56 ods. 3 písm. c) zákona č. 38/1993 Z. z. ústavný súd zakazuje OS Bratislava I a KS v Bratislave pokračovanie v porušovaní základného práva na osobnú slobodu, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na obhajobu sťažovateľa.

3. Ústavný súd v zmysle § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Eur.

4. Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu   trov   konania   vo   výške   667,08   Eur   (za   2   úkony   právnej   služby   -   príprava   a prevzatie zo dňa 30. 3. 2011 a podanie sťažnosti zo dňa 30. 3. 2011 á 270,54 Eur, spolu 541,08 Eur + 20% DPH, spolu: 649,30 Eur + 2x režijný paušál po 7,41 Eur + 20% DPH, spolu 17,78 Eur), ktoré je povinný zaplatiť porušovateľ práva do 3 dní od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Pri prerokovaní časti sťažnosti pre namietané porušenie sťažovateľom označených práv   podľa   ústavy,   dohovoru   a paktu   postupom   a   uznesením   okresného   súdu   č.   k. 1 T 18/2010-604   z 8.   marca   2011   ústavný   súd   vychádzal   z   princípu   subsidiarity   podľa čl. 127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým   spôsobom,   že   ochrany   základného   práva   a   slobody   sa   na   ústavnom   súde   možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom   na   to,   že   na   preskúmanie   postupu   a uznesenia   okresného   súdu   bol v prvom rade povolaný krajský súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný súd sťažnosť v časti, ktorá smerovala proti postupu a uzneseniu súdu prvého stupňa   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr. IV. ÚS 405/04,   III.   ÚS   133/05,   III.   ÚS   290/06,   III.   ÚS   288/07,   III.   ÚS   208/08, III. ÚS 72/09).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) dohovoru a čl. 9 ods. 1 a 3 a čl. 14 ods. 1 a 3 písm. b) paktu postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 20/2011 z 15. marca 2011.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo... aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru [obdobne čl. 9 ods. 1 paktu] každý má právo na slobodu   a osobnú bezpečnosť.   Nikoho nemožno pozbaviť slobody   okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne čl. 14 ods. 1 paktu) každý má právo na to, aby jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru [obdobne čl. 14 ods. 3 písm. b) paktu] každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

Podľa čl. 9 ods. 3 paktu každý, kto je zatknutý alebo zadržaný na základe obvinenia z trestného činu, musí sa bez meškania predviesť pred sudcu alebo iného úradníka, ktorý je zákonom splnomocnený vykonávať sudcovskú právomoc, a má právo na trestné konanie v primeranom   čase   alebo   na   prepustenie.   Nie   je   všeobecným   pravidlom,   aby   sa   osoby čakajúce na trestné konanie držali vo väzbe; prepustenie sa však môže podmieniť zárukami, že   sa   dostavia   na   trestné   konanie   v   akomkoľvek   inom   štádiu   súdneho   konania   a   na vynesenie rozsudku.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).

Pokiaľ   ide   o   námietky   sťažovateľa   týkajúce   sa   porušenia   jeho   základného   práva vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (i   podľa   čl.   14   ods.   1   paktu) postupom   a   uznesením   krajského   súdu,   ktorým   bola   zamietnutá   jeho   sťažnosť   proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ústavný súd ich už   na   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax Európskeho súdu pre   ľudské   práva,   podľa   ktorej   osobnú   slobodu   chráni   v   zásade   čl.   5   dohovoru   (napr. rozsudok De Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), respektíve čl. 17 ústavy (prípadne čl. 9 paktu), pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (respektíve čl. 14 ods. 1 paktu) o práve na spravodlivé súdne konanie či   ustanovenie   čl.   48   ods.   2   ústavy   garantujúce   možnosť   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom (obdobne napr. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010).

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   ďalej   sa   venoval   už   len preskúmaniu postupu a rozhodnutia krajského súdu z hľadiska dodržania záruk zakotvených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru a čl. 9 ods. 1 a 3 a čl. 14 ods. 3 písm. b) paktu.

Preskúmaním obsahu sťažnosti dospel ústavný súd k záveru, že vo vzťahu k postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľ predostrel tieto námietky:

1. Namietal, že aj napriek tomu, že svoju sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu prostredníctvom   svojho   obhajcu   písomne   zdôvodnil,   krajský   súd   argumenty   obsiahnuté v nej nezohľadnil odvolávajúc sa na to, že sťažovateľ písomné dôvody sťažnosti neposkytol.

