znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 270/06-36

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov   Eduarda   Báránya   a Ľubomíra   Dobríka   vo   veci   sťažnosti   A.   Š.,   B.,   zastúpenej advokátom   JUDr.   J.   G.,   T.,   v ktorej   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 20 C 181/02, na neverejnom zasadnutí 4. januára 2007 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 181/02   p o r u š i l základné právo A. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   IV   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   20   C   181/02 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. A. Š.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Bratislava   IV p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava IV   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania A. Š. v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) na adresu jej advokáta JUDr. J. G., T., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti A. Š. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 270/06-11   z   23.   augusta   2006   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť A. Š., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom   JUDr.   J.   G.,   T.,   v ktorej   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 181/02.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 28. mája 2002 okresnému súdu žalobu   o vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   ktorá   je   vedená   pod sp. zn. 20 C 181/02.

Podľa   sťažovateľky   prieťahy   v predmetnom   konaní   vznikli   a i naďalej   vznikajú nielen nekonaním okresného súdu, ale aj v dôsledku jeho neefektívnych úkonov. Okresný súd   v tejto   veci   podľa   nej   v dlhších   časových   úsekoch   procesné   úkony   buď   vôbec nevykonával alebo ich síce vykonal, avšak išlo o úkony, ktoré nesmerovali k vyriešeniu merita veci (napr. odročovanie pojednávaní na neurčito bez konkrétneho účelu), resp. išlo o úkony, ktoré sa dali vykonať naraz, a nie postupne (napr. priberanie znalcov atď.).

Prieťahy v tomto konaní boli spôsobené podľa nej tiež „nečinnosťou súdu vo vzťahu k pribratým znalcom, ktorí vypracovávali a vypracovávajú znalecké posudky neprimerane dlho   (čím   zase   stratia   význam   prvé   posudky   vzhľadom   k plynutiu   času   a zmenám   cien ohodnocovaných   vecí   z toho   vyplývajúcim),   čo   súd   akceptoval,   akceptuje   a nevykonal žiadne opatrenia, aby zabezpečil plynulý postup.“

Predmetné   konanie trvá   už štyri   roky   a jeho dĺžku   podľa   sťažovateľky   nemožno ospravedlniť   skutkovou   ani právnou   zložitosťou   tejto   veci,   pretože   v tomto   prípade   ide o „bežný“ a „často frekventovaný“ spor.

Sťažovateľka napokon poukázala aj na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej sudca zodpovedá aj za činnosť osôb vystupujúcich v oficiálnom postavení súdu – napr. znalcov.

Vo   vzťahu   k podľa   nej   najčastejšie   používanej   argumentácii   súdov   týkajúcej   sa vysokého   množstva   prejednávaných   vecí   na   súde   a zaťaženosti   jednotlivých   sudcov poukázala   na   rozhodnutia   ústavného   súdu,   v ktorých   konštatoval,   že   takýto   stav,   hoci zodpovedá mnohokrát realite, nemôže byť prekážkou v naplnení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala,   aby ústavný súd nálezom rozhodol, že jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 20 C 181/02 porušené, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v 80 000 Sk a zaviazal okresný súd nahradiť jej trovy právneho zastúpenia.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci a túto skutočnosť potvrdil aj jej právny zástupca podaním doručeným ústavnému súdu 27. septembra 2006.

Predsedníčka   okresného   súdu   ústavnému   súdu   na   základe   jeho   výzvy   podaním č. Spr. 3460/06   z 5.   decembra   2006   oznámila,   že   netrvá   na   konaní   verejného   ústneho pojednávania   v predmetnej   veci   a zároveň   sa   ospravedlnila   za   nepredloženie   vyjadrenia v tejto veci, pričom ako dôvod uviedla, že spis v tejto veci sa nachádza na Krajskom súde v Bratislave.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľka   doručila   28.   mája   2002   okresnému   súdu   návrh   na   začatie   konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM) smerujúci proti Ing. I. F., B. (ďalej len „žalovaný“). Tento návrh bol zaevidovaný pod sp. zn. 20 C 181/02.