2. Namietal, že mu nebol poskytnutý primeraný čas na uplatnenie práva na obhajobu, keďže rozhodnutie okresného súdu bolo jeho obhajcovi doručené 11. marca 2011 (piatok) a krajský   súdu   jeho sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného   súdu   zamietol   15.   marca   2011 (utorok), z čoho vyplýva, že jeho obhajcovi bol poskytnutý len jeden pracovný deň, aby predostrel argumenty proti ponechaniu sťažovateľa vo väzbe.

3. Namietal, že uznesenie krajského súdu je svojvoľné a nezákonné z toho dôvodu, že   druhostupňový   súd   opodstatnenosť   väzobného   dôvodu   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c) Trestného   poriadku   odôvodnil   závermi   znaleckých   posudkov   z odvetvia   psychológie   a psychiatrie, čo podľa názoru sťažovateľa samo osebe nemôže zakladať dôvod preventívnej väzby.

Ústavný súd majúc na pamäti námietky sťažovateľa zistil, že 3. marca 2010 bola na okresnom súde naňho podaná obžaloba za prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. b) Trestného zákona a pokus obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 14 ods. 1 a § 145 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. c) Trestného zákona.

Dňa   9.   februára   2011   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie   z väzby,   ktorú   podal   prostredníctvom   svojho   obhajcu.   V tejto   žiadosti sťažovateľ uviedol, že sa naňho hľadí, ako keby nebol súdne trestaný, a preto mu nie sú známe dôvody,   ktoré   viedli okresný   súd   k záveru   o tom, že bude   pokračovať v trestnej činnosti. Sťažovateľ vyslovil názor, že uňho nie sú dané dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a že aj doterajšie trestné konanie preukázalo, že ku skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, nedošlo tak, ako to udával poškodený. Na základe toho žiadal o prepustenie z väzby na slobodu.

O žiadosti sťažovateľa rozhodol okresný súd na neverejnom zasadnutí 8. marca 2011 uznesením č. k. 1 T 18/2010-604 tak, že ju zamietol. Na neverejnom zasadnutí boli okrem sťažovateľa prítomní obidvaja jeho obhajcovia a prokurátor. Po vyhlásení uznesenia, jeho odôvodnení   a poučení   o opravnom   prostriedku   podal   sťažovateľ   proti   nemu   sťažnosť. Zo zápisnice o neverejnom zasadnutí z 8. marca 2011 je zrejmé, že sťažovateľ túto sťažnosť neodôvodnil. Podľa zistení ústavného súdu k odôvodneniu sťažnosti došlo až písomným podaním sťažovateľa podaným prostredníctvom jeho obhajcu 15. marca 2011.

O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu súdu prvého stupňa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 20/2011 z 15. marca 2011 tak, že ju zamietol.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol: «Uznesením okresného súdu bola zamietnutá žiadosť obžalovaného... o prepustenie na slobodu...

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote obžalovaný sťažnosť, ktorú bližšie neodôvodnil...

Obžalovaný N. bol vzatý do väzby dňom 03. 09. 2009 z dôvodov § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., obžaloba bola podaná na okresný súd dňa 03. 03. 2010, ktorý o ďalšom trvaní väzby rozhodol postupom podľa § 238 ods. 1 Tr. por. dňa 23. 03. 2010 tak, že obžalovaného naďalej ponechal vo väzbe...

Dňa 09. 02. 2011 bola Okresnému súdu Bratislava I doručená žiadosť obžalovaného o prepustenie   na   slobodu,   v ktorej   konštatuje,   že   sa   na   neho   hľadí   akoby   nebol   súdne trestaný a preto podľa jeho názoru nikdy nebol a ani nie je daný u neho dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. V žiadosti obžalovaný ďalej upriamuje pozornosť na výsledky dokazovania z doterajšieho hlavného pojednávania, ktoré podľa neho preukazujú to, že nedošlo ku skutku, ktorý je opísaný v obžalobe...

Po preskúmaní veci aj odvolací súd dospel k záveru, že u obžalovaného N. je stále daný dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Podľa názoru odvolacieho súdu v dôkaznej situácii nenastala taká zmena, ktorá by už v tomto štádiu viedla k úvahám, že žalovaný skutok sa nestal. Bez akýchkoľvek pochybností možno vysloviť, že doposiaľ získané dôkazy nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a nepochybne je dôvodné podozrenie, že skutok spáchal obžalovaný. Keďže   rozhodovanie   o   väzbe   nie   je   rozhodovanie   o   vine   samotnej,   bolo   by   predčasné v tomto štádiu konania zaoberať sa úvahami o právnom posúdení konania obžalovaného, pre ktoré je podaná obžaloba.

Aj keď je pravdou, že na obžalovaného sa hľadí akoby nebol súdne trestaný, pričom nebol potrestaný ani v priestupkovom konaní, odvolací súd je toho názoru, že je u neho daný dôvod väzby tak, ako ustálil okresný súd. Obava z pokračovania v násilnej trestnej činnosti   vyplýva   predovšetkým   z   osoby   obžalovaného,   ktorý   má   evidentné   sklony   na páchanie násilnej trestnej činnosti, pre ktorú sa doposiaľ opakovane dostal do rozporu so zákonom. V súlade s týmto konštatovaním vyznieva záver znalcov z odboru psychiatrie, ktorí hodnotia osobu obžalovaného ako osobnosť so zníženou schopnosťou ohľaduplnosti a zvýšeným vydobýjaním si pozornosti arogantným spôsobom.»

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa uvedenú v bode 1, a teda že krajský súd nevzal do úvahy písomné odôvodnenie jeho sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu, ústavný súd mal na pamäti, že účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru aj čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je poskytnutie práva osobám, ktoré boli pozbavené osobnej slobody, spočívajúceho v možnosti súdnej kontroly   rozhodnutí   a   opatrení,   na   základe   ktorých   bol   zásah   do   ich   osobnej   slobody vykonaný. Medzi záruky, ktoré garantujú tieto články, nepochybne patrí aj právo osoby predložiť   súdu   argumenty   a   vyjadrenia   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe   (napr. III. ÚS 84/06,   III.   ÚS   291/06),   ako   aj   právo   osoby   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným spôsobom,   jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti   pritom   zaväzuje   súdy,   aby   pre   svoje   rozhodnutia   poskytli   dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09).

Sťažovateľ   tvrdil,   že   krajský   súd   nezohľadnil   jeho   argumenty   proti   ponechaniu vo väzbe, keď konštatoval, že svoju sťažnosť bližšie neodôvodnil.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   zistil,   čo   napokon   potvrdil   aj   samotný   sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, že uznesenie okresného súdu č. k. 1 T 18/2010-604 z 8. marca 2011 bolo jeho obhajcom doručené 11. marca 2011 (piatok). Sťažovateľovi bolo doručené 10. marca 2011. Z poučenia, ktoré je súčasťou tohto rozhodnutia, vyplýva, že sťažnosť proti nemu bolo možné podať do troch dní od jeho oznámenia (§ 187 ods. 1 Trestného poriadku). Sťažovateľ už na neverejnom zasadnutí 8. marca 2011 do zápisnice zahlásil,   že   podáva   proti   uzneseniu   sťažnosť,   ktorú   mal možnosť   dodatočne   odôvodniť v lehote   stanovenej   na   podanie   takej   sťažnosti,   a teda   v lehote   troch   dní   od   oznámenia (doručenia) rozhodnutia. Keďže jeho obhajcom bolo uznesenie doručené 11. marca 2011, posledným dňom na podanie (doplnenie dôvodov) sťažnosti bol pondelok 14. marca 2011. Ak teda krajský súd rozhodujúci o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu na neverejnom zasadnutí   15.   marca   2011   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   konštatoval,   že   sťažovateľ sťažnosť zahlásenú do zápisnice o neverejnom zasadnutí 8. marca 2011 nijako neodôvodnil, postupoval   správne   a v súlade   s reálnym   stavom.   Sťažovateľ   prostredníctvom   svojho obhajcu   odôvodnil   sťažnosť   až   po   uplynutí   trojdňovej   lehoty   poskytnutej   na   podanie sťažnosti, a to písomným podaním doručeným okresnému súdu 15. marca 2011, t. j. v deň, keď   o sťažnosti   rozhodoval   druhostupňový   súd.   Ten   zo zrejmých   dôvodov   musel konštatovať, že sťažnosť sťažovateľa nebola zdôvodnená.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť, pretože nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením označených práv a postupom a uznesením krajského súdu.

Preskúmaním   námietky   sťažovateľa   uvedenej   v bode   2,   a teda   že   jeho   obhajcovi nebol na účely uplatnenia práva na obhajobu poskytnutý dostatočný časový priestor (len jeden pracovný deň), aby pred rozhodnutím krajského súdu mohol poskytnúť argumenty proti   jeho   ponechaniu   vo   väzbe,   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   aj   túto   je   potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na jednu zo základných zásad trestného konania zakotvenú v § 2 ods. 6 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súdy sú povinné vybavovať väzobné veci prednostne a urýchlene.