Pokynom z 29. mája 2002 vo veci konajúci sudca nariadil pojednávanie na 27. jún 2002. Vyjadrenie žalovaného k podanému návrhu bolo okresnému súdu doručené 19. júna 2002. Okresný súd pojednávanie konané 27. júna 2002 za účasti účastníkov konania odročil na 25. júl 2002 s tým, že žalovaný predloží súdu návrh na zostatkové ceny hnuteľných vecí a súd ustanoví znalca na ocenenie nehnuteľností patriacich do BSM. Žalovaný podaním doručeným 4. júla 2002 vyjadril svoju nespokojnosť so spôsobom vedenia pojednávania zákonnou sudkyňou a súčasne vzniesol proti nej námietku zaujatosti (v jeho prílohe súdu doručil viaceré listinné dôkazy).

Na základe pokynu z 10. júla 2002 bol okresným súdom zrušený nariadený termín pojednávania   z dôvodu   vznesenia   námietky   zaujatosti   žalovaným.   Oznámenie   o tejto skutočnosti bolo zaslané účastníkom konania a podanie žalovaného doručené súdu 4. júla 2002 bolo zaslané sťažovateľke na vyjadrenie v lehote 7 dní. Sťažovateľka 22. júla 2002 okresnému súdu doručila svoje vyjadrenie k podaniu žalovaného.

Zákonná   sudkyňa   sa   následne   13.   augusta   2002   vyjadrila   k podanej   námietke zaujatosti   a spis   predložila   28.   augusta   2002   Krajskému   súdu   v Bratislave   (ďalej   len „krajský   súd“).   Uznesením   č.   k.   12   Nc   40/02-38   z 18.   septembra   2002   krajský   súd v predmetnej veci rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania tejto veci. Spis bol okresnému súdu vrátený 14. novembra 2002.

Úpravou zo 17. januára 2003 zákonný sudca nariadil pojednávanie v predmetnej veci na   27.   február   2003,   nechal   účastníkom   konania   doručiť   uznesenie   krajského   súdu a žalovaného vyzvať na predloženie vyjadrenia ohľadom zostatkových cien hnuteľných vecí najneskôr   ku   dňu   pojednávania.   Žalovaný   sa   podaním   zo   17.   februára   2003   vyjadril k uzneseniu krajského súdu z 18. septembra 2002.

Okresný súd pojednávanie konané 27. februára 2003 uznesením odročil na neurčito s tým, že bude nariadené znalecké dokazovanie za účelom zistenia zostatkovej hodnoty majetku patriaceho do BSM. Podaním z 10. marca 2003 žalovaný zaslal súdu listinný dôkaz o svojej ďalšej vyživovacej povinnosti.

Uznesením sp. zn. 20 C 181/02 z 21. marca 2003 okresný súd v predmetnej veci ustanovil znalca z odboru stavebníctva, odvetvie oceňovania nehnuteľností Ing. V. F., ktorý mal znalecký posudok vyhotoviť v lehote 60 dní. Žalovaný sa proti uzneseniu z 21. marca 2003 odvolal podaním doručeným okresnému súdu 24. apríla 2003.

Okresný súd 30. mája 2003 predložil spis v uvedenej veci na rozhodnutie krajskému súdu. Spis bol vrátený späť okresnému súdu 8. septembra 2003 spolu s uznesením, ktorým krajský súd rozhodnutie okresného súdu vo výroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný uhradiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania potvrdil, a vo výroku, ktorým bola znalcovi uložená úloha určiť všeobecnú cenu nehnuteľností ku dňu vykonania obhliadky odvolanie žalovaného odmietol. Na základe pokynu z 12. septembra 2003 bolo uvedené uznesenie zaslané účastníkom konania.

Zákonný   sudca   nechal   pokynom   z 20.   októbra   2003   doručiť   spis   ustanovenému znalcovi. Ustanovený znalec vypracované posudky č. 10/2003 a č. 11/2003 okresnému súdu doručil   7.   januára 2004.   Uzneseniami z 8.   januára 2004,   ktoré   nadobudli právoplatnosť 3. decembra   2004,   bola   ustanovenému   znalcovi   priznaná   odmena   za   vypracovanie znaleckých posudkov.

Okresný   súd   na   základe   pokynu   z 26.   januára   2004   účastníkom   konania   zasielal uznesenia z 8. januára 2004 spolu so znaleckými posudkami, aby sa k nim v lehote 10 dní vyjadrili a žalovaného súčasne vyzval, aby mu oznámil, či súhlasí so zostatkovými cenami hnuteľných vecí tak, ako ich uvádza sťažovateľka, alebo aby mu v tej istej lehote podal svoj návrh v dvoch písomných vyhotoveniach.

Žalovaný sa k znaleckým posudkom vyjadril podaním doručeným 16. februára 2004. Proti   uzneseniam   okresného   súdu   z 8.   januára   2004   podal   žalovaný   18.   februára   2004 odvolanie.   Spis   v uvedenej   veci   bol   krajskému   súdu   doručený   25.   februára   2004. Uznesením č. k. 8 Co 56/04-149, 8 Co 57/04 z 31. augusta 2004 krajský súd uznesenia okresného   súdu   z 8.   januára   2004   potvrdil.   Spisový   materiál   v predmetnej   veci   bol okresnému súdu doručený 8. novembra 2004. Úpravou z 8. novembra 2004 bol daný pokyn na doručenia uznesenia krajského súdu účastníkom konania.

Vo   veci   konajúci   sudca   pokynom   zo   17.   mája   2005   nariadil   na   28.   jún   2005 pojednávanie v predmetnej veci.

Pojednávanie konané 28. júna 2005 bolo okresným súdom odročené na 29. november 2005 za účelom vykonania ďalšieho dokazovania v predmetnej veci. Podaním doručeným okresnému súdu 20. júla 2005 právny zástupca sťažovateľky okresnému súdu oznámil, že všetok hnuteľný a nehnuteľný majetok už v priebehu konania z ich strany bol označený a na ocenenie hnuteľných vecí navrhol do konania pribrať znalca.

Podaním   doručeným   okresnému   súdu   8.   novembra   2005   žalovaný   požiadal o odročenie   pojednávania   v predmetnej   veci,   pretože   v krátkom   čase   môže   dôjsť k mimosúdnej   dohode   o vyporiadaní   BSM   medzi   účastníkmi   konania   a z pracovných dôvodov bude v deň pojednávania mimo B.

Pojednávanie   konané   29.   novembra   2005   bolo   po   vypočutí   znalca   uznesením odročené na neurčito s tým, že súd uložil právnemu zástupcovi sťažovateľky povinnosť oznámiť mu účty žalovaného, na ktorých mohol mať finančné prostriedky, a bude nariadené znalecké   dokazovanie   (za   účelom   ohodnotenia   hnuteľných   vecí).   Na   základe   pokynu z 22. januára 2006   bola právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   zasielaná výzva   na   splnenie povinnosti uloženej mu na poslednom pojednávaní. Právny zástupca sťažovateľky na výzvu súdu odpovedal podaním doručeným 24. februára 2006.

Dňa 20. marca 2006 doručila sťažovateľka okresnému súdu sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní.

Okresný súd uznesením č. k. 20 C 181/02-178 z 22. marca 2006 v predmetnej veci ustanovil znalca Ing. S. G. z odboru doprava cestná, ktorému uložil vypracovať znalecký posudok v lehote 60 dní. Uznesením č. k. 20 C 181/02-180 z 22. marca 2006 ustanovil znalca   Ing.   J.   H.   za   znalca   z odboru   bytové   zariadenie,   ktorý   mal   znalecký   posudok v predmetnej veci vypracovať v lehote 60 dní. Podaním doručeným 13. apríla 2006 právny zástupca sťažovateľky okresný súd upozornil, že v týchto uzneseniach chýba údaj o tom, ku ktorému dňu má znalec hnuteľné veci ohodnotiť, a súčasne požiadal ohodnotiť predmetné veci ku dňu zániku manželstva a zároveň ku dňu vyporiadania.

Žalovaný   proti   uzneseniam   z 22.   marca   2006   podal   13.   apríla   2006   odvolanie. Spisový materiál v predmetnej veci bol 21. apríla 2006 doručený krajskému súdu, ktorý uznesením č. k. 6 Co 181/06-187, 6 Co 184/06 z 28. apríla 2006 uznesenia okresného súdu potvrdil. Spis bol vrátený späť okresnému súdu 7. júna 2006.

Znalec Ing. J. H. podaním z 10. mája 2006 oznámil súpis vecí, ktorých všeobecnú cenu nemôže určiť a súčasne požiadal o zaslanie ďalších údajov potrebných k vypracovaniu znaleckého posudku. Znalecký posudok č. 4/2006 bol znalcom Ing. J. H. okresnému súdu doručený 6. júna 2006. Na základe pokynu z 21. júla 2006 bol tento znalecký posudok doručený   účastníkom   konania   spolu   s výzvou,   aby   sa   k nemu   v lehote   10 dní   písomne vyjadrili.   Žalovanému   bolo   súčasne   doručované   aj   uznesenie   krajského   súdu   28.   apríla 2006.