Podľa   názoru   ústavného súdu   sa   krajský   súd   dôsledne   riadil   touto   zásadou,   keď o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu rozhodol v lehote 7 dní od rozhodnutia súdu prvého stupňa.

To, že krajský súd rozhodol bezprostredne po uplynutí trojdňovej lehoty na podanie opravného   prostriedku,   nemôže   v okolnostiach   daného   prípadu   znamenať   porušenie sťažovateľom označených práv.

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľ a jeho obhajcovia mali dostatočný časový priestor na uplatnenie jeho práva na obhajobu, keďže neverejné zasadnutie okresného súdu, na ktorom boli všetci prítomní, sa uskutočnilo 8. marca 2011 a krajský súd o sťažnosti rozhodoval   až   15.   marca   2011.   Zo   zápisnice   o neverejnom   zasadnutí   okresného   súdu vyplýva, že po vyhlásení rozhodnutia ho predseda senátu aj odôvodnil. To znamená, že sťažovateľ a jeho obhajcovia poznali argumenty okresného súdu už 8. marca 2011, pričom ústavnému   súdu   nie   sú   známe žiadne   okolnosti,   ktoré   by   im   bránili   v tom,   aby   mohli efektívnym spôsobom uplatniť sťažovateľovo právo na obhajobu. Navyše, argumenty proti ponechaniu   sťažovateľa   vo   väzbe   neboli   uplatnené   v stanovenej   lehote   troch   dní   od doručenia uznesenia okresného súdu, a preto krajský súd na ne ani nemohol prihliadnuť.

V rámci svojej judikatúry ústavný súd už vyslovil, že v prvom rade je všeobecný súd povinný   poskytnúť   ochranu   základným   právam   a   slobodám   sťažovateľa,   ale   na   druhej strane   nemožno   bagatelizovať   význam,   podstatu   a   zmysel   obhajoby,   v   rámci   ktorej   sa obvinený háji sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Ak takéhoto obhajcu má alebo ho musí mať, je potom jeho úlohou obhajovať práva obvineného čo najúčinnejším spôsobom, pod   ktorým   treba bez pochýb   rozumieť aj aktívny prístup   obhajcu pri   obhajovaní jeho záujmov, ako aj starostlivosť obhajcu zameranú na to, aby boli náležite a včas objasnené skutočnosti, ktoré vinu obvineného vyvracajú alebo ju zmierňujú (III. ÚS 392/09).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že lehota 6 dní (od 8. marca 2011, keď rozhodol okresný súd, do 14. marca 2011, keď uplynula trojdňová lehota na podanie   opravného   prostriedku   proti   uzneseniu   okresného   súdu)   predstavuje   dostatočný časový priestor na to, aby sťažovateľ a jeho obhajcovia účinným spôsobom uplatnili jeho právo na obhajobu a aby pripravili a predložili argumenty proti   ponechaniu sťažovateľa vo väzbe. Skutočnosť, že ani sťažovateľ, ani jeho obhajcovia tak neučinili, nemožno pričítať na vrub krajskému súdu.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa (uvedenú v bode 3) o tom, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tos 20/2011 z 15. marca 2011 je nezákonné a svojvoľné, pretože uňho nie je daný dôvod preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, aj túto ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Krajský súd odôvodnil sťažovateľovu väzbu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku tými skutkovými okolnosťami, že aj keď sa na neho hľadí akoby nebol trestný, tendencia páchať násilnú trestnú činnosť je uňho zjavná, pretože už viackrát sa za obdobnú trestnú činnosť dostal „do konfliktu so zákonom“. Okrem toho krajský súd poukázal na povahu   a   charakter   sťažovateľovej   osobnosti,   ktorú   závery   znalcov   označili   za neohľaduplnú so snahou vydobýjať si pozornosť arogantným spôsobom.

Keďže   úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či   všeobecné   súdy   v   namietaných rozhodnutiach   správne   aplikujú   právo,   či   dané   rozhodnutia   sú   odôvodnené   a či   nenesú znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého   zo   základných   práv   a slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné (III. ÚS 271/07).

Pridržiavajúc sa citovanej judikatúry ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd dôvod   preventívnej   väzby   sťažovateľa   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku odôvodnil   relevantnými   skutkovými   okolnosťami,   ktoré   nevyvolávajú   pochybnosti o ústavnej konformnosti napadnutého rozhodnutia.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   prijatým   rozhodnutím   poskytol   jasný a odôvodnený   obraz   o   potrebe   ďalšieho   zotrvania   sťažovateľa   vo   väzbe.   Z   uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú a z tohto dôvodu   ju   už   na   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde odmietol.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

Na základe uvedených skutočností bolo potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2011