Uznesením č. k. 20 C 181/02-207 z 21. júla 2006 okresný súd v predmetnej veci ustanovil   znalkyňu   Ing.   M.   K.,   z odboru   silnoprúdová   elektrotechnika   a slaboprúdová elektrotechnika,   ktorej   uložil   vypracovať znalecký   posudok   v lehote 60 dní.   Uznesením sp. zn. 20 C 181/02-209 z 21. júla 2006 okresný súd ustanovil v predmetnej veci znalkyňu z odboru kožušiny Ing. M. B., ktorej uložil vypracovať znalecký posudok v lehote 60 dní. Do konania uznesením č. k. 20 C 181/02-211 z 21. júla 2006 okresný súd pribral aj znalca z odboru stavebníctva Ing. M. P., ktorému uložil vypracovať znalecký posudok v lehote 60 dní.

Žalovaný doručil 7. augusta 2006 okresnému súdu svoje vyjadrenie k znaleckému posudku č. 4/2006 a súčasne vzniesol námietku zaujatosti. V ten istý deň bolo okresnému súdu doručené aj jeho odvolanie proti uzneseniam okresného súdu z 21. júla 2006.

Úpravou z 8. augusta 2006 bol zákonným sudcom daný pokyn na zaslanie výzvy žalovanému na zaplatenie súdneho poplatku za podanú námietku zaujatosti. Podľa zistenia z 18. augusta 2006 súdny poplatok žalovaným v tento deň zaplatený nebol. Na základe pokynu zo 4. septembra 2006 bol spis v tejto veci zaslaný krajskému súdu.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A.   Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   návrh   na vysporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov.   Z obsahu   súdneho   spisu, z vyjadrení sťažovateľky a okresného súdu, ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   skutočnosť,   svedčiacu   o právnej   zložitosti   veci.   Po skutkovej stránke však možno konštatovať, že v danom prípade ide o vec skutkovo zložitú vyžadujúcu   si   vykonanie   rozsiahlejšieho   dokazovania,   ktoré   môže   spôsobiť   predĺženie konania, najmä v prípade ako je tento, keď predmetom konania je vysporiadanie rozsiahleho majetku resp. rozsiahlej masy vecí patriacich do BSM a zistenie skutkového stavu je závislé od zabezpečenia viacerých znaleckých posudkov a pod. Ústavný súd spomínanú skutkovú zložitosť veci, ktorá v tomto prípade taktiež prispela k predĺženiu predmetného konania, pri svojom rozhodovaní zohľadnil.

B.   Pri   hodnotení   druhého   z kritérií   ústavný   súd   v   správaní   sťažovateľky   nezistil žiadne   také   okolnosti,   v dôsledku   ktorých   by   mohlo   dôjsť   k   spomaleniu   postupu   súdu v predmetnom konaní.

C. Ďalším kritériom, podľa   ktorého ústavný súd hodnotil, či   v uvedenom   konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, začalo 28. mája 2002, keď bola žaloba sťažovateľky o vyporiadanie BSM okresnému súdu doručená a do dňa podania ústavnej sťažnosti nebolo právoplatne rozhodnuté. Na ťarchu okresného súdu však možno započítať zodpovednosť za vznik prieťahov v tomto konaní iba v čase, keď okresný súd mal spisový materiál v tejto veci k dispozícii a bol príslušný na jej prejednanie a rozhodnutie.   Podľa   zistenia   ústavného   súdu   v priebehu   tohto   konania   bol   v dôsledku procesných úkonov žalovaného spis v tejto veci viackrát predložený krajskému súdu na jeho rozhodnutie, napr. krajský súd v predmetnej veci konal v období od 28. augusta 2002 do 14. novembra   2002   (3   mesiace)   v dôsledku   žalovaným   vznesenej   námietky   zaujatosti, v období od 30. mája 2003 do 8. septembra 2003 (viac ako 3 mesiace), keď krajský súd rozhodoval o podanom odvolaní žalovaného, v období od 25. februára 2004 do 8. novembra 2004 (viac ako 8 mesiacov), keď krajský súd v tejto veci rozhodoval o odvolaní žalovaného, v období   od   21.   apríla   2006   do   7.   júna   2006   (viac   ako   1   mesiac),   keď   krajský   súd rozhodoval o odvolaní žalovaného (čas, keď bol spis v tejto veci predložený krajskému súdu predstavuje teda spolu v tomto konaní obdobie trvajúce viac ako 15 mesiacov, t. j. 1 rok a 3 mesiace).

V postupe okresného súdu v tomto konaní však ústavný súd zistil aj viac ako šesť mesiacov trvajúce obdobie nečinnosti, ktoré začalo 8. novembra 2004, keď bol okresnému súdu doručený spis v predmetnej veci z krajského súdu a trvalo až do 17. mája 2005, keď vo veci   konajúci   sudca   nariadil   pojednávanie   v tejto   veci.   Nečinnosť   okresného   súdu v označenom období bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočný prieťah v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   bolo   preskúmavané   konanie   poznačené   aj neefektívnou,   resp.   nesústredenou   činnosťou   okresného   súdu,   ktorá   sa   prejavila predovšetkým   v súvislosti   s jeho   postupom   pri   zabezpečovaní   znaleckých   posudkov týkajúcich sa ohodnotenia vecí patriacich do BSM, napr. až právny zástupca sťažovateľky musel   okresný   súd   upozorniť,   že   v   uzneseniach   z 22.   marca   2006,   ktorými   pribral   do konania v predmetnej veci znalcov, chýba údaj o tom, ku ktorému dňu má znalec hnuteľné veci   ohodnotiť.   Ústavným   súdom   nebol   zistený   z predmetného   spisu   ani   dôvod,   prečo okresný súd nenechal vypracovať znalecké posudky za účelom ohodnotenia nehnuteľností i hnuteľných   vecí,   ktoré   sú   predmetom   tohto   konania   paralelne,   hoci   vzhľadom   na rozsiahlosť vyporiadavaného majetku by takýto postup mohol prispieť ku skráteniu celkovej doby konania.

S ohľadom   na   uvedené   skutočnosti   podľa   ústavného   súdu   nemožno   dobu predmetného konania vedeného okresným súdom považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľky bolo porušené.

2.   Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   požiadala   aj   o priznanie   finančného zadosťučinenia v sume 80 000 Sk, ktoré odôvodnila ujmou, ktorá jej vznikla v dôsledku nekonania okresného súdu, ktorý svojím postupom vytvoril v nej právnu neistotu, ako aj ujmou vzniknutou v dôsledku nemožnosti domôcť sa svojich práv v súdnom konaní, pričom je podľa nej v tomto prípade potrebné zohľadniť aj efekt prípadného rozhodnutia vydaného po takej dlhej dobe vo vzťahu k realizácii jej vlastníckych práv k predmetu sporu. Intenzita porušenia namietaného práva, ktorá je spôsobená dlhodobými prieťahmi v predmetnej veci a má dopad na vyriešenie bývania sťažovateľky a jej maloletých detí, sa podľa nej prakticky rovná odmietnutiu spravodlivosti.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov   sa ho domáha. Podľa   ustanovenia § 56 ods.   4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 20 000 Sk ako finančnú úhradu nemajetkovej ujmy spočívajúcej najmä v pretrvávajúcom stave právnej neistoty sťažovateľky v dôsledku neefektívnej činnosti okresného súdu. Pri posúdení   závažnosti   ujmy   sťažovateľky,   a   tým   aj   výšky   primeraného   finančného zadosťučinenia,   prihliadal   ústavný   súd   na   nedostatky   v činnosti   okresného   súdu,   ktoré zapríčinili   neprimerane   dlhé   konanie   v predmetnej   veci,   ako   aj   na   ďalšie   konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu, predovšetkým na predmet sporu a celkovú dĺžku konania na okresnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vo   zvyšnej   časti   uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľky nevyhovel.

3. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu v sťažnosti požiadala aj o priznanie   náhrady   trov   konania   pred   ústavným   súdom   v   sume   5   788   Sk,   ktoré špecifikovala ako súčet odmeny za dva úkony právnej pomoci a režijného paušálu.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 3, § 14 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy   pred   ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých sťažovatelia   namietajú,   v zásade   nie   je   oceniteľný   peniazmi.   Základná   sadzba   tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2006 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu 164 Sk.

V súlade s týmito ustanoveniami možno teda trovy predmetného konania vyčísliť ako súčet   odmeny   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia,   písomné podanie na súd) vrátane režijného paušálu (2 x 2 730 Sk + 2 x 164 Sk = 5 788 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda spolu činí 5 788 Sk.

Ústavný súd preto právnemu zástupcovi sťažovateľky priznal náhradu trov konania v celej ním uplatnenej výške.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. januára 2